Trianonská zmluva
Trianonská zmluva
ÚVOD
Predmetom práce je skúmanie vývoja našej hranice s
južným susedom dnešným Maďarskom. Zaoberám sa históriou z pohľadu geografie, kedy naši predkovia prišli a obsadili územie, ktoré je dnes
základom Slovenskej republiky. Prvá kapitola je venovaná najmä obdobiu tisícročnej poroby Slovákov pod nadvládou iných národov. Na pozadí
historických udalostí chcem objasniť postoje obidvoch susediacich štátov k otázke nemeniteľnosti hranice, ich antagonistické snahy o
zachovanie Trianonskej zmluvy na jednej strane a o jej zrevidovanie na strane druhej. Druhá a tretia kapitola je venovaná Versaillskému
systému a Trianonu. Toto obdobie historici označujú za vyvrcholenie národného a sebaurčovacieho procesu Slovákov.
Táto téma bola
spracovaná mnohokrát a mnohými historikmi. Jedným z nich je aj PhDr. Marián Hronský, CSc., ktorý vo svojich prácach sa venuje udalostiam ako
sa Slovensko vyčlenilo z Uhorska. Maďarský historik Ignác Romsics v knihe Trianonská mierová zmluva sa venuje tejto problematike z pohľadu
maďarského národa, nepovažuje habsburskú monarchiu za „žalár národov“ a hodnotenie národnostnej politiky v Martinskej deklarácii
považuje za čiastočne zveličené. Úlohou a cieľom vybranej témy je objasniť fakty z minulosti a nájsť príčiny, ktoré v súčasnosti
aktuálne podporujú rozpory medzi oboma štátmi a pokúsiť sa načrtnúť možnosti ich riešenia.
Príchod Slovanov na územie
dnešného Slovenska sa datuje na prelome 5. a 6. storočia počas veľkého sťahovania národov. Prvým organizovaným útvarom vytvorenom na tomto
území bola Samova ríša v období r. 623 až 658. Za prvý štátny útvar západných Slovanov historici považujú až Veľkomoravskú
ríšu (833 – 907). Najväčšiu rozlohu zaznamenala za panovania kráľa Svätopluka v rokoch 871 – 894 keď siahala až do Potisia,
Malopoľska, západného Maďarska, Čiech, Sliezska a Lužického Srbska. O vysokej politickej úrovni a organizovanosti Veľkomoravskej ríše
svedčí skutočnosť, že vedela odolávať franskej expanzii. Jej vysoká kultúrna vyspelosť je dokumentovaná prijatím gréckych učencov
Konštantína a Metoda v roku 863, ktorí šírili kresťanstvo a priniesli na naše územie písmo. Konštantín už pred príchodom na Veľkú
Moravu zostavil slovanské písmo – hlaholiku, ktorú solúnsky bratia použili pri prekladaní Biblie a liturgických textov z gréčtiny do
staroslovienčiny. Starosloviensky jazyk je najstarší a historicky najdôležitejší slovanský jazyk. Na konci 9. storočia začali starí
Maďari uskutočňovať nájazdy na veľkomoravské územie, čo viedlo k rozvráteniu ríše v 10. storočí. Naše územie sa stalo na tisíc
rokov súčasťou Uhorského štátu. Počas tohto obdobia napriek národnostnému útlaku zo strany Maďarov si slovenský národ zachoval svoj jazyk
a národnú kultúru. Slováci sa usilovali o presadenie myšlienky o autonómnosti slovanských národov v habsburskej monarchii. Vývoj prvej
svetovej vojny len podporil tieto nádeje, ktoré boli dovtedy neúspešné najmä počas dualizmu v Rakúsku-Uhorsku.
1.
Trianonská zmluva
1.1. Vznik česko-slovenského štátu
Jazyková a kultúrna blízkosť Slovákov a Čechov po 1. svetovej vojne vyústila do projektu ich politického zjednotenia a vzniku
jednotného štátneho zväzku. Pád nemeckého cisárstva a rozpad habsburskej monarchie síce umožnil utváranie národných štátov, ale ešte
ich nezaručoval. Slovensko už 30. októbra 1918 proklamovalo vstup do novokonštituovaného česko-slovenského štátu na princípe
sebaurčovacieho práva. Slovenská národná rada prijala a vyhlásila v Martine deklaráciu slovenského národa. Povojnové obdobie 1918-20 sa
nesie v znamení úsilia o presadenie záujmov a suverenity nového česko-slovenského štátu. Išlo hlavne o vymedzenie a zafixovanie jeho
teritoriálneho status quo do versaillského systému mierových zmlúv. V porovnaní s českými krajinami sa vyčlenenie Slovenska z moci Uhorska
a jeho územné začlenenie do Česko-slovenskej republiky neuskutočnilo pokojnou cestou. O Slovensko, ktoré sa stalo geopoliticky významným
činiteľom v Podunajsku, sa rozpútal mocenský zápas. Územie Slovenska sa stalo bojiskom i predmetom diplomatických rokovaní, lebo nové
maďarské vlády sa ho dobrovoľne nemienili vzdať a trvali na integrite Uhorska. Maďarská armáda v máji 1919 obsadila dve pätiny
Slovenska. Pod vplyvom týchto udalostí bola dňa 16.6.1919 v Prešove vyhlásená Slovenská republika rád na čele s vládou komunistických
ľudových komisárov, ktorých viedol Antonín Janoušek. Česko-slovenské branné sily začali protiofenzívu a minister Vavro Šrobár
vyhlásil na Slovensku stanné právo. K tejto situácii opäť zaujala stanovisko mierová konferencia. Určila definitívne hranice medzi
Československom a Maďarskom a svoje rozhodnutie oznámila obom vládam. Pod tlakom česko-slovenských a dohodových branných síl sa
Maďarská armáda stiahla za určenú hraničnú čiaru. Problém hraníc s Maďarskom uzavrela až Trianonská mierová zmluva.
1.2. Mierová zmluva z Trianonu
Trianonská mierová zmluva bola podpísaná 4.6.1920 v Trianonskom
paláci vo Versailles. Bola súčasťou parížskych mierových zmlúv a jej text kópiou Saint-gemainskej mierovej zmluvy. Uznala demarkančnú
čiaru medzi Maďarskom a ČSR za definitívne hranice a potvrdila aj hranice medzi Maďarskom a Juhosláviou, Rumunskom a Rakúskom. Uložila
Maďarsku zaplatiť vojnové reparácie, zrušiť všeobecnú brannú povinnosť, obmedziť stav armády na 35 tisíc mužov, zakázala mu disponovať
letectvom, tankami a ťažkým delostrelectvom a reštaurovať Habsburgovcov na maďarský kráľovský trón. Dozor nad dodržiavaním zmluvných
ustanovení mala vykonávať zvláštna medzinárodná komisia. Horthyovský maďarský režim ich však nemienil rešpektovať, boj za ich zrušenie
sa stal trvalou integrálnou súčasťou jeho politiky.
Hlavnými účastníkmi konferencie boli víťazné mocnosti ich spojenci
a krajiny, ktoré vojnu prehrali. Na strane víťazných mocností stáli štáty Dohody: Spojené štáty, Británia, Francúzsko a Taliansko
a ich spojenci: Rumunsko, kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov1 a Česko-Slovensko. Porazená strana Rakúsko-uhorská monarchia bola
zastúpená Maďarskom.
Slovenskí i českí politici sa pripravovali na obranu proti očakávanej argumentácii a predpokladaným
protinávrhom maďarskej strany na konferencii v Paríži. Prípravami na rozhodujúce stretnutie sa zaoberal aj prezident Tomáš
Garrigue Masaryk.2 Česko-
slovenskí politici predvídavo uvažovali o maďarskej argumentácii v Paríži, ktorú Maďari zakladali na
etnografickom princípe, že prirodzené hranice vyžadujú zlúčenie Slovenska s Maďarskom. Vedúcim maďarskej delegácie mal byť gróf
Apponyi, ktorý ako minister presadil neľútostné maďarizačné školské zákona v roku 1907. Preto sa prípravy československej delegácie
sústredili aj na štatistické spracovanie výsledkov pomaďarčovania školstva počas dualistického Uhorska.
Na mierovú
konferenciu mohli štáty vyslať obmedzený počet delegátov. Česko-Slovensko malo právo vyslať dvoch delegátov. Vedúcim oficiálnej
dvojčlennej delegácie sa stal predseda prvej čs. vlády K. Kramář a dušou delegácie bol Eduard Beneš minister zahraničných vecí. Beneš
návrhy, ktoré schválil prezident3, aktívne predkladal nielen Veľkej štvorke, ale často konzultoval aj s rôznymi tajomníkmi a poradcami
v zákulisí. Práve vďaka nim presadil mnohé požiadavky. Generálnym sekretárom československej mierovej delegácie sa stal podpredseda
Slovenskej ligy v Amerike Štefan Osuský. Delegácia odcestovala do Paríža v januári 1919.3
1. V roku 1929 vytvorili Srbi,
Chorváti a Slovinci nový štát Juhosláviu
2. V prísne dôvernej korešpondencii zaslanej V. Šrobárovi do Paríža zdôraznil:
„Národné zhromaždenie už prijalo rozhodnutie najvyššej parížskej rady o hraniciach. To musí byť voči Maďarom náležite zdôraznené.
Hranice už boli definitívne stanovené, a práve preto sme ich Národným zhromaždením už definitívne prijali.“ Masaryk tu Šrobára
upozornil na fakt, že Národné zhromaždenie 7. novembra 1919 schválilo spomínané rozhodnutie Najvyššej rady z júna 1919 o definitívnej
hranici medzi Slovenskom a Maďarskom.
3. Okrem čelných osobností delegáciu tvorilo šesť skupín odborných poradcov a tlačová
kancelária – spolu 65 až 80 ľudí. Delegáciu tvorili aj korešpondenti českých denníkov, avšak slovenskí novinári tam chýbali. Sídlom
delegácie sa stal dom v Rue Bonaparte, kde sídlila počas vojny Čs. národná rada. Do jesene 1919 sa väčšina delegácie vrátila domov, vtedy
sa stal delegátom popri Benešovi Štefan Osuský, ktorý nahradil K. Kramářa.
Československá delegácia podala na Parížskej
mierovej konferencii svoje požiadavky v podobe jedenástich memoránd : 1.Čechoslováci. Ich dejiny a kultúra. Ich zápas a práca. Ich úloha
vo svete. 2. Územné nároky ČSR. 3. Problém Nemcov v Čechách. 4. Problém Sliezska na Tešínsku. Memorandum o situácii v Sliezsku. 5.
Slovensko. Územné nároky na Slovensku. 6. Problém Rusínov v Uhorsku. 7. Lužickí Srbi. 8. České Horné Sliezsko. 9. Problém kladskej
oblasti. 10. Problém opravy československo-rakúskych hraníc. 11. ČSR a jej právo na reparáciu vojnových škôd. Beneš pri presadzovaní
záujmom Česko-Slovenska sa opieral o spojenectvo s Francúzskom. Beneš sa obával, že Británia nebude ČSR a jej územným nárokom naklonená
ako Francúzsko, pretože sa obávala „balkanizácie“ strednej Európy, čo zdôrazňovala maďarská diplomacia. Británia navrhovala zachovať
v zmenenej forme aspoň základy starých štátnych štruktúr. Vedúci americkej diplomacie spočiatku ťažko chápali národnostné problémy
v strednej Európe, počas konferencie sa však ukázalo, že sú naklonení prijať zrozumiteľné geografické a geopolitické návrhy týkajúce
sa československých hraníc.
1.3. Memoáre Maďarov v Trianone
Maďarská delegácia sa
pri rokovaniach v Trianone spoliehala na svoju aristokraciu, na jej jazykové znalosti, šarm a rečnícku obratnosť. Hlava štátu M. Horthy
zriadil kanceláriu, ktorá mala za úlohu zozbierať materiál potrebný na parížsku konferenciu. Utvorili tímy expertov, ktorí zostavovali
elaboráty, vrátane štatistických tabuliek k politickým, nacionálnym, hospodárskym, demografickým kultúrnym problémom, robili výťahy zo
zákonov, parlamentných vystúpení, novinových článkov, písali historické traktáty. Vznikol obrovský spisový materiál 346 elaborátov
s názvom Memoáre. Dôležitými osobnosťami maďarských príprav na konferenciu sa stali geograf Teleky a Apponyi predvojnový politik
a minister. V tom čase už boli známe výsledky mierových zmlúv s Nemeckom a Rakúskom. Najmä mierová zmluva s Rakúskom sa v mnohom kryla
s podmienkami adresovanými Maďarsku. Prístup maďarských politikov k nim sa však od rakúskych diametrálne odlišoval.
