Trianonská zmluva

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: petka
Typ práce: Referát
Dátum: 13.11.2013
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 980 slov
Počet zobrazení: 4 344
Tlačení: 387
Uložení: 371
Trianonská zmluva
 
ÚVOD
Predmetom práce je skúmanie vývoja našej hranice s  južným susedom dnešným Maďarskom. Zaoberám sa históriou z pohľadu geografie, kedy naši predkovia prišli a obsadili územie, ktoré je dnes základom Slovenskej republiky. Prvá kapitola je venovaná najmä obdobiu tisícročnej poroby Slovákov pod nadvládou iných národov. Na pozadí historických udalostí chcem objasniť postoje obidvoch susediacich štátov k otázke nemeniteľnosti hranice, ich antagonistické snahy o  zachovanie Trianonskej zmluvy  na jednej strane a o jej zrevidovanie na strane druhej. Druhá a tretia kapitola je venovaná Versaillskému systému a Trianonu. Toto obdobie historici označujú za vyvrcholenie národného a sebaurčovacieho procesu Slovákov.

Táto téma bola spracovaná mnohokrát a mnohými historikmi. Jedným z nich je aj PhDr. Marián Hronský, CSc., ktorý vo svojich prácach sa venuje udalostiam ako sa Slovensko vyčlenilo z Uhorska. Maďarský historik Ignác Romsics v knihe Trianonská mierová zmluva sa venuje tejto problematike z pohľadu maďarského národa, nepovažuje habsburskú monarchiu za „žalár národov“ a hodnotenie národnostnej politiky v Martinskej deklarácii považuje za čiastočne zveličené. Úlohou a cieľom vybranej témy je objasniť fakty z minulosti a nájsť príčiny, ktoré v súčasnosti aktuálne podporujú rozpory medzi oboma štátmi  a pokúsiť sa načrtnúť možnosti ich riešenia.

Príchod Slovanov na územie dnešného Slovenska sa datuje na prelome 5. a 6. storočia počas veľkého sťahovania národov. Prvým organizovaným útvarom vytvorenom na tomto území bola Samova ríša  v období r. 623 až 658.  Za prvý štátny útvar západných Slovanov historici považujú  až Veľkomoravskú ríšu (833 – 907). Najväčšiu rozlohu zaznamenala za panovania kráľa Svätopluka v rokoch 871 – 894 keď siahala až do Potisia, Malopoľska, západného Maďarska, Čiech, Sliezska a Lužického Srbska. O vysokej politickej úrovni a organizovanosti Veľkomoravskej ríše svedčí skutočnosť, že vedela odolávať franskej expanzii. Jej vysoká kultúrna vyspelosť je dokumentovaná prijatím gréckych učencov Konštantína a Metoda v roku 863, ktorí šírili kresťanstvo a priniesli na naše územie písmo. Konštantín už pred príchodom na Veľkú Moravu zostavil slovanské písmo – hlaholiku, ktorú solúnsky bratia použili pri prekladaní Biblie a liturgických textov z gréčtiny do staroslovienčiny. Starosloviensky jazyk je najstarší a historicky najdôležitejší slovanský jazyk. Na konci 9. storočia začali starí Maďari uskutočňovať nájazdy na veľkomoravské územie, čo viedlo k rozvráteniu ríše v 10. storočí. Naše územie sa stalo na tisíc rokov súčasťou Uhorského štátu. Počas tohto obdobia napriek národnostnému útlaku zo strany Maďarov si slovenský národ zachoval svoj jazyk a národnú kultúru. Slováci sa usilovali o presadenie myšlienky o autonómnosti slovanských národov v habsburskej monarchii. Vývoj prvej svetovej vojny len podporil tieto nádeje, ktoré boli dovtedy neúspešné najmä počas dualizmu v Rakúsku-Uhorsku. 

1.  Trianonská zmluva
1.1.   Vznik česko-slovenského štátu
Jazyková a kultúrna blízkosť Slovákov a Čechov po 1. svetovej vojne vyústila  do projektu ich politického zjednotenia a vzniku jednotného štátneho zväzku. Pád nemeckého cisárstva a rozpad habsburskej monarchie síce umožnil utváranie národných štátov, ale ešte ich nezaručoval. Slovensko už 30. októbra 1918 proklamovalo vstup do novokonštituovaného česko-slovenského štátu  na princípe sebaurčovacieho práva. Slovenská národná rada prijala a vyhlásila v Martine deklaráciu slovenského národa. Povojnové obdobie 1918-20 sa nesie v znamení úsilia o presadenie záujmov a suverenity nového česko-slovenského štátu. Išlo hlavne o vymedzenie a zafixovanie  jeho teritoriálneho status quo do versaillského systému mierových zmlúv. V porovnaní s českými krajinami sa vyčlenenie Slovenska z moci Uhorska a jeho územné začlenenie do Česko-slovenskej republiky neuskutočnilo pokojnou cestou. O Slovensko, ktoré sa stalo geopoliticky významným činiteľom v Podunajsku, sa rozpútal mocenský zápas. Územie Slovenska sa stalo bojiskom i predmetom diplomatických rokovaní, lebo nové maďarské vlády sa ho dobrovoľne nemienili vzdať a trvali na integrite Uhorska. Maďarská armáda  v máji 1919 obsadila  dve pätiny Slovenska. Pod vplyvom týchto udalostí bola dňa 16.6.1919 v Prešove vyhlásená Slovenská republika rád na čele s vládou komunistických ľudových komisárov, ktorých viedol Antonín Janoušek. Česko-slovenské  branné sily začali protiofenzívu a minister Vavro Šrobár vyhlásil na Slovensku stanné právo. K tejto situácii opäť zaujala stanovisko mierová konferencia. Určila definitívne hranice medzi Československom  a Maďarskom a svoje rozhodnutie oznámila obom vládam. Pod tlakom česko-slovenských a dohodových branných síl sa Maďarská armáda stiahla za určenú hraničnú čiaru. Problém hraníc s Maďarskom uzavrela až Trianonská mierová zmluva.
 
1.2.   Mierová zmluva z Trianonu
Trianonská mierová zmluva bola podpísaná 4.6.1920 v Trianonskom paláci vo Versailles. Bola súčasťou parížskych mierových zmlúv a jej text kópiou Saint-gemainskej mierovej zmluvy. Uznala demarkančnú čiaru medzi Maďarskom a ČSR za definitívne hranice a potvrdila aj hranice medzi Maďarskom a Juhosláviou, Rumunskom a Rakúskom. Uložila Maďarsku zaplatiť vojnové reparácie, zrušiť všeobecnú brannú povinnosť, obmedziť stav armády na 35 tisíc mužov, zakázala mu disponovať letectvom, tankami a ťažkým delostrelectvom  a reštaurovať Habsburgovcov na maďarský kráľovský trón. Dozor nad dodržiavaním zmluvných ustanovení mala vykonávať zvláštna medzinárodná komisia. Horthyovský maďarský režim ich však nemienil rešpektovať, boj za ich zrušenie sa stal trvalou integrálnou súčasťou jeho politiky.

Hlavnými účastníkmi konferencie boli víťazné mocnosti ich spojenci a krajiny, ktoré vojnu prehrali. Na strane víťazných mocností stáli štáty Dohody: Spojené štáty, Británia, Francúzsko a Taliansko a ich spojenci: Rumunsko, kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov1 a Česko-Slovensko. Porazená strana Rakúsko-uhorská monarchia bola zastúpená Maďarskom.
Slovenskí i českí politici sa pripravovali na obranu proti očakávanej argumentácii a  predpokladaným protinávrhom maďarskej  strany  na  konferencii  v Paríži.  Prípravami   na rozhodujúce stretnutie sa zaoberal aj  prezident  Tomáš  Garrigue  Masaryk.2 Česko-
slovenskí politici predvídavo uvažovali o maďarskej argumentácii v Paríži, ktorú Maďari zakladali na etnografickom princípe, že prirodzené hranice vyžadujú zlúčenie Slovenska s Maďarskom.  Vedúcim maďarskej delegácie mal byť gróf Apponyi, ktorý ako  minister presadil neľútostné maďarizačné školské zákona v roku 1907. Preto sa prípravy československej delegácie sústredili aj na štatistické spracovanie výsledkov pomaďarčovania školstva počas dualistického Uhorska. 

Na mierovú konferenciu mohli štáty vyslať obmedzený počet delegátov. Česko-Slovensko malo právo vyslať dvoch delegátov. Vedúcim oficiálnej dvojčlennej delegácie sa stal predseda prvej čs. vlády K. Kramář a dušou delegácie bol Eduard Beneš minister zahraničných vecí. Beneš návrhy, ktoré schválil prezident3, aktívne predkladal nielen Veľkej štvorke, ale často konzultoval aj s rôznymi tajomníkmi a poradcami v zákulisí. Práve vďaka nim presadil mnohé požiadavky. Generálnym sekretárom československej mierovej delegácie sa stal podpredseda Slovenskej ligy v Amerike Štefan Osuský. Delegácia odcestovala do Paríža v januári 1919.3

1.  V roku 1929 vytvorili Srbi, Chorváti a Slovinci nový štát Juhosláviu
2.  V prísne dôvernej  korešpondencii zaslanej V. Šrobárovi do Paríža zdôraznil: „Národné zhromaždenie už prijalo rozhodnutie najvyššej parížskej rady o hraniciach. To musí byť voči Maďarom náležite zdôraznené. Hranice už  boli definitívne stanovené, a práve preto sme ich Národným zhromaždením už definitívne prijali.“ Masaryk tu Šrobára upozornil na fakt, že Národné zhromaždenie 7. novembra 1919 schválilo spomínané rozhodnutie Najvyššej rady z júna 1919 o definitívnej hranici medzi Slovenskom a Maďarskom.
3.  Okrem čelných osobností delegáciu tvorilo šesť skupín odborných poradcov a tlačová kancelária – spolu 65 až 80 ľudí. Delegáciu tvorili aj korešpondenti českých denníkov, avšak slovenskí novinári tam chýbali. Sídlom delegácie sa stal dom v Rue Bonaparte, kde sídlila počas vojny Čs. národná rada. Do jesene 1919 sa väčšina delegácie vrátila domov, vtedy sa stal delegátom popri Benešovi Štefan Osuský, ktorý nahradil K. Kramářa.
 
Československá delegácia podala na Parížskej mierovej konferencii svoje požiadavky v podobe jedenástich memoránd : 1.Čechoslováci. Ich dejiny a kultúra. Ich zápas a práca. Ich úloha vo svete. 2. Územné nároky ČSR. 3. Problém Nemcov v Čechách. 4. Problém Sliezska na Tešínsku. Memorandum o situácii v Sliezsku. 5. Slovensko. Územné nároky na Slovensku. 6. Problém Rusínov v Uhorsku. 7. Lužickí Srbi. 8. České Horné Sliezsko. 9. Problém kladskej oblasti. 10. Problém opravy československo-rakúskych hraníc. 11. ČSR a jej právo na reparáciu vojnových škôd. Beneš pri presadzovaní záujmom Česko-Slovenska sa opieral o spojenectvo s Francúzskom. Beneš sa obával, že Británia nebude ČSR a jej územným nárokom naklonená ako Francúzsko, pretože sa obávala „balkanizácie“ strednej Európy, čo zdôrazňovala maďarská diplomacia. Británia navrhovala zachovať v zmenenej forme aspoň základy starých štátnych štruktúr. Vedúci americkej diplomacie spočiatku ťažko chápali národnostné problémy v strednej Európe, počas konferencie sa však ukázalo, že sú naklonení prijať zrozumiteľné geografické a geopolitické návrhy týkajúce sa československých hraníc.
 
1.3.  Memoáre Maďarov v Trianone
Maďarská delegácia sa pri rokovaniach v Trianone spoliehala na svoju aristokraciu, na jej jazykové znalosti, šarm a rečnícku obratnosť.  Hlava štátu M. Horthy  zriadil kanceláriu, ktorá mala za úlohu zozbierať materiál potrebný na parížsku konferenciu. Utvorili tímy expertov, ktorí zostavovali elaboráty, vrátane štatistických tabuliek k politickým, nacionálnym, hospodárskym, demografickým kultúrnym problémom, robili výťahy zo zákonov, parlamentných vystúpení, novinových článkov, písali historické traktáty. Vznikol obrovský spisový materiál  346 elaborátov s názvom Memoáre. Dôležitými osobnosťami maďarských príprav na konferenciu sa stali geograf Teleky a Apponyi predvojnový politik a minister. V tom čase už boli známe výsledky mierových zmlúv s Nemeckom a Rakúskom. Najmä mierová zmluva s Rakúskom sa v mnohom kryla s podmienkami adresovanými Maďarsku. Prístup maďarských politikov k nim sa však od rakúskych diametrálne odlišoval.

Rakúsko vzalo rozpad monarchie na vedomie ako nezvratný fakt, Maďari všemožne bránili integritu Uhorska a tvrdili, že sa nerozpadlo zvnútra, ale že ho zvonku chcú rozbiť veľmoci na základe diktátu víťaza.  Svetu a najmä mierovej konferencii chceli dokázať, že národnostný útlak a násilná asimilácia v Uhorsku je výmyslom, a usilovali sa zabrániť rozčleneniu historického Uhorska. Memoáre  sa sústreďovali na zdôrazňovanie historickej, geografickej, hospodárskej a duchovnej jednoty Uhorska, odvolávali sa na jeho tisícročnú existenciu. Vyhli sa zmienkam o vojenskej a politickej spolupráci maďarských vlád s Nemeckou ríšou.

Memoáre neuznávali existenciu československého, rumunského či juhoslovanského štátu na území bývalej svätoštefanskej koruny. Slovákov úplne vymazali spomedzi národov, ktoré predostierali svoje požiadavky. Ich a iné nemaďarské etniká označovali len za ľud, zdôrazňovali ich zaostalosť a naopak vyspelosť maďarského etnika. Podľa Memoárov boli Slováci v Uhorsku spokojní, preto sú pasívni a rozhoduje za nich Praha. Účasť Slovákov v zahraničnom odboji považovali za okrajovú a nelegitímnu, bagatelizovali martinské deklaračné zhromaždenie z 30. októbra 1918, popierali jazykovú zrozumiteľnosť medzi Čechmi a Slovákmi.  Ďalej argumentovali, že oklieštený maďarský štát nebude mať dostatočnú hospodársku kapacitu, aby mohol splniť záväzky, uložené mierovou zmluvou, stratí prírodné bohatstvo, suroviny a energiu, ktoré sa dostanú do rúk menej kultúrnych národov, neschopných s nimi hospodáriť. Podľa nich strednej Európe hrozí duchovný a ekonomický úpadok. Nepripravenosť Slovákov, Rumunov, Juhoslovanom  sa neprejaví len v ekonomickom úpadku, ale aj v deštrukcii duchovného a mravného života, vo vede, v umení, literatúre, náboženstve, sociálnej oblasti. 
 
1.4.  Výsledok konferencie
Najvyššia rada mierovej konferencie prijala princíp rozčlenenia Uhorska 5. februára 1919 s tým, že Slovensko už tvorí integrálnu súčasť nového československého štátu a 12. júna určila aj definitívnu maďarsko-slovenskú hranicu. Rada brala do úvahy viacero faktorov – etnický (rešpektovanie  národnostného zloženie obyvateľstva), hospodárky (hospodársku prosperitu), geografický, vodohospodársky, komunikačný (dopravné spojenia – železnice a cesty, riečne spojenia, prístup k moru), strategický, bezpečnosť, vyváženosť menšín v oboch štátoch.

Maďarská politika sa však nevzdávala svojich záujmov a očakávala, že to na  priamych rokovaniach v Paríži zmení. Základný súbor Memoárov odovzdala maďarská delegácia mierovej konferencii v januári 1920 a postupne k nim pridávala doplnky, protestné nóty, žiadosti a pod. Ich nedostatkom bola ich neucelenosť, veľký rozsah, čím sa stávali neprehľadnými a tým menej zrozumiteľnými. Memoáre zostavoval veľký počet odborníkov, pričom v nich boli prezentované rôzne postoje, ktoré si niekedy aj protirečili, čo znižovalo ich presvedčivosť. Najmä povýšeneckosť maďarského národa nad ostatné národy žijúce v Uhorsku, ktorou boli memoáre  presýtené,  zapôsobila na liberálnych politikov Dohody a ich spojencov vysoko negatívne.

Voľba Apponyiho do čela maďarskej delegácie, nebola pre Maďarov najšťastnejšia, pretože uľahčila delegáciám novovznikajúcich štátov poukázať na maďarizáciu v Uhorsku. Hovorili najmä o drastických školských zákonoch, o neexistencii národnostných stredných škôl,  o pomaďarčovaní základných škôl, o prenasledovaní národovcov v Uhorsku a pod.

Po zložitých rokovaniach maďarská strana rezignovala a  21. mája 1920 vo Verseilles odovzdala nótu, že definitívne prijíma mierové podmienky.  K podpísaniu dohody došlo  4. júna1920 v paláci Grand Trianon vo Versailles. Trianonská zmluva mala 623 strán a bola rozdelená na nasledujúce časti: Dohoda o Spoločnosti národov; Hranice; Európske politické klauzuly; Mimoeurópske politické klauzuly; Prístavy, vodné cesty, železnice; Práca; Rozličné klauzuly s prílohou. Súčasťou zmluvy bola aj pasáž o tom, že: „Maďarsko uznáva, ako už boli spojené a združené mocnosti učinili, úplnú nezávislosť česko-slovenského štátu, do ktorého bude poňaté i autonómne územie juhokarpatských Rusínov... Maďarsko, pokiaľ  sa ho to týka, sa vzdáva v prospech česko-slovenského štátu všetkých právnych nárokov na územie bývalej rakúsko-uhorskej monarchie, ležiace mimo hranice Maďarska.“
 Na slávnostnom akte sa zúčastnili zástupcovia 22 štátov. Zmluvu podpísali najskôr zástupcovia Maďarska, potom zástupcovia dohodových mocností USA. Anglicka, Francúzska, Talianska, Japonska a nakoniec nasledovali podpisy delegátov ostatných štátov. Za Česko-Slovensko ju podpísali Eduard Beneš a Štefan Osuský. Zmluvu ratifikoval maďarský parlament 13.11.1920, česko-slovenský  senát 22.12.1920 a poslanecká snemovňa 28.1.1921.
  Po podpísaní Trianonskej zmluvy Maďarsku zostalo  7 miliónov obyvateľov z 20,8 milióna obyvateľov Uhorska a 72% územia Uhorska pripadlo spojeneckým krajinám. Maďarsko stratilo prístup k moru, ktoré malo prostredníctvom Chorvátska.
 
2.  Trianon a súčasnosť
2.1.  Význam zmluvy
Trianonská zmluva tvorila súčasť versaillského mierového systému po 1. svetovej vojne. Medzinárodnoprávne potvrdila zánik starého Uhorska a vznik nového Maďarska ako národného štátu v nových hraniciach. Kodifikovala tiež utvorenie susedných nástupníckych štátov v nových hraniciach. Versaillský systém usporiadania sveta mal byť trvalý. Trianonská zmluva potvrdila vyčlenenie Slovenska zo zaniknutého Uhorska a po prvý raz stanovila hranicu medzi Slovenskom a Maďarskom. Prvý raz vymedzila Slovensko ako určitý historický, geografický a právny celok v medzinárodnoprávnom dokumente prvoradého významu. Z medzinárodného hľadiska v tom spočíva jej obrovský historických význam pre Slovensko. Tento akt historického významu potvrdila po 2. svetovej vojne aj parížska mierová zmluva z roku 1947. Odlišné interpretácie trianonskej zmluvy sa ozývajú zo strany Maďarov.  Pre Slovákov, Čechov, Rumunov, Srbov, tento akt znamenal medzinárodne legitimizovanie štátnych útvarov. Maďari túto zmluvu považujú za krivdu a národnú tragédiu a často krát dohodu  nazývajú diktátom.

Nie je možné jednoznačne určiť pre koho jednania v Paríži boli výhodnejšie. Každá z oboch delegácií, či maďarská alebo československá mala väčšie územné požiadavky voči tej druhej.  Maďarská strana sa snažila, aby najmä južná časť Slovenska pripadla Maďarsku. V záverečných fázach dokonca ponúkla národnostným menšinám územnú autonómiu, len aby zachránila integritu Uhorska. Československá strana na začiatku rokovaní požadovala tzv. geografické hranice, ktoré mal tvoriť Dunaj až po Vácov, ďalej hrebeň v Novohrade a Bukových hôr, tok Hornádu od Gesztely po Aszaló, potom hrebeň tokajských vrchov, od Šarišského potoka tok Bodrogu po Berecki. Odtiaľ by viedli hranice juhovýchodným smerom k Tise a po nej by pokračovali až k styčnému bodu československo-rumunsko-maďarských hraníc. Podľa niektorých návrhov sa predpokladala taká úprava južnej hranice, aby najhodnotnejšie tokajské vinice pripadli Československu. „Vinice produkujúce svetoznáme víno predstavujú podstatu národného majetku“, uvádzalo sa v zdôvodnení návrhu. Nakoniec výsledná hranica bola stanovená severnejšie od požadovanej čiary s výnimkou Dunaja. Československu pripadol Veľký Žitný ostrov, ale zo Zadunajska sa v jeho  prospech vyčlenilo len malé územie (Petržalka) ako predmostie Bratislavy.

Trianonská mierová zmluva bola len deklaratórna, hranice v tej podobe ako ich opisovala, stanovila už Najvyššia rada spojencov vo svojom uznesení z 12. júna 1919. Zmluvou boli potvrdené hranice Maďarska s Rakúskom, Česko-Slovenska, vrátane Podkarpatskej Rusi. Maďarsko sa vzdalo všetkých nárokov na územia mimo určených maďarsko-česko-slovenských hraníc. Česko-slovenský štát sa zaviazal, že v Bratislave na pravom brehu Dunaja (územie dnešnej Petržalky) nepostaví žiadne vojenské stavby. Maďarsko bolo tiež zaviazané zaplatiť Česko-Slovensku vojnové reparácie. Maďarsko sa zaviazalo zabezpečiť ochranu národnostných menšín, pričom nemaďarským národnostným menšinám na území Maďarska bolo priznané právo vyjadrovať sa ústne a písomne v rodnom jazyku na súdoch. V oblastiach, kde bolo podstatné zastúpenie menšín, malo byť týmto umožnené základné vzdelanie v rodnom jazyku. V miestach s početným zastúpením mali mať menšiny aj pomerný prístup k verejným fondom štátu, mesta alebo iného celku pre vzdelávacie, náboženské a charitatívne účely. 

Maďarsko získalo časť bývalého Uhorska späť pred 2. svetovou vojnou na základe Mníchovskej dohody (1938), prvej (1938) a druhej viedenskej arbitráže (1940). Po vojne však muselo všetky nadobudnuté územia znovu vrátiť na základe Parížskej mierovej zmluvy z roku 1947, ktorá aj rozhodla, že tieto zmluvy boli od začiatku do konca podľa medzinárodného práva neplatné („ex tunc“).
 
2.2.   Maďarské hlasy
Trianonská zmluva je jedna z najdôležitejších kapitol novodobých dejín Slovenska. Podpísanie tejto mierovej  zmluvy bolo výsledkom neľahkého zápasu slovenského národa, pre ktorý  je táto historická udalosť uzavretou a nezvratnou. Avšak v Maďarsku a medzi Maďarmi v okolitých štátoch je dodnes živá ako Trianonská „trauma“. Maďari v období  budovania socialistického štátu sa nepokúšali otvárať otázku Trianonu, pretože ako člen RVHP4 rozvíjali hospodársku a kultúrnu spoluprácu s ČSFR.

Po rozpade socialistického bloku krajín Strednej Európy sa opäť začali ozývať nacionalistické hlasy. Dnes krajne nacionalistická strana JOBBIK a vládna  strana FIDESZ na čele s predsedom vlády Viktorom Orbánom verejne sa vyjadrujú o veľkom Uhorsku a spochybňujú platnosť Trianonskej zmluvy.  Okrem týchto slovných potýčok prijímajú aj legislatívne opatrenia, ktoré by v konečnom dôsledku mohli byť pre Slovensko nepriaznivé. Benátska komisia zaujala kritické stanovisko k novej maďarskej ústave.  Komisia hlavne kritizuje ustanovenia maďarskej ústavy, ktoré poškodzujú maďarských občanov a ich slobody. Z hľadiska slovenských záujmov je dôležité vyjadrenie Benátskej komisie o národnostných menšinách, dobrých susedských vzťahoch a o exteritoriálnych účinkoch maďarských zákonov. Dôležité je konštatovanie, že menšinové práva je treba chápať ako individuálne, nie kolektívne. Slovenské ministerstvo zahraničných vecí uviedlo, že: „Rešpektovanie princípov a zásad obsiahnutých v stanovisku je dôležité nielen pre dobré susedské vzťahy, ale aj pre celkovú atmosféru v spolunažívaní občanov krajín zjednotenej Európy.“11 Avšak problém sa javí na maďarskej strane, ktorá nechce stanovisko Benátskej komisie brať v úvahu, čo vyhlasujú vo svojich vyjadreniach politickí predstavitelia Maďarska. Slovensko sa spolieha najmä pri súčasnej vláde na diplomaciu a nekonfrontačné vyjadrenia. Maďarská strana nielen

4.  Rada vzájomnej hospodárskej pomoci
slovne provokuje, ale koná. Maďarsko prijalo zákon o dvojitom občianstve, geopoliticky ofenzívne formulovanú ústavu a zákon o práve voliť a byť volený do maďarského parlamentu pre Maďarov žijúcich v zahraničí. Slovenská strana okrem prijatého zákona o dvojitom občianstve nič neurobila na ochranu práv slovenských občanov a ochrany celistvosti a nemennosti územia Slovenska. Slovensko by malo rázne a účinne reagovať aj na zákon o volebnom práve pre zahraničných Maďarov, aby nemohli „občania Slovenska“ podporovať na území Slovenska strany, ktoré spochybňujú Trianonskú zmluvu.  Okrem legislatívnych opatrení sa Slovensko musí snažiť o medzinárodnú podporu. Na fórum Európskej komisie sa Slovensko nemôže úplne spoliehať, pretože voči Maďarskej republike nevyvodila žiadane opatrenia za jej výroky o neplatnosti Trianonskej mierovej zmluvy. Slováci ešte nezabudli na časy z r. 1938, keď západné veľmoci odobrili okyptenie Slovenska o južnú časť územia. Potenciálnymi spojencami Slovákov môžu byť len Češi, Rumuni a Srbi.

Už minulosť ukázala, že „bláznivé výkriky nacionalistov“ nemožno podceňovať. Predseda maďarského parlamentu László Kövér v rozhovore  pre českú tlač spochybnil nástupníctvo Slovenska po ČSFR, čím spochybnil Trianonskú zmluvu a v súvislosti s vodným dielom Gabčíkovo si poťažkal, že Maďarsko vojensky nezasiahlo, keďže sa podľa jeho názoru dostavbou priehrady údajne zmenili štátne hranice.5 Tieto výroky sú viac než výstrahou pre Slovensko, aby nezatváralo oči pred problémom ohrozenia suverenity Slovenska.

Záver
Na pozadí historických udalostí, hospodárskeho a kultúrneho vývoja týchto krajín som chcela poukázať na právo obidvoch národov Slovákov ako i Maďarov na vlastnú svojbytnosť.  Viac než 90-ročné obdobie od zániku Uhorskej ríše a podpísania Trianonskej zmluvy by malo byť zárukou suverenity oboch štátov, ktorú vzájomne tieto rešpektujú. Medzinárodné orgány ako napríklad Európska únia by mali bdieť nad zachovaním Trianonskej mierovej zmluvy. V obidvoch štátoch žijú národnostné menšiny, ktoré majú korene v susednom štáte. Slovenská menšina žijúca v Maďarsku ako aj maďarská menšina žijúca na Slovensku by mali mať vytvorený dostatočný priestor zo strany štátu, aby rozvíjali svoju národnú kultúru a neboli popierané ich národnostné práva.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.023 s.
Zavrieť reklamu