Od 28. júla 1914 do 11. novembra 1918.
Išlo o nové rozdelenie sveta – kolónií, hraníc štátov a rozdelenia svetových trhov.
Rakúsko-Uhorsko sa neuspokojilo s anexiou Bosny a Hercegoviny. Chcelo oslabiť Srbsko a vytlačiť ruský vplyv z Balkánu.
Zámienkou bol zinscenovaný atentát na budúceho následníka rakúsko-uhorského trónu Františka Ferdinanda v Sarajeve (srbský študent Gavrilo Princip – leto 1914). Rakúsko-uhorská vláda po tomto incidente predložila srbskej vláde tzv. ultimátum (nesplniteľné požiadavky). Po vojenskom napadnutí Srbska Rakúsko-Uhorskou armádou prišlo Srbsku na pomoc Rusko, Rakúsko-Uhorsku zase prišlo na pomoc Nemecko a Rusom prišli na pomoc Francúzsko a Anglicko.
Pôvodný TROJSPOLOK tvorili: Nemecko, Rakúsko-Uhorsko, Taliansko. Od začiatku vojny sa namiesto TROJSPOLKU používa názov CENTRÁLNE MOCNOSTI a patrili k nim: Nemecko, Rakúsko-Uhorsko, Bulharsko a Turecko.
Pôvodnú DOHODU tvorili: Veľká Británia, Francúzsko, Rusko. Za vojny sa k nim pridali Srbsko, Čierna Hora, Belgicko, Grécko, Taliansko, Rumunsko, Japonsko, USA a ďalšie.
Západný front: 1914 – pri rieke Marne,1916 – pri rieke Somme,pri meste Verdun.Východný front: 1915 – Karpaty.
V marci 1917 prinútili vodcovia demokratických strán ruského cára Mikuláša II. odstúpiť a vytvorili dočasnú vládu, ktorá mala Rusko pretvoriť na demokratickú republiku. Boľševikom na čele s Leninom sa v novembri 1917 podarilo dobyť politickú moc. To bol koniec nielen krátkeho pokusu o demokraciu v Rusku, ale aj bojov na východnom fronte. Boľševické Rusko uzavrelo totiž s CENTRÁLNYMI MOCNOSŤAMI v marci 1918 v Brest-Litovsku separátny mier.
Nemci roku 1915 potopili anglický parník LUSITANIU, na ktorom sa utopilo aj 100 amerických cestujúcich. Roku 1916 americký prezident Thomas Woodrow Wilson vyzval Nemcov, aby skončili s vojnou, čo Nemci odmietli a dokonca začali neobmedzenú ponorkovú vojnu. A tak USA v roku 1917 vypovedalo vojnu Nemecku a Rakúsko-Uhorsku.
Americký generál, veliteľ amerického expedičného zboru (1860 – 1948).
Určenie výšky odškodného /reparácie/, ktoré mali zaplatiť niekdajší útočníci za škody spôsobené vojnou. Mierové zmluvy zaväzovali porazených, aby uznali samostatnosť novovzniknutých štátov – Poľska, Česko-slovenska, Juhoslávie a nové hranice Rumunska, Rakúska a Maďarska. Porazené Turecko a Nemecko stratili kolónie a navyše Nemecko sa muselo vzdať Alsaska-Lotrinska, ktoré získalo roku 1870 v prusko-francúzkej vojne. Taktiež sa zmluvne museli zaručiť aj vzťahy medzi novými štátmi, ktoré vznikli v poslednej fáze vojny.
Fínsko, Estónsko, Lotyšsko, Litva, Poľská republika, Maďarské kráľovstvo, Rakúska republika, Česko-slovenská republika a Juhoslávia.
Parížska mierová konferencia sa venovala aj problému menšín v nových štátoch. Vlády sa museli osobitnými zmluvami zaviazať, že príslušníci národnostných menšín budú mať v nových štátoch rovnomerné postavenie.
Po zvrhnutí cára prevzala politickú moc v Rusku dočasná vláda. Na ňu útočili politici, ktorých podporovala časť armádneho velenia a boľševici na čele s Leninom, ktorí chceli získať moc. Ruská vláda sa 7. novembra 1917 nedokázala ubrániť útoku boľševikov, ktorí sa uchopili moci na čele s Leninom. Lenin postupne zakázal činnosť ostatných politických strán a následne nastolil diktatúru.
Začal zvolávať verejné zhromaždenia a sľuboval, že vyrieši všetky problémy ak získa parlamentnú moc. Mnohí jeho sľubom uverili. Zakrátko sa okolo zoskupili muži a mladíci, ktorí sa začali obliekať do čiernych uniforiem a dali si meno fašisti. V októbri 1922 naozaj taliansky kráľ poveril Mussoliniho, aby zostavil novú vládu. A to bol na niekoľko desaťročí koniec demokracie v Taliansku.
1936 – Etiópia,1939 – Albánsko.
Adolf Hitler sa dostal k moci prostredníctvom svojej strany Národnosocialistickej nemeckej robotníckej strany počas svetovej hospodárskej krízy, keď ho zvolili za nemeckého kancelára v januári 1933. Postupoval ako Lenin v Rusku a Mussolini v Taliansku. Zakázal všetky politické strany, spolky, organizácie. Štátne orgány, školstvo, vedu, kultúru a súdy podriadil svojej strane. Odporcov programu zatvárali do väzení a koncentračných táborov.
1919 – bratia Curieovci.
1934 – taliansky fyzik Enrico Fermi.
V 30. rokoch (1934 – objavenie nylonu).
1921 – Frederik Banting, Charles Best.
1930
Pred zneužitím atómovej energie na vojenské účely.
1920 – 1922 – v USA, v sovietskom Rusku, vo Veľkej Británii a vo Francúzku sa začalo prvé rozhlasové vysielanie. 1922 – V Berlíne sa prvýkrát premieta krátky zvukový film. 1926 – škótsky vedec John Baird predviedol prvý použiteľný systém televízneho prenosu.
Začali sa stavať lacnejšie, tzv. „činžové“ byty, ktoré boli cenovo prístupné aj pre robotníkov a nižších úradníkov. Každý byt mal svoje hygienické zariadenie.
Ľudia získali viac voľného času a začali ho využívať na športovanie a zábavu.
V niektorých krajinách získali ženy volebné právo.
Z USA prišla do Európy nová hudba. Pomalý Blues so skupinou Billie Holiday, neskôr rýchly džez spojený so speváčkou Ellou Fitzgeraldovou a trubkárom Louisom Armstrongom. Nové tance ako charleston a ľudia začali športovať.
Umelci dávali najavo svoje opovrhnutie nad vojnou a súčasne hľadali nové cesty v umení, ktoré mali motivovať ľudskú spoločnosť k lepšiemu spôsobu života.
a) dadaisti – za základný princíp tvorby považovali náhodu (Marcel Duchamp).
b) surrealisti – sny (Max Ernst, Salvador Dalí).
c) exprenoisti – pesimizmus (Edvard Munch, Vasilij Kandinskij).
d) centrum moderného umenia v Rusku – ruská avantgarda – základným znakom sú snové predstavy a vízie (Marc Chagall).
e) konštruktivizmus – odmietal závislosť umeleckého diela od videnej skutočnosti (Piet Moudrian).
f) moderná architektúra – je charakteristická účelnosťou a širokým uplatnením (Le Corbusier).
23.8.1939 uzavreli zmluvu o neútočení s tajným dodatkom, že si rozdelia štáty, ktoré sa nachádzali medzi nimi.
1. septembra 1939 napadli nemecké vojská Poľsko.
Zriaďovali sa preto, aby tam mohli zavrieť Rómov, Židov, Komunistov a odporcov fašistického režimu.
a) Stalin sa opieral o zmluvu neútočenia na 10 rokov, ktorú uzavrel s Hitlerom v roku 1939.
b) Ruská armáda bola slabo vyzbrojená a nevycvičená.
c) Stalin vyvraždil svojich najlepších maršalov a generálov.
Rusom sa podarilo prvýkrát odraziť nemecký útok až pri Moskve.
7. decembra 1941 zaútočilo Japonsko v Tichomorí na americkú základňu Pearl Harbor. USA následne vstúpilo do vojny.
V januári 1943 v bitke pri Stalingrade. Tam sa Červenej armáde podarilo obkľúčiť 300 000 Nemeckých vojakov, ktorí po 2 mesiacoch boja kapitulovali.
USA – Roosevelt, Veľká Británia – Churchill, Rusko – Stalin, Nemecko – Hitler.
Pretože pri Stalingrade uskutočnili podobne ťažké boje ako v 1. svetovej vojne pri meste Verdun.
1.9.1939 – 2.9.1945
V Európe 8. mája 1945, vo svete 2. septembra 1945.
Nemci museli presunúť značnú časť svojich vojsk z východu na západ a toto malo vplyv na rýchlejšie ukončenie 2. svetovej vojny.
Chceli sa pomstiť Japoncom za Pearl Harbor a chceli zastrašiť celý svet. 6.8.1945 – Hirošima a 9.8.1945– Nagasaki.
Nemecko bolo rozdelené na štyri okupačné zóny – sovietsku, americkú, britskú a francúzsku. Toto rozdelenie platilo dovtedy, kým Nemecko neodškodnilo poškodené štáty.
Lebo ZSSR chceli, aby sa v krajinách, ktoré oslobodili zaviedlo socialistické zriadenie, čomu chcelo USA, Veľká Británia a Francúzsko zabrániť.
Američania prostredníctvom Marshallovho plánu v rámci spoločnosti UNRRA sľubovali krajinám, ktoré boli zničené vojnou, že im zadarmo hospodársky pomôžu ak si zachovajú kapitalistické zriadenie.
Sú to satelity okolo ZSSR, je to akoby myslená čiara, ktorá oddeľuje východ od západu.
