Rímska armáda

Rímska armáda

1 Úvod
Moje ohromné nadšenie pre antiku, hlavne o vojenskú stránku veci ma úplne logicky doviedlo k projektu o armáde starovekého Ríma. Je to široká a nevyčerpateľná téma, ktorá ma vždy čo ponúknuť, už len si správne vybrať. Na čo sa však zamerať? Na najslávnejšie bitky? Úžasných vojvodcov? Opisovať len to najlepšie? To rozhodne nie. Nešťastný koniec armády a zároveň aj ríše je to zaujímavé, podstatné a hlavne zamlčané. Nemôžeme predsa povedať len, že Rím padol a neobjasniť príčiny pádu. Nič nepríde len tak, samé od seba.    Rímska armáda vytvorila v starovekom svete azda najdokonalejšiu armádu vtedajšieho sveta. Len ťažko by ste objavili podobnú. Jej disciplínu by sme nenašli nikde inde, jej úspechy sú neprekonateľné. Dlhé storočia fungovala ako hodinky a veľkým dielom prispela k rozmachu Rímskej ríše. Rimania mali totiž jednu úžasnú vlastnosť. S najväčšou radosťou hodili staré bojové zvyky za hlavu, ako náhle našli lepšie, ktoré prevzali. V celom starovekom svete nenájdete národ, ktorý tak málo vymyslel, tak veľa prevzal a rovnako veľa zdokonalil. Len tak v skratke to boli štíty Sabínov, meče Španielov, lode Kartága, obliehacie stroje Grékov či zbroje perzskej jazdy. Kopírovali a zlepšovali, stále sa posúvali vpred. A krôčik od dokonalosti ich porazilo sebavedomie.   Spomeniem všetky odvetvia armády od námorníctva cez obliehacie stroje až po pechotu, ich začiatky, zloženie, to najlepšie i to najhoršie, spôsob boja a prípadne ich koniec. Od vzostupu armády sa dostaneme až k jej pádu aby sme uvideli očividné. To, že za zničenie ríše Rímskej môžu barbarské kmene len z 50%. Barbari predsa útočili na Rím dlhé roky a nikdy neboli úspešní, tak prečo práve teraz? Zvyšných 50% patrí armáde Ríma, jej nafúkanosti a lenivosti. To sa pokúsim dokázať a vysvetliť, hlavne v časti o pechote, ktorá bola najdominantnejšou a najpodstatnejšou zložkou rímskej armády. Na konci, dúfam, bude zjavné, že Rím si pripravil skvelé podmienky na svoj pád a ak celý rozvrat ríše pripisujeme len barbarom, značne ich preceňujeme. Rím bol porazený sebou samým a my sa pozrieme prečo.

2 Námorníctvo
Na začiatku prvej Púnskej vojny okolo roku 264 p.n.l. nemal Rím takmer žiadne loďstvo. Všetky doterajšie pokusy končili skazou rímskych lodí. Ak však chceli Rimania vojnu vyhrať museli mať vlastnú flotilu lebo Kartágo bolo práve na mori najsilnejšie.  Preto roku 260 p.n.l. dali vyrobiť 100 quinquerém (obr.1.) a 20 trirém (obr.2.) pričom to vlastne boli len kópie lodí Kartága. Oba druhy lodí mali tri rady vesiel, prvá menovaná však bola väčšia. Na každej lodi veslovalo 300 mužov. Rimania vedomí si svojich nedostatkov na mori pridali týmto lodiam nový prvok nazývaný corvus teda havran. Bol to mostík umiestnený na prove, ktorý mohol byť otočený a spustený na nepriateľskú loď pričom ju veľký kovový hrot na spodnej strane zahákoval. Vďaka tomuto vynálezu mohli Rimania bojovať na mori rovnako ako na zemi. Preto posádku tvorilo 40 vojakov námornej pechoty a 80 legionárov. Keď sa tento spôsob boja osvedčil, rímsky senát rozhodol o zvýšení počtu lodí a tak v rímskom loďstve slúžilo až 140 000 mužov. V rokoch 255 a 254 p.n.l. boli dve rímske flotily zničené v búrke práve vďaka havranovi, ktorý zvyšoval nestabilitu lodí. No to prinieslo niekoľko prehratých námorných bitiek a tak Rimania na čas upustili od vlastnej flotily. Znova kopírovali lode Kartágincov avšak námorníkov vycvičili tento krát oveľa lepšie ako Kartágo. Na konci vojny, ktorú Rím vyhral vďaka loďstvu, bolo štyrikrát viac lodí zničených počasím než Kartágom.

Potom využili lode len roku 168 pri dobytí Macedónska a následne sa rímska flotila rozpadla. Rimania sa radšej spoliehali na flotily podrobených gréckych štátov. Po podrobení Rodosu, ktorý robil policajta v Stredomorí, sa však v celej oblasti premnožili piráti. Istý čas mali dokonca flotilu o sile 1000 lodí. Až roku 67 p.n.l. sa Rím rozhodol s pirátmi vysporiadať. Touto úlohou bol poverený Gnaeus Pompeius Magnus a mal to stihnúť za tri roky. Bolo mu dovolené zhromažďovať vojsko z celej Rímskej ríše, taktiež dostal právomoc riadiť celé Stredozemné a Čierne more a územie do vzdialenosti 80km od pobrežia. Celá táto oblasť bola dokonale strážená, až na oblasť Kilikie v dnešnom Turecku. Tam Pompeius zahnal všetkých pirátov, ktorých sa mu ešte nepodarilo poraziť. Nedal však pirátov popraviť ale ponúkol im pozemky za ich lode a piráti, z ktorých mnoho  bolo k lúpeniu donútených chudobou, poväčšine súhlasili.   Počas občianskych vojen medzi Pompeiom a Caesarom či medzi Octaviánom a Pompeiovým synom prišiel na svet nový spôsob námorného boja. Octaviánov priateľ a námorný génius Agrippa dal na lode katapulty s lodným hákom a lanom, ktorými bolo možné zachytiť nepriateľskú loď pritiahnuť ju a vstúpiť na jej palubu. Agrippa takto porazil Pompeia mladšieho a pomohol Octaviánovi v občianskej vojne. Následne Agrippa a Octávius porazili loďstvo Marka Antónia a Kleopatry.

Poslednou zbraňou rímskej námornej armády bol lodný baran. Začal sa používať asi v 6 st. p.n.l., keď boli trupy lodí dosť pevné aby samotná loď svoj útok prežila. Baran slúžil na prerazenie nepriateľskej lode zboku a na jej okamžité potopenie. Posledná staroveká bitka sa udiala roku 323 n.l. medzi cisárom západnej a cisárom východnej rímskej ríše.
 
3 Kavaléria
3.1  Zloženie jazdy
Pôvodne Rimania využívali ako jazdu pomocné zbory nazývané auxiliá. Väčšinou bola organizovaná do alae ,čiže krídel, dvoch typov. Prvý typ sa nazýval ala quingenaria. Mal 16 turmae (čata) po tridsiatich mužoch. Dokopy teda 480 mužov. Druhý typ sa nazýval ala milliaria s 24 turmae to jest 720 mužov. Každému krídlu velil praefectus alae a každej čate velil decurio. Na riadenie jazdeckých operácii boli používane zvukové signály. Zástavou jednotky bol malý štvorcový prápor nazývaný vexillum. V 2. Storočí n.l. nahradil staré zástavy drak.

V armáde sa nachádzali aj formácie nazývané cohors euquitata. Boli to zmiešané jednotky pešiakov a jazdy. Tieto formácie sa skladali z quingenarií, ktoré mali teraz len 4 turmae, a 6 peších centurií po 80 mužoch. Druhá alternatíva obsahovala 8 čát z milliaria a 10 centúrií. Légie mali svoje vlastné jednotky jazdy nazývané equites legionis o sile 120 mužov. V treťom storočí n.l. boli pridané krídla jazdných lukostrelcov a neskôr tiež clibanarii. Tento názov vyjadroval obrovské teplo v ich zbroji. Vytvorili nové formácie nazývané vexillationes, podľa štandardy vexillum. Väčšina bola obrnená jazda, clibanarii, asi 15% boli lukostrelci. Kavaléria zostala zložkou armády až do konca ríše avšak nikdy v nej nemala taký podiel ako pechota.   Keď pechota nedokázala bojovať proti barbarským kmeňom, jazdy bolo primálo na to, aby zvrátila víťazstvo na stranu Ríma.

3.2  Výzbroj a výstroj
Zbroj jazdy sa počas rokov menila. Ako základ však slúžila lorica hamata (obr.3.), čiže krúžková zbroj. Hlavnou zbraňou bol dlhý meč; spatha (obr.4.). Štíty boli ľahké  väčšinou oválneho alebo šesťuholníkového tvaru. Nazývali sa caetra (obr.5.). Rimania takisto začali ako prvý využívať sedlo. Malo štyri výčnelky, jeden na každej strane. Slúžili na udržanie jazdca na koni počas boja, keď mal v jednej ruke meč a v druhej štít. Výstroj si doplnili o špeciálne nohavice topánky a ostrohy. Clibanarii používali veľkú zbroj, lorica squamata (obr.6.), ktorá zakrývala ich aj koňa. Bola vyrobená zo surovej kože a železa. Ich zbraňou bola kopia dlhá 3,5m; kontos (bidlo). Vďaka svojej zbroji nepotrebovali žiadny štít.

4 Obliehacia technika
4.1  Kryty:
Od roku 200 p.n.l. používali Rimania veľmi jednoduchý spôsob zdolávania hradieb a nerovností. Spravili násyp začínajúci  v určitej vzdialenosti od hradieb a rástol až k nim. Tento násyp slúžil hlavne na to aby sa pechota ľahšie dostala na cimburie. Aby boli vojaci v bezpečí používali prístrešky nazývane vinea (obr.7.). bola to ľahká konštrukcia s otvorenými koncami a dreveným stropom pokrytým kožami. Usporiadané v rade tesne za sebou tvorili dlhé koridory, ktoré chránili nosičov zeme ako aj vojakov pracujúcich vpredu na násype. Celé koridory Caesar nazýval cuniculus apertus (obr.7.) čiže otvorený tunel. Ďalší typ prístrešku sa volal musculus. Bol 18m dlhý, 1,2m široký a 1,5m vysoký. Musculus bol pritlačený k hradbe, čím zabránil obrancom ostreľovať Rimanov, ktorí podkopávali hradby.   Posledný kryt sa nazýval embolon (obr.8.) a vyzeral ako predok lode. Slúžil na odklon predmetov spúšťaných od opevnenia dolu kopcom. Bol nezastrešený a ľahko pohyblivý.

4.2  Obliehacie veže:
Prvé rímske pokusy s vežami (obr.9.) prišli okolo roku 200 p.n.l, no nepriniesli úspech. Rôzne veľké veže potrebovali rozdielne veľké základne. Tie boli prevažne štvorcového tvaru so stranou veľkou od 30 do 50 stôp. Najvyššia  historicky zdokumentovaná veža merala 60 stôp čo je 26,6m. Veža mala tri sekcie. V prízemnej bolo umiestené baranidlo, v strednej bol mostík exostra používaný na vstup na hradby a v hornej časti bol priestor pre lukostrelcov a kopijníkov, ktorí zaisťovali kryciu paľbu. Veža sa pohybovala vďaka veľkému množstvu kolies na podvozku. Apollodórova veža je jednoduchší typ veže. Táto veža mala jednoduchšiu stavbu pričom sa z krátkych trámov dala postaviť rôzne vysoká stavba. Mala len 4 kolesá a slúžila len ako kryté schodisko na hradby. Obsahovala mostík ale baranidlo už nie.

4.3  Strelné zbrane:
Ballista (obr.10.) bol vylepšený grécky stroj na vrhanie kameňov a bol to zároveň prvý stroj schopný ničiť hradby. Druhý stroj najskôr nazývaný scorpio, po odľahčení a zmenšení, premenovaný na cheiroballistra (obr.11.) slúžil na strieľanie šípok. Bol takmer celý z kovu, čo predlžovalo jeho životnosť.

5 Pechota
5.1  Nábor
Pred reformami Gaia Maria boli vojaci odvádzaní na šesť ročnú službu, avšak v prípade potreby boli za vojakov považovaní muži do 60 rokov. Neustále vojny v tomto období spôsobili, že mnohí vojaci sa nemali kam vrátiť. Preto im bola poskytnutá možnosť znova sa zapísať do armády a tým sa vlastne stávali profesionálnymi vojakmi. Následne bol prijatý zákon, ktorý štátu prikazoval zabezpečiť vojakom výzbroj a výstroj a za službu im platiť. Tým sa vojenstvo stalo zamestnaním a vojaci už väčšinou nemuseli byť odvádzaní. Reforma mala aj ďalší efekt, ktorým  bola štandardizácia légií.

Pre Rimanov však nebol vojak ako vojak. Dôležité pre nich bolo, odkiaľ vojak pochádza. Južné a východné národy, ktoré „susedia so slnkom“, majú vraj menej krvi a sú pre to múdrejší, avšak nemajú dostatočnú silu, odvahu a pevnosť na boj. Oproti tomu, severské národy maj krvi nadbytok, preto bojujú radi a vášnivo, avšak  sú menej rozvážne. Preto sa má vojsko skladať z vojakov z mierneho pásma. Majú totiž potrebnú odvahu aj rozvahu. Uprednostňovali tiež vojakov z vidieka, privyknutých na námahu, prácu, bremená. Mužov odolných voči počasiu, často tvrdo skúšaných prírodou. Ďalšie plus vidiečanov je menší strach zo smrti, Rimanmi odôvodnený menšou radosťou v ťažkom živote.
 
5.2  Výcvik
Prvá úloha výcviku je naučiť nových vojakov vojenský krok. Jeho dôležitosť sa prejavovala hlavne na bojisku pre udržovanie pevných jednoliatych radov, aby nikto nezaostával. Normálnym vojenským krokom musela jednotka prejsť 20 míľ za 5 hodín. Takzvaným „plným“ krokom museli za rovnaký čas prejsť 24 míľ.

Ďalší krok bol naučiť vojakov plávať. Plávať sa učili pešiaci, jazdci, kone aj pohoniči. Nie vždy sú na blízku mosty a armáda musí byť schopná prekročiť rieku pri pochode, útoku aj pri ústupe.  Samotný výcvik (obr.12.) boja prebiehal nasledovne: Vojakovi bol daný prútený štít a drevený meč, obe dvojnásobnej váhy ako skutočné. Preto aby v boji pociťoval ľahkosť a aby vydržal bojovať dlhšie. S týmito potom bojoval proti 6 stôp vysokému kolu ako proti skutočnému nepriateľovi. Uskakoval, priskakoval, všetkou silou dorážal na kôl. Pri tom sa dbalo na to, aby sám nemohol byť zasiahnutý. Rímskych vojakov učili zasadzovať hlavne bodné rany, pretože pôsobia vážnejšie zranenia ako sečné údery. Celá rímska armáda dlhé roky používala tento spôsob boja. Taktiež na tento kôl vojaci vrhali oštepy, samozrejme ťažšie ako tie používané pri boji.     Asi tretina až štvrtina vojakov prešla výcvikom lukostreľby s tupými šípmi.

Neskôr prešli niektorí vojaci Armatúrou, ktorú učili učitelia šermu, Campidoctores. Bol to vlastne šermiarsky výcvik, vďaka ktorému sa vojaci stávali oveľa kvalitnejšími šermiarmi než vojaci, ktorý cvičili len so stĺpom. Takisto trénovali s prakom a hod olovených striel.   Postupom času a s mnohými víťazstvami výcvik poľavil. Tréning už nebol každodenný, zbroj vojaci nenosili tak často. A tak asi v 3.st. prestali legionári používať zbroje a prilby a stávali sa ľahkými cieľmi.

5.3  Zloženie légie a technika boja
5.3.1 Zloženie légie
Najmenšia jednotka  armády bola centúria (obr.13.), obsahovala asi 80 mužov. Dve centúrie tvorili manipul. Tri manipuly tvorili kohortu , asi 500 mužov a 