Dejiny Českého štátu
Slavníkovci, Přemyslovci – Bořivoj, Václav I., Přemysl Otakar I., Přemysl Otakar II., VáclavII., Václav III.
Na území Čiech okrem kmeňa Čechov žili aj Lužania, Lemuri, Litomeřici, Chorváti, Dudlevi a ďalší.
V 2. pol. 9. stor. kmeň Čechov pod vedením rodových kniežat Přemyslovcov postupne ovládol ostatné kmene a začal budovať jednotný štátny
útvar. V poslednej tretine 9. stor. na križovatke diaľkových obchodných ciest, na brode rieky Vltavy vybudovali Přemyslovci
hrad, ktorý sa stal ústredným sídlom vznikajúceho štátu. V r. 882 – 894 patrili Čechy k Veľkomoravskej ríši. (Čechy sa potom
osamostatnili ako prvé od Veľkomoravskej ríše.) Bolo to za kniežaťa Bořivoja.
Václav I.
vystupuje v Prahe ako jediný vládca v Čechách (921 – 935). Keďže bol ústupčivý voči východofranskému kráľovi Henrichovi I., bola
proti nemu zorganizovaná vzbura a jeho brat Boleslav ho zavraždil. Václav bol prehlásený za svätca a v neskoršej tradícii sa stal patrónom
Českého štátu.
Ani Boleslavovi I. sa nepodarilo získať nezávislosť od Nemeckej ríše. Boleslav
II. založil Pražské biskupctvo (nezávislosť českej cirkvi od nemeckej), dôsledne upevnil svoju kniežaciu moc aj tak,
že dal vyvraždiť konkurenčný rod Slavníkovcov a Čechy zjednotil pod vládou Přemyslovcov. Vladislav II. podporoval politiku
cisára Fridricha Barbarossu, a za to získal pre seba i svojich nástupcov kráľovskú korunu (1158). Odteraz nehovoríme o kniežatách, ale
o kráľoch.
Od pol. 12. stor. začala v českých krajinách kolonizácia.
Kolonizácia – osídľovanie
nových území.
Vonkajšia kolonizácia – obyvateľstvo prichádza z cudziny.
Vnútorná kolonizácia –
osídľovanie nových území v rámci krajiny.
Vnútorná kolonizácia sa uskutočňovala iba domácim obyvateľstvom, ale v pol.
13. stor. sa uskutočnila nová kolonizačná vlna, ktorá znamenala nálev cudzích, najmä nemeckých osadníkov. Do zač. 14. stor. preniklo
osídlenie hlboko do zalesnených horských oblastí.
Rozvíjajú sa remeslá a obchod a tiež ťažba drahých kovov –
v Čechách predovšetkým striebro (Jihlava, Kutná hora).
Ukážkou vysokej úrovne baníctva i mestskej organizácie banského mesta je tzv. Jihlavské banské právo Václava II.
z obdobia okolo roku 1300, ktorý jednotne upravoval pomery v baníctve. Toto banské právo sa stalo základom banského zákonodárstva
v strednej Európe. (Zo striebra sa začali raziť mince – České groše.)
V priebehu 13. stor. sa Český štát stal
skutočnou stredovekou európskou veľmocou. Pevné základy k mocenskému vzostupu utvoril Přemysl Otakar I. Medzi základné
právne doklady jeho vlády patrí Zlatá bula sicílska z roku 1212 :
· uznávala právo českého
panovníka na dedičný kráľovský titul
· územie Českého štátu chápala ako nedeliteľné
Moc Přemyslovcov
vrcholila za Přemysla Otakara II., ktorý sa snažil vládnuť centralisticky. Rozšíril svoje dŕžavy až k Jadranskému moru
a jeho hlavnou ambíciou bolo stať sa rímsko-nemeckým cisárom (funkcia viac menej reprezentatívna). Hovorili mu tiež „kráľ
železný a zlatý“. Tvrdo potláčal mocenské nároky šľachty. Takto sa proti nemu vytvorila v Čechách silná opozícia na čele
s rodom Vítkovcov. Pokus Přemysla Otakara II. dosiahnuť cisársky trón stroskotal pre odbor rímskych kniežat aj pápeža. Za cisára zvolili
bezvýznamného švábskeho grófa Rudolfa Habsburského. Prišlo k vojenskému stretu v bitke na Moravskom poli (1278), v ktorej
bolo slabé Přemyslovo vojsko porazené a sám Přemysl Otakar II. padol.
Nový rozmach Českého štátu nastal za vlády
Přemyslovho syna Václava II. , ktorý rešpektoval českú šľachtu. Vnútorné upevnenie štátu využil na výbojnú
zahraničnú politiku. Získal poľskú korunu a v roku 1301 po vymretí Arpádovcov aj uhorskú korunu pre svojho syna Václava III.
Václava III. však v roku 1306 v Olomouci zavraždili a ním vymrela přemyslovská dynastia. Přemyslovci vymreli po meči.
Nástup Luxemburgovcov – Jan Luxemburský, Karel IV., Václav IV., Žigmund Luxemburský
Česká
šľachta si za kráľa zvolila Jana Luxemburského. Ján Luxemburský väčšinu času trávil na európskych vojskách
a v Čechách sa takmer nezdržiaval. Padol v roku 1346 v bitke pri Kesčaku.
Jánov syn Karol preberal moc
v Čechách postupne už od roku 1333. Najprv s titulom markgróf moravský. Ako 1. český kráľ získal aj cisársku rímsko-nemeckú korunu. (Aj
vďaka tomu urobil pre Čechy najviac zo všetkých panovníkov.)
V Zlatej bule 1356 potvrdil z cisárskej moci
slobody Českého štátu voči Nemeckej ríši. Český štát dosiahol veľmocenské postavenie v strednej Európe. Prispelo k tomu aj vytvorenie
novej štátoprávnej inštitúcie tzv. Českej koruny, v ktorej sa postupne okolo českého kráľovstva združovali aj okolité
krajiny (Morava, Sliezsko, Lužica, Kladsko a iné).
Pamiatky : Karlov most,
založenie Pražskej univerzity (1348),
Crám sv. Víta, Karlštejn (hrad, mali tam byť uložené korunovačné klenoty).
Rozvíja sa gotika.
- Václav
IV.
Žigmund Luxemburský bol rímsko-nemeckým cisárom, 50 rokov uhorským panovníkom. Vládol aj ako
český kráľ. Trón získal prostredníctvom sobáša, za ženu si totiž zobral Máriu, dcéru Ľudovíta I. Veľkého. Žigmund nemal syna, ale
dcéru Alžbetu, ktorá sa vydala za Alberta Habsburského.
Sústredil sa na zahraničnú politiku, organizoval križiacke výpravy. Jeho
medzinárodné postavenie oslabila neúspešná výprava proti Turkom. Viedol boje proti husitom. Snažil sa vojensky potlačiť husitskú revolúciu
a v roku 1420 vtrhol do Čiech. Utrpel však porážku na hore Vítkov pri Prahe.
Juraj z Poděbrad a jeho pokus
o vytvorenie systému kolektívnej bezpečnosti v Európe
Po skončení husitských nepokojov sa dostáva na trón
predstaviteľ českej kališníckej šľachty Juraj z Poděbrad (1438 – 1451). Juraj chcel založiť spolok európskych
panovníkov na čele s francúzskym kráľom tzv. parlament, ktorý mal obmedziť moc pápeža a riešíť spory medzi európskymi
panovníkmi mierovou cestou. To sa mu nepodarilo.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta