Stredovek

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: primak (25)
Typ práce: Referát
Dátum: 19.07.2011
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 632 slov
Počet zobrazení: 16 154
Tlačení: 605
Uložení: 577
STREDOVEK
Stredovek zahŕňa obdobie feudalizmu a tento pojem je odvodený od latinského slova feudum, čo znamená léno. Slovom feudum sa označoval pozemok, ktorý bol niekomu požičaný do osobnej alebo dedičnej držby za vernosť. Držba léna bola podmienená vernosťou držiteľa (vazala) vlastníkovi. Bola tiež viazaná na rôzne služby a povinnosti. Zárodkom feudalizmu bol už kolonát v Rímskej ríši. Barbarské kmene, ktoré sa veľkou mierou zaslúžili o zánik Západorímskej ríše, nepoznali súkromné vlastníctvo pôdy. Pri kočovnom (sťahovavom) poľnohospodárstve sa pôda mohla obrábať iba spoločne.
 Keď sa kmene natrvalo usadili, rodiny si pôdu rozdelili, iba pasienky, lesy alúky zostali spoločným valstníctvom rodín (u Germánov - marka, u Slovanov - občina). Keď sa začalo rozpadať rodové zriadenie, vzniká vojenská demokracia. Všetci ozbrojení príslušníci kmeňa na ľudových zhromaždeniach rozhodovali o spoločných záležitostiach.

Boje o pôdu a ochrana proti kočovníko spájala kmene do kmeňových zväzov. V kmeňových zväzoch si kmeňoví náčelníci utvárali vojenské družiny. Tieto si spolu s náčelníkmi privlastnili najväčší podiel z vojnovej koristi. Spoločné vlastníctvo pozemkov zaniklo a pôda sa stávala majetkom jednotlivých rodín. Člen bojovej družiny, ktorý dostal pôdu, sa stával osobne závislým od darcu (pána) ako vazal.

Postupne sa z náčelníkov a členov družiny utvára šlachta. Druhú skupinu predstavovali poddaní roľníci, ktorí za prenájom pôdy museli odvádzať feudálovi rentu: naturálnu, pracovnú alebo peňažnú.
 Stredovek začína pádom Západorímskej ríše. Delímo ho na obdobie ranného stredoveku (5.-11. storočie), obdobie vrcholného stredoveku (12.-15. st) a obdobie neskorého stredoveku (16. - polovica 17. st). V dôsledku nerovnomerného vývoja (rozličná politická a ekonomická vyspelosť) krajín v tomto období však vo väčšine krajín dochádza k časovnému posunu v periodizácii stredoveku v porovnaní s uvedenou schémou.
 V rannom stredoveku predstavovala Európa konglomerát väčších a menších štátov, ale aj územno-politických útvarov, na ktorých štátna or-
ganizácia ešte nestihla vzniknúť. Ich politická vyspelosť a ekonomická úroveň boli rôzne. Najvyspelejšie však boli tie, ktoré boli v minulosti súčasťou Rímskej ríše.

Na našom území
rozlišujeme v rámci stredoveku tieto vývinové etapy: ranný stredovek pre 9.-12. storočie, vrcholný stredovek pre obdobie od 12.storočia do r.1526 a neskorý stredovek pre obdobie od r.1526 do roku 1848.
 Feudalizmus sa nevyvíjal všade v rovnakom čase a v rovnakých formách. Osobitným spôsobom sa vyvíjal v Indii a v Číne, kde okrem vlastníctva pôdy existoval zavlažovací systém a roľníci odovzdávali dávky štátu. U pastierskych kočovných kmeňov hlavným výrobným prostriedkom nebola pôda, ale vlastníctvo pasienkov a stád.

Sťahovanie národov
 V 3. st. n. l. Rímska ríša prežívajúca krízu sa musela čoraz častejšie brániť nájazdom barbarských kmeňov. Rozpínavosť Čínskej ríše donútila mongolské kmene hľadať si nové pasienky pre svoje stáda. V druhej polovici 4. st. n. l. Huni obsadili severné pobrežie Čierneho mora. Narazili tu však na germánske kmene Gótov. Tieto sa snažili prekročiť rímske hranice. Vznikol tak rozsiahly pohyb barbarských kmeňov, ktorý nazývame sťahovanie národov.
 V roku 375 germánski Góti napadli Východorímsku ríšu. Iný germánsky kmeň, Vandali, sa načas usadili v Panónii, neskôr prešli cez Galiu a Pyrenejský polostrov do severnej Afriky. Na území Francúzska sa usadili Burgunďania a Frankovia. Britániu obsadili Anglovia a Sasi. Longobradi si založili svoje panstvo v Itálii. Strediskom mongolských Hunov bola v prvej polovici 5. storočia uhorská nížina. Odtiaľto pod vedením náčelníka Atilu podnikali nájazdy na juh a západ. V roku 451 sa stretol Atila s rímskym vojskom v bitke na Katalanských poliach /územie Francúzska/. Hoci utrpel porážku, zaútočil na Itáliu a spustošil jej severnú časť. Po Atilovej smrti sa hunský bojový zväz rozpadol. Huni postupne splynuli s domácim obyvateľstvom.
 V období sťahovania národov dochádza u Germánov k postupnému rozkladu pravekej spoločnosti. Vojnový stav zvyšoval význam veliteľov a ich bojových družín. Títo si privlastňovali najväčší podiel z vojnovej koristi. Vznikla majetková a spoločenská nerovnosť, ktorá prispela ku vzniku ranofeudálnych štátov.
 
Ranofeudálne štáty
 Franská ríša sa utvárala zjednotením franských kmeňov, ktoré sa usadili na území dnešného Holandska a severného Francúzska. V 5. st. n. l. ich zjednotil Chlodovik, zakladateľ dynastie Merovejovcov. Spolu so svojou družinou prijal kresťanstvo a tým získal podporu cirkvi. Frankovia žili v susedských občinách /markách/. Vznikol tu systém vazalskej väzby medzi pánom a lénnikom, ktorý dostal označenie feudalizmus /od feudum, čo bolo léno, teda pozemok prepožičaný doživotne alebo dedične do držby za určité preukázané služby/. Držba pôdy bola podmienená vernosťou držiteľa /vazala/ voči vlastníkovi pôdy. Súčasne bola viazaná na rôzne služby a povinnosti. Slobodní roľníci sa museli zúčastňovať výbojných vojen, počas ktorých ich majetky pustli. Boli nútení dať sa "do ochrany" mocných feudálov a stávali sa tak poddanými. Feudáli svojvoľne zaberali opustenú pôdu po mŕtvych vojakoch a stávali sa členmi marky. Vzrastom pozemkového vlastníctva feudálov a cirkvi upadala moc franských kráľov. Skutočná moc prechádzala na veľkých feudálov.

Najvýznamnejším z nich bol správca kráľovského dvora - majordomus /vyberal dane, bol veliteľom vojska/. V polovici 8, st. n. l. majordomus Pipin Krátky sa zmocnil vlády a založil dynastiu Karolovcov.
 Najväčší rozmach dosiahla Franská ríša za vlády Karola Veľkého /768-814/. Podmanil si severnú a strednú Itáliu, Sasko, Bavorsko, vytlačil Arabov za Pyreneje, zničil moc Avarov. Roku 800 pápež v Ríme Karola korunoval za cisára. Korunovácia mala potvrdiť, že svetská moc pochádza od duchovnej. Obrovskú ríšu nebolo ľahké spravovať, vyžadovalo si to dokonalú organizáciu. Karol rozdelil ríšu na menšie územie zvané grófstva, na čele ktorých stáli grófi /mali vojenskú pohotovosť, dozor nad poddanými, vyberali dane/. Na obranu najviac ohrozovaných hraníc založil marky. Karol Veľký podporoval umenie a kultúru. Na svoj dvor povolával vzdelaných ľudí, pri kláštoroch a kostoloch zakladal školy, kde sa vyučovalo podľa starého antického spôsobu. Za jeho vlády vzniklo nové písmo - karolínska minuskula. Celé obdobie Karolovho kultúrneho úsilia vošlo do dejín ako karolínska renesancia.
 Franská ríša bola vytvorená násilne, dobyvačnými vojnami a udržiavaná vazalskými vzťahmi. Správcovia jednotlivých krajov sa pokladali za nezávislých samovládcov, čím bola oslabovaná ústredná kráľovská moc. V roku 843 sa Franská ríša rozpadla na tri časti: Západofranskú ríšu /neskoršie Francúzsko/, Východofranskú ríš /neskoršie Nemecko/ a strednú časť - územie pozdĺž Rýna a severnej Itálie.
 