Rakúsko
vzalo rozpad monarchie na vedomie ako nezvratný fakt, Maďari všemožne bránili integritu Uhorska a tvrdili, že sa nerozpadlo zvnútra, ale že
ho zvonku chcú rozbiť veľmoci na základe diktátu víťaza. Svetu a najmä mierovej konferencii chceli dokázať, že národnostný útlak
a násilná asimilácia v Uhorsku je výmyslom, a usilovali sa zabrániť rozčleneniu historického Uhorska. Memoáre sa sústreďovali na
zdôrazňovanie historickej, geografickej, hospodárskej a duchovnej jednoty Uhorska, odvolávali sa na jeho tisícročnú existenciu. Vyhli sa
zmienkam o vojenskej a politickej spolupráci maďarských vlád s Nemeckou ríšou.
Memoáre neuznávali existenciu
československého, rumunského či juhoslovanského štátu na území bývalej svätoštefanskej koruny. Slovákov úplne vymazali spomedzi
národov, ktoré predostierali svoje požiadavky. Ich a iné nemaďarské etniká označovali len za ľud, zdôrazňovali ich zaostalosť a naopak
vyspelosť maďarského etnika. Podľa Memoárov boli Slováci v Uhorsku spokojní, preto sú pasívni a rozhoduje za nich Praha. Účasť Slovákov
v zahraničnom odboji považovali za okrajovú a nelegitímnu, bagatelizovali martinské deklaračné zhromaždenie z 30. októbra 1918, popierali
jazykovú zrozumiteľnosť medzi Čechmi a Slovákmi. Ďalej argumentovali, že oklieštený maďarský štát nebude mať dostatočnú
hospodársku kapacitu, aby mohol splniť záväzky, uložené mierovou zmluvou, stratí prírodné bohatstvo, suroviny a energiu, ktoré sa dostanú
do rúk menej kultúrnych národov, neschopných s nimi hospodáriť. Podľa nich strednej Európe hrozí duchovný a ekonomický úpadok.
Nepripravenosť Slovákov, Rumunov, Juhoslovanom sa neprejaví len v ekonomickom úpadku, ale aj v deštrukcii duchovného a mravného života,
vo vede, v umení, literatúre, náboženstve, sociálnej oblasti.
1.4. Výsledok
konferencie
Najvyššia rada mierovej konferencie prijala princíp rozčlenenia Uhorska 5. februára 1919 s tým, že Slovensko už
tvorí integrálnu súčasť nového československého štátu a 12. júna určila aj definitívnu maďarsko-slovenskú hranicu. Rada brala do
úvahy viacero faktorov – etnický (rešpektovanie národnostného zloženie obyvateľstva), hospodárky (hospodársku prosperitu), geografický,
vodohospodársky, komunikačný (dopravné spojenia – železnice a cesty, riečne spojenia, prístup k moru), strategický, bezpečnosť,
vyváženosť menšín v oboch štátoch.
Maďarská politika sa však nevzdávala svojich záujmov a očakávala, že to na priamych
rokovaniach v Paríži zmení. Základný súbor Memoárov odovzdala maďarská delegácia mierovej konferencii v januári 1920 a postupne k nim
pridávala doplnky, protestné nóty, žiadosti a pod. Ich nedostatkom bola ich neucelenosť, veľký rozsah, čím sa stávali neprehľadnými
a tým menej zrozumiteľnými. Memoáre zostavoval veľký počet odborníkov, pričom v nich boli prezentované rôzne postoje, ktoré si niekedy
aj protirečili, čo znižovalo ich presvedčivosť. Najmä povýšeneckosť maďarského národa nad ostatné národy žijúce v Uhorsku, ktorou
boli memoáre presýtené, zapôsobila na liberálnych politikov Dohody a ich spojencov vysoko negatívne.
