Reformácia a protireformácia

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: petka (24)
Typ práce: Referát
Dátum: 11.11.2013
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 3 068 slov
Počet zobrazení: 4 357
Tlačení: 281
Uložení: 276
Reformácia a protireformácia

1.  Úvod
Kresťanský Západ, to je územie, ktoré sa takmer dokonale kryje s tým, čo sa neskôr stalo Európou - Európou Európskej únie, len bez Grécka. Nie je pochýb o tom, že dnešná Európa má kresťanské základy a že Rímskokatolícka cirkev, ktorú tvorila väčšina našich predkov, túto Európu vybudovala. Západná cirkev podliehajúca rímskemu biskupovi nikdy nevenovala priveľa pozornosti východnému kresťanstvu. V porovnaní zo Západom nie je východné kresťanstvo jednoliate, ale je skôr rodinou cirkví. Napríklad Východná katolícka cirkev. Je súčasťou Katolíckej cirkvi, uznáva pápeža a využíva rovnakú vierouku, ale líši sa v tom, že nepoužíva rímsky obrad, ale vlastné obrady, a tiež nepodlieha rímskokatolíckemu  Kódexu kánonického práva. A ďalej sú to samozrejme známe východné kresťanské cirkvi ako napríklad Pravoslávna cirkev či Orientálna ortodoxná cirkev. Je veľmi dôležité poznamenať, že prakticky žiadna z týchto cirkví nezažila nič podobné, ako bola reformácia na Západe. Prečo sa teda reoformácia dotkla len Západu? Bolo to azda preto, že na Východe bolo cirkví viac, a tak nemohli disponovať takou veľkou mocou, že by ich nakoniec skazila? Alebo preto, že sa Východ rozvíjal pomalšie? A aká teda bola Rímskokatolícka cirkev pred reformáciou? Skutočne upadla natoľko, že jej reformovanie sa stalo nevyhnutným? Naozaj sa stala tak mocnou, že získala nad západnými európskymi krajinami monopol a túto svoju moc zneužívala? Mohla cirkev reformácii predísť? Čo bolo hlavným spúšťačom reformácie? A prečo sa reformácia stala masovou a uvrhla celú Západnú a Strednú Európu do dlho trvajúceho obdobia náboženských konfliktov a vojen?

2.   Cirkev v neskorom stredoveku
Mohli by sme povedať, že pod začiatok reformácie sa podpísalo viacero rôznych faktorov. Veda a technika prieniesli pokrok a mnohé vynálezy. Najvýznamnejším z nich sa podľa mňa pre tú dobu stal vynález kníhtlače v päťdesiatych rokov 15. storočia. Umožnil šíriť informácie rýchlo a vo veľkom.  Ideologicky to bol humanizmus, ktorý začínal prichádzať z Talianska a dláždil cestu renesancii. K tomu sa pridalo chápanie stredoveku ako doby temna. Neskorý stredovek sa totiť temnotou rozhodne vyznačoval. Dlho trvajúce ťažké vojenské konflikty, ako napríklad Storočná vojna, Vojna ruží či husitské vojny, si vyžiadali množstvo ľudských životov a ďalšie životy nenávratne zničili. Potom sa k nám z Ázie vďaka talianskym obchodníkom dostal mor a vyhubil tretinu Európy. Nastalo taktiež ochladenie klímy, ktoré sa niekedy spomína ako Malá doba ľadová, a spôsobilo neúrody a hladomory.
Mnohí ľudia cirkev kritizovali preto, že verili, že platnosť cirkvi by mala byť potvrdená Bibliou, a nie Biblia cirkvou. Biblia sa vydávala výhradne v latinčine, čiže bola prístupná len malému množstvu ľudí, ktorí latinčinu ovládali. Postupne však dochádzalo aj k využívaniu iných jazykov. Znovuobjavenie gréčtiny bolo jedným z výdobytkov renesancie. Erazmov Nový zákon z roku 1516 vyšiel po grécky. Objavená bola aj hebrejčina, čo sa však stretlo s antisemitizmom. Nasledovali preklady Biblie do materinských jazykov v súlade zo zásadou, že jej musí rozumieť ľud, a stala sa veľmi významným prostriedkom kultúrneho nacionalizmu. Napríklad preklad Biblie do waleštiny možno zahránil Waleský jazyk a literatúru pred zánikom. O preklad Biblie do angličtiny sa zaslúžil Tyndale. Lutherova nemecká Biblia zas bola prvým umeleckým dielom nemeckej prózy. Luther napísal: „Treba sa pýtať matky doma, detí na ulici, muža na trhu, počúvať, ako rozprávajú, a podľa toho prekladať.“ V priebehu 16. storočia získali svoju Bibliu takmer všetky vznikajúce európske národy a to znamenalo pokrok vo vývoji normalizovaného jazyka na úkor nárečia. Preklady teda priniesli Bibliu bližšie k obyčajným ľuďom, čo spočiatku vyvolalo v Cirkvi zdesenie, pretože Písmo začalo nahrádzať autoritu cirkvi.

Ďalej ľudia cirkev kritizovali kvôli dogmám. K prijatiu dogiem bola cirkev prinútená jednak sporom medzi byzantským cisárom a rímskym pápežom (čo sa prejavilo aj obrazoborectvom – starokresťanská tradícia nepripúšťala zobrazovanie bytostí a nadprirodzených javov, kým rímska cirkev hlásala, že čím je písmo pre vzdelaných, tým je obraz pre negramotných) a jednak tým, že krstom sa do cirkvi začleňovalo mnoho pohanov čo vyvolávalo obavu, že sa duchovné posolstvo Ježiša Krista prekrúti, a tak znehodnotí. To vyvolalo tlaky na biskupov, patriarchov či iných cirkevných mysliteľov, aby kresťanské učenie spísali a presnejšie definovali. S príchodom prvých takýchto definícií sa objavili takí členovia Cirkvi, ktorí dané učenie spochybňovali a šírili svoje vlastné myšlienky. V prvých storočiach po Milánskom edikte sa takýmto mysliteľom dávala voľná ruka, pretože si bolo potrebné vypočuť všetky múdre pripomienky, najmä ak išlo o biskupov, patriarchov či mníchov. Takto sa zrodili učenia tých, ktoré boli prijaté, a učenia tých, ktoré boli zavrhnuté. Cirkev rozlišovala medzi herézou (teda bludným učením) a pravdou na zvláštnych poradných zhromaždeniach svojho kléru. Tieto cirkevné snemy sa volajú koncily a vždy dostávajú pomenovanie podľa mesta, kde sa konajú.
Azda hlavnou vecou, za ktorú si cirkev vyslúžila kritiku, bol cirkevný majetok, predávanie odpustkov a svätokupectvo.V roku 1073 sa stal pápežom Gregor VII. Bol zástancom myšlienky, že by mal byť pápež ako nástupca sv. Petra uznávaný za najvyššiu morálnu a duchovnú autoritu kresťanského sveta. Starší poriadok však poskytoval panovníkom európskych národov a najmä franským kráľom a cisárom Svätej Rímskej ríše veľký priestor pre riešenie interných cirkevných otázok. Králi a cisári značne ovplyvňovali pápežov a ich biskupov, pretože v  duchovnej moci cirkevného duchovenstva videli spôsob, ako ovládať masy. A bohatstvo, ktoré Cirkev počas christianizácie rôznymi darmi a zbierkami nadobudla, predstavovalo tiež spôsob, ako sa obohatiť či zabezpečiť si vplyv, najmä v čase rastu bohatstva francúzskej a nemeckej šľachty. Preto odpor nového pápeža Gregora VII. a jeho snaha zachovať nezávislosť Cirkvi od svetskej moci sa stali tŕňom v oku pre európskych panovníkov či feudálov.

