Uhorskí králi

Uhorskí králi

Ústupčivý panovník

Nachádzame sa v roku 1177. Kráľ Belo III. oslavuje. Narodil sa mu druhý syn, ktorému dal meno Ondrej. Kráľ Belo bol veľmi bohatý a kráľovstvo za jeho vlády prosperovalo. Myslel si, že tomu tak bude aj po tom, keď zomrie. Žiaľ, sotva Belo zomrel, v kráľovstve sa začali diať veľké veci.

Ondrej bol druhorodeným synom. Mal staršieho brata Imricha, ktorý sa stal po smrti otca Bela kráľom Uhorska. Bratia sa nemali veľmi radi. Najmä Ondrej neustále útočil na Imricha. Kráľ Imrich bol ale silnejší, podarilo sa mu Ondreja poraziť a zatvoril ho do väzenia. Keď Imrich v roku 1204 zomieral, zavolal si brata Ondreja, aby mu urobil sľub. Išlo o to, že Ondrej sa mal starať o Imrichovho syna Ladislava, ktorý mal iba 4 roky, no už bol uhorským kráľom. Ondrej prisľúbil, že sa oňho bude starať a pomôže mu.

Sotva Imrich zomrel, Ondrej namiesto pomoci Ladislavovi začal zneužívať svoje postavenie. Správal sa ako kráľ, hoci ním nebol. Ale o rok, keď zomrel aj Ladislav, Ondrej sa stal uhorským kráľom. My ho poznáme pod menom Ondrej II.

Ondrej sa stal kráľom v roku 1205 a bol už 19. v poradí. Mal 28 rokov. Ujal sa kráľovskej moci, ale veľmi mu to nešlo. Jeho základným problémom bolo to, že veľmi rád utrácal peniaze. Jeho kráľovská pokladnica bola stále prázdna. Aby do nej prišli nejaké peniaze, začal vyberať mimoriadne dane. To sa samozrejme nepáčilo obyvateľom. Okrem toho prenajímal rôzne mýtne stanice alebo mincové a soľné obchody. Ani to nebolo veľmi dobré. Za rok mohol zarobiť kráľ na mýtnej stanici napríklad 1000 zlatých. Každý voz, ktorý prešiel cez bránu, musel zaplatiť poplatok. Kráľovi z mýta prichádzali peniaze pomaly, ale každý deň. Lenže on chcel peniaze hneď. Tak prenajal mýtnu stanicu napríklad za 500 zlatých, ktoré dostal v hotovosti. Kráľ peniaze utratil, ani stanicu už nemal a zase bol na tom ako na začiatku.

Ondrej veľmi rád chodil na vojenské výpravy. Rozhodol sa, že pôjde niekam bojovať. Preto zvolal šľachticov, povedal im, že sa pôjde bojovať. Ale šľachtici s ním nechceli chodiť. Výpravy boli nebezpečné, trvali dlhý čas a najmä, stáli veľa peňazí. Postupne si začali šľachtici pýtať za výpravy nejakú odmenu. Kráľ nemal inú možnosť, ako im vyhovieť. Postupne začal rozdávať z kráľovského majetku. Jednému dal dva hrady, inému daroval rybník, ďalšiemu dedinu alebo nejaký les. Po rokoch Ondrejovho vládnutia sa kráľovský majetok zmenšoval, ale šľachticom majetok rástol. Čím väčší majetok, tým väčšia sila. Kráľ sa stával čoraz slabším.

