1. Veľká Británia: Po hospodárskej stránke (objemu priemyselnej výroby) bola Veľká Británia na začiatku 2. pol. 19. stor. na prvom mieste na svete. V tejto "dielni sveta" sa vyťažilo najviac uhlia, vyrobilo najviac železa a obrovské množstvo strojov, ktoré nachádzali uplatnenie nielen v priemysle, ale aj v poľnohospodárstve. Perfektne bol rozvinutý obchod vnútorný (hustá železničná sieť) aj zahraničný (najväčšie obchodné aj vojnové loďstvo sveta). Od 70. rokov 19. stor. toto prvé miesto na svete stráca v prospech USA, ktoré ju predbehli začiatkom 20. stor. Vtedy ju po ekonomickej stránke dostihlo aj Nemecko. Po strate prvenstva v priemyselnej výrobe jej ostalo len prvenstvo v námornom obchode a doprave, keď finančným centrom sveta naďalej zostal Londýn a je ním dodnes (londýnska burza zlata určuje svetové ceny tohto drahého kovu dodnes).
Kurz britská libra
(GBP) - Veľká Británia
Po stránke vnútropolitickej išlo predovšetkým o vládu královny Viktórie
(1837-1901). Dostala sa na trón ako 18.ročné mladé dievča, bola veľmi krásna, múdra a prísna (zakázala napr. fajčenie). Natoľko britským
dejinám vtisla svoju osobnosť, že se jej vláde doteraz hovorí "viktoriánske obdobie". Na premiérskych postoch sa striedali
predstavitelia konzervatívnej a liberálnej strany. Konzervatívna strana, ktorej základným princípom bolo dodržovanie tradícií, rodiny,
kresťanstva a boj proti zlu za každých okolností a kdekoľvek, vznikla z bývalých toryovcov. Liberáli, ktorí vyznávali tézu, že sloboda
končí tam, kde sa narušuje sloboda iných (inými slovami: "ži a nechaj žiť") vznikli z bývalých whigov a zastupovali väčšinou
stredné vrstvy a buržoáziu. Medzi najvýznamnejších konzervatívnych politikov patril lord Benjamin Disraeli
(1804-1881), z liberálov treba spomenúť lorda Williama Gladstona (1809-1898). Ich parlamentné súboje boli
veľmi tvrdé, ale vždy vedené v korektnom duchu, napr. pri striedaní vlád nikdy nik nikoho neposielal na smetisko dejín! (Raz Gladstone búchal
päsťou o stôl, Disraeli pokojne sbieral papiere a hovoril, to, čo ste rozhádzal, sa dá napraviť - dojem z útočnej reči Gladstona bol
preč!) Problémov ale mali neúrekom. Vo vnútornej politike to okrem daní, školstva a sociálnych otázok boli predovšetkým Íri, ktorí sa
nezmierili s tým, že sa 1. januára 1801 stali súčasťou Británie a stratili svoj parlament. Neustále proti britskej moci
bojovali, írski katolíci si napr. založili "Feniánsku spoločnosť" nazvanú podľa legendárneho národného hrdinu Feniusa, ale v 60.
rokoch ju Briti porazili. V 70. rokoch zasa írsku samosprávu presadzoval protestant Charles Parnell (1846-1891). Angličania vtedy obsadzovali
írske statky a Parnell Írom poradil, aby sa k nim chovali ako k malomocným. Prvým takto postihnutým Angličanom bol pozemkový agent Charles
Boycott (1832-1897) - odtiaľ termín "bojkotovanie". Gladstone chcel Írom dať samostatnosť, ale nepodarilo sa.
Na
udalosti bohatá bola v tých časoch aj zahraničná politika. Vďaka prevahe v námornom loďstve a ovládnutí oceánov bola Veľká
Británia najväčšou koloniálnou veľmocou sveta. Jej postavenie bolo nedostihnuteľné - vznikol tak termín "splendid isolation" -
"vznešená osamotenosť". Vzťah ku kolóniám ale nebol bez problémov, niektoré získali štatút domínia, t.j. samostatného štátu
v rámci britskej ríše (prvým domíniom bola v r. 1867 Kanada, v r. 1901 potom aj Austrália). Svoj vplyv rozširovala Veľká Británia aj v
oblasti juhovýchodnej Európy. Tu sa v rokoch 1854-1856 zúčastnila rusko-tureckej Krymskej vojny, v ktorej celému svetu ukázala svoju vojenskú
silu. Hneď po skončení tejto vojny mala problémy v svojej najväčšej kolónii, v Indii. V tomto obrovskom zdroji surovín vzniklo v r. 1857
povstanie sipáhiov (domorodých vojakov), ktorých viedol Nana Sáhib. Britské vojská toto povstanie porazili a kráľovná Viktória sa v r. 1876
stala indickou cisárovnou. Svoj vplyv Veľká Británia rozšírila aj v juhovýchodnej Ázii, Číne, na Blízkom Východe (v Íráne) aj Afrike,
kde v r. 1882 ovládla Egypt, v r. 1898 Sudán a v r. 1899 južnú Afriku. Tu musela o nové ložiská zlata a diamantov bojovať s holandskými
usadlíkmi (tzv. búrska vojna v rokoch 1899-1902). Svojim následovníkom tak Viktória odovzdala obrovskú a prosperujúcu ríšu.
Vláda Eduarda VII. (1901-1910): V jeho dobe sa zradikalizovalo írske národné hnutie. V r. 1905 vznikla nacionalistická
organizácia "Sinn Fein" ("My sami"), ktorej cieľom bolo vybojovanie úplnej štátnej nezávislosti. (Sinn Fein si v r. 1919
vytvorila aj vlastnú republikánsku armádu). V rokoch 1900-1906 sa v britskej parlamentnej demokracii začala uplatňovať aj tretia strana -
Labour party. Ekonomická moc Veľkej Británie začala upadať na úkor USA a Nemecka. V r. 1907 vzniklo nové domínium - Nový Zéland a v r. 19O9
bola vyhlásená Juhoafrická únia. V r. 1904 bola podpísaná britsko-francúzska zmluva, tzv. Entende cordiale, ktorá sa stala základom
spojeneckého systému Dohody.
Vláda Georga V. (1910-1936): V jeho dobe naďalej pokračoval "relatívny
úpadok" britskej ekonomiky, aj keď bola ríša stále svetovou obchodnou a koloniálnou veľmocou. Napr. v r. 1913 malo britské impérium
rozlohu 30 miliónov km2 a 370 miliónov obyvateľov, zatiaľčo samotná Británia má len necelých 250 000 km2 a 46 miliónov obyvateľov.
2. Dejiny Francúzska: Aj v 2. polovine 19. stor. ostalo Francúzsko priemyselne-agrárnou krajinou, ktorej tempo rozvoja
zďaleka nestačilo USA, Veľkej Británii alebo Nemecku. Medzi rokmi 1852 až 1870 vládol cisár Napoleon III. (tzv. druhé
cisárstvo), syn Napoleonovho brata Ľudovíta. Ten sa snažil o neomedzenú vládu a opieral sa o silnú políciu a
armádu. Jeho doba bola plná spoločenského a mravného úpadku, úplatkárstva a špekulácií. Nedostatok autority sa cisár snažil nahradiť
prepychovou výstavbou Paríža (nechal postaviť množstvo boulevardov) a výbojnou zahraničnou politikou, v ktorej mal zo začiatku veľké
úspechy. Takým bola víťazná Krymská vojna v rokoch 1853-1856, alebo francúzsko -sardinská vojna proti Rakúsku v r. 1859. Vtedy Rakúsko
porazil v bitke pri Solferine (vznikol tu Červený kríž) a sardínsky kráľ Viktor Emanuel II. zjednotil severné Taliansko. Po 1. francúzsko
-vietnamskej vojne v r. 1858-1862 ovládol Saigon a v r. 1863 vytvoril protektorát v Kambodži. V tom istom čase ovládol Somálsko a bojoval v
Alžírsku. V rokoch 1862-1867 bojovali francúzske vojská aj v Mexiku. Napoleon III. tu v r. 1864 poslal rakúskeho arcivojvodu
Maximiliána Habsburgského, aby si tu vytvoril nové cisárstvo. To sa ale nepáčilo mexickému národnému hrdinovi
Benitovi Juarezovi (1806-1872), vzniklo povstanie, Maximilián Habsburgský bol v r. 1867 porazený a zastrelený. (Nemal nádej na úspech
aj preto, že Napoleon III. porušil Monreovu doktrínu). Medzi rokmi 1859-1869 sa Napoleon III. snažil presadiť v Egypte pri stavbe Suezského
prieplavu. Nákladné stavby aj časté vojny zruinovali štátnu pokladnicu a cisár stratil všetku popularitu. V r. 1870 vypukla
francúzsko-pruská vojna, ktorá sa pre cisára skončila katastrofou. Jeho armády vojnu prehrali 2. septembra 1870 bitkou pri
Sedane, Francúzsko stratilo Alsasko-Lotrinsko a Napoleon III. sa vzdal trónu. 4. septembra potom bola vyhlásená
tzv. tretia republika (1870-1946).
Prvou úlohou tretej republiky bolo zachrániť pred Prusmi Paríž. Lenže novoustanovená
vláda sa príliš nesnažila a v januári 1871 Prusi do Paríža vstúpili. Dňa 18. januára 1871 sa potom
pruský kráľ Wilhelm I. nechal vo Versailles korunovať na nemeckého cisára. Parížania boli zdesení a len čo sa dozvedeli podmienky mierovej
zmluvy, podpísanej vo februári 1871, ich hnev ešte narástol. Francúzsko ňou definitívne stratilo Alsasko-Lotrinsko a muselo platiť obrovské
vojnové reparácie. Ľud sa začal búriť a vytvárať národné gardy a 18. marca 1871 vypuklo v Paríži
povstanie. Vládne vojsko sa pripojilo k povstalcom a spoločne svrhli neschopnú vládu. Vznikla tak prvá diktatúra proletariátu na
svete (štát nového typu), ktorej sa hovorí Parížska komúna. Opäť vznikol chaos, začalo znárodňovanie súkromného majetku, ničenie
prepychových parížskych bytov, zavádzali sa nové školy a povinná školská dochádzka s bezplatným vyučovaním a pod. Buržoázna vláda sa
ale nevzdala a zorganizovala nové vojská, ktoré pod vedením maršála Maria Edme Mac-Mahona 21. mája 1871 Paríž opäť dobyli
(do 28. mája 1871 trval tzv. Krvavý týždeň). Komúna, ktorá trvala len 72 dní, bola porazená. V r. 1871-1873 bol
prezidentom Louis Thiers (1797-1877), ktorý republiku rýchlo obnovil. Po ňom sa stal prezidentom generál
Mac-Mahon (1873-1879). V jeho časoch sa v r. 1875 prijala nová ústava, ktorá sa v r. 1920 stala vzorom aj pre ústavu
československú.
Potom nasledovalo časté striedanie prezidentov a rozširovanie francúzskej koloniálnej ríše. V r. 1881 bol
vyhlásený protektorát nad Tuniskom, v r. 1883 až 1884 prebiehala druhá vietnamská vojna, ktorou si Francúzi získali aj stredný a severný
Vietnam, v 1884-1885 čínsko-francúzska vojna, po ktorej uznala Čína francúzsky nárok na Vietnam, v r. 1893 vyhlásili protektorát nad
Laosom, v r. 1896 sa ich kolóniou stal Madagaskar, v r. 1900 dobyli Peking (tejto akcii predchádzalo boxerské povstanie) a v r. 1912 vyhlásili
protektorát nad Marokom. Ako vidno, aj cez slabosť domácej ekonomiky si Francúzsko na konci storočia neustále rozširovalo svoju koloniálnu
sústavu, čím nesmierne dráždilo silné Nemecko. Ovládali tak nad 10 miliónov km2. Lenže po ekonomickej stránke z toho veľa nemali, pretože
nedovážali suroviny a nevyvážali kapitál. Svoje ekonomické postavenie si len vylepšovali rozvíjajúcim sa bankovníctvom a požičiavaním
financií na vysoký úrok. Takou finančnou politikou si k sebe pripútali Rusko, Turecko a Čínu. Problémy mali aj vo vnútornej politike,
sprevádzanej častými škandálmi, z ktorých je najznámejšia Dreyfusova aféra z r. 1894. Žid Alfred Dreyfus bol dôstojníkom
francúzskeho generálneho štábu a bol nespravedlivo obvinený zo špionáže pre Nemecko. Jeho prípad sa neskôr stal signálom k veľkej
celoeurópskej antisemitskej vlne, ktorú už v pol. 19. stor. odštartovali "Eseje o nerovnosti ľudských rás" grófa Josepha
Gobineaua (1816-1882), zakladateľa moderného rasizmu a antisemitizmu. Na začiatku 20. stor. rástlo aj robotnícke hnutie - v r. 1905
vznikla francúzska socialistická strana vedená Jeanom Jaurésom (1859-1914). Zahraničná politika francúzskej
tretej republiky bola veľmi často odvodená od jej koloniálnych snáh. Na prelome storočia si Francúzsko uvedomovalo nebezpečie plynúce z
nespokojného Nemecka, podpísalo preto v r. 1891-1894 zmluvu s Ruskom (vznikla tak Dvojdohoda) a neskôr,
8. apríla 1904 podpísalo s Veľkou Britániou spojeneckú zmluvu zvanú "Entende cordiale". Tesne pred vojnou si bolo isté, že
Nemecko, ak aj zaútočí, bude rýchlo porazené.