Dejiny Veľkej Británie a Francúzska

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: ivka47
Typ práce: Referát
Dátum: 06.04.2010
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 595 slov
Počet zobrazení: 7 364
Tlačení: 473
Uložení: 475

Dejiny Veľkej Británie a Francúzska cca od r. 1848 do 1914:

1. Veľká Británia: Po hospodárskej stránke (objemu priemyselnej výroby) bola Veľká Británia na začiatku 2. pol. 19. stor. na prvom mieste na svete. V tejto "dielni sveta" sa vyťažilo najviac uhlia, vyrobilo najviac železa a obrovské množstvo strojov, ktoré nachádzali uplatnenie nielen v priemysle, ale aj v poľnohospodárstve. Perfektne bol rozvinutý obchod vnútorný (hustá železničná sieť) aj zahraničný (najväčšie obchodné aj vojnové loďstvo sveta). Od 70. rokov 19. stor. toto prvé miesto na svete stráca v prospech USA, ktoré ju predbehli začiatkom 20. stor. Vtedy ju po ekonomickej stránke dostihlo aj Nemecko. Po strate prvenstva v priemyselnej výrobe jej ostalo len prvenstvo v námornom obchode a doprave, keď finančným centrom sveta naďalej zostal Londýn a je ním dodnes (londýnska burza zlata určuje svetové ceny tohto drahého kovu dodnes).

Kurz britská libra (GBP) - Veľká Británia

 Po stránke vnútropolitickej išlo predovšetkým o vládu královny Viktórie (1837-1901). Dostala sa na trón ako 18.ročné mladé dievča, bola veľmi krásna, múdra a prísna (zakázala napr. fajčenie). Natoľko britským dejinám vtisla svoju osobnosť, že se jej vláde doteraz hovorí "viktoriánske obdobie". Na premiérskych postoch sa striedali predstavitelia konzervatívnej a liberálnej strany. Konzervatívna strana, ktorej základným princípom bolo dodržovanie tradícií, rodiny, kresťanstva a boj proti zlu za každých okolností a kdekoľvek, vznikla z bývalých toryovcov. Liberáli, ktorí vyznávali tézu, že sloboda končí tam, kde sa narušuje sloboda iných (inými slovami: "ži a nechaj žiť") vznikli z bývalých whigov a zastupovali väčšinou stredné vrstvy a buržoáziu. Medzi najvýznamnejších konzervatívnych politikov patril lord Benjamin Disraeli (1804-1881), z liberálov treba spomenúť lorda Williama Gladstona (1809-1898). Ich parlamentné súboje boli veľmi tvrdé, ale vždy vedené v korektnom duchu, napr. pri striedaní vlád nikdy nik nikoho neposielal na smetisko dejín! (Raz Gladstone búchal päsťou o stôl, Disraeli pokojne sbieral papiere a hovoril, to, čo ste rozhádzal, sa dá napraviť - dojem z útočnej reči Gladstona bol preč!) Problémov ale mali neúrekom. Vo vnútornej politike to okrem daní, školstva a sociálnych otázok boli predovšetkým Íri, ktorí sa nezmierili s tým, že sa 1. januára 1801 stali súčasťou Británie a stratili svoj parlament. Neustále proti britskej moci bojovali, írski katolíci si napr. založili "Feniánsku spoločnosť" nazvanú podľa legendárneho národného hrdinu Feniusa, ale v 60. rokoch ju Briti porazili. V 70. rokoch zasa írsku samosprávu presadzoval protestant Charles Parnell (1846-1891). Angličania vtedy obsadzovali írske statky a Parnell Írom poradil, aby sa k nim chovali ako k malomocným. Prvým takto postihnutým Angličanom bol pozemkový agent Charles Boycott (1832-1897) - odtiaľ termín "bojkotovanie". Gladstone chcel Írom dať samostatnosť, ale nepodarilo sa.

 Na udalosti bohatá bola v tých časoch aj zahraničná politika. Vďaka prevahe v námornom loďstve a ovládnutí oceánov bola Veľká Británia najväčšou koloniálnou veľmocou sveta. Jej postavenie bolo nedostihnuteľné - vznikol tak termín "splendid isolation" - "vznešená osamotenosť". Vzťah ku kolóniám ale nebol bez problémov, niektoré získali štatút domínia, t.j. samostatného štátu v rámci britskej ríše (prvým domíniom bola v r. 1867 Kanada, v r. 1901 potom aj Austrália). Svoj vplyv rozširovala Veľká Británia aj v oblasti juhovýchodnej Európy. Tu sa v rokoch 1854-1856 zúčastnila rusko-tureckej Krymskej vojny, v ktorej celému svetu ukázala svoju vojenskú silu. Hneď po skončení tejto vojny mala problémy v svojej najväčšej kolónii, v Indii. V tomto obrovskom zdroji surovín vzniklo v r. 1857 povstanie sipáhiov (domorodých vojakov), ktorých viedol Nana Sáhib. Britské vojská toto povstanie porazili a kráľovná Viktória sa v r. 1876 stala indickou cisárovnou. Svoj vplyv Veľká Británia rozšírila aj v juhovýchodnej Ázii, Číne, na Blízkom Východe (v Íráne) aj Afrike, kde v r. 1882 ovládla Egypt, v r. 1898 Sudán a v r. 1899 južnú Afriku. Tu musela o nové ložiská zlata a diamantov bojovať s holandskými usadlíkmi (tzv. búrska vojna v rokoch 1899-1902). Svojim následovníkom tak Viktória odovzdala obrovskú a prosperujúcu ríšu.
 Vláda Eduarda VII. (1901-1910): V jeho dobe sa zradikalizovalo írske národné hnutie. V r. 1905 vznikla nacionalistická organizácia "Sinn Fein" ("My sami"), ktorej cieľom bolo vybojovanie úplnej štátnej nezávislosti. (Sinn Fein si v r. 1919 vytvorila aj vlastnú republikánsku armádu). V rokoch 1900-1906 sa v britskej parlamentnej demokracii začala uplatňovať aj tretia strana - Labour party. Ekonomická moc Veľkej Británie začala upadať na úkor USA a Nemecka. V r. 1907 vzniklo nové domínium - Nový Zéland a v r. 19O9 bola vyhlásená Juhoafrická únia. V r. 1904 bola podpísaná britsko-francúzska zmluva, tzv. Entende cordiale, ktorá sa stala základom spojeneckého systému Dohody.

 Vláda Georga V. (1910-1936): V jeho dobe naďalej pokračoval "relatívny úpadok" britskej ekonomiky, aj keď bola ríša stále svetovou obchodnou a koloniálnou veľmocou. Napr. v r. 1913 malo britské impérium rozlohu 30 miliónov km2 a 370 miliónov obyvateľov, zatiaľčo samotná Británia má len necelých 250 000 km2 a 46 miliónov obyvateľov.

2. Dejiny Francúzska: Aj v 2. polovine 19. stor. ostalo Francúzsko priemyselne-agrárnou krajinou, ktorej tempo rozvoja zďaleka nestačilo USA, Veľkej Británii alebo Nemecku. Medzi rokmi 1852 až 1870 vládol cisár Napoleon III. (tzv. druhé cisárstvo), syn Napoleonovho brata Ľudovíta. Ten sa snažil o neomedzenú vládu a opieral sa o silnú políciu a armádu. Jeho doba bola plná spoločenského a mravného úpadku, úplatkárstva a špekulácií. Nedostatok autority sa cisár snažil nahradiť prepychovou výstavbou Paríža (nechal postaviť množstvo boulevardov) a výbojnou zahraničnou politikou, v ktorej mal zo začiatku veľké úspechy. Takým bola víťazná Krymská vojna v rokoch 1853-1856, alebo francúzsko -sardinská vojna proti Rakúsku v r. 1859. Vtedy Rakúsko porazil v bitke pri Solferine (vznikol tu Červený kríž) a sardínsky kráľ Viktor Emanuel II. zjednotil severné Taliansko. Po 1. francúzsko -vietnamskej vojne v r. 1858-1862 ovládol Saigon a v r. 1863 vytvoril protektorát v Kambodži. V tom istom čase ovládol Somálsko a bojoval v Alžírsku. V rokoch 1862-1867 bojovali francúzske vojská aj v Mexiku. Napoleon III. tu v r. 1864 poslal rakúskeho arcivojvodu Maximiliána Habsburgského, aby si tu vytvoril nové cisárstvo. To sa ale nepáčilo mexickému národnému hrdinovi Benitovi Juarezovi (1806-1872), vzniklo povstanie, Maximilián Habsburgský bol v r. 1867 porazený a zastrelený. (Nemal nádej na úspech aj preto, že Napoleon III. porušil Monreovu doktrínu). Medzi rokmi 1859-1869 sa Napoleon III. snažil presadiť v Egypte pri stavbe Suezského prieplavu. Nákladné stavby aj časté vojny zruinovali štátnu pokladnicu a cisár stratil všetku popularitu. V r. 1870 vypukla francúzsko-pruská vojna, ktorá sa pre cisára skončila katastrofou. Jeho armády vojnu prehrali 2. septembra 1870 bitkou pri Sedane, Francúzsko stratilo Alsasko-Lotrinsko a Napoleon III. sa vzdal trónu. 4. septembra potom bola vyhlásená tzv. tretia republika (1870-1946).

 Prvou úlohou tretej republiky bolo zachrániť pred Prusmi Paríž. Lenže novoustanovená vláda sa príliš nesnažila a v januári 1871 Prusi do Paríža vstúpili. Dňa 18. januára 1871 sa potom pruský kráľ Wilhelm I. nechal vo Versailles korunovať na nemeckého cisára. Parížania boli zdesení a len čo sa dozvedeli podmienky mierovej zmluvy, podpísanej vo februári 1871, ich hnev ešte narástol. Francúzsko ňou definitívne stratilo Alsasko-Lotrinsko a muselo platiť obrovské vojnové reparácie. Ľud sa začal búriť a vytvárať národné gardy a 18. marca 1871 vypuklo v Paríži povstanie. Vládne vojsko sa pripojilo k povstalcom a spoločne svrhli neschopnú vládu. Vznikla tak prvá diktatúra proletariátu na svete (štát nového typu), ktorej sa hovorí Parížska komúna. Opäť vznikol chaos, začalo znárodňovanie súkromného majetku, ničenie prepychových parížskych bytov, zavádzali sa nové školy a povinná školská dochádzka s bezplatným vyučovaním a pod. Buržoázna vláda sa ale nevzdala a zorganizovala nové vojská, ktoré pod vedením maršála Maria Edme Mac-Mahona 21. mája 1871 Paríž opäť dobyli (do 28. mája 1871 trval tzv. Krvavý týždeň). Komúna, ktorá trvala len 72 dní, bola porazená. V r. 1871-1873 bol prezidentom Louis Thiers (1797-1877), ktorý republiku rýchlo obnovil. Po ňom sa stal prezidentom generál Mac-Mahon (1873-1879). V jeho časoch sa v r. 1875 prijala nová ústava, ktorá sa v r. 1920 stala vzorom aj pre ústavu československú.

 Potom nasledovalo časté striedanie prezidentov a rozširovanie francúzskej koloniálnej ríše. V r. 1881 bol vyhlásený protektorát nad Tuniskom, v r. 1883 až 1884 prebiehala druhá vietnamská vojna, ktorou si Francúzi získali aj stredný a severný Vietnam, v 1884-1885 čínsko-francúzska vojna, po ktorej uznala Čína francúzsky nárok na Vietnam, v r. 1893 vyhlásili protektorát nad Laosom, v r. 1896 sa ich kolóniou stal Madagaskar, v r. 1900 dobyli Peking (tejto akcii predchádzalo boxerské povstanie) a v r. 1912 vyhlásili protektorát nad Marokom. Ako vidno, aj cez slabosť domácej ekonomiky si Francúzsko na konci storočia neustále rozširovalo svoju koloniálnu sústavu, čím nesmierne dráždilo silné Nemecko. Ovládali tak nad 10 miliónov km2. Lenže po ekonomickej stránke z toho veľa nemali, pretože nedovážali suroviny a nevyvážali kapitál. Svoje ekonomické postavenie si len vylepšovali rozvíjajúcim sa bankovníctvom a požičiavaním financií na vysoký úrok. Takou finančnou politikou si k sebe pripútali Rusko, Turecko a Čínu. Problémy mali aj vo vnútornej politike, sprevádzanej častými škandálmi, z ktorých je najznámejšia Dreyfusova aféra z r. 1894. Žid Alfred Dreyfus bol dôstojníkom francúzskeho generálneho štábu a bol nespravedlivo obvinený zo špionáže pre Nemecko. Jeho prípad sa neskôr stal signálom k veľkej celoeurópskej antisemitskej vlne, ktorú už v pol. 19. stor. odštartovali "Eseje o nerovnosti ľudských rás" grófa Josepha Gobineaua (1816-1882), zakladateľa moderného rasizmu a antisemitizmu. Na začiatku 20. stor. rástlo aj robotnícke hnutie - v r. 1905 vznikla francúzska socialistická strana vedená Jeanom Jaurésom (1859-1914). Zahraničná politika francúzskej tretej republiky bola veľmi často odvodená od jej koloniálnych snáh. Na prelome storočia si Francúzsko uvedomovalo nebezpečie plynúce z nespokojného Nemecka, podpísalo preto v r. 1891-1894 zmluvu s Ruskom (vznikla tak Dvojdohoda) a neskôr, 8. apríla 1904 podpísalo s Veľkou Britániou spojeneckú zmluvu zvanú "Entende cordiale". Tesne pred vojnou si bolo isté, že Nemecko, ak aj zaútočí, bude rýchlo porazené.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.016