Rímske právo

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: studak
Typ práce: Referát
Dátum: 21.01.2012
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 983 slov
Počet zobrazení: 7 113
Tlačení: 393
Uložení: 464
Rímske právo
Tak ako sa rozvíjal rímsky štát, z mestského až na absolútnu monarchiu (dominát) rozvíjal sa aj jeho právny poriadok. Pod právnym poriadkom rozumieme súhrn právnych noriem (príkazov) ako všeobecne záväzných pravidiel správania, vyjadrených v osobitnej, štátom stanovenej forme. Právo vzniklo spolu so štátom, a to v case najstarších civilizácií. Právo má svoju štruktúru, kt. tvoria 3 zložky: právne normy, inštitúcie, vedomie. P. normy: sú to pravidlá správania vystupujúce v podobe zákonov, nariadení, vyhlášok, ci iných foriem práva. Upravujú vzájomné vztahy medzi jednotlivými clenmi spolocnosti, ako aj medzi clenmi spolocnosti a štátom. Predstavujú akýsi ideál, vzor želatelného správania sa, ktorý by mal každý dodržiavat. P. inštitúcie: pomáhajú obcanovi orientovat sa v systéme právnych noriem, aby mohol plnit svoje povinnosti a uplatnovat svoje práva. Zabezpecujú vynútitelnost práva. K týmto inštitúciám patria: sústava súdov (všeobecné, najvyšší, ústavný), prokuratúra, polícia, advokácia, notárstvo a iné orgány štátnej moci a správy. P. vedomie: predstavuje súhrn poznatkov a postojov z oblasti práva, ktoré má bud jednotlivec alebo istá skupina, ci celá spolocnost.
Právny poriadok je teda niecím vonkajším a objektívnym vzhladom na clenov spolecnosti, v dôsledku coho sa hovorí o objektívnom práve.
Tak ako pociatky rímskeho štátu ani pociatky rímskeho právneho systému nie sú jednoznacne objasnené. Faktom síce je, že v antickom Ríme sa právo a štátne zriadenie rozvíjali súbežne, hlavne v case a priestore, rozvíjali sa však relatívne samostatne a scasti aj nezávisle.
Vývoj rímskeho právneho poriadku:

Najcastejšie sa clení do týchto skupín (najmä ak ide o rímske právo súkromné)
a) Starorímske obdobie: datuje sa od pociatok Ríma až do púnskych vojen, je pren typický polnohospodársky charakter spolocnosti a v podstate aj primitívne právne úpravy;
b) Predklasické obdobie: je to obdobie od roku 264 – 146 p. n. l.  (obdobie troch púnskych vojen) kde nastal rozvoj výroby a obchodu, vyrovnávanie sa s gréckou a východnou kultúrou a kládli sa základy svetskej (laickej) právnej vedy;
c) Klasické obdobie:  obdobie približne od konca 1. St. p. n. l. až do polovice 3. St. n. l. vtedy, ked Rím dosiahol najväcšiu rozlohu, výroba a obchod dosiahli najväcší rozmach tak v oblasti právneho poriadku vyvrcholil rozkvet právnej vedy(jurisprudencie);
d) Poklasické obdobie: od polovice  3. St. n. l. až do rozpadu západorímskej ríše roku 476, nastal celkový úpadok ríše, rozklad hospodársko-spolocenského zriadenia, nastúpil absolutizmus (dominát) i úpadok štátneho zriadenia, upadli výroba a obchod, nastala vulgarizácia práva a právnej kultúry;
e) Justiniánske obdobie: roky 527-565 n. l., kodifikacné podujatie východorímskeho cisára Justiniána I., feudálne prvky prenikajú predovšetkým do súkromného práva

Charakteristika rímskeho práva
Toto je len strucná charakteristika, podrobnejšie výklady zahrnujú sa spravidla do európskych národných práv.

V tejto súvislosti treba zároven upozornit , že rímske právo, najmä súkromné, vykazuje niektoré charakteristické rímskym právom a jeho kultúrou – rozchádzajú sa so sústavmi názorov nielen európskych právnych poriadkov, ale aj s predstavami európskej právnej vedy. Tieto odlišnosti spocívajú v tom, že moderné európske práva budujú na koncepcii právneho poriadku ako uzavretého právneho systému, obsahového logického celku, z ktorého pri aplikácii možno vyvodit odpoved na každú právnu otázku. Tým viac treba obdivovat právny cit a um Rimanov, pretože pri tomto zdanlivom nedostatku pri aplikácii práva prakticky dosahovali obsahovú a logickú jednotu. 
Vyplýva to z toho, že rímske právo omnoho menej než právo dnešné (moderné) spocívalo v komplexných zákonoch a kodifikáciach, v súboroch právnych noriem, ale omnoho viac v právnych rozhodnutiach jednotlivých prípadov, teda malo kazuistický charakter. V rímskom práve sa teda natolko nestretávame so všeobecne formulovanými normami, príkazmi a zákazmi, ale skôr len s právnymi prostriedkami, ako riešit konkrétne sporné situácie , t.j. so žalobami, námietkami, rôznymi opatreniami a pod. Rozhodnutia týchto sporných prípadov a situácií však neboli rozhodnutiami súdu, precedentmi, ale dobrozdaniami a vyjadreniami právnikov vyslovenými v spojitosti s konkrétnym sporom alebo ako ich teoretická úvaha(responsum alebo consilium).Rímsky právny poriadok teda nebol koncipovaný a vybudovaný ako obsahovo jednotná pyramída, ked z ústavného zákona sa stále odvodzujú pocetnejšie vrstvy podzákonných noriem až po konkrétne právne úkony, rozhodnutia a rozsudky.

Stavebnými kamenmi najmä rímskeho súkromného právneho poriadku boli predovšetkým pojmy, pravidlá (reguly) a taktiež definície. Pojmy sa pomocou dialektiky vytvárali rozdelovaním (analýzou) na právne podstatné a nepodstatné a spájaním (syntézou) podstatného. Právnici sa však touto cinnostou zaoberali len natolko, nakolko si to vyžadovala prax. Preto všeobecným teoretickým pojmom a úvaham venovali len velmi malú pozornost. Z pojmov právnici konštruovali reguly (pravidlá)ale zachovávali k nim zdržanlivost. Naznacuje to napríklad Paulov výrok: ,,Nech sa z reguly nevyvodzuje právo, ale z práva, ktoré je, nech sa robí regula´´. (Non ex regula ius summatur, sed ex iure quod est regula fiat.) K rovnakej zdržanlivosti došli rímski právnici, pokial ide o definície, ako to vyslovil Iavolenus: ,,Každá definícia v civilnom práve je nebezpecná, lebo len zriedka ju nemožno vyvrátit.´´ (Omnis definitio in iure periculosa est, parum est enim ut non subverti possit.); lahko totit uviest príklad, ktorý nie je pokrytý definíciou.

V rímskom právnom systéme sa stretávame s rozdelením na verejné a súkromne rímske právo.  Toto delenie je pre rímsky právny poriadok charakteristické. V zmiernenej forme sa stretávame s ním – aj ked nie celkom v rímskom zmysle – dodnes, najmä v buržoáznych správach. Socialistická koncepcia práva tento rozdiel žial neuznáva. Rímsky právny poriadok bol právom rímskej otrokárskej spolocnosti. Bolo jeho výrazným poslaním a funkciou presadzovat vôlu a záujmy rímskych otrokárov proti širokým masám otrokov a drobných slobodných chudákov. Tento otrokársky charakter rímskeho právneho poriadku sa usilovala zastierat trieda otrokárov a predkladat ho v zjemnenej, až nadtriednej a ušlachtilej forme. Stací poukázat na niektoré príznacné výroky o rímskom práve. Napríklad právnik Celsus hlásal, že : ,,Právo je umenie dobrého a spravodlivého.´´(ius est ars boni et aequi) alebo Hermogenianus , že : ,,Všetko právo je ustanovené pre ludí.´´ (hominum causa omne ius constitutum est), alebo Ulpianus: ,,Právne pravidlá sú tieto: cestne žit, druhému neubližovat, každému dat, co je jeho.´´

Trest smrti v starovekom Ríme
V prvých storociach rímskej kultúry bol trest smrti –alebo poprava – náboženským cinom a pripomínal obetný rituál. Tento hlboký náboženský vplyv sa udržiava ešte v Zákone Dvanástich tabúl z roku 450 pred Kr., ktorý znamenal prechod od posvätného práva k právu svetskému. Vyskytuje sa v nom starobylé ustanovenie, podla ktorého bol páchatel, vinný z neodcinitelného skutku zasvätený božstvu, ktoré urazil. Takýto homo sacer bol postavený mimo zákona a každý obcan ho smel usmrtit – stal sa vlastne obetinou.

Zákon Dvanástich tabúl tiež rozlišoval medzi úmyselným a neúmyselným skutkom, trest smrti, na rozdiel od ostatných civilizácii, postihol len samotného vinníka, nikdy nie jeho rodinu. Ani v starom Ríme nebol vinník vystavený vôli jedinca, ale na smrt ho mohol odsúdit len zhromaždený lud.
Po upevnení republiky sa v Ríme prejavuje odpor k najvyššiemu rozsudku a napriek velkému množstvu historických pramenov nenachádzame stopy po poprave – toto potrestanie sa v tichosti vytratilo. Leges Corneliae (82 pred Kr. - 79 pred Kr.) netrestali smrtou ani násilné zabitie, ani lúpež na verejnej ceste, za ktoré sa ukladalo vyhnanstvo mimo Itálie.

Tiež Pompeius inicioval zákon, odstranujúci trest smrti, ktorý sa dovtedy ukladal vrahovi najbližších príbuzných, a nahradil ho zákazom poskytnút jedlo a prístrešie. Samotné súdne konanie viedlo k de facto zániku najvyššieho trestu: Každý obvinený mal právo ostat docasne na slobode a teda vyhnút sa ocakávanému rozsudku útekom. Takto bol dobrovolný exil faktickou náhradou za smrt a Comices centuriates, poverené riešením dotycného prípadu sa obmedzovali na potvrdenie vyhnanstva.

Cisárstvo, pravdepodobne z dôvodu upevnenia moci, sa vrátilo k najvyššiemu trestu. Trest smrti za vraždu najbližších príbuzných zrušený Pompeiom bol znovu zavedený cisárom Augustom. Zaviedla sa nelútostná prísnost, napríklad voci krestanstvu, ktoré sa previnilo proti tradicnej morálke (mos maiorum) a malo za následok celú sériu náboženských prenasledovaní.
Táto prísnost sa dodržiavala ako v Západorímskej, tak aj vo Východorímskej ríši. Každý kto sa previnil proti životu inej osoby, manželskému zväzku, peniazom, lodnej doprave alebo proti náboženstvu – capite punietur – bude potrestaný hrdelným trestom. Vinníci mali v takomto prípade jedinú nádej: Panovník, neobmedzený vládca, mohol použit prostriedok zvaný indulgentia – zmiernit alebo úplne zrušit následky vyplývajúce z vynesenia najvyššieho trestu. Toto právo udelenia milosti casom zaniklo a európskym panovníkom sa navrátilo až v 12. storocí, po renesancii rímskeho práva.

Trest smrti v dnešnej Európe
V Európe je situácia najhomogénnejšia, jediný štát, kde je používaný trest smrti, je Bielorusko, kde je v princípe udelovaný za vraždu a z nej odvodené zlociny (terorizmus, sabotáž, atd.). V pôvodnom Európskom dohovore o ochrane ludských práv a základných slobôd, bol povolený trest smrti, ktorý bol prijatý v roku 1983, v case mieru zrušený.

V súcasnosti je samotné vstúpenie do Rady Európy podmienené ratifikáciou tohto protokolu. Nie je však pravda, ako to tvrdia niektorí abolicionisti, že Slovenská republika (resp. CSFR) musela na základe tohoto ustanovenia zrušit trest smrti, klauzula o ratifikácií protokolu c. 6 ako podmienky k vstupu do RE bola prijatá až rezolúciou c. 1044 v roku 1994. Z uvedeného dôvodu vyhlásili na trest smrti moratórium Ukrajina (napriek výrazným protestom obyvatelstva, ktoré chcelo nechat popravit masového vraha A. Onoprienka), Turecko alebo Ruská federácia. Rusko, Ukrajina, ale aj Litva a Lotyšsko však napriek tomu urcitý cas po vstupe do RE uplatnovali trest smrti a uvedené ustanovenie porušovali. V súcasnosti skoro všetky clenské štáty RE neumožnujú trest smrti ani pocas vojny, výnimkou sú Lotyšsko a Albánsko, v Rusku existuje nadalej v ústave trest smrti, ale od augusta 1996 sa nevykonáva (s výnimkou jednej popravy v roku 1999 v Cecensku).
Ak však v prípade väcšiny krajín západnej Európy je podpora zrušenia trestu aj vo velkej casti populácie, v postkomunistických krajinách je situácia opacná. Znovunastolenie trestu smrti sa tu casto používa ako súcast populistického riešenia znižovania kriminality. Na základe sporu Soering v. Velká Británia (1989) vznikol precedens, že krajiny RE nemôžu vydat svojho obcana do krajiny, kde mu hrozí trest smrti, dôvodom je utrpenie, ktoré ho môže cakat v cele smrti. Tento precedens nevylucuje možnost, že obcan štátu RE nemôže byt popravený, ak bol zaistený úradmi krajiny, kde zlocin spáchal a kde mu zan hrozí trest smrti (známe prípady pašovania drog v juhovýchodnej Ázií). Dodatok c. 6, bol v Európe prijatý z dôvodu, že v prípade trestu smrti „ide o pozostatok menej civilizovaných období.“
 
Význam rímskeho práva súkromného v dejinách právnej kultúry  
Rímske právo súkromné ako jediné stelesnuje ucelený vývoj dlhých stárocí, cím dospelo k vysokej dokonalosti.  Právna veda vidí túto dokonalost vo viacerých smeroch. Predovšetkým je to organizácia výkonu súdnictva založeného na zásade zákonnosti, systém zmlúv, ktorý uspokojoval potreby obchodu, dalej dôkladná rozpracovanost právnych pojmov a inštitútov, jasnost a presnost pojmov a vyjadrovania.  Nemožno prehliadat, že rímskoprávna terminológia sa stala prevažne medzinárodnou právnou terminológiou a že až dodnes sa v právnickej literatúre a vyjadrovaní používajú ako odborná výzbroj rôzne rímskoprávne definície, maximy, sentencie a aforizmy.

Faktom je aj to, že nejeden z rímskeho práva sa stal súcastou európskej právnej kultúry, dokonca aj právnych poriadkov. Štúdiom rímskeho práva a poznaním jeho osudov sa právnik ucí konkrétne poznat relatívnost a docasnost právnych úprav a inštitúcií, oboznamuje sa s ich sociálnym zmyslom a poslaním, s ich podmienenostou hospodársko-spolocenským životom, ako sa overovali v rôznych situáciách a podmienkách.
V období Francúzskej revolúcie A.J.Boucher d´Argis v kritike štúdia napísal,že ,, rímske právo je najlepší pramen, z ktorého sa má cerpat znalost zákonov: ak by sa niektorý právnik obmedzil len na štúdium zákonov svojej krajiny bez toho, aby to spojil so znalostou rímskeho práva, navždy by si zostal povrchným clovekom, skôr povieme, že by si vôbec nezaslúžil meno znalca práva, ba co viac, bol by len priemerným praktikom.“
 
Systém výkladu
Pre rímske právo súkromné by zaiste bol najpriliehavejší Gaiov systém, ktorý tento rímsky právnik použil vo svojej ucebnici, a ktorý prevzal aj Justinián.
Pre tento systém je charakteristické rozdelenie do troch casti : osoby, veci, žaloby. Naopak, pandektový systém, ktorí zaviedli nemeckí pandektisti na prelome 18. a 19. st., privelmi berie zretel na praktické potreby obdobia, ked rímske právo platilo a nahrádzalo nemecké obcianské právo.
Pandektisti zo systému vyclenili procesné právo a osamostatnili ho a do systému zaradili nový, tzv. všeobecnú cast(osoby, právne skutocnosti a veci). Ostatnú matériu ako osobitnú  cast  vyhradili rodinnému, vecnému, dedicskému a obligacnému právu.

Prirodzené právo
Prijíma sa názor, že táto kategória má svoje korene v gréckej filozofii. Právnik Ulpián nou rozumel právo ,,príroda naucila všetky tvory“ teda ludí i zvieratá.
Prevažuje názor, že spociatku dovolávanie sa prirodzeného práva malo význam len recnícky, neskôr aj sociálny a pod vplyvom krestanstva náboženský a že až za Justiniána sa pojem prirodzené právo stal právnou kategóriou v tom zmysle, že v duchu etického zamerania, dobrého a spravodlivého, sa mala uberat zákonodarná a administratívna cinnost i súdna prax.
Prirodzené právo sa predstavovalo ako prostriedok vyššej spravodlivosti.
  Cudzie národné práva
Obyvatelstvu obcí, ktoré bolo v boji nútené vzdat sa, sa spravidla ponechávalo ich právo s tým, že sa im mohlo kedykolvek odnat. Rozhodlo sa o tom v provincnom poriadku. Po priznaní rímskeho obcianstva všetkému obyvatelstvu ríše roku 212 po Kr. malo aj pre týchto nových rímskych obcanov platit rímske právo civilné. V západných provinciách sa v praxi už bežne používalo pomiešané primitívne domáce právo s rímskym právom, tzv. vulgárne právo.  Naopak, vo východných provinciách sa zachovávalo právo cestou obycaje a rímske právo sa rešpektovalo len obmedzene. Napokon treba spomenút, že sa vytváralo aj osobitné provincné právo na základe daného provincného poriadku. Boli to spory medzi rímskymi obcanmi bývajúcimi v provincií alebo medzi obcanmi a cudzincami alebo len medzi cudzincami.

Súkromné právo sa delí na : Obcianske právo, Úradnícke právo,  Cudzinecké právo, Prirodzené právo a Cudzie národné práva
 
Obcianske právo( ius civile)
Názov naznacuje, že obcianske právo platilo pôvodne pre rímskych obcanov. V antickom svete právne úpravy platili výlucne pre obcanov príslušného štátu(tzv. princíp personality).  Túto zásadu neskôr doplnila zásada územnosti(tzv. princíp teritoriality), podla ktorej právo platilo pre všetkých, ktorí sa nachádzali v danom území.  V modernej dobre platia oba princípy, teda právo platí pre obcanov, prípadne aj cudzincov, pokial sa nachádzajú na území cudzieho štátu.   Rímske obcianske právo upravovalo vztahy medzi rímskymi obcanmi navzájom, tak ako i medzi obcanmi a štátom.   Zmluvu o spojenectve sa Latínom en bloc alebo aj jednotlivo priznalo obchodovat a uzavierat manželstvá s rímskymi obcanmi. Táto tendencia zrovnoprávnovat cudzincov, najmä provincné obyvatelstvo s rímskymi obcanmi, vyvrcholila roku 212 po Kr. všeobecným priznaním rímskeho obcianstva všetkému obyvatelstvu Rímskej ríše.

Úradnícke právo( ius honorarium)
Nedostatok rímskeho obcianskeho práva prejavili dve jeho crty. Predovšetkým princíp personality brzdil styky Rimanov s ostatným obyvatelstvom, najprv len s italským a neskôr aj s provincným.  Druhým brzdiacim nedostatkom sa ukázala privelká formálnost rímskeho obcianskeho práva a v spojitosti  s tým aj nepružnost v styku rímskych obcanov s ostatným obyvatelstvom.  Bolo životne dôležité tieto nedostatky odstránit. Prostriedok sa našiel v právomoci rímskych magistrátov- prétorov.   Rímski magistráti boli pochopitelne viazaní civilným zákonom, ale v rámci vládnej a správnej právomoci im patrilo významné nariadovacie právo, ktoré mohli vyjadrit ústne alebo písomne.  Z hladiska rozvoja súkromného práva boli významné predovšetkým písomné(justicné) edikty, ktoré sa týkali výkonu súdnej právomoci, teda riešenia právnych sporov medzi obcanmi.  Takúto súdnu právomoc  mali len niektorí úradníci, konkrétne mestský prétor, cudzinecký prétor, kurulský edil.. Prísne vzaté, prétor nemohol tvorit obcianske právo, lebo jeho právomoc sa obmedzovala len na výkon súdnictva. Prétorske právo, alebo všeobecne úradnícke právo alebo aj magistrátne právo- napríklad: prétor uviedol obcana do držby cudzieho pozemku, ked sa tento dostal do situácie, z ktorej mu hrozila škoda, alebo prétorov príkaz niekomu upustit od urcitej právo porušujúcej cinnosti atd. Papinián ho definuje ako ,,právo, ktoré zaviedli prétori vo verejnom záujme s cielom podporit alebo doplnit alebo opravit civilné právo“.
 
Cudzinecké právo( ius gentium)
Ak sa výmena tovarov v ríši nemala brzdit, bolo treba riešit nevýhodu princípu personality.  Ak išlo totiž o spor cudzincov, nerímskych obyvatelov, alebo rímskeho obcana s cudzincom, v dôsledku zásady personality nebolo nan možné aplikovat ani rímske obcianske právo, ani cudzie peregrínske právo. Zasa na pomoc v podstatnej miere prišiel úrad prétora, a to tým spôsobom, že okrem mestského prétora bol roku 242 pred Kr. uvedený do života úrad cudzineckého prétora.  Cudzinecký prétor nebol pri rozhodovaní viazaný rímskym civilným právom ani civilným procesom.  Rozhodoval celkom volne, pochopitelne bral do úvahy domáce právo cudzincov, a ak sa mu to zdalo vhodné, aj svoje rímskoprávne nazeranie. Od dôb Ciceróna sa pre súhrn  právnych pravidiel, ktoré cudzinecký prétor vytvoril a vo svojej súdnej praxi uplatnoval, vžil názov cudzinecké právo.  Tento názov, ktorý sa používa casto i v modernej dobre, nevystihoval podstatu ani pre obdobie jeho vyslovenia, lebo v skutocnosti nejde ani o právo, ktoré upravovalo vztahy medzi národmi alebo medzi štátmi, ani o právo spolocne nimi vypracované, ale je to právo rímske, vypracované a uplatnované rímskym orgánom, cudzineckým prétorom.

Verejné právo
Protiklad verejného a súkromného práva sa objavuje už v poslednom storocí pred Kristom. Už Cicero verejným právom rozumel predovšetkým právo, ktoré vychádzalo od štátu alebo ním bolo uznané a malo zaväzovat všetkých príslušníkov spolocnosti.  Neskôr prvok záväznosti ustúpil, lebo o záväznosti štátom daného práva sa nepochybovalo. Toto ponatie prevážilo a stretávame sa u Ulpiána s vymedzením, že , verejné právo je to, ktoré sa vztahuje na rímsky štát..., verejné právo má miesto v sakrálnych veciach, v knazskom stave a magistrátoch“. Papinianus tvrdil, že ,, Spôsobilost urobit závet je vecou nie súkromného, ale verejného práva“. Za verejné právo sa v rímskom právnom poriadku považovali oblasti ústavného, administratívneho a trestného práva.

Súkromné právo
Súkromné právo je ovela zložitejšie ako je to v dnešnej dobre. Zložitejšie predovšetkým tým, že zahrnal viacero relatívnych samostatných zložiek, ktoré sa v niecom doplnovali, v niecom si protirecili... Takýmito zložkami boli: civilné právo, úradnícke(honorárne)právo, prirodzené právo, cudzinecké právo a domáce právo provincného obyvatelstva. Ako protiklad verejného práva sa spociatku za súkromné právo považovali úpravy vyplývajúce z právnych zmlúv, ktorými si jednotliví obcania usporadúvali vzájomné vztahy v rámci priznanej volnosti.  Hovorí sa tu o dispozitívnom práve, v protiklade  k verejnému právu ako donucovaciemu.  Právnik Ulpián vyjadril, že ,,Táto veda má dve casti: verejnú a súkromnú. Verejné právo sa vztahuje na rímsky štát, zatial co súkromné právo na záujem jednotlivcov: sú totiž veci, ktoré sú prospešné verejnosti a veci prospešné súkromným osobám.“
Podla Ulpiána ,,súkromné právo je trojdielne: skladá sa totiž z prirodzených pravidiel alebo z pravidiel národov alebo pravidiel obcianskych“

Ústava Slovenskej republiky

Prvý oddiel druhej hlavy ustanovuje niektoré základné zásady týkajúce sa základných práv a slobôd.  V druhom oddiely nazvanom ,, Základné ludské práva a slobody“ sú upravené napr. : právo na život, právo na súkromie, zákaz mucenia, právo vlastnit majetok, sloboda pohybu, sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania, ...  Tretí oddiel upravuje politické práva ako napr. : sloboda prejavu, právo na informácie, zhromaždovacie právo, združovacie právo, ci právo na odpor.  Medzi práva národných menšín upravených v štvrtom diely patrí napríklad právo na vzdelanie v ich jazyku, právo používat ich jazyk v úradnom styku.   Piaty oddiel upravuje hospodárske, sociálne a kultúrne práva, napríklad: práva na slobodnú volbu povolania, právo na štrajk, právo na ochranu zdravia, právo na vzdelanie, ..  Šiesty oddiel upravuje právo na ochranu životného prostredia a kultúrneho dedicstva. Siedmy oddiel zase právo na súdnu a inú právnu ochranu.   Tu je upravená aj známa zásada, že každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.   Ôsmy oddiel len upresnuje niektoré ustanovenia v prvej a druhej hlave.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

0.018