Je to vojna bez zbraní medzi východom a západom, medzi ZSSR a USA a ich spojencami, vktorej sa vzájomne zastrašovali, kto má lepšie zbrane a vojsko, kto zabezpečil lepšiu životnú úroveň svojmu ľudu, nevymieňali si medzi sebou super vedecko – technické poznatky.
OSN – 24. októbra 1945 začína svoju činnosť Organizácia Spojených národov so stálym sídlom v New Yorku. NATO – 1949 vznikol Severoatlantický pakt (NATO). Bolo to politické spojenectvo západoeurópskych štátov a USA. Vytvorilo si vlastnú vojenskú organizáciu. SRN – Spolková republika Nemecko vznikla máji 1949. Vydala sa na cestu parlamentarizmu. NDR – Nemecká demokratická republika vznikla v októbri 1949 a stala sa súčasťou sovietskeho bloku. EHS – Európske hospodárske spoločenstvo založili v roku 1957 Francúzsko, Taliansko, SRN a štáty Beneluxu (Belgicko, Holandsko, Luxembursko).
1947 – vzniklo Informbyro (informačné byro komunistických a robotníckych strán), ktorého bolo úlohou koordinovať činnosť sovietskych krajín. 1949 – RVHP (Rada vzájomnej hospodárskej pomoci). 1955 – vznikla politická a vojenská organizácia Varšavská zmluva.
1947 – India, 1971 – Bangladéš, 1960 – „rok Afriky“ – 17 afrických štátov získalo nezávislosť, ďalšie štáty: Severná a Južná Kórea, Kambodža, Laos a Vietnam.
Štáty na oboch stranách železnej opony sa jeden druhého obávali a podozrievali.
Po Stalinovej smrti (1953) sa dostal k moci Nikita Sergejevič Chruščov, čo spôsobilo iba zmiernenie teroru.
Keď sa zmiernil teror, začala sa prejavovať nespokojnosť so zlou hospodárskou situáciou a neslobodou.
1953 – východný Berlín (NDR). 1956 – Poznaň (Poľsko) a Budapešť (Maďarsko). 1968 – Pražská jar (Československo). 1980 – Gdansk (Poľsko).
Helsinská konferencia (1973 – 1975) – predstavitelia 35 štátov podpísali záverečný akt, ktorý sa skladal z 3 častí:
· odvrátenie hrozby konfliktu medzi Východom a Západom,
· posilnenie technicko-ekonomickej spolupráce,
· rešpektovanie „slobody myslenia, slobody a vyznania“.
Pod heslom „glasnosti“ (informovanosti) a „perestrojky“ (prestavby) sa Michail Gorbačov pokúsil o mnohé hospodárske reformy.
1957 – ZSSR vypustil prvú umelú družicu Zeme Sputnik 1. O mesiac neskôr Sputnik 2 s pokusným psom Lajkou. 1961 – obletel Zem v sovietskej kozmickej lodi prvý človek Jurij Gagarin. 1962 – obletel Zem Američan John Glenn. 1965 – prvá žena Valentína Terešková. 1969 – pristátie dvoch Američanov – Edwina Aldrina a Neila Armstronga na Mesiaci. 1975 – prvý sovietsko-americký kozmický let Sojuz-Apollo.
1946 – volal sa ENIAC a vyrobila ho firma IBM.
Nastala v polovici 20. storočia a nazývame ňou vedecký a technický pokrok (automatizácia výroby, využívanie výpočtovej techniky, dopravné prostriedky).
Abstrakcionizmus – obrazy neznázorňovali nič konkrétne (Jackson Pollock). Pop-art – (populárny) obrazy znázorňovali konkrétne veci (Andy Warhol). Neorealizmus – taliansky film, ktorý čerpal námety z vojny, ale aj zo života obyčajných ľudí (Federico Felini). Populárna hudba – skupina Beatles (60. roky).
Slováci prijali správu o vypuknutí vojny s veľkou a odporom. Rukovali bez nadšenia a sympatie slovanskej verejnosti boli skôr na strane nepriateľov – slovanského Ruska a Srbska.
Pretože si uvedomovali, že ak by Nemecko a Rakúsko-Uhorsko vojnu prehrali, Slováci by mali nádej získať národné práva a oslobodiť sa spod národného útlaku.
Vznikli plány na vymanenie sa Slovenska z Uhorska a jeho pričlenenie k Rusku, niektorí Slováci uvažovali o možnosti vytvoriť spoločný poľsko-česko-slovenský štát, najvýhodnejšie sa však ukazovalo spojenie českých krajín a Slovenska do jedného štátu.
Slováci a Česi v zahraničí žiadali to, čo národy doma vo vojnovom terore nemohli žiadať – právo na samourčenie.
V roku 1916 v Paríži – založili ju T. G. Masaryk (jej predseda), M. R. Štefánik (jej podpredseda) a Edvard Beneš (jej tajomník). Chcela získať pomoc od DOHODOVÝCH mocností (vlád Francúzska, Anglicka, Ruska), že ak zvíťazia nad CENTRÁLNYMI MOCNOSŤAMI – teda porazia aj Rakúsko-Uhorsko, aby im dovolili odtrhnúť sa z Rakúsko-Uhorska a vytvoriť si vlastný štát Česko-Slovensko na základe samourčovacieho práva.
Slovenská liga (1907) a České národné združenie (1915).
V roku 1915 Clevelandská dohoda a v roku 1918 Pittsburská dohoda. Obe obsahovali program o zriadení spoločného štátu Slovákov a Čechov s úplnou autonómiou Slovenska, vlastným snemom a slovenskou štátnou správou.
1880 – narodil sa v Košariskách. 1898 – študuje v Prahe astronómiu. 1904 – pracuje v Paríži v známom observatóriu Meudon. 1914 – narukoval do francúzskej armády. Ako letec sa zúčastnil na bojoch na západnom a srbskom fronte. 1916 – s T. G. Masarykom a Edvardom Benešom zakladá v Paríži Československú národnú radu, v ktorej zastáva post podpredsedu. Bol hlavným iniciátorom česko--slovenských légií. 1918 – stal sa generálom francúzskej armády a v novovzniknutej Česko-slovenskej Republike sa stal ministrom vojny v česko-slovenskej vláde.
4.5.1919 – zahynul pri havárii lietadla.
Pôsobila v Turčianskom Sv. Martine. Na jej čele stál Matúš Dula a jej členmi boli aj Vavro Šrobár a Andrej Hlinka.
Rozhodli sa rozísť s Uhorskom a vytvoriť spoločný štát s Čechmi. 12. septembra tohto roku slovenskí politici rozhodli o vytvorení Slovenskej národnej rady. Jej úlohou bolo reprezentovať všetky politické smery a verejne deklarovať rozhodnutie o vytvorení spoločného štátu Slovákov Čechov.
28. októbra 1918 vyhlásil národný výbor v Prahe samostatnú Česko-slovenskú republiku.
Verejne sa ustanovila Slovenská národná rada a prijala sa Martinská deklarácia. V nej sa Slováci prihlásili k spoločnému štátu s Čechmi.
Prvým prezidentom ČSR bol T. G. Masaryk, ministrom zahraničných vecí Edvard Beneš a Predsedom česko-slovenskej vlády bol K. Kramář.
Slovensko sa delilo na župy (Bratislavskú, Nitriansku, Považskú, Podtatranskú,Podhradskú a Košickú) a celkovo sa ČSR delilo na Čechy, Moravu a Sliezsko, Slovensko a Podkarpatskú Rus.
Martin Mičura.
Vo februári 1920.
Roku 1921 ČSR, Juhoslávia a Rumunsko vytvorili tzv. Malú dohodu, aby sa mohli chrániť pred Maďarmi.
V roku 1919 pretože bola najväčším a najpočetnejším (80 000 obyv.) mestom Slovenska. Bola spojená železnicou s rôznymi európskymi metropolami, mala vlastné letisko a Dunaj ju spájal s časťou južnej Európy.
Stala sa sídlom najvyššieho štátneho orgánu na Slovensku – Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska a od roku 1928 bola sídlom Krajinského úradu. Mali tu sídla banky, hospodárske inštitúcie, sekretariáty politických strán, redakcie slovenských novín, vydavateľstvá, centrály spolkov a umeleckých združení, slovenská univerzita, Slovenské národné divadlo, Zemedelské a Slovenské múzeum. 17 európskych i mimoeurópskych štátov tu malo svoje diplomatické zastúpenie. Stala sa nielen administratívnym, ale aj skutočným národnopolitickým centrom Slovenska.
80/ Kto bol prvým županom Bratislavy po vzniku ČSR?
Samuel Zoch.
Výhodami bolo to, že sa na Slovensku zaviedlo všeobecné volebné právo, a to aj pre ženy.
Uzákonil sa osemhodinový pracovný čas, právo spolčovania, sloboda tlače, nezávislé súdy, kontrola politickej moci. Nevýhody sa prejavili ako rôzne nezhody v hospodárskej a sociálnej oblasti medzi obidvoma štátmi.
Centralistický smer, ktorý reprezentovali centralistické strany (agrárna, socialistické) na čele s Vavrom Šrobárom, Milan Hodžom a Ivanom Dérerom obhajoval myšlienku, že v ČSR nie je slovenský a český, ale československý národ. Preto nepokladali za dôležité vytvoriť samostatné slovenské národné orgány. Autonomistický smer vyzdvihoval myšlienku existencie samostatného slovenského národa a považoval pre Slovensko v rámci ČSR autonómne postavenie. Reprezentovali ho ľudová strana na čele s Andrejom Hlinkom a národná strana vedená Martinom Rázusom. Tretí smer videl cestu krajiny v socialistickej revolúcii, ktorá mala priniesť vytúžený blahobyt. Tento cieľ presadzovala celoštátna komunistická strana. Jej predstaviteľmi boli Marek Čulen, Július Verčík a Viliam Široký.
1921-1923 – 441 000 nezamestnaných a 1929-1934 – „veľká kríza“ 920 000 nezamestnaných.
Slovenskí obyvatelia sa mohli cítiť rovnoprávne a získali predtým nepoznanú slobodu. Mohli sa organizovať v politických stranách, zakladať rôzne politické i nepolitické spolky, vydávať noviny a časopisy.
Umožňovali občanom verejne vyjadrovať svoje názory. Taktiež sa stávali pre obyvateľov akýmisi školami demokracie. Mnohí občania zisťovali, že politika je znovu iba „pánskym huncútstvom“. Mnohé politické strany mali o občana záujem iba pred voľbami. Dávali im často nesplniteľné sľuby, ktorými sa snažili len získať čo najviac hlasov.
Na Slovensku bolo veľmi málo škôl, ktoré boli navyše v zlých materiálnych podmienkach. Preto sa budovali nové ľudové, stredné, odborné a učňovské školy. Pôsobilo tu málo slovenských pedagógov, a tak prichádzalo na Slovensko veľa učiteľov z Čiech, ktorý spočiatku pomáhali pri výchove a vzdelávaní slovenských žiakov.
V roku 1919 Univerzita Komenského v Bratislave, v roku 1937 Vysoká škola technická v Košiciach, Hudobná a dramatická akadémia (konzervatórium), Škola umeleckých remesiel (ŠUR).
Najpočetnejšou národnostnou menšinou na Slovensku boli Maďari, ďalej to boli Nemci, Ukrajinci, Rusíni, Poliaci, Rómovia a občania židovskej národnosti.
Československá vláda zmluvne zaviazala zachovávať politické, občianske a kultúrne práva menšín. Všetky národnostné menšiny na Slovensku mali svoje politické strany a zástupcov v parlamente, zakladali rôzne spolky, vydávali množstvo novín, časopisov a kníh. V oblastiach, kde tvorili aspoň 20% obyvateľstva menšiny, boli školy s ich vlastným vyučovacím jazykom.
V roku 1919 po jej ožitvorení začala vydávať po celom území Slovenska vydávať knihy, zakladať knižnice, organizovala ochotnícke divadlo, výstavy, prednášky a spevokoly.
V roku 1920 v Bratislave a jedným z jeho riaditeľov bol český hudobný skladateľ Oskar Nedbal, ktorý sa zaslúžil o pozdvihnutie opery SND.
Martin Benka, Miloš Alexander Bazovský, hlavnými predstaviteľmi slovenskej „moderny“ boli Ľudovít Fulla, Mikuláš Galanda, architekti Dušan Jurkovič (Mohyla M. R. Štefánika), Fridrich Weinwrum, filmár Karol Plick, režisér Martin Frič, herec Paľo Bielik.
3. augusta 1926 v Bratislave.
Roku 1935 podpísala československo-sovietsku zmluvu, ktorá nadväzovala na francúzsko-sovietsku zmluvu. Všetky 3 štáty sa v nich zaväzovali, že v prípade vojenského napadnutia si navzájom poskytnú pomoc. Začala na svojich hraniciach budovať železobetónové pevnosti, vybudovalo sa viacero nových tovární, v ktorých sa vyrábali zbrane, munícia a iný materiál potrebný na vojenskú obranu.
Boli to Maďari, ktorí snívali o obnovení Uhorska, ďalej Poliaci a na vnútornom oslabenie ČSR využíval menšinové politické strany. V Čechách Sudetonemecká, na Slovensku Karpatonemecká zastávali nacistické Nemecko. Na Slovensku zastávala názory Maďarov zase Zjednotená maďarská strana.
29. septembra 1938 rozhodli najvyšší predstavitelia Nemecka, Talianska, Francúzska a Anglicka o nútenom odovzdaní veľkej časti československého územia Nemecku.
Dúfali, že ak budú súhlasiť o odovzdaní časti územia ČSR Nemecku, vyhnú sa vojne s Nemeckom.
6. októbra 1938 predstavitelia Hlinkovej slovenskej ľudovej strany vo svojom rokovaní v Žiline vyhlásili slovenskú autonómiu. Česko-slovenský parlament prijal v novembri 1938 Ústavný zákon o autonómii Slovenska. Slovensko dostalo úradný názov Slovenská krajina, malo vlastnú vládu na čele s Jozefom Tisom a bol taktiež zvolený prvý slovenský parlament Snem Slovenskej krajiny.
2. novembra 1938. Bola priamym dôsledkom Mníchovskej dohody. V nej rozhodla talianska a nemecká vláda o odovzdaní pätiny územia Slovenska s 800 000 obyvateľmi Maďarom. Na okyptení Slovenska sa podieľalo aj Poľsko, ktoré si privlastnilo časť Oravy a Spiša. Pre slovenských občanov priniesla okupácia prudký pokles životnej úrovne.
Pokladala sa za jedinú reprezentantku slovenského národa a ako najsilnejšia politická strana mala neobmedzenú moc. Pohltila alebo zakázala činnosť ostatných politických strán. Snem Slovenskej krajiny mala taktiež pod svojou mocou a vytvorila si vlastné ozbrojené sily – Hlinkovu gardu.