Tak vypukol boj o investitúru. Investitúra spočívala v tom, že biskupov a kňazov uvádzali do úradu svetskí predstavení. Zvolený biskup sa mohol ujať svojho úradu až po zložení sľubu panovníkovi. Boj o investitúru sprevádzalo aj značné svätokupectvo, keď panovníci predávali cirkevné úrady aj laikom.
Odmietavý postoj Gregora VII. rozhneval nemeckého cisára Henricha IV., ktorý svojimi vojskami napadol sídlo pápeža a prinútil ho odísť do exilu, za čo ho pápež exkomunikoval. Pápež taktiež zakázal jeho poddaným poslúchať ho a zbavil ich prísahy vernosti. Po tom, čo Henricha opustili mnohí prívrženci, prišiel žiadať o odpustenie. Pápež mu odpustil a prijal ho späť do Cirkvi.
Celý boj však pozvoľna pokračoval a skončil víťazstvom pápežstva roku 1122, kedy bol spísaný Wormský konkordát. Po ňom sa stala Cirkev rozhodujúcim duchovným i mocenským činiteľom v Európe. Pápežom sa konečne podarilo zabezpečiť si uznanie svojej autority medzi biskupmi. Ich podriadenosť Rímskej kúrii definovala aj špeciálna zbierka cirkevných noriem a pravidiel, známa ako Kanonické právo. Hierarchická Cirkev na čele s pápežom sa stala pevne zakorenenou duchovnou i politickou inštitúciou kresťanského západného sveta. Za takýchto priaznivých podmienok, v ktorých sa Cirkev duchovne i materiálne prudko vzmáhala, sa zrodila idea pápežskej svetovlády. Nositeľom tejto idey bol jeden z najväčších pápežov histórie – Inocent III. Podľa neho by mal byť pápež vodcom celého západného sveta, ktorý spája jedna viera. Takto sa Cirkev začala vzďalovať od svojho duchovného poslania, ktoré jej zveril Ježiš Kristus, a pretvárala sa na skutočnú politickú mocnosť. To malo za následok mravný a náboženský úpadok života veriacich. A tak sa začali šíriť myšlienky o dôkladnej reforme jej vnútorného života.

V 13. stor. vzrástol vplyv francúzskych kráľov na rímskych pápežov. Ich tlak sa zvyšoval, až sa politika Rímskej kúrie začala orientovať iba na Francúzsko. Pod vplyvom francúzskeho kráľa Filipa IV. sa r. 1307 pápež Klement V. odsťahoval do Avignonu na juhu Francúzska. Z Ríma presťahoval celú pápežskú kanceláriu. V Avignone nadobudli pápeži väčší prepych, pretože sa novými daňami snažili všemožne zvýšiť svoje príjmy. Francúzski králi v tomto období výrazne s pápežmi manipulovali, aby presadili svoje vlastné záujmy. Avšak v Cirkvi sa začali hromadiť čoraz väčšie neporiadky. Mnohí biskupi a kňazi zanevreli na nástupcov sv. Petra a pápeži opäť stratili svoje všeobecné prvenstvo medzi všetkými západnými kresťanmi. Takto upadla cirkevná disciplína, ktorá viedla k štyridsať rokov trvajúcej vážnej západnej schizme. Tlak verejnej mienky, ktorá sa k opusteniu miesta apoštolskej tradície stavala mimoriadne negatívne, spôsobil, že sa pápež Gregor XI. vrátil do Ríma. Predtým, ako zomrel, vyjadril želanie, aby jeho nástupca už zostal v Ríme. Roku 1378 bol zvolený na Petrov stolec pápež Urban VI. Francúzski kar-dináli však novému pápežovi, ktorý nesúhlasil s návratom do Avignonu, vypovedali poslušnosť. Plne sa prejavil úpadok cirkevnej disciplíny. Po dlhých storočiach upevňovania inštitútu pápežstva mu opäť hrozil morálny a náboženský kolaps svojho významu a zmyslu. Kardináli si vo Francúzsku totiž zvolili svojho vlastného pápeža Klementa XII. Ten pôsobil z Avignonu. Takto nastala Veľká západná schizma. Avignon a Rím si následne vytvorili vlastné kardinálske kolégiá, Avignon podporovali románske krajiny, Rím zase germánske a slovanské krajiny. Nesmierne zložitá situácia sa dala vyriešiť iba cestou všeobecného koncilu. Roku 1409 bol na koncile v Pise zvolený nový pápež Alexander V. Problém sa však iba prehĺbil, pretože úradujúci pápeži sa nemienili svojho pontifikátu vzdať. Západná schizma prerástla v trojpápežstvo. Bežní kresťania boli úplne zmätení, nikto nevedel objektívne určiť, kto je skutočným pápežom. Situáciu pomohol vyriešiť Žigmund Luxemburský, ktorý bol rímskonemeckým cisárom. V roku 1414 zvolal koncil do Kostnice. Tento koncil zosadil všetkých troch pápežov a zvolil nového, všetkými uznávaného pápeža Martina V.

3. Reformácia a jej príčiny
Reformačné hnutie si postavilo za svoj hlavný cieľ zmenu pomerov v Cirkvi. Príčiny reformácie sú dvojaké. Rozlišujeme cirkevné príčiny a politicko-sociálne príčiny. Medzi cirkevné príčiny zaraďujeme:
v  márnivosť, materializmus a svetskosť renesančných pápežov
v  narušenie cirkevnej disciplíny
v  svätokupectvo a zápasy o investitúru
v  nízke vzdelanie nižších kňazov
v  úpadok disciplíny u rehoľníkov a tým aj úpadok kláštorov
v  obchodovanie s odpustkami
v  falšovanie odpustkov
v  korupcia v Cirkvi
v  obmedzenie pápežstva na majetky a politiku

Medzi politicko-sociálne príčiny zaraďujeme:
v  oslobodenie od platenie daní pre kláštory
v  snaha miest stať sa nezávsilými na Cirkvi a šľachte
v  početné konflikty a vojny, ktoré si vyžadovali peniaze
v  strata vojenského významu rytierov a nižšej šľachty, ktorí sa preto snažili dostať k cirkevnému majetku
 
Situácia sa vyostrila roku 1515, keď pápež vyhlásil nové odpustky. Každý, kto prispel na stavbu Chrámu sv. Petra v Ríme, mohol získať čiastočné či úplné odpustky. Celé dianie bol od začiatku prepletané intrigami mnohých odpustkových komisárov, ktorí sa rozhodli situáciu zneužiť a obohatiť sa. Napríklad knieža Albrecht Brandenburský mal polovicu svojho príjmu z odpustkov obetovať pre splatenie dlhou rodine Fuggerovcov. Takto skazené pomery v kresťanskom svete sa rozhodol skritizovať nemecký augustiniánsky mních Martin Luther (1483 –1546), ktorý pribil v roku 1517 na dvere chrámu vo Wittenbergu svojich 95 kritických téz a žiadal cirkevné autority, aby mu záväzne odpovedali. Všeobecné pobúrenie a nepokoje, ktoré sa stali nevyhnutnou reakciou kresťanskej pospolitosti v nemeckých mestách, sa rýchlo šírili. Reformačné myšlienky si Martin Luther postupne iba vytváral. Vcelku sa snažil o čistotu viery.

Jeho doktrína o všeobecnom kňažstve všetkých veriacich si dav, ktorý túžil po zmenách, začal vysvetľovať liberálne. Preto Luther rýchlo zdôraznil nevyhnutnosť poriadku a poslušnosť voči Cirkvi. Čoskoro sa však svojím vlastným učením čoraz viac neodlišoval od prvých revolučných heretikov. Bol presvedčený, že iba viera robí človeka spravodlivým a nie aj skutky, za jediný zdroj čistej viery považoval Sväté Písmo. Luther dokázal presvedčivo spochybniť aj inštitút pápežstva, keď vyhlásil, že Cirkev nemôže zaistiť svojim veriacim Božiu milosť. Uznával tiež len dve sviatosti – krst a sviatosť Oltárnu. Takisto spochybnil význam pôstov a asketizmu ako prejavov pokánia a pohŕdal rehoľnými spoločenstvami. On sám sa v roku 1525 oženil s bývalou mníškou. Tiež prispel k rozvoju protestantizmu odmietnutím Panny Márie a svätých či odsúdením kňazského celibátu. Roku 1520 bol Luther ako kacír exkomunikovaný z Cirkvi. Následne sa uchýlil na hrad Wartburg, kde sa pod ochranou saského kurfistu venoval prekladu Biblie do nemčiny. V tom období sa v nemeckých krajoch zhoršili sociálne pomery. Jednoduchý ľud, ovplyvnený myšlienkami protestantského hnutia povstal, čím vypukla sedliacka vojna (1524-1525). Sedliaci hlásali slobodu kresťanského človeka, čo znamenalo zbaviť sa poddanstva. Využívali najmä myšlienku, že pred Bohom si je každý rovný. Vodcom povstania bol Tomáš Műnzer. Sedliacke povstanie však bolo potlačené. Šírenie reformácie po Európe vyvolávalo mnohé konflikty. Kniežatá a feudáli boli zrazu rozdelení na dve kresťanské viery, pričom obidve si nárokovali právo byť dominantou. Po ďalších bojoch zvolal cisár Karol V. koncil do Speyera, kde presadil právo luteránskym kniežatám ponechať si vieru, avšak za podmienky, že nebudú túto vieru šíriť mimo svoje územie. Luteránske kniežatá však aj tak boli nespokojné a chceli úplnú slobodu. Spojili sa s mestami, kde sa ujali Lutherove či iné protestantské myšlienky, a vytvorili r. 1531 Šmalkaldský spolok. Cez tento spolok viedli vojny proti katolíckym feudálom. Roku 1547 bol spolok po dlhých bojoch porazený. Mier v Európe, ktorý znamenal uznanie práva protestantov na svoju vieru, nastal v roku 1555. Voláme ho Augsburským mierom. Snem v tomto meste prijal Lutherovo učenie, na ktorom sa vyčlenili z Cirkvi tzv. evanjelici augsburského vyznania. Základom mieru bola zásada „Curius regio, illius est religio,“ teda „Koho panstvo, toho náboženstvo.“ Takáto zásada však problémy úplne nevyriešila, lebo poskytla náboženskú slobodu len feudálom. O reformáciu Cirkvi sa pričinili aj iní významní reformátori. Najvýznamnejší z nich boli Ulrich Zwingli a Ján Kalvín.

Ulrich Zwingli (1484-1531) bol švajčiarskym kňazom. Začal vystupovať približne od roku 1517, keď presadzoval názor, že jediným prameňom náboženskej autority je Písmo. Centrum jeho prívržencov sa stalo mesto Zűrich. Dokonca bol taký presvedčivý, že vláda zűrišského kantonu prijala jeho 67 téz o reformácii. V nich popieral moc Cirkvi, vyhlásil, že hriech je len nedokonalosť, poprel transubstanciáciu a povzbudzoval k slobodnému výkladu Biblie. Zwingli zahynul v boji proti katolíckym kantonom.
Ján Kalvín (1509-1564) bol pôvodne francúzskym právnikom a teológom. Presadzoval prísnu podobu protestantizmu, ktorá sa opierala o myšlienku predestinácie (teda predurčenia ľudského osudu). Centrum svojich reformačných myšlienok si vytvoril v Ženeve, z ktorej urobil útočisko európskych protestantov. Kalvín upravil štruktúru bohoslužby. Tá mala pozostávať z kázne, modlitby a spevu žalmov. Dbal na prísnu morálku a prísne dodržiavanie litery Písma. Kresťanstvo také, aké ho vytvoril Kalvín, sa stalo mimoriadne netolerantným náboženstvom. Jeho vyznávači – kalvíni majú v rozličných krajinách rôzne pomenovania. Vo Francúzsku ich poznáme ako hugenotov a v Anglicku ako puritánov.
 