Byzantská /Východorímska/ ríša
Zaberala územie Balkánskeho polostrova, Malú Áziu a v čase najväčšieho rozmachu pribudli Sýria, Palestína, Egypt a Lýbia. Na rozdiel od Západorímskej ríše v oblasti poľnohospodárstva a remeselnej výroby okrem otrokov pracoval značný počet slobodných remeselníkov a roľníkov. Cisár získaval dostatok finančných prostriedkov pravidelným vyberaním daní od roľníkov, remeselníkov a obchodníkov. Tieto slúžili na vydržiavanie veľkej armády a štátneho aparátu. Naďalej sa rozvíjalo hospodárske spojenie medzi mestom a vidiekom. V obchode sa používali zlaté mince /byzantíny/.
 Byzantský cisár vládol neobmedzene, súčasne bol i najvyššou hlavou byzantskej cirkvi - tzv. cézaropapizmus /spojenie najvyššej svetskej a cirkevnej moci/.
 Cisár Justinián I. /527-565/ chcel obnoviť Rímsku ríšu v celom jej rozsahu. Hoci ľudové povstanie v r. 532 rozšíril územie ríše, výbojné vojny vyčerpali štátnu pokladnicu. Zvyšovanie daní vyvolalo. Povstanie bolo potlačené a povstalci kruto potrestaní.
 K vnútornému upevneniu ríše mal prispieť zákonník - Súbor občianskeho práva. Opieral sa o rímske zákony, potvrdil neobmedzenú vládu cisára a bezprávne postavenie otrokov a roľníkov.
 V nasledujúcom období ríša upadala. Byzantská ríša mala stále viac vonkajších nepriateľov /Arabi, Normani, Turci/. V 7. st. sa usadili takmer na celom území Balkánskeho polostrova Slovania.
 Byzantská kultúra nadväzovala na kultúru helenistickú. Rozvíjali sa také odvetvia, ktoré slúžili potrebám štátu: právo, lekárstvo, matematika, astronómia, chémia. Strediskom kultúry sa stala Alexandria.
 V oblasti architektúry vznikol nový byzantský sloh, ktorý zlúčil prvky orientálnej architektúry s antickým slohom. Príznačné je preň spojenie štvorcových stavieb s mohutnými kupolami. Najkrajšími stavbami boli chrám Hagie Sofie /Božej múdrosti/ v Konštantinopole a chrám San Vitale v Ravenne.
 Rozvíjalo sa umelecké remeslo, vyrábal sa hodváb zo zámotkov priadky morušovej. Byzantská kultúra neskôr ovplyvnila kultúru Slovanov.
 
Arabská ríša
 Arabi obývali Arabský polostrov. Na severe žili kočovní beduíni, ktorí pásli stáda oviec a tiav. Žili ešte v rodovom zriadení, ktoré sa však postupne začalo rozpadať. Rodový majetok, pastviny a stáda si začali privlastňovať rodoví a kmeňoví náčelníci. Na juhu sa Arabi živili obrábaním pôdy a obchodom. Tadiaľto prechádzala veľká karavánna cesta, na ktorej vyrástlo mesto Mekka. Bolo to nielen obchodné, ale i náboženské centrum. Arabské obyvateľstvo tu putovalo k posvätnému prameňu Zem-Zem a do svätyne Kaaba. Mekka sa stala sídlom rodovej aristokracie Kurajšovcov.
 V 6. st. obchodnú cestu ohrozovali Iránci a Abesínčania. Nastal pokles obchodu, ktorý postihol kupcov a rodovú aristokraciu. Obnoviť rozvoj obchodu mohlo iba zjednotenie arabských kmeňov.
 Túto úlohu malo splniť nové arabské náboženstvo - islam. Zakladateľom islamu bol arabský kupec Mohamed /571-632/. Nová viera vychádzala zo starého arabského náboženstva, obsahovala prvky židovského a kresťanského náboženstva. Základom islamu bola viera v jediného boha Alaha, ktorý riadi osudy ľudí. Prívrženci nového náboženstva sa nazývali moslimovia. Islam vyžadoval od veriacich, aby vieru šírili mečom. Veriaci po smrti mali dosiahnuť raj. Mohamed nezanechal ucelené učenie. Islamskí teológovia neskôr spísali jeho výroky do koránu.
 Aristokracia sa obávala, že Mohamedovo učenie ohrozí púte do Kaaby. V roku 622 Mohamed musel utiecť z Mekky do Mediny. Rok jeho úteku sa stal začiatkom mohamedánskeho letopočtu. Zo svojich stúpencov utvoril disciplinovanú armádu a vrátil sa ako víťaz do Mekky. Mekka sa stala náboženským a politickým centrom krajiny. Mohamed postupne získal nadvládu nad všetkými beduínskymi kmeňmi. Po smrti Mohameda veriaci prejavovali poslušnosť jeho nástupcom, kalifom. Kalifovia viedli výbojné vojny proti susedným štátom. Arabi postupne dobyli Sýriu, Palestínu, Egypt, severnú Afriku, Perziu, časť Indie, Pyrenejský polostrov.
 Arabi v dobytých územiach zakladali aj nové mestá /Káhira, Bagdad, Cordoba/. Veľký rozsah územia a vnútorné rozpory spôsobili, že Arabská ríša v 9. st. sa rozpadla na samostatné štáty - kalifáty. Hospodárstvo moslimského sveta sa opieralo o výkonné poľnohospodárstvo. Pôda a zavlažovacie zariadenia patrili kalifovi. Za ich používanie platili roľníci nájom.
 Arabská kultúra čerpala veľa poznatkov z Grécka, Perzie, Indie a Číny. V matematike nahradili rímske číslice arabskými, ktoré prevzali z indickej desiatkovej sústavy. Použili symbol nula, vytvorili algebru ako samostatnú súčasť matematiky. Zostavili katalóg hviezd a zostrojili prístroje na astronomické pozorovanie. V lekárstve sa zaoberali liečením očných chorôb, založili optiku. Vysokú úroveň dosiahla architektúra. Zlúčením arabských prvkov s byzantskými vznikol arabský sloh. Hlavným znakom arabského slohu je podkovový a kýlový oblúk a bohaté ornamenty /arabesky/.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.018