Kráľova slabosť sa prejavila napríklad v roku 1213, keď sa šľachtici rozhodli zabiť kráľovu manželku Gertrúdu. Nepáčilo sa im, že sa stále mieša do vládnutia a že povolala do kráľovstva svojich známych z nemeckých krajín. Zorganizovali sprisahanie. Zapojili doňho aj ostrihomského arcibiskupa Jána. Pýtali sa ho, či by sa pridal. A Ján poslal zaujímavú odpoveď: „Zabiť kráľovnú, netreba báť sa Vám, bude dobre, a ak všetci súhlasia, ja nie som proti.“ Tak sa sprisahanie rozbehlo. 28. septembra 1213 prepadli kráľovnú a jej sprievod v lese. Mečmi porúbali takmer celý sprievod, aj kráľovnú. Keď sa o tom dozvedel kráľ, začal vyšetrovanie, ale veľmi sa mu nedarilo. Jedného z hlavných vrahov nechal popraviť napichnutím na drevený kôl. Keď zistil, že bol zapojený aj arcibiskup Ján, pýtal sa ho, či je jeho list pravdivý. A čo urobil Ján? Vysvetlil kráľovi, že list je síce pravý, ale sprisahanci si ho zle prečítali. Totiž, list bol napísaný v latinčine. Nepoužívali sa tam čiarky. Takže sprisahanci si to prečítali ako súhlas k vražde. No Ján teraz tvrdil, že ho napísal: „Zabiť kráľovnú netreba, báť sa Vám bude dobre, a ak všetci súhlasia, ja nie, som proti.“ Sprisahanie sa nepodarilo úplne vyšetriť.

Ďalšou zaujímavosťou je križiacka výprava Ondreja II. do Svätej zeme. V tom čase sa chodilo do Svätej zeme bojovať proti moslimom. Lenže Ondrej mal aj iné plány. Po ceste do Svätej zeme chcel obsadiť Latinské cisárstvo, v ktorom akurát zomrel panovník. Ondrej by tak získal novú krajinu. No kým sa všetko pripravilo a výprava sa dala na cestu, už bol v Latinskom cisárstve zvolený nový panovník. Ondrej sa nahneval a chcel výpravu zrušiť. Ale nemohol, všetci naňho tlačili, aby v nej pokračoval. Výprava bola dlhá, išlo sa ďaleko, a to samozrejme stálo veľa peňazí. Financie získal Ondrej tak, že si požičal z kostolov a kláštorov zlaté misky, kalichy a rôzne cennosti. Sľúbil, že po výprave ich vráti. Žiaľ, nevrátil. Predal ich a za peniaze viedol výpravu. Predal dokonca aj korunu svojej manželky. Koncom roka 1217 sa doplavil do Svätej zeme. Uhorské vojsko sa veľmi do bojov nezapojilo. Bojovali v troch malých bitkách, v jednej bojoval aj Ondrej. Inak neurobili nič, takže kráľ sa rozhodol vrátiť domov. Za to, že sa vydal do Svätej zeme, mu niekedy hovoríme aj Ondrej II. Jeruzalemský.

Po návrate domov Ondrej zistil, že krajiny je vo veľmi zlom stave. Šľachtici sa proti nemu búrili, nemal peniaze a ani takmer žiadne kráľovské majetky. Jeho postavenie sa veľmi zhoršovalo. Šľachtici tlačili na kráľa a robili si, čo chceli. Napokon nastal rok 1222. Kráľa bol prinútený vydať Zlatú bulu. Hrozilo mu, že ho šľachtici zbavia trónu, keby ju nepodpísal. Preto sa Ondrej rozhodol podpísať ju.

Čo je to tá bula? Je to dokument, listina, na ktorej bola zavesená zlatá bula – pečať. V listine sa písalo o tom, že kráľ sľubuje, že už nebude rozdávať kráľovské majetky, že šľachtici nemusia platiť dane, že šľachtici nemusia chodiť bojovať do zahraničia, ale majú povinnosť brániť krajinu... Posledný bod listiny hovorí o tom, že šľachta má právo povstať proti kráľovi, ak by zmluvu porušoval. Kráľ zmluvu podpísal, ale veľmi sa mu ju nechcelo dodržiavať. Preto ju ešte niekoľkokrát dodatočne podpisovali.

Ondrejova vláda sa nepáčila jeho synovi Belovi. Snažil sa zachrániť z kráľovstva, čo sa dalo. Preto sa s otcom často hádal. Mal na vedenie kráľovstva iný názor. Čakal, keď príde čas, aby sa on stal kráľom.

Ondrej II. vládol do roku 1235, keď zomrel. Ešte rok pred svojou smrťou sa ako 56 ročný oženil. 21. septembra 1235 vydýchol naposledy.

Jeho tri desaťročia trvajúca vláda priniesla Uhorskému kráľovstvu mnohé zmeny. Hospodársky sa kráľovský majetok veľmi oslabil. Na druhej strane moc šľachticov narástla. Jeho syn Belo mal teda veľa práce, aby kráľovstvu vrátil pôvodný lesk a slávu.

Obnoviteľ Uhorska

Píše sa rok 1206. V kráľovskom paláci sa oslavuje. Kráľovi Ondrejovi II. a jeho manželke Gertrúde sa narodil syn Belo. Hoci jeho otec nebol príliš dobrým kráľom, jeho syn sa zapísal do dejín ako veľmi múdry a silný kráľ. No, aj on si prežil ťažké udalosti.

Belo sa stal kráľom v roku 1235, po smrti otca Ondreja. Mal 29 rokov. Keďže už pred ním vládli viacerí Belovia, tento Belo dostal číslovku IV. Už predtým ho ako 14-ročného oženili s Máriou Laskarisovou. Počas spoločného manželského života mu Mária porodila 10 detí – 8 dcér a 2 synov.

Už v mladom veku sa objavili spory medzi otcom Ondrejom a synom Belom. Ako vieme z dejín, Ondrej rozhadzoval kráľovský majetok a sláva Uhorska tak upadala. Naopak, moc šľachticov a veľkých magnátov vzrástla. To sa Belovi nepáčilo. Preto sa s otcom často hádal a snažil sa zachrániť, čo sa dalo.

Keď sa stal Belo kráľom, bol definitívne rozhodnutý nepokračovať v rozhadzovačnej politike svojho otca. Okamžite začal robiť v kráľovstve poriadky. Neposlušných šľachticov dal uväzniť alebo im zobral majetky. Svoju autoritu sa pokúšal zvýšiť aj inými spôsobmi. Napríklad z kráľovskej zasadacej miestnosti nechal vyhodiť všetky stoličky na dvor a tam ich spálil. Chcel tak ukázať svoju silu, pretože už pred ním nikto nemohol sedieť. Všetci ľudia v miestnosti museli stáť.

Kráľ si musel posilniť svoje postavenie, aby sa udržal na tróne. Zvyčajne sa to robilo tak, že verným šľachticom rozdával z kráľovského majetku. Keďže Belov otec ale rozdal už takmer všetok kráľovský majetok, Belo to musel urobiť inak. Rozhodol sa udeľovať mestské výsady rôznym osadám, malým mestečkám a banským mestám. Tieto výsady dávali mestu možnosť rýchlo sa rozvíjať a peniaze, ktoré sa v meste vybrali na daniach išli priamo do kráľovskej pokladnice. Tento sľubne sa rozbiehajúci proces však zastavil tatársky vpád.

O tom, že sa Tatári chystajú vpadnúť do Európy, sa na uhorskom kráľovskom dvore pošuškávalo už dávnejšie. Žiaľ, nikto to nebral vážne a teda podcenili možnosť prepadu. Tatári boli kočovný kmeň, ktorý prichádzal z Ďalekého východu a mongolských stepí. Boli to veľmi obávaní bojovníci. Pred nimi utekal aj kmeň Kumánov. Kráľ Belo Kumánov prijal a usadil v Uhorsku. Keď sa to dozvedeli Tatári, žiadali kráľa, aby im Kumánov vydal, inak prepadnú kráľovstvo. Veľký chán Gujúk napísal Belovi takýto list:

„Viem, že si bohatý a mocný kráľ a máš mnoho bojovníkov a že vládneš veľkej ríši... Dozvedel som sa ešte, že si Kumánov, našich poddaných, vzal pod svoju ochranu. Vyzývam ťa preto, aby si ich u seba nenechával, ak ma nechceš mať za protivníka. Kumánom je ľahšie uniknúť ako tebe; oni kočujú bez domovov v jurtách... ty však bývaš v domoch a máš pevné mestá a hrady. Ako chceš vykĺznuť z mojich rúk?“ Napriek vyhrážkam kráľ odmietol Kumánov vydať a tak sa Tatári rozhodli napadnúť Uhorsko.

Tatárske vojsko bolo na tú dobu veľmi dobre zorganizované a malo pevnú disciplínu. Taktiež ich bolo veľké množstvo. Ako kočovný kmeň sa presúvali na koňoch, čiže dosahovali rýchle presuny. Zo zbraní vynikali najmä luky a šípy. Práve šípy boli o niečo dlhšie ako sa používali v Európe a dokázali lepšie preraziť brnenie. Okrem toho s obľubou používali rôzne pasce. Informácie o nepriateľovom vojsku získavali od výzvednej služby, ktorú v tých časoch Európa ešte veľmi nepoznala. Ich bojový rok sa neobmedzoval len na štandardný čas jari, leta, jesene, ale pokojne útočili aj cez zimu. Vyrabovali ukryté zimné zásoby či prekročili zamrznuté rieky.

Vojna sa začala na jar v roku 1241. Uhorskí vojaci na hraniciach boli ľahko porazení a tatárska armáda sa valila do kráľovstva. Kráľ si uvedomil, že situácia je vážna. Nechal rýchlo zvolať kráľovské vojsko. Kým sa všetko prichystalo na vojnu, trvalo to istý čas. Uhorskí šľachtici nechceli veľmi bojovať za kráľa.

Rozhodujúca bitka sa udiala na rieke Slaná 11. apríla 1241. Kráľovské vojsko bolo neopatrné a nevybralo si dobré miesto na rozloženie tábora. Všetko sa to odohralo pri brehu rieky. Cez rieku viedol most a ten sa rozhodol kráľ nezničiť, ale radšej ho strážiť. Pri moste postavili vojenský tábor, v ktorom však bolo ubytovaných veľa vojakov na malom priestore. Všade okolo tábora bola rieka a močariny. Chybou bolo, že uhorskí velitelia sa nepresvedčili, či je všade rieka dosť hlboká, aby sa nedala prebrodiť. Mysleli si, že stačí strážiť len most ako jedinú prístupovú cestu do tábora.

Tatári boli na druhej strane rieky. Z lesa dobre videli, čo sa na druhom brehu rieky deje. Videli, že vojaci idú večer spať a že hliadky stoja len pri moste. Preto ráno podnikli útok na most. Nebol to však skutočný útok. Išlo iba o to odlákať pozornosť. Kým časť Tatárov bojovala na moste, väčšie skupiny sa prebrodili cez rieku a močariny a obkľúčili kráľovský tábor. Potom sa rozpútala hrôza. Tatári nahádzali do tábora horiace fakle a strieľali tam horiace šípy. Tábor sa ocitol v plameňoch. Uhorskí vojaci rýchlo vyskakovali a obliekali sa do zbroje. Keďže tábor bol obkľúčený a všade bol oheň, vypukla panika a zmätok. Vojaci utekali z tábora von, kto ako vedel. Lenže vonku čakali Tatári, ktorí utekajúcich vojakov zabíjali alebo ich nahnali do močarísk, kde sa utopili. Zahynulo tu asi 60 000 uhorských vojakov.

Veľké šťastie mal kráľ Belo. Jemu a jeho malej skupinke sa podarilo utiecť. Keď už ho takmer Tatári chytili, zachránili ho Ondrej a Tomáš Hunt-Poznanovci. Kráľovho unaveného koňa mu vymenili za svojho oddýchnutého a kráľ tak mohol utekať ďalej. Tomáša ale Tatári chytili a zoťali mu hlavu. Belo sa zastavil až v Nitre, kde si zobral vojakov a utekal ďalej. Počas cesty mu prišlo pozvanie od rakúskeho vojvodu Fridricha, aby sa zastavil aj vo Viedni. Unavený Belo so sprievodom pozvanie prijal. No to nemal robiť. Namiesto srdečného privítania si Fridrich od Bela začal vymáhať starú dlžobu. Aby mohol Belo pokračovať ďalej, musel odovzdať všetky cennosti, ktoré mal pri sebe a k tomu ešte pridal tri celé komitáty (župy). Tatári prenasledovali kráľa, takže jeho cesta pokračovala do chorvátskeho mesta Záhreb. Odtiaľto písal listy okolitým panovníkom a pápežovi, aby mu pomohli v boji proti Tatárom. Dostal od nich len slovné uistenia o pomoci, ale v skutočnosti mu nikto neprišiel pomôcť. Poslednou zastávkou na Belovom úteku bolo mesto Trogir, ktoré ležalo úplne na juhu kráľovstva. Pre kráľa v prístave kotvila pripravená loď, na ktorú mohol utiecť, ak by sa Tatári priblížili.

O tom, aký bol tatársky vpád strašná hrôza, svedčí aj kronikár Rogerius. Síce bol pôvodom z dnešného Talianska, ale v čase tatárskeho vpádu a bitky pri rieke Slaná bol na našom území a všetko zapísal. Poznačil si, ako to vyzeralo po bitke v okolí bojiska:

„Na poliach a po cestách ležali telá mnohých mŕtvych, niektoré bez hlavy, iné rozsekané na kúsky v dedinách alebo zhorené v kostoloch, do ktorých sa skryli. Táto skaza, záhuba a spustošenie sa rozkladali na dva dni cesty od miesta bitky. Celá zem bola zmáčaná krvou dočervena a telá ležali na zemi tak, ako stoja na paši osamelé stáda dobytka. Vzduch bol zápachom taký otrávený a znečistený, že ľudia, ktorí zostali ležať zranení na poliach a cestách, by možno aj prežili, no pre zamorenie vzduchu vypustili dušu.“

Uhorské kráľovstvo zostalo bez kráľa a bez vojska vydané napospas Tatárom. Tí si tu robili čo chceli. Prepadávali dediny, lúpili, odvádzali ľudí do otroctva. Celá krajina bola ponorená do strachu. Ľudia utiekli do hôr alebo lesov, kam sa Tatárom nechcelo chodiť. Keďže roľníci nemohli obrábať polia, po čase nastal hlad. Na následky hladu a chorôb zomrelo ešte viac ľudí, ako zahubili Tatári. Uhorsko bolo v zúboženom stave.

Napokon prišla ale dobrá správa. V lete 1242 sa Tatári dozvedeli, že zomrel ich hlavný veliteľ. Preto sa otočili a odišli do svojej domoviny, aby bojovali o nástupníctvo. Uhorsko si tak konečne vydýchlo a Belo sa mohol vrátiť domov.

Kráľovou prvoradou povinnosťou bolo obnoviť krajinu. Najskôr odmenil tých, ktorí mu počas vpádu pomohli alebo udatne bránili krajinu. Zistilo sa, že Tatári nevedeli, ako by sa dali dobyť kamenné hrady, ktorých bolo v krajine len niekoľko. Preto kráľ dovolil, aby sa začalo takýchto hradov stavať oveľa viac. Okrem toho kráľ pokračoval s udeľovaním mestských výsad, aby podporil rozvoj miest.

Do vyľudnených oblastí kráľ povolal zahraničných hostí, najmä z nemeckých krajín. Dal im pôdu a oni ju začali obrábať a usadili sa tu. Tým sa čiastočne zmenil etnický obraz krajiny. Odhaduje sa, že počas tatárskeho vpádu stratilo Uhorsko asi polovicu obyvateľov. Noví osadníci prinášali často aj moderné technológie, ktoré sa u nás dovtedy ešte nepoužívali.

Trvalo desiatku rokov, kým sa krajina ako tak spamätala. Záver Belovej vlády sa niesol v znamení sporov s vlastným synom Štefanom, ktorému sa nepáčilo, ako otec vládne a preto sa chcel ujať kráľovskej moci. Otec sa s ním teda podelil, ale ani to veľmi nepomohlo. Napokon v roku 1265 sa otec a syn stretli v bitke, ktorú Belo prehral. Vnútornými bojmi sa kráľovstvo oslabovalo. Kráľ Belo IV. zomrel 3. mája 1270 na Zajačom ostrove, ktorý sa nachádza na rieke Dunaj.

Kráľ Belo dával prednosť diplomatickým rokovania pred rinčaním zbraní. Ak už prišlo k vojne, väčšinou mu šťastie neprialo a bitky prehral. No nedostatok vojnovej slávy si dostatočne nahradil svojou starostlivosťou o kráľovstvo a o vybudovanie hospodárstva. Podarilo sa mu pozdvihnúť Tatármi ťažko skúšanú krajinu na pôvodnú, ak nie aj vyššiu úroveň. Za to mu právom patrí titul znovuobnoviteľ Uhorska.

Pán Váhu a Tatier

Na konci 13. storočia narastali majetky vplyvných šľachtických rodov. Mnohí šľachtici zbohatli už za kráľa Ondreja II., no aj neskorší králi si nedokázali udržať svoje majetky. Bohatí šľachtici, z ktorých niektorí mali väčší majetok a viac hradov ako sám kráľ, sa cítili natoľko silní, že už vôbec nerešpektovali kráľovské nariadenia a zákony. Správali sa ako malí králi. Celé Uhorské kráľovstvo bolo rozdelené medzi niekoľko rodov. Územie Slovenska ovládali Matúš Čák a rodina Omodejovcov.

Rodina Čákovcov pochádzala zo Zadunajska, z územia dnešného Maďarska. V spoločenskom rebríčku začali stúpať už za vlády Štefana V. a Ladislava IV. Za vlády posledného kráľa z rodu Arpádovcov, Ondreja III., sa na čelo rodiny dostal Matúš Čák. Jeho sláva a moc začali narastať. Mal však veľmi nevyberanú povahu. V honbe za majetkom neváhal používať rôzne násilné metódy. Keď napokon zomrel kráľ Ondrej III., pre Matúša Čáka začalo zlaté obdobie.

Krajina bola bez kráľa a začal sa boj o moc medzi viacerými kandidátmi. Konkrétne išlo o Karola Róberta z rodu Anjou a Václava, syna českého kráľa. Matúš Čák si zaberal v kráľovstve rôzne majetky. Jednotliví šľachtici v kráľovstve si vyberali, ktorého z uchádzačov podporia. Samozrejme, vybrali si toho, ktorý im toho viac sľúbil. Matúš Čák si vybral Karola Róberta. Postavil sa na jeho stranu a za podporu vysoký kráľovský úrad. Z tejto pozície začal rabovať aj kláštory, ba dokonca zaútočil aj na kráľovské majetky.

Za takéto počínanie bola na Matúša uvalená cirkevná kliatba. On ju však úplne ignoroval. Pokračoval v zaberaní majetkov. V čase najväčšej slávy mu patrilo 12 žúp a 30 hradov. Bol teda skutočným vládcom Váhu a Tatier. Ovládal asi 2/3 územia dnešného Slovenska.

Na svojom území sa Matúš správal ako kráľ. Vo svojom sídelnom meste Trenčíne si vytvoril napodobeninu kráľovského dvora. Vytvoril si rovnaké úrady a vymenovával úradníkov. Rozdeľoval svoje majetky medzi verných šľachticov. Neposlušných šľachticov nechal kruto potrestať. Uzatváral medzinárodné dohody.

V roku 1310 bol Karol Róbert korunovaný za kráľa. Všetci šľachtici v krajine mu mali prísť vzdať hold a uznať ho. Matúš to odmietol. Za to na neho znova uvalili cirkevnú kliatbu. To Matúša veľmi nahnevalo. Za to zaútočil aj na cirkevné majetky. Nechal vypáliť nitriansky hrad a katedrálny kostol. Potom sa rozhodol, že zaútočí aj na hlavné mesto kráľovstva – Budín, v ktorom sa práve vtedy nachádzal kráľ. Pokus o dobytie mesta ale Matúšovi nevyšiel. Práve vtedy sa úplne zjavne ukázalo, že ak bude chcieť Karol Róbert reálne vládnuť v krajine, bude musieť Matúša Čáka a jemu podobných šľachticov poraziť.

Východné územia dnešného Slovenska ovládala rodina Omodeja Abu. Spojil sa s Matúšom Čákom proti kráľovi Karolovi Róbertovi. Omodejovci sa rozhodli, že si podmania kráľovské mesto Košice. To sa samozrejme nepáčilo kráľovi Karolovi Róbertovi a tak v roku 1312 prišlo k bitke pri Rozhanovciach. Kráľ Karol Róbert porazil vojsko Omodeja Abu, ktorému poslal vojenskú pomoc aj Matúš Čák. Matúšovi vojaci ale prišli neskoro. Moc Omodejovcov bola zlomená. Kráľ obsadil východ Slovenska. Postupom času Karol Róbert porazil aj ostatných šľachticov. Jediným, kto mu vzdoroval, bol Matúš Čák.

Sláva a moc Matúša Čáka pretrvala až do konca jeho života. Kráľovi sa ho nikdy nepodarilo pokoriť. Smutným okamihom v Matúšovom živote bola smrť jeho jediného syna, dediča, ktorý sa tiež volal Matúš. Ten zomrel v roku 1318.

Matúšovu moc zlomila až jeho smrť 18. marca 1321. Matúšov synovec Štefan, ktorý zdedil celé panstvo, nedokázal nadviazať na úspechy svojho strýka, takže po istom čase sa územie ovládané Čákovcami, zvané aj Matúšova zem, rozdrobili a kráľ Karol Róbert si ich podrobil.

Zlaté ľalie na uhorskom tróne

Reč bude o dvoch panovníkoch tohto rodu, ktorí zasadli na uhorský trón. Bude to Karol Róbert a potom jeho syn Ľudovít.

Karol Róbert

Posledný uhorský kráľ z rodu Arpádovcov bol Ondrej III. Za jeho vlády bola krajina v úplnom rozklade. Moc získali vplyvní šľachtici. Pozíciu Ondreja III. spochybňovali aj v Ríme. Začalo sa uvažovať nad tým, kto by sa mohol stať novým, lepším kráľom ako Ondrej III. Z Ríma sa ozývali hlasy, ktoré presadzovali Karola Róberta z rodu Anjou. Karol mal vtedy len 12 rokov. V roku 1300 sa spolu so svojím sprievodom vydal z Chorvátska na cestu, aby sa stal uhorským kráľom.

V Uhorsku však vládol Ondrej III. Bolo by nutné poraziť ho alebo proti nemu vyvolať vzburu. Karolovi v tomto veľmi prišla vhod smrť Ondreja III. v roku 1301. Uhorský trón bol prázdny a začali sa boje o jeho ovládnutie.

O moc medzi sebou súperili traja kandidáti: Karol Róbert, Václav a Oto. Boje trvali približne 10 rokov. Podobalo sa to veľké voľby. Každý z kandidátov sľuboval šľachticom, čo všetko im môže dať, ak ho budú podporovať. Práve sľubovanie a rozdávanie majetkov prispelo k zosilneniu šľachty na úkor kandidátov. Tam získal silné postavenie aj Matúš Čák.

Keď napokon Karol Róbert vyhral boj o kráľovskú korunu a vysporiadal sa so všetkými šľachticmi, konečne mohol začať vládnuť. A vládol dobre. Bol vzdelaný a mal výborné plány, ako Uhorsko posunúť dopredu. Hoci do Uhorska prišiel ako dvanásťročný, teraz mal už vyše dvadsať rokov. Najlepší vek na to, aby bol dobrým kráľom.

Počas bojov o trón Uhorsko spustlo a hospodársky sa oslabilo. Karol mal preto neľahkú úlohu začať budovať hospodárstvo. V prvom rade bolo potrebné začať raziť kvalitné mince, aby sa s nimi dalo obchodovať. Vytvoril zlaté mince – florény, s ktorými obchodníci radi obchodovali. Ďalej zaviedol možnosť, aby si šľachtici mohli začať ťažiť v baniach na svojich pozemkoch. Ako poplatok za to odvádzali kráľovi istú časť z hodnoty vyťaženej rudy. Kráľ tak získal značné finančné príjmy. Poslednou veľkou reformou bolo zvýšenie mýtnych poplatkov na 1/30 hodnoty tovaru.

Nie všetkým v kráľovstve sa páčilo, ako Karol vládne. Preto sa rozhodli v roku 1330 spáchať naňho atentát. V apríli na kráľa zaútočil počas slávnostnej večere Felicián Zach. Kráľ vyviazol len s menším zranením na chrbte. Kráľova manželka Alžbeta však prišla o 4 prsty na ruke. Kráľa toto počínanie veľmi rozzúrilo. Nechal vyhľadať takmer všetkých členov rodu Zachovcov a kruto ich potrestal. Bolo to také kruté, že to pobúrilo ľudí v celom kráľovstve.

V novembri 1330 bol Karol na vojenskej výprave na juhovýchode krajiny. Pri bitke bolo kráľovské vojsko porazené a kráľ len s niekoľkými najvernejšími rýchlo unikal preč z bojiska. Kráľ sa počas boja zachránil tak, že si vymenil zbroj s iným šľachticom. Keď sa v zápale boja dostali nepriatelia k mužovi oblečenému do kráľovskej zbroje, rozsekali ho. Mysleli si, že je to kráľ.

Po týchto nebezpečných udalostiach sa kráľ vrátil domov a pokračoval vo vládnutí. Išlo mu najmä o to, aby vytvoril mier medzi Uhorskom a susednými kráľovstvami. To sa mu aj podarilo. V roku 1335 usporiadal stretnutie vo svojom hlavnom meste Vyšehrad. Stretli sa tu králi Karol (Uhorsko), Ján Luxemburský (České kráľovstvo) a Kazimír III. (Poľské kráľovstvo). Rokovali o tom, ako medzi sebou vyriešiť rôzne spory bez vojny. Dohodli sa na finančných odškodneniach a podobne.

Životná púť Karola Róberta sa skončila 16. júla 1342 na Vyšehrade. Mnohí historici ho označujú za tretieho obnoviteľa Uhorska.

Ľudovít I. Veľký

Narodil sa 5. marca 1326 ako tretí syn Karola Róberta a jeho manželky Alžbety. Za normálnych okolností by sa nikdy nestal kráľom, pretože mal starších bratov, ktorí by sa ujali trónu. Stalo sa však, že starší bratia zomreli v mladom veku a tak sa cesta k trónu uvoľnila pre Ľudovíta. Za kráľa bol ako šestnásťročný korunovaný v roku 1342. Vo vládnutí mu pomáhala jeho matka Alžbeta. Stála pri ňom počas celej doby jeho vlády. Zomrela iba dva roky pred tým, ako jej syn.

Na začiatku vlády sa Ľudovít zaoberal vojnovými výpravami na územie Talianska, kde bojoval o dedičstvo po rodine. V týchto bojoch ale nebol úspešný.

Ďalej sa zaoberal možnosťou, ako získať Poľské kráľovstvo. Ešte za vlády Karola Róberta bola totiž podpísaná dohoda, že ak v Poľsku zomrie kráľ bez mužského potomka, novým kráľom sa stane uhorský kráľ. Skutočne sa tak stalo. V roku 1370 zomrel poľský kráľ bez mužského potomka, takže novým poľským kráľom sa stal Ľudovít I. Vznikla tak obrovská krajina. V Poľsku vládu prenechal svojej matke a sám sa venoval Uhorsku.

Počas svojej vlády sa venoval udeľovaniu mestských výsad viacerým mestám. Najviac ho však zaujímali vojenské výpravy, i keď neboli veľmi úspešné. Peňazí mal dostatok, pretože krajina hospodársky prekvitala.

Hoci sa Ľudovítovi podarilo vytvoriť veľké dvojkráľovstvo, fungovalo tu dobre hospodárstvo a kráľ skutočne mohol vládnuť, nemal ho komu odovzdať. Ľudovít mal totiž len samé dcéry. Preto sa po Ľudovítovej smrti v roku 1382 začalo súperenie o trón. Za svoje životné skutky si Ľudovít vyslúžil pomenovanie Veľký.