4. Protireformácia
V jednej knihe som čítal príklad toho, ako protireformácia vyzerala. Preto by som Vám ho chcel priblížiť. V roku 1543 vyšla v Benátkach kniha s názvom Trattato utilissimo del beneficio di Iesu Christo crocifisso i christiani (Neobyčajne užitočný traktát o dobrodení Ježiša Krista ukrižovaného za kresťanov), ktorú napísal neznámy benediktínsky mních zvaný Benedetto de Mantova. Bolo to obľúbené dielo plné zbožnosti, ktoré bolo preložené do mnohých jazykov. Na prvý pohľad šlo o talianske učenie Kristocentrizmu a renesancie. No traktát sa dal čítať aj inak. Ukázalo sa, že je zostavený z mnohých protestantských textov spoza Álp, predovšetkým z Kalvínovho Učenia z vydania roku 1539. Traktát sa čoskoro ocitol na Zozname zakázaných kníh a rímskej inkvizícii sa ho podarilo dokonale zlikvidovať. Z niekokoľko tisíc výtlačkov v taliančine bol objavený len jediný – v 19. storočí v cambridgeskej knižnici. To bola protireformácia.
 
Ako reakcia na Lutherovo vystúpenie bol zvolaný Tridentský koncil. Zvolal ho pápež Pavol III. a monarcha Karol V. Habsburský. Konal sa v talianskom meste Trident. Zúčastnilo sa ho 255 biskupov, ktorí riešili otázky protestantizmu a reformácie. Z koncilu vzišlo 16 dekrétov, ktoré sa venovali mnohým aspektom katolíctva. Jednalo sa napríklad o Sväté Písmo, Eucharistiu, Odpustky, jednotlivé Sviatosti, Očistec či manželstvo. Tridentský koncil zahájil proces obnovy Rímskokatolíckej cirvki. Náučné dekréty odstránili mnohé nedorozumenia. Disciplinárne dekréty vytvorili základ pre nové formy kňazskej výchovy. Reformné dekréty viedli k obnove pastierskej starostlivosti, missí a katechézy. No koncil sa nijako nezmienil o reforme pápežstva. Koncil reagoval na teologické záujmy protestantizmu desiatkami cirkevných kliatob a žiadosťami na exkomunikáciu. Boli tiež zamietnuté praktické záujmy reformátorov. Koncil tiež určil Rímsku náuku o sviatostiach za základ rímskeho cirkevného práva. Pod hrozbou exkomunikácie bolo stanovené, že Ježiš Kristus ustanovil sedem sviatostí: krst, birmovku, Eucharistiu, pokánie, vysvätenie, manželstvo a pomazanie chorých. Bola obnovená stredoveká omša, ktorá bola zbavená nedokonalostí, a všetko sa riadilo rubrikami (predpismi na vykonávanie obradov). Cirkev sa teda snažila zastaviť svoj morálny úpadok a znovu zjednotiť kresťanstvo prostredníctvom dekrétov, dogiem a prísnou reguláciou cirkevných hodnostárov prostredníctvom predpisov a noriem. Tridentský koncil sa však nestal nástrojom znovuzjednotenia, ale nástrojom boja proti reformácii, miesto toho, aby bol reformovaný úrad pápeža, čím by sa odstránila väčšina nedostatkov Cirkvi. Tak mohla Cirkev reformáciu potlačiť najúčinnejšie. Pápež by sa musel vzdať prepychu a politickej moci a znovuzískať svoje miesto hlavnej morálnej a duchovnej autority. Rímska kúria by musela zoškrtať náklady a reorganizovať peniaze tak, aby ich väčšina išla, tak ako v minulosti, na stavbu chrámov, škôl, a na pomoc chudobným a chorým. Cirkev, najmä Cirkev, by mala dbať na neustálu obnovu, pretože aj cirkevní hodnostári sú len ľudia, a teda sú omylní. Ľahko sa dajú strhnúť vášňami a opiť mocou. Neviem, ako by som uniesol pápežský úrad napríklad ja. Či by som si bol schopný zachovať morálnu čistotu a venovať sa všeobecnému blahu, nie osobnému prospechu. A ešte k tomu v čase, kedy by ma rešpektovala a poslúchala celá Európa a moja moc by bola prostredníctvom náboženstva a hrozby exkomunikáciou prakticky neobmedzená. Preto ma vôbec neprekvapuje, že Cirkev dopadla práve takto. V rukách pápeža sa koncentrovala priveľká moc. Ako však oklieštiť pápežskú moc a zároveň ju ponechať dostatočne veľkú na to, aby bola uznávanou autoritou schopnou potlačiť taký stav, aký existoval  pred Wormským konkordátom, pred rokom 1122? Aby sa nezopakovali časy, keď panovníci nátlakom ovplyvňovali pápežov a biskupov, aby mohli prostredníctvom nich ovládať masy; časy, keď monarchovia predávali cirkevné úrady a obohacovali sa majetkom, ktorý Cirkev christianizáciou nadobudla?
Čo sa týka umenia, reofrmácia sa prejavila negatívne, pretože protestantizmus zatracoval náboženské maľby a sochy. Katolícka protireformácia sa naopak prejavila veľkolepým Barokom. Pompézna architektúra, sochárstvo, výtvarné umenie a hudba boli výrazom posilneného nároku vládnuť. Zároveň to bol posledný jednotný štýl starej Európy. V barokovom umení sa ako nevhodné vnímali len diela kacírske, neslušné alebo s bezvýznamnými námetmi Naproti tomu sa vyžadovali sochy a obrazy Panny Márie, mučeníkov a svätcov v stave vytrženia alebo rozjímania. Celkovo sa Barok ľahšie a vo väčšej miere šíril v katolíckych a feudálnych krajináach, než v protestantských a priemyselných krajinách.