13. marca 1939 si nemecká vláda pozvala do Berlína na rokovanie odvolaného predsedu slovenskej autonómnej vlády Jozefa Tisa. Hitler na tomto rokovaní Tisovi oznámil, že buď Slovensko vyhlási samostatnosť alebo ho ponechá svojmu osudu. To znamená, že by nás obsadili Maďari. A tak na zasadnutí slovenského snemu 14. marca bola vyhlásená Slovenská republika. Hitler následne nanútil slovenskej vláde tzv. ochrannú zmluvu, ktorá navonok Slovensko chránila, no v skutočnosti obmedzovala jeho suverenitu. 15. marca vtrhli nemecké vojská do českých krajín. O deň neskôr Hitler v Prahe vyhlásil Protektorát Čechy a Morava.
27
V roku 1939 sa pripojila k vojenskému útoku na Poľsko, v júni 1941 Sovietskemu zväzu a v decembri aj Anglicku a USA.
Pretože sa spojilo s nacistickým Nemeckom. Tým pádom sa stalo Slovensko ich nepriateľom.
Boli medzi nimi napäté vzťahy. Obidva štáty udržiavali hospodárske kontakty. Znepriateľovala ich však nedôvera a vzájomné územné požiadavky.
Nebudoval sa na demokratických zásadách, čo vyústilo do totalitného režimu. Všetkú moc mala v rukách HSĽS.
Delila sa na 2 krídla: konzervatívne (umiernené) krídlo na čele s prezidentom SR a predsedom HSĽS Jozefom Tisom, ktoré sa usilovalo o určitý stupeň nezávislosti od Nemecka. Radikálne-fašistické krídlo na čele s Vojtechom Tukom (predsedom vlády a ministrom zahraničia) a Alexandrom Machom (ministrom vnútra a veliteľom Hlinkových gárd) chcelo zaviesť režim podobný tomu nemeckému.
Zbavovali ich všetkých práv, sústreďovali ich do pracovných táborov, kde boli odsúdení na trest smrti. Roku 1942 slovenská vláda násilne vysťahovala do táborov smrti vyše 58 000 Židov. Ďalších 13 000 bolo vysťahovaných počas okupácii Slovenska Nemcami v roku 1944.
Na Slovensku sa budovali priemyselné podniky, ktoré boli zamerané svojou výrobou na vojenské účely. Tieto továrne sa budovali prevažne na príkaz Nemecka, ktoré z nich čerpalo vojenský materiál pre svoje potreby. Budovali sa taktiež nové cesty a železnice. Takto slovenský ľud získaval prácu a odstraňovala sa nezamestnanosť. Životná úroveň bola na Slovensku väčšia ako v susedných krajinách. Bolo tu dostať kúpiť rozličný tovar, najmä potraviny. Preto prichádzali na Slovensko nakúpiť aj zahraniční občania. Na druhej strane mnohí slovenskí obyvatelia trpeli poruchami v zásobovaní potravinami.
Bol namierený predovšetkým proti totalitnému režimu a spojenectvu s nacistickým Nemeckom.
Vznikla v roku 1943 spojením dvoch hlavných odbojových krídel:
demokratického (umierneného) krídla, ktoré sledovalo obnovenie Československej republiky a komunistického krídla, ktoré zase chcelo vytvoriť „sovietske Slovensko“, ktoré sa malo stať súčasťou Sovietskeho zväzu.
SNR ju prijala v decembri 1943. Vyhlásila v nej, že cieľom odboja na Slovensku je obnovenie demokratického Československa, v ktorom bude uznaná samobytnosť slovenského národa a jeho rovnoprávne postavenie s českým národom, požadovala taktiež odstránenie antidemokratických zákonov a totalitných praktík.
Vypuklo 29. augusta 1944. Proti nemeckým okupantom bojovala 60-tisícová armáda a okolo 18 000 partizánov. Povstanie malo celonárodný charakter. Centrom povstania bola Banská Bystrica, kde sídlila SNR, ktorá následne prebrala zákonodarnú a výkonnú moc. Vyhlásila obnovenie ČSR a uznala prezidenta E. Beneša v zahraničí. Postavila sa aj za svoj program: uznania samobytnosti slovenského národa a jeho rovnoprávnosti v obnovenom československom štáte.
Pretože mnohí slovenskí občania boli nedočkaví a začali bojovať proti nemeckým jednotkám približne o mesiac skôr, ako vypuklo SNP. Nemecké jednotky sa dokázali pripraviť a obsadili slovenské divízie v Duklianskom priesmyku, kadiaľ sa mali dostať na Slovensko sovietska armáda a 1. československý armádny zbor, ktorí mali oslobodiť Slovensko. Napriek tomu sovietska armáda a 1. československý armádny zbor zaútočili na nemecké jednotky a podarilo sa im preniknúť na Slovensko.
Slovenskí občania vstúpili do obnovenej ČSR s rovnomerným postavením s českým národom. 4. apríla 1945 prezident Beneš menoval v Košiciach prvú vládu Národného frontu (NF) Čechov a Slovákov.
5. apríla 1945 v Košiciach. V ňom vláda ukončuje staré spory medzi Čechmi a Slovákmi, taktiež uznáva samobytnosť slovenského národa, ktorý má byť pánom v slovenskej krajine.
Bola to komunistická strana, ktorá mala za cieľ vybudovať v krajine socializmus a Demokratická strana, ktorá chcela návrat k parlamentnej demokracii.
Vo voľbách, ktoré sa konali 26. mája 1946, získala na Slovensku prevažnú časť hlasov Demokratická strana a komunistická strana zostala potlačená. V Čechách však získali prevažnú časť podporu komunisti na čele s Klementom Gottwaldom, ktorý sa stal predsedom vlády. Komunisti začali následne oslabovať SNR. Chceli tak oslabiť vplyv Demokratickej strany.
Komunisti za pomoci bezpečnostných orgánov vyhlásili, že sa chystá protištátne sprisahanie, do ktorého je vraj zapojená aj Demokratická strana. Takto donútili demokratov, aby sa vzdali vedúcej pozície v Zbore poverníkov. Komunisti sa následne prevratom 25. februára 1948 dostali k moci, čo znamenalo koniec demokratického vývoja ČSR. Nastolili tak nový totalitný režim, ktorý podľa sovietskeho vzoru nazvali diktatúrou proletariátu.
Patrilo do sféry ZSSR, teda socializmu. Bol tu nastolený centralistický totalitný režim na čele s komunistickou stranou podľa vzoru ZSSR.
Pretože ZSSR sem poslal svojich poradcov, ktorí to tu začali organizovať podľa sovietskeho vzoru. Neskôr ZSSR zakázal Československu Marshallov plán a zapojil ho do RVHP a Varšavskej zmluvy.
Viedla k tomu, že komunistický režim prenasledoval všetkých odporcov režimu. Boli to najmä rôzni funkcionári bývalých nekomunistických strán, kňazi, rehoľníci, ale aj mnohí obyčajní občania, ktorých pokladali za disidentov. Rozsudky boli kruté: mnohoročné väzenie a 232 rozsudkov smrti. Tieto kruté rozsudky prinútili občanov k poslušnosti, ale aj k postupnému vzrastu odporu.
Prišlo prísne centralistické zriadenie (politické aj hospodárske) a začali sa v ČSR procesy industrializácie (spriemyselňovania) a kolektivizácie (združovanie roľníckej pôdy do družstiev).
Ich spoločným cieľom bolo vybudovanie modernej ČSR a zvýšenie životnej úrovne obyvateľov ČSR.
Aby ľudia získali prácu a zároveň bola výroba zameraná najmä na potreby zbrojenia ZSSR. Okrem zbrojárskeho priemyslu bola výroba zameraná aj na strojársky a chemický priemysel. Trochu zaostávala textilná, drevárska a sklárska výroba.
Životná úroveň postupne rástla, zvyšoval sa počet obyvateľov miest, stavali sa panelové byty, celé slovenské územie bolo elektrifikované, ale napriek tomu životná úroveň v ČSR nedosahovala životnú úroveň v iných európskych demokratických krajinách.
Cieľom tejto revolúcie bolo kultúrne pozdvihnutie občanov ČSR, ktorá sa chcela prezentovať v dobrom svetle v kultúrnej oblasti vo svete. Dôležitú úlohu v nej zohral rozhlas a televízia. Dobudovali sa školy všetkých stupňov, budovali sa nové vedecké a kultúrne inštitúcie.
Kontrolovali ich preto, aby sa zo zahraničia nedostal do ČSR nejaký vplyv, ktorý by mohol ovplyvniť myslenie ľudí. Bránili sa tak pred vzburou, ktorá by mohla zvrhnúť socialistické zriadenie.
Nazýva sa cenzúra.
Občania prestali veriť sľubom o šťastnej budúcnosti. Československo stále viac zaostávalo za európskymi demokratickými krajinami a postupne sa odhaľovali zločiny totalitného režimu. Roku 1961 sa zrútil nereálne postavený päťročný plán a nastalo zníženie životnej úrovne.
Prezidenta Antonína Novotného vystriedal Ludvík Svoboda v roku 1968 a toho istého roku sa na čelo komunistickej strany dostal Alexander Dubček. Začali sa realizovať nové politické a spoločenské zmeny. Zrušila sa cenzúra, vznikali nové organizácie a spolky, čiastočne sa uvoľnila náboženská sloboda. Toto obdobie sa nazýva aj Pražská jar.
Báli sa, že by demokratizačný proces zasiahol aj do ich štátov. Preto v noci z 20. na 21. augusta 1968 vtrhli ich vojská na naše územie. Následne bola demokratizácia potlačená a znovu sa otvorila otázka o postavení slovenského a českého národa.
30. októbra podpísali najvyšší predstavitelia na Bratislavskom hrade Zákon o československej federácii. Znamenalo to dve rovnoprávne republiky v spoločnom štáte. Vyriešila sa tak závažná otázka o rovnoprávnosti slovenského a českého národa.
Znamená postupné zmrazenie demokratizačného postupu v Československu a postupná likvidácia jeho výsledkov. Prebiehala po opätovnom nástupe ruských komunistov a znamenala upevnenie totalitného režimu. Na jej čele stál Gustáv Husák, ktorý sa stal prvým tajomníkom ÚV KSČ a neskôr v roku 1975 aj prezidentom.
Zakázali im všetky štátne funkcie, prepúšťali ich zo zamestnania, odobrali im pasy a nemohli vystupovať na verejnosti.
V januári 1969sa v Prahe na protest upálil vysokoškolák Ján Palach. Mnohí občania emigrovali do západnej Európy a USA. Bolo ich vyše 200 000. V roku 1970 vznikol v Toronte (Kanada) Svetový kongres Slovákov. Roku 1977 vznikla v Prahe občianska iniciatíva Charta 77. Jej úlohou bolo obracať sa na vládne kruhy a upozorňovať na nedostatky vo verejnom živote.
Začali mnohé verejné manifestácie. 16. novembra v Bratislave 17. novembra v Prahe. Bolo proti nim brutálne zakročené a proti tomuto zásahu vznikali mnohé protestné zhromaždenia, ktoré viedli k celoštátnemu generálnemu štrajku 27. novembra. Federálne zhromaždenie 29. novembra 1989 prijalo zákon o zrušení vedúceho postavenia komunistickej strany v štáte a spoločnosti. Táto revolúcia vošla do povedomia národa ako „nežná revolúcia“.
29. decembra 1989 sa prezidentom ČSFR stal Václav Havel, predsedom parlamentu Alexander Dubček. V prvých porevolučných voľbách v júni 1990 dosiahla na Slovensku najväčšiu podporu Verejnosť proti násiliu a v Čechách Občianske fórum. Hospodársky život sa menil a prispôsoboval demokratickému systému, aký sa osvedčil vo vyspelých krajinách Európy a sveta. Tento proces sa však odrazil v znížení životnej úrovne širokých vrstiev obyvateľstva.
17. júla 1992 prijala SNR Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenskej republiky. 1. septembra 1992 schválila Ústavu Slovenskej republiky. 1. januára 1993 vznikla SR. Prezidentom SR sa stal Michal Kováč a predsedom vlády Vladimír Mečiar.
Anexia – násilné pričlenenie jedného štátu druhým.
Ultimátum – konečný výstražný návrh spravidla sprevádzaný konkrétnou hrozbou.
Damoklov meč – je symbolom trvalého ohrozenia.
Neutrálny štát – štát, ktorý sa zaviazal, že sa nezúčastní na vojne proti inému štátu, ani jednej bojujúcej strane neposkytne pomoc a bude sa usilovať udržiavať priateľské vzťahy so všetkými krajinami.
Separátny – samostatný, oddelený.
Ofenzíva – útok.
Reparácie – náhrady za vojnové škody.
Regent – zástupca neprítomného alebo nedospelého panovníka.
Duma – ruský parlament.
Inflácia – znehodnocovanie peňazí, napr. zvyšovaním množstva papierových peňazí, ktoré nie sú kryté zlatom.
Propaganda – zjednodušené hlásanie politických ideí s cieľom získať masy.
Technológia – technický postup vo výrobe.
Antiseptikum – protijed.
Militarizácia – zbrojenie, vyzbrojovanie.
Vízia – videnie, zjavenie, vidina.
Pylón – stožiar visiacich mostov.
Interiér – vnútorný priestor napr. domu.
Dekoratívny – ozdobný, okrasný.
Avantgarda vedúca skupina, predvoj, priekopníci.
Agresor – útočník.
Okupácia násilné vojenské obsadenia určitej krajiny.
Deportovať – nútene sťahovať, vysťahovať, vyviezť.
Geto – uzavretá mestská štvrť pre istú časť obyvateľstva.
Satelit – pridružená krajina k silnejšej veľmoci, ktorá ju uchraňuje pred agresormi, ale pridružená krajina sa musí politicky prispôsobiť veľmoci.
Flotila – oddiel vojenského loďstva operujúci v pobrežných vodstvách.
Demilitarizácia – zrušenie vojenských síl a prostriedkov na určitom území.
Pasívny – nečinný, nereagujúci.
Zóny – oblasti, územia.
Sabotáž – úmyselné záškodnícke ničenie.
Propagácia – šírenie, rozširovanie myšlienok.
Vazal – od dakoho závislý.
Zemľanka – primitívne obydlie zapustené pod úroveň terénu. Integrácia – združovanie rôznych štátov do záujmových zoskupení.
Fenomén – nezvyčajné jav, úkaz, človek.
KGB – sovietska štátna polícia.
Neokolonializmus – krajiny stále hospodársky závisia od svojich bývalých kolonizátorov, hoci ich už politicky neovládajú.
Dekolonizácia – opatrenia, ktoré smerujú k likvidácii koloniálneho systému.
Mahátmá – v indickom jazyku „veľký duch“.
Disident – odporca režimu.
Signatár – podpisovateľ istého dokumentu, zmluvy.
Politbyro – najvyšší orgán Komunistickej strany ZSSR.