Rímske právo
Rímske právo
Tak ako sa rozvíjal rímsky štát, z mestského až na absolútnu monarchiu (dominát) rozvíjal sa aj
jeho právny poriadok. Pod právnym poriadkom rozumieme súhrn právnych noriem (príkazov) ako všeobecne záväzných pravidiel správania,
vyjadrených v osobitnej, štátom stanovenej forme. Právo vzniklo spolu so štátom, a to v case najstarších civilizácií. Právo má svoju
štruktúru, kt. tvoria 3 zložky: právne normy, inštitúcie, vedomie. P. normy: sú to pravidlá správania vystupujúce v podobe zákonov,
nariadení, vyhlášok, ci iných foriem práva. Upravujú vzájomné vztahy medzi jednotlivými clenmi spolocnosti, ako aj medzi clenmi spolocnosti a
štátom. Predstavujú akýsi ideál, vzor želatelného správania sa, ktorý by mal každý dodržiavat. P. inštitúcie: pomáhajú obcanovi
orientovat sa v systéme právnych noriem, aby mohol plnit svoje povinnosti a uplatnovat svoje práva. Zabezpecujú vynútitelnost práva. K týmto
inštitúciám patria: sústava súdov (všeobecné, najvyšší, ústavný), prokuratúra, polícia, advokácia, notárstvo a iné orgány štátnej
moci a správy. P. vedomie: predstavuje súhrn poznatkov a postojov z oblasti práva, ktoré má bud jednotlivec alebo istá skupina, ci celá
spolocnost.
Právny poriadok je teda niecím vonkajším a objektívnym vzhladom na clenov spolecnosti, v dôsledku coho sa hovorí o
objektívnom práve.
Tak ako pociatky rímskeho štátu ani pociatky rímskeho právneho systému nie sú jednoznacne objasnené. Faktom síce
je, že v antickom Ríme sa právo a štátne zriadenie rozvíjali súbežne, hlavne v case a priestore, rozvíjali sa však relatívne samostatne
a scasti aj nezávisle.
Vývoj rímskeho právneho poriadku:
Najcastejšie sa clení do týchto skupín (najmä ak ide o rímske
právo súkromné)
a) Starorímske obdobie: datuje sa od pociatok Ríma až do púnskych vojen, je pren
typický polnohospodársky charakter spolocnosti a v podstate aj primitívne právne úpravy;
b) Predklasické
obdobie: je to obdobie od roku 264 – 146 p. n. l. (obdobie troch púnskych vojen) kde nastal rozvoj výroby a obchodu, vyrovnávanie sa
s gréckou a východnou kultúrou a kládli sa základy svetskej (laickej) právnej vedy;
c) Klasické
obdobie: obdobie približne od konca 1. St. p. n. l. až do polovice 3. St. n. l. vtedy, ked Rím dosiahol najväcšiu rozlohu, výroba
a obchod dosiahli najväcší rozmach tak v oblasti právneho poriadku vyvrcholil rozkvet právnej vedy(jurisprudencie);
d)
Poklasické obdobie: od polovice 3. St. n. l. až do rozpadu západorímskej ríše roku 476, nastal celkový úpadok
ríše, rozklad hospodársko-spolocenského zriadenia, nastúpil absolutizmus (dominát) i úpadok štátneho zriadenia, upadli výroba a obchod,
nastala vulgarizácia práva a právnej kultúry;
e) Justiniánske obdobie: roky 527-565 n. l., kodifikacné
podujatie východorímskeho cisára Justiniána I., feudálne prvky prenikajú predovšetkým do súkromného práva
Charakteristika rímskeho práva
Toto je len strucná charakteristika, podrobnejšie výklady zahrnujú sa spravidla
do európskych národných práv.
V tejto súvislosti treba zároven upozornit , že rímske právo, najmä súkromné, vykazuje
niektoré charakteristické rímskym právom a jeho kultúrou – rozchádzajú sa so sústavmi názorov nielen európskych právnych poriadkov, ale
aj s predstavami európskej právnej vedy. Tieto odlišnosti spocívajú v tom, že moderné európske práva budujú na koncepcii právneho
poriadku ako uzavretého právneho systému, obsahového logického celku, z ktorého pri aplikácii možno vyvodit odpoved na každú právnu
otázku. Tým viac treba obdivovat právny cit a um Rimanov, pretože pri tomto zdanlivom nedostatku pri aplikácii práva prakticky dosahovali
obsahovú a logickú jednotu.
Vyplýva to z toho, že rímske právo omnoho menej než právo dnešné (moderné) spocívalo
v komplexných zákonoch a kodifikáciach, v súboroch právnych noriem, ale omnoho viac v právnych rozhodnutiach jednotlivých prípadov, teda
malo kazuistický charakter. V rímskom práve sa teda natolko nestretávame so všeobecne formulovanými normami, príkazmi a zákazmi, ale skôr
len s právnymi prostriedkami, ako riešit konkrétne sporné situácie , t.j. so žalobami, námietkami, rôznymi opatreniami a pod. Rozhodnutia
týchto sporných prípadov a situácií však neboli rozhodnutiami súdu, precedentmi, ale dobrozdaniami a vyjadreniami právnikov vyslovenými
v spojitosti s konkrétnym sporom alebo ako ich teoretická úvaha(responsum alebo consilium).Rímsky právny poriadok teda nebol koncipovaný
a vybudovaný ako obsahovo jednotná pyramída, ked z ústavného zákona sa stále odvodzujú pocetnejšie vrstvy podzákonných noriem až po
konkrétne právne úkony, rozhodnutia a rozsudky.
Stavebnými kamenmi najmä rímskeho súkromného právneho poriadku boli
predovšetkým pojmy, pravidlá (reguly) a taktiež definície. Pojmy sa pomocou dialektiky vytvárali rozdelovaním (analýzou) na právne
podstatné a nepodstatné a spájaním (syntézou) podstatného. Právnici sa však touto cinnostou zaoberali len natolko, nakolko si to vyžadovala
prax. Preto všeobecným teoretickým pojmom a úvaham venovali len velmi malú pozornost. Z pojmov právnici konštruovali reguly (pravidlá)ale
zachovávali k nim zdržanlivost. Naznacuje to napríklad Paulov výrok: ,,Nech sa z reguly nevyvodzuje právo, ale z práva, ktoré je, nech sa
robí regula´´. (Non ex regula ius summatur, sed ex iure quod est regula fiat.) K rovnakej zdržanlivosti došli rímski právnici, pokial ide
o definície, ako to vyslovil Iavolenus: ,,Každá definícia v civilnom práve je nebezpecná, lebo len zriedka ju nemožno vyvrátit.´´ (Omnis
definitio in iure periculosa est, parum est enim ut non subverti possit.); lahko totit uviest príklad, ktorý nie je pokrytý definíciou.
V rímskom právnom systéme sa stretávame s rozdelením na verejné a súkromne rímske právo. Toto delenie je pre rímsky právny poriadok
charakteristické. V zmiernenej forme sa stretávame s ním – aj ked nie celkom v rímskom zmysle – dodnes, najmä v buržoáznych správach.
Socialistická koncepcia práva tento rozdiel žial neuznáva. Rímsky právny poriadok bol právom rímskej otrokárskej spolocnosti. Bolo jeho
výrazným poslaním a funkciou presadzovat vôlu a záujmy rímskych otrokárov proti širokým masám otrokov a drobných slobodných chudákov.
Tento otrokársky charakter rímskeho právneho poriadku sa usilovala zastierat trieda otrokárov a predkladat ho v zjemnenej, až nadtriednej
a ušlachtilej forme. Stací poukázat na niektoré príznacné výroky o rímskom práve. Napríklad právnik Celsus hlásal, že : ,,Právo je
umenie dobrého a spravodlivého.´´(ius est ars boni et aequi) alebo Hermogenianus , že : ,,Všetko právo je ustanovené pre ludí.´´ (hominum
causa omne ius constitutum est), alebo Ulpianus: ,,Právne pravidlá sú tieto: cestne žit, druhému neubližovat, každému dat, co je jeho.´´
Trest smrti v starovekom Ríme
V prvých storociach rímskej kultúry bol trest smrti –alebo poprava –
náboženským cinom a pripomínal obetný rituál. Tento hlboký náboženský vplyv sa udržiava ešte v Zákone Dvanástich tabúl z roku 450 pred
Kr., ktorý znamenal prechod od posvätného práva k právu svetskému. Vyskytuje sa v nom starobylé ustanovenie, podla ktorého bol páchatel,
vinný z neodcinitelného skutku zasvätený božstvu, ktoré urazil. Takýto homo sacer bol postavený mimo zákona a každý obcan ho smel
usmrtit – stal sa vlastne obetinou.
Zákon Dvanástich tabúl tiež rozlišoval medzi úmyselným a neúmyselným skutkom, trest smrti,
na rozdiel od ostatných civilizácii, postihol len samotného vinníka, nikdy nie jeho rodinu. Ani v starom Ríme nebol vinník vystavený vôli
jedinca, ale na smrt ho mohol odsúdit len zhromaždený lud.
Po upevnení republiky sa v Ríme prejavuje odpor k najvyššiemu rozsudku a
napriek velkému množstvu historických pramenov nenachádzame stopy po poprave – toto potrestanie sa v tichosti vytratilo. Leges Corneliae (82
pred Kr. - 79 pred Kr.) netrestali smrtou ani násilné zabitie, ani lúpež na verejnej ceste, za ktoré sa ukladalo vyhnanstvo mimo Itálie.
Tiež Pompeius inicioval zákon, odstranujúci trest smrti, ktorý sa dovtedy ukladal vrahovi najbližších príbuzných, a nahradil ho
zákazom poskytnút jedlo a prístrešie. Samotné súdne konanie viedlo k de facto zániku najvyššieho trestu: Každý obvinený mal
právo ostat docasne na slobode a teda vyhnút sa ocakávanému rozsudku útekom. Takto bol dobrovolný exil faktickou náhradou za smrt a Comices
centuriates, poverené riešením dotycného prípadu sa obmedzovali na potvrdenie vyhnanstva.
Cisárstvo, pravdepodobne z dôvodu
upevnenia moci, sa vrátilo k najvyššiemu trestu. Trest smrti za vraždu najbližších príbuzných zrušený Pompeiom bol znovu zavedený cisárom
Augustom. Zaviedla sa nelútostná prísnost, napríklad voci krestanstvu, ktoré sa previnilo proti tradicnej morálke (mos maiorum) a malo
za následok celú sériu náboženských prenasledovaní.
Táto prísnost sa dodržiavala ako v Západorímskej, tak aj vo Východorímskej
ríši. Každý kto sa previnil proti životu inej osoby, manželskému zväzku, peniazom, lodnej doprave alebo proti náboženstvu – capite
punietur – bude potrestaný hrdelným trestom. Vinníci mali v takomto prípade jedinú nádej: Panovník, neobmedzený vládca, mohol použit
prostriedok zvaný indulgentia – zmiernit alebo úplne zrušit následky vyplývajúce z vynesenia najvyššieho trestu. Toto právo
udelenia milosti casom zaniklo a európskym panovníkom sa navrátilo až v 12. storocí, po renesancii rímskeho práva.
Trest
smrti v dnešnej Európe
V Európe je situácia najhomogénnejšia, jediný štát, kde je používaný trest smrti, je Bielorusko,
kde je v princípe udelovaný za vraždu a z nej odvodené zlociny (terorizmus, sabotáž, atd.). V pôvodnom Európskom dohovore o ochrane ludských
práv a základných slobôd, bol povolený trest smrti, ktorý bol prijatý v roku 1983, v case mieru zrušený.
V súcasnosti je
samotné vstúpenie do Rady Európy podmienené ratifikáciou tohto protokolu. Nie je však pravda, ako to tvrdia niektorí abolicionisti, že
Slovenská republika (resp. CSFR) musela na základe tohoto ustanovenia zrušit trest smrti, klauzula o ratifikácií protokolu c. 6 ako podmienky k
vstupu do RE bola prijatá až rezolúciou c. 1044 v roku 1994. Z uvedeného dôvodu vyhlásili na trest smrti moratórium Ukrajina (napriek
výrazným protestom obyvatelstva, ktoré chcelo nechat popravit masového vraha A. Onoprienka), Turecko alebo Ruská federácia. Rusko, Ukrajina, ale
aj Litva a Lotyšsko však napriek tomu urcitý cas po vstupe do RE uplatnovali trest smrti a uvedené ustanovenie porušovali. V súcasnosti skoro
všetky clenské štáty RE neumožnujú trest smrti ani pocas vojny, výnimkou sú Lotyšsko a Albánsko, v Rusku existuje nadalej v ústave trest
smrti, ale od augusta 1996 sa nevykonáva (s výnimkou jednej popravy v roku 1999 v Cecensku).
Ak však v prípade väcšiny krajín západnej
Európy je podpora zrušenia trestu aj vo velkej casti populácie, v postkomunistických krajinách je situácia opacná. Znovunastolenie trestu smrti
sa tu casto používa ako súcast populistického riešenia znižovania kriminality. Na základe sporu Soering v. Velká Británia (1989) vznikol
precedens, že krajiny RE nemôžu vydat svojho obcana do krajiny, kde mu hrozí trest smrti, dôvodom je utrpenie, ktoré ho môže cakat v cele
smrti. Tento precedens nevylucuje možnost, že obcan štátu RE nemôže byt popravený, ak bol zaistený úradmi krajiny, kde zlocin spáchal a kde
mu zan hrozí trest smrti (známe prípady pašovania drog v juhovýchodnej Ázií). Dodatok c. 6, bol v Európe prijatý z dôvodu, že v prípade
trestu smrti „ide o pozostatok menej civilizovaných období.“
Význam rímskeho práva súkromného v dejinách právnej
kultúry
Rímske právo súkromné ako jediné stelesnuje ucelený vývoj dlhých stárocí, cím dospelo k vysokej dokonalosti.
Právna veda vidí túto dokonalost vo viacerých smeroch. Predovšetkým je to organizácia výkonu súdnictva založeného na zásade zákonnosti,
systém zmlúv, ktorý uspokojoval potreby obchodu, dalej dôkladná rozpracovanost právnych pojmov a inštitútov, jasnost a presnost pojmov
a vyjadrovania. Nemožno prehliadat, že rímskoprávna terminológia sa stala prevažne medzinárodnou právnou terminológiou a že až dodnes
sa v právnickej literatúre a vyjadrovaní používajú ako odborná výzbroj rôzne rímskoprávne definície, maximy, sentencie a aforizmy.
Faktom je aj to, že nejeden z rímskeho práva sa stal súcastou európskej právnej kultúry, dokonca aj právnych poriadkov. Štúdiom
rímskeho práva a poznaním jeho osudov sa právnik ucí konkrétne poznat relatívnost a docasnost právnych úprav a inštitúcií, oboznamuje
sa s ich sociálnym zmyslom a poslaním, s ich podmienenostou hospodársko-spolocenským životom, ako sa overovali v rôznych situáciách
a podmienkách.
V období Francúzskej revolúcie A.J.Boucher d´Argis v kritike štúdia napísal,že ,, rímske právo je najlepší
pramen, z ktorého sa má cerpat znalost zákonov: ak by sa niektorý právnik obmedzil len na štúdium zákonov svojej krajiny bez toho, aby to
spojil so znalostou rímskeho práva, navždy by si zostal povrchným clovekom, skôr povieme, že by si vôbec nezaslúžil meno znalca práva, ba co
viac, bol by len priemerným praktikom.“
Systém výkladu
Pre rímske právo súkromné by zaiste bol
najpriliehavejší Gaiov systém, ktorý tento rímsky právnik použil vo svojej ucebnici, a ktorý prevzal aj Justinián.
Pre tento systém
je charakteristické rozdelenie do troch casti : osoby, veci, žaloby. Naopak, pandektový systém, ktorí zaviedli nemeckí pandektisti na prelome
18. a 19. st., privelmi berie zretel na praktické potreby obdobia, ked rímske právo platilo a nahrádzalo nemecké obcianské právo.
Pandektisti zo systému vyclenili procesné právo a osamostatnili ho a do systému zaradili nový, tzv. všeobecnú cast(osoby, právne skutocnosti
a veci). Ostatnú matériu ako osobitnú cast vyhradili rodinnému, vecnému, dedicskému a obligacnému právu.
Prirodzené právo
Prijíma sa názor, že táto kategória má svoje korene v gréckej filozofii. Právnik
Ulpián nou rozumel právo ,,príroda naucila všetky tvory“ teda ludí i zvieratá.
Prevažuje názor, že spociatku
dovolávanie sa prirodzeného práva malo význam len recnícky, neskôr aj sociálny a pod vplyvom krestanstva náboženský a že až za
Justiniána sa pojem prirodzené právo stal právnou kategóriou v tom zmysle, že v duchu etického zamerania, dobrého a spravodlivého, sa mala
uberat zákonodarná a administratívna cinnost i súdna prax.
Prirodzené právo sa predstavovalo ako prostriedok vyššej
spravodlivosti.
Cudzie národné práva
Obyvatelstvu obcí, ktoré bolo v boji nútené vzdat sa, sa spravidla
ponechávalo ich právo s tým, že sa im mohlo kedykolvek odnat. Rozhodlo sa o tom v provincnom poriadku. Po priznaní rímskeho obcianstva
všetkému obyvatelstvu ríše roku 212 po Kr. malo aj pre týchto nových rímskych obcanov platit rímske právo civilné. V západných
provinciách sa v praxi už bežne používalo pomiešané primitívne domáce právo s rímskym právom, tzv. vulgárne právo. Naopak, vo
východných provinciách sa zachovávalo právo cestou obycaje a rímske právo sa rešpektovalo len obmedzene. Napokon treba spomenút, že sa
vytváralo aj osobitné provincné právo na základe daného provincného poriadku. Boli to spory medzi rímskymi obcanmi bývajúcimi v provincií
alebo medzi obcanmi a cudzincami alebo len medzi cudzincami.
Súkromné právo sa delí na : Obcianske právo, Úradnícke
právo, Cudzinecké právo, Prirodzené právo a Cudzie národné práva
Obcianske právo( ius civile)
Názov naznacuje, že obcianske právo platilo pôvodne pre rímskych obcanov. V antickom svete právne úpravy platili výlucne pre obcanov
príslušného štátu(tzv. princíp personality). Túto zásadu neskôr doplnila zásada územnosti(tzv. princíp teritoriality), podla ktorej
právo platilo pre všetkých, ktorí sa nachádzali v danom území. V modernej dobre platia oba princípy, teda právo platí pre obcanov,
prípadne aj cudzincov, pokial sa nachádzajú na území cudzieho štátu. Rímske obcianske právo upravovalo vztahy medzi rímskymi obcanmi
navzájom, tak ako i medzi obcanmi a štátom. Zmluvu o spojenectve sa Latínom en bloc alebo aj jednotlivo priznalo obchodovat a uzavierat
manželstvá s rímskymi obcanmi. Táto tendencia zrovnoprávnovat cudzincov, najmä provincné obyvatelstvo s rímskymi obcanmi, vyvrcholila roku
212 po Kr. všeobecným priznaním rímskeho obcianstva všetkému obyvatelstvu Rímskej ríše.
Úradnícke právo( ius
honorarium)
Nedostatok rímskeho obcianskeho práva prejavili dve jeho crty. Predovšetkým princíp personality brzdil styky Rimanov
s ostatným obyvatelstvom, najprv len s italským a neskôr aj s provincným. Druhým brzdiacim nedostatkom sa ukázala privelká formálnost
rímskeho obcianskeho práva a v spojitosti s tým aj nepružnost v styku rímskych obcanov s ostatným obyvatelstvom. Bolo životne
dôležité tieto nedostatky odstránit. Prostriedok sa našiel v právomoci rímskych magistrátov- prétorov. Rímski magistráti boli
pochopitelne viazaní civilným zákonom, ale v rámci vládnej a správnej právomoci im patrilo významné nariadovacie právo, ktoré mohli
vyjadrit ústne alebo písomne. Z hladiska rozvoja súkromného práva boli významné predovšetkým písomné(justicné) edikty, ktoré sa
týkali výkonu súdnej právomoci, teda riešenia právnych sporov medzi obcanmi. Takúto súdnu právomoc mali len niektorí úradníci,
konkrétne mestský prétor, cudzinecký prétor, kurulský edil.. Prísne vzaté, prétor nemohol tvorit obcianske právo, lebo jeho právomoc sa
obmedzovala len na výkon súdnictva. Prétorske právo, alebo všeobecne úradnícke právo alebo aj magistrátne právo- napríklad: prétor uviedol
obcana do držby cudzieho pozemku, ked sa tento dostal do situácie, z ktorej mu hrozila škoda, alebo prétorov príkaz niekomu upustit od urcitej
právo porušujúcej cinnosti atd. Papinián ho definuje ako ,,právo, ktoré zaviedli prétori vo verejnom záujme s cielom podporit alebo doplnit
alebo opravit civilné právo“.
Cudzinecké právo( ius gentium)
Ak sa výmena tovarov v ríši nemala
brzdit, bolo treba riešit nevýhodu princípu personality. Ak išlo totiž o spor cudzincov, nerímskych obyvatelov, alebo rímskeho obcana
s cudzincom, v dôsledku zásady personality nebolo nan možné aplikovat ani rímske obcianske právo, ani cudzie peregrínske právo. Zasa na
pomoc v podstatnej miere prišiel úrad prétora, a to tým spôsobom, že okrem mestského prétora bol roku 242 pred Kr. uvedený do života úrad
cudzineckého prétora. Cudzinecký prétor nebol pri rozhodovaní viazaný rímskym civilným právom ani civilným procesom. Rozhodoval celkom
volne, pochopitelne bral do úvahy domáce právo cudzincov, a ak sa mu to zdalo vhodné, aj svoje rímskoprávne nazeranie. Od dôb Ciceróna sa pre
súhrn právnych pravidiel, ktoré cudzinecký prétor vytvoril a vo svojej súdnej praxi uplatnoval, vžil názov cudzinecké právo. Tento
názov, ktorý sa používa casto i v modernej dobre, nevystihoval podstatu ani pre obdobie jeho vyslovenia, lebo v skutocnosti nejde ani
o právo, ktoré upravovalo vztahy medzi národmi alebo medzi štátmi, ani o právo spolocne nimi vypracované, ale je to právo rímske,
vypracované a uplatnované rímskym orgánom, cudzineckým prétorom.
Verejné právo
Protiklad verejného
a súkromného práva sa objavuje už v poslednom storocí pred Kristom. Už Cicero verejným právom rozumel predovšetkým právo, ktoré
vychádzalo od štátu alebo ním bolo uznané a malo zaväzovat všetkých príslušníkov spolocnosti. Neskôr prvok záväznosti ustúpil, lebo
o záväznosti štátom daného práva sa nepochybovalo. Toto ponatie prevážilo a stretávame sa u Ulpiána s vymedzením, že , verejné právo
je to, ktoré sa vztahuje na rímsky štát..., verejné právo má miesto v sakrálnych veciach, v knazskom stave a magistrátoch“. Papinianus
tvrdil, že ,, Spôsobilost urobit závet je vecou nie súkromného, ale verejného práva“. Za verejné právo sa v rímskom právnom poriadku
považovali oblasti ústavného, administratívneho a trestného práva.
Súkromné právo
Súkromné právo je
ovela zložitejšie ako je to v dnešnej dobre. Zložitejšie predovšetkým tým, že zahrnal viacero relatívnych samostatných zložiek, ktoré sa
v niecom doplnovali, v niecom si protirecili... Takýmito zložkami boli: civilné právo, úradnícke(honorárne)právo, prirodzené právo,
cudzinecké právo a domáce právo provincného obyvatelstva. Ako protiklad verejného práva sa spociatku za súkromné právo považovali úpravy
vyplývajúce z právnych zmlúv, ktorými si jednotliví obcania usporadúvali vzájomné vztahy v rámci priznanej volnosti. Hovorí sa tu
o dispozitívnom práve, v protiklade k verejnému právu ako donucovaciemu. Právnik Ulpián vyjadril, že ,,Táto veda má dve casti:
verejnú a súkromnú. Verejné právo sa vztahuje na rímsky štát, zatial co súkromné právo na záujem jednotlivcov: sú totiž veci, ktoré
sú prospešné verejnosti a veci prospešné súkromným osobám.“
Podla Ulpiána ,,súkromné právo je trojdielne: skladá sa totiž
z prirodzených pravidiel alebo z pravidiel národov alebo pravidiel obcianskych“
Ústava Slovenskej republiky
Prvý oddiel druhej hlavy ustanovuje niektoré základné zásady týkajúce sa základných práv a slobôd. V druhom oddiely nazvanom ,,
Základné ludské práva a slobody“ sú upravené napr. : právo na život, právo na súkromie, zákaz mucenia, právo vlastnit majetok, sloboda
pohybu, sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania, ... Tretí oddiel upravuje politické práva ako napr. : sloboda prejavu, právo na
informácie, zhromaždovacie právo, združovacie právo, ci právo na odpor. Medzi práva národných menšín upravených v štvrtom diely patrí
napríklad právo na vzdelanie v ich jazyku, právo používat ich jazyk v úradnom styku. Piaty oddiel upravuje hospodárske, sociálne
a kultúrne práva, napríklad: práva na slobodnú volbu povolania, právo na štrajk, právo na ochranu zdravia, právo na vzdelanie, .. Šiesty
oddiel upravuje právo na ochranu životného prostredia a kultúrneho dedicstva. Siedmy oddiel zase právo na súdnu a inú právnu ochranu. Tu
je upravená aj známa zásada, že každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným
odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu. Ôsmy oddiel len upresnuje niektoré ustanovenia v prvej a druhej hlave.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta