Postavenie Slovenska v habsburskom Uhorsku

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: primak (25)
Typ práce: Referát
Dátum: 19.07.2011
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 034 slov
Počet zobrazení: 4 861
Tlačení: 392
Uložení: 431
POSTAVENIE SLOVENSKA V HABSBURSKOM UHORSKU
Po bitke pri Moháči (1526) bola sistuácia v Uhorsku veľmi zložitá. Krajinu ohrozovali na jednej strane útoky Turkov, na strane druhej ju oslabovali vnútorné rozbroje. V novembri 1526 väčšina uhorskej šššľachty zvolila za uhorského kráľa sedmohradského vojvodu Jána Zápoľského. Menšina šľachty si zvolila za kráľa Ferdinanda Habsburského. Medzi Ferdinandom I. a Jánom Zápoľským vypukla dlhotrvajúca vojna. Ján Zápoľský sa spojil s Turkami. Po smrti Jána Zápoľského (1540) vtrhli Turci do Uhorska, obsadili väčšiu časť maďarskej nížiny,ktorá bola pripojená k Tureckej ríši ako budínsky pašalík. V roku 1541 sa Uhrosko rozpadlo na tri časti: budínsky pašalík ovládli Turci, Sedmohradsko prisúdil sultán synovi Jána Zápoľského a Ferdinand I. si udržal Slovensko, časť Chorvátska a zadunajské maďarské stolice.

Centralizačné pokusy Habsburgovcov
Ferdinand I (1526-1546) sa od začiatku svojej vlády snažil utvoriť centralistický štát v Uhrosku. V jeho snahách pokračovali Maximilián II. (1564-1576) a Rudolf II. (1576-1611). Preto už v 16. stor. sa začali vyostrovať rozpory medzi uhorskou ššľachtou a centralizačným úsilím habsburských panovníkov. Habsburgovci porušovalli uhorskú ústavu, všetstranne podporovali protireformáciu v Uhrosku, obmedzovali výsady uhorskej ššľachty, vytláčali ju z politických a vojenských miest. Velitelia habsburských žoldnierskych vojk, ktoré mali chraniť krajinu pred Turkami, plienili územia a obohacovali sa na úkor obyvateľstva. Pod vplyvom daných okolností vypuklo v priebehu 17. stor. niekoľko povstaní uhorskej šľachty proti Habsburgovcom.

Prvé protihabsburské povstanie (1604-1606) viedol sedmohradský šľachtic Štefan Bocskay. Hlavnou príčinou povstania bol odpor uhorskej šľachty proti rekatolizácii a proti konfiškácii majetkov protestantskej šľachty zo strany Habsburgovcov. Bocskay sa za pomoci Turkov zmocnil veľkej časti Slovenska. Tieto úspechy prinútili cisára Rudolfa II.

Rokovať s Bocskayom. V júni 1606 obe strany podpísali mier vo Viedni. Bocskay dosiahol titul sedmohradského kniežaťa, cisár uznal nezávislosť Uhorska, výsady uhorskej šľachty a náboženskú slobodu pre šľachtu a kráľovské mestá. Pretože podmienky viedenského mieru zo strany habsburského dvora boli porušované, v roku 1619-1622 vypuklo nové povstanie. Na čele povstania stál Gabriel Bethlen, sedmohradské knieža. Nakoľko v tomto období prebiehal aj v Čechách protihabsburský stavovský odboj, vznikla tu priaznivá situácia na spoločný postup proti Habsburgovcom. Bethlen, ktorý sa snažil získať uhorskú kornu, nevyužil túto možnosť. Napokon bol podísaný mier v Mikulove (1622), ktorý potvrdil výsledky viedenského mieru. Bethlen však pokračoval v boji proti Habsburgovcom až do svojej smrti (1629).

V rokoch 1643-1645) prebiehalo ďalšie protihabsburské povstanie na čele so sedmohradským kniežaťom Jurajom Rákoczim. Boje prebiehali zväčša na území Slovenska. Mier v Linci ä1645) priznal náboženskú slobodu aj poddaným. Protihabsburskými povstaniami v prvej pol. 17. st. si uhorská šľachta ubránila značnú mieru samostatnosti. Jej spojenectvo s Turkami však nemožno hodnotiť kladne.
 
Slovensko v susedstve Turkov
V roku 1530 vpadli Turci prvý raz na Slovensko a spustošili Považie a Ponitrie. Neskôr obsadili prevnosť Šahy (1552) a hrad Fiľakovo (1554). Južné a juhovýchodné Slovensko sa v 50-tych rokoch 16. storočia stalo časťou pohraničného územia oddeľujúceho Osmanskú rišu a zvyšok uhorského kráľovstva. Habsburgovci sa usilovali zastaviť ďalší postup Turkov. Za pomoci talianskych architektov a murárov sa urýchlene budoval systém pohraničných pevnosti. Na pevnosti sa však postupne prebudúvali aj kaštiele a zámky, kláštory a dokonca i kostoly. Náklady na tento obranný systém však boli také vysoké, že Uhorsko vládalo kryť iba tretinu výdavkov. Zvyšok sa hradil z daní rakúskych krajín.

Hlavný tlak osmanskej moci smeroval do stredoslovenskej banskej oblasti. Ovládnutím Fiľakova mohli turecké oddiely prenikať nielen (str. 96) do oblasti stredoslovenských banských miest, ale rozširovať svoju moc na severovýchod do oblasti Gemera a Spiša. Hoci si osmanské vojská nikdy nepodrobili celé územie Slovesnka, museli im mestá a dediny platiť dane a vykonávaať poddanské povinnosti. Situácia na Slovensku sa čiastočne zlepšila koncom 16. storočia, keď habsburské vojská vytlačili Turkov zo slovenského územia. Začala sa tzv. 15ročná habsbursko-osmanská vojna(1593-1608). Po 15-ročnej vojne si Turci udržali na Slovensku iba malé územie pri Ipli.
Osmanská ríša dosiahla svoj mocenský vrchol v 60-tych rokoch. Odvtedy sa začínajú v hospodárskom živote krajiny prejavovať krízové javy. K tomu pristúpili aj vojenské nezdary.

V roku 1663 podnikli osmanskí Turci novú ofenzívu. Dobyli Nové Zámky a dočasne obsadili Nitru, Levice a iné pevnosti. V ďalších bojoch však získali cisárske vojská pevahu. V r. 1664 bol podpísaný mier vo Vašvári, podľa ktorého si Turci udržali Nové Zámky a iné pevnosti na južnom Slovensku.
V r. 1683 porazilo spojené vojsko Habsburskej ríše, Poľska a nemeckých kniežat pod Viedňou obrovskú osmanskú armádu. Vojna však pokračovala ďalej. V r. 1685 sa cisárskej armáde podarilo dobyť Nové Zámky a za pomoci spojeneckých vojsk Budín (1686). Slovensko bolo definitívne oslobodené spod tureckého jarma.
 
Šľachtické povstania v 2. pol. 17. storočia
30-ročná vojna nesplnila očakávania Habsburgovcov. Ich snahy o upevnenia mocesnkého postavenia v západnej Európe nevyšli. Svoju pozornosť obracajú viac na východ. Od pol 17. stor. sa Habsburgovci usilujú podrobiť si Uhorsko nielen politicky, ale aj hospodársky. Snaha ovládnuť výnosný obchod s dobytkom narazila na odpor uhorských magnátov (tzv. Vesselényiho sprisahanie - r. 1671). Vodcovia boli popravení a ich majetky skonfiškované. V Uhorsku bola nastolená vojenská diktatúra. Šíri sa protireformačné hnutie,krajinu pustošia cisárske žoldnierskej vojská (labanci). Vypukla vojna medzi labancami a ich odporcami (kurucmi). Zeman Gašpar Pik, ktorý stál na čele kuruckej (str. 97) skupiny, za pomoci poddaných sa dočasne zmocnil Oravského hradu. Vzbura však bola potlačená a jej vodca, na rozkaz cisárskeho generála Šporka, bol napichnutý na kôl.

V roku 1680 vypuklo jedno z najväčších protihabsburských povstaní uhorskej šľachty pod vedením sedmohradského magnáta Imricha Tökölyho. Pomoc očakával od Turkov. Zmocnil sa banských miesst a obsadil takmer celé Slovensko. Porážka Turkov pri Viedni v roku 1683 rozhodla aj o neúspechu Tökölyho povstania. V r. 1687 dal v Prešove popraviť cisarsky generál Caraffa 24 mešťanov a šľachticov /"prešovské jatky"/.

Začiatkom 18. stor. došlo k poslednému protihabsburskému uhorskému stavovskému povstaniu. Bolo vyvolané habsburským absolutizmom, krutovládou a drancovaním žoldnierskych vojsk, ktoré najviac pocítili roľníci. Povstanie vypuklo v r. 1703 pod vedením sedmohradského magnáta Františka Rákocziho. V povsstaní bojovali aj slovenskí, ukrajinskí a maďarskí roľníci. Povstanie nezískalo dostatočnú zahraničnú pomoc a tiež Rákoczi chcel využiť roľníkov pre svoje osobné ciele. V r. 1708 utrpeli povstalci porážku pri Trenčíne.

V roku 1711 bol dohodnuté mierové podmienky medzi uhorskými magnátmi a Habsburgovcami v mestečku Szatmár. Szatmársky mier bol uričtým kompromisom. Habsburgovci si zabezpečili dedičnosť uhorskej koruny, uhorská šľachta si ubránila svoje výsady a uhorskú ústavu.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.021