Miesto zjednotenia aspoň západných kresťanov nastalo obdobie rekatolizácie, ktorá sa diala politicky všade tam, kde to bolo možné, a vojensky všade tam, kde to bolo potrebné. V druhej polovici 16. storočia viedla táto politika k rozsiahlym náboženským konfliktom. Na Apeninskom a Pyrenejskom polostrove bola reformácia zlikvidovaná. Vo Francúzsku prebehlo osem občianskych vojen proti hugenotom (tiež tu došlo k Bartolomejskej noci, kedy boli povraždené tisíce protestantov). V Nizozemsku začali kalvíni bojovať proti legitímnej španielskej vláde. Vojna medzi Špenielskom a Nizozemskom trvala vyše osemdesiat rokov. A napokon spory vyústili do Tridsaťročnej vojny (1618-1648), počas ktorej trpelo najmä Nemecko. Až Westfálsky mier z roku 1648 uplatnil rovnosť oboch vierovyznaní a uznanie reformovaných. Oblasti, ktoré boli vtedy vyznačené ako oblasti jedného alebo druhého vierovyznania pretrvali až do 20. storočia. Holandsko a Švajčiarsko získali nezávislosť na Nemeckej ríši.

Súčasťou protireformácie bol tiež Zoznam zakázaných kníh či inkvizícia. Zoznam zakázaných kníh bol vypracovaný a uverejnený v roku 1559 a obsahoval zoznam kníh, ktoré mohli katolíci čítať výlučne so súhlasom biskupa, v opačnom prípade im hrozila exkomunikácia. Posledný zoznam bol uverejnený v roku 1948. Na 510 stranách obsahoval 6000 zakázaných titulov. Zo známych autorov sa na ňom nachádzali napríklad Goethe, Voltaire, Balzac či Defoe. Inkvizícia zase bola forma stredovekého súdnictva. Tento inštitút pochádza z Rímskeho práva. Ide o postup orgánov, pri ktorom inštitúcia sama od seba koná proti podozrivým (nie je potrebné udanie alebo vznesenie obvinenia). Inkvizícia sa v stredoveku venovala najmä vyhľadávaniu a trestaniu kacírov a heretikov.

5.  Záver
Som rada že som si zvolila túto tému, pretože aspoň môžem lepšie pochopiť chápanie ľudí v stredoveku a zároveň prečo cirkev konala tak ako konala.
Dúfam že som Vás svojou prácou zaujala. 
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.018