Voľba Apponyiho do čela
maďarskej delegácie, nebola pre Maďarov najšťastnejšia, pretože uľahčila delegáciám novovznikajúcich štátov poukázať na maďarizáciu
v Uhorsku. Hovorili najmä o drastických školských zákonoch, o neexistencii národnostných stredných škôl, o pomaďarčovaní
základných škôl, o prenasledovaní národovcov v Uhorsku a pod.
Po zložitých rokovaniach maďarská strana rezignovala a 21.
mája 1920 vo Verseilles odovzdala nótu, že definitívne prijíma mierové podmienky. K podpísaniu dohody došlo 4. júna1920 v paláci Grand
Trianon vo Versailles. Trianonská zmluva mala 623 strán a bola rozdelená na nasledujúce časti: Dohoda o Spoločnosti národov; Hranice;
Európske politické klauzuly; Mimoeurópske politické klauzuly; Prístavy, vodné cesty, železnice; Práca; Rozličné klauzuly s prílohou.
Súčasťou zmluvy bola aj pasáž o tom, že: „Maďarsko uznáva, ako už boli spojené a združené mocnosti učinili, úplnú nezávislosť
česko-slovenského štátu, do ktorého bude poňaté i autonómne územie juhokarpatských Rusínov... Maďarsko, pokiaľ sa ho to týka, sa
vzdáva v prospech česko-slovenského štátu všetkých právnych nárokov na územie bývalej rakúsko-uhorskej monarchie, ležiace mimo hranice
Maďarska.“
Na slávnostnom akte sa zúčastnili zástupcovia 22 štátov. Zmluvu podpísali najskôr zástupcovia Maďarska, potom
zástupcovia dohodových mocností USA. Anglicka, Francúzska, Talianska, Japonska a nakoniec nasledovali podpisy delegátov ostatných štátov. Za
Česko-Slovensko ju podpísali Eduard Beneš a Štefan Osuský. Zmluvu ratifikoval maďarský parlament 13.11.1920, česko-slovenský senát
22.12.1920 a poslanecká snemovňa 28.1.1921.
Po podpísaní Trianonskej zmluvy Maďarsku zostalo 7 miliónov obyvateľov z 20,8
milióna obyvateľov Uhorska a 72% územia Uhorska pripadlo spojeneckým krajinám. Maďarsko stratilo prístup k moru, ktoré malo prostredníctvom
Chorvátska.
2. Trianon a súčasnosť
2.1. Význam
zmluvy
Trianonská zmluva tvorila súčasť versaillského mierového systému po 1. svetovej vojne. Medzinárodnoprávne potvrdila
zánik starého Uhorska a vznik nového Maďarska ako národného štátu v nových hraniciach. Kodifikovala tiež utvorenie susedných
nástupníckych štátov v nových hraniciach. Versaillský systém usporiadania sveta mal byť trvalý. Trianonská zmluva potvrdila vyčlenenie
Slovenska zo zaniknutého Uhorska a po prvý raz stanovila hranicu medzi Slovenskom a Maďarskom. Prvý raz vymedzila Slovensko ako určitý
historický, geografický a právny celok v medzinárodnoprávnom dokumente prvoradého významu. Z medzinárodného hľadiska v tom spočíva jej
obrovský historických význam pre Slovensko. Tento akt historického významu potvrdila po 2. svetovej vojne aj parížska mierová zmluva z roku
1947. Odlišné interpretácie trianonskej zmluvy sa ozývajú zo strany Maďarov. Pre Slovákov, Čechov, Rumunov, Srbov, tento akt znamenal
medzinárodne legitimizovanie štátnych útvarov. Maďari túto zmluvu považujú za krivdu a národnú tragédiu a často krát dohodu
nazývajú diktátom.
Nie je možné jednoznačne určiť pre koho jednania v Paríži boli výhodnejšie. Každá z oboch delegácií,
či maďarská alebo československá mala väčšie územné požiadavky voči tej druhej. Maďarská strana sa snažila, aby najmä južná časť
Slovenska pripadla Maďarsku. V záverečných fázach dokonca ponúkla národnostným menšinám územnú autonómiu, len aby zachránila integritu
Uhorska. Československá strana na začiatku rokovaní požadovala tzv. geografické hranice, ktoré mal tvoriť Dunaj až po Vácov, ďalej hrebeň
v Novohrade a Bukových hôr, tok Hornádu od Gesztely po Aszaló, potom hrebeň tokajských vrchov, od Šarišského potoka tok Bodrogu po Berecki.
Odtiaľ by viedli hranice juhovýchodným smerom k Tise a po nej by pokračovali až k styčnému bodu československo-rumunsko-maďarských
hraníc. Podľa niektorých návrhov sa predpokladala taká úprava južnej hranice, aby najhodnotnejšie tokajské vinice pripadli Československu.
„Vinice produkujúce svetoznáme víno predstavujú podstatu národného majetku“, uvádzalo sa v zdôvodnení návrhu. Nakoniec výsledná
hranica bola stanovená severnejšie od požadovanej čiary s výnimkou Dunaja. Československu pripadol Veľký Žitný ostrov, ale zo Zadunajska sa
v jeho prospech vyčlenilo len malé územie (Petržalka) ako predmostie Bratislavy.
Trianonská mierová zmluva bola len
deklaratórna, hranice v tej podobe ako ich opisovala, stanovila už Najvyššia rada spojencov vo svojom uznesení z 12. júna 1919. Zmluvou boli
potvrdené hranice Maďarska s Rakúskom, Česko-Slovenska, vrátane Podkarpatskej Rusi. Maďarsko sa vzdalo všetkých nárokov na územia mimo
určených maďarsko-česko-slovenských hraníc. Česko-slovenský štát sa zaviazal, že v Bratislave na pravom brehu Dunaja (územie dnešnej
Petržalky) nepostaví žiadne vojenské stavby. Maďarsko bolo tiež zaviazané zaplatiť Česko-Slovensku vojnové reparácie. Maďarsko sa
zaviazalo zabezpečiť ochranu národnostných menšín, pričom nemaďarským národnostným menšinám na území Maďarska bolo priznané právo
vyjadrovať sa ústne a písomne v rodnom jazyku na súdoch. V oblastiach, kde bolo podstatné zastúpenie menšín, malo byť týmto umožnené
základné vzdelanie v rodnom jazyku. V miestach s početným zastúpením mali mať menšiny aj pomerný prístup k verejným fondom štátu,
mesta alebo iného celku pre vzdelávacie, náboženské a charitatívne účely.
Maďarsko získalo časť bývalého Uhorska späť
pred 2. svetovou vojnou na základe Mníchovskej dohody (1938), prvej (1938) a druhej viedenskej arbitráže (1940). Po vojne však muselo všetky
nadobudnuté územia znovu vrátiť na základe Parížskej mierovej zmluvy z roku 1947, ktorá aj rozhodla, že tieto zmluvy boli od začiatku do
konca podľa medzinárodného práva neplatné („ex tunc“).
2.2. Maďarské hlasy
Trianonská zmluva je jedna z najdôležitejších kapitol novodobých dejín Slovenska. Podpísanie tejto mierovej zmluvy bolo výsledkom
neľahkého zápasu slovenského národa, pre ktorý je táto historická udalosť uzavretou a nezvratnou. Avšak v Maďarsku a medzi Maďarmi
v okolitých štátoch je dodnes živá ako Trianonská „trauma“. Maďari v období budovania socialistického štátu sa nepokúšali
otvárať otázku Trianonu, pretože ako člen RVHP4 rozvíjali hospodársku a kultúrnu spoluprácu s ČSFR.
Po rozpade
socialistického bloku krajín Strednej Európy sa opäť začali ozývať nacionalistické hlasy. Dnes krajne nacionalistická strana JOBBIK
a vládna strana FIDESZ na čele s predsedom vlády Viktorom Orbánom verejne sa vyjadrujú o veľkom Uhorsku a spochybňujú platnosť
Trianonskej zmluvy. Okrem týchto slovných potýčok prijímajú aj legislatívne opatrenia, ktoré by v konečnom dôsledku mohli byť pre
Slovensko nepriaznivé. Benátska komisia zaujala kritické stanovisko k novej maďarskej ústave. Komisia hlavne kritizuje ustanovenia maďarskej
ústavy, ktoré poškodzujú maďarských občanov a ich slobody. Z hľadiska slovenských záujmov je dôležité vyjadrenie Benátskej komisie
o národnostných menšinách, dobrých susedských vzťahoch a o exteritoriálnych účinkoch maďarských zákonov. Dôležité je
konštatovanie, že menšinové práva je treba chápať ako individuálne, nie kolektívne. Slovenské ministerstvo zahraničných vecí uviedlo,
že: „Rešpektovanie princípov a zásad obsiahnutých v stanovisku je dôležité nielen pre dobré susedské vzťahy, ale aj pre celkovú
atmosféru v spolunažívaní občanov krajín zjednotenej Európy.“11 Avšak problém sa javí na maďarskej strane, ktorá nechce stanovisko
Benátskej komisie brať v úvahu, čo vyhlasujú vo svojich vyjadreniach politickí predstavitelia Maďarska. Slovensko sa spolieha najmä pri
súčasnej vláde na diplomaciu a nekonfrontačné vyjadrenia. Maďarská strana nielen
4. Rada vzájomnej hospodárskej
pomoci
slovne provokuje, ale koná. Maďarsko prijalo zákon o dvojitom občianstve, geopoliticky ofenzívne formulovanú ústavu a
zákon o práve voliť a byť volený do maďarského parlamentu pre Maďarov žijúcich v zahraničí. Slovenská strana okrem prijatého zákona
o dvojitom občianstve nič neurobila na ochranu práv slovenských občanov a ochrany celistvosti a nemennosti územia Slovenska. Slovensko by
malo rázne a účinne reagovať aj na zákon o volebnom práve pre zahraničných Maďarov, aby nemohli „občania Slovenska“ podporovať na
území Slovenska strany, ktoré spochybňujú Trianonskú zmluvu. Okrem legislatívnych opatrení sa Slovensko musí snažiť o medzinárodnú
podporu. Na fórum Európskej komisie sa Slovensko nemôže úplne spoliehať, pretože voči Maďarskej republike nevyvodila žiadane opatrenia za
jej výroky o neplatnosti Trianonskej mierovej zmluvy. Slováci ešte nezabudli na časy z r. 1938, keď západné veľmoci odobrili okyptenie
Slovenska o južnú časť územia. Potenciálnymi spojencami Slovákov môžu byť len Češi, Rumuni a Srbi.
Už minulosť ukázala,
že „bláznivé výkriky nacionalistov“ nemožno podceňovať. Predseda maďarského parlamentu László Kövér v rozhovore pre českú tlač
spochybnil nástupníctvo Slovenska po ČSFR, čím spochybnil Trianonskú zmluvu a v súvislosti s vodným dielom Gabčíkovo si poťažkal, že
Maďarsko vojensky nezasiahlo, keďže sa podľa jeho názoru dostavbou priehrady údajne zmenili štátne hranice.5 Tieto výroky sú viac než
výstrahou pre Slovensko, aby nezatváralo oči pred problémom ohrozenia suverenity Slovenska.
Záver
Na pozadí
historických udalostí, hospodárskeho a kultúrneho vývoja týchto krajín som chcela poukázať na právo obidvoch národov Slovákov ako
i Maďarov na vlastnú svojbytnosť. Viac než 90-ročné obdobie od zániku Uhorskej ríše a podpísania Trianonskej zmluvy by malo byť
zárukou suverenity oboch štátov, ktorú vzájomne tieto rešpektujú. Medzinárodné orgány ako napríklad Európska únia by mali bdieť nad
zachovaním Trianonskej mierovej zmluvy. V obidvoch štátoch žijú národnostné menšiny, ktoré majú korene v susednom štáte. Slovenská
menšina žijúca v Maďarsku ako aj maďarská menšina žijúca na Slovensku by mali mať vytvorený dostatočný priestor zo strany štátu, aby
rozvíjali svoju národnú kultúru a neboli popierané ich národnostné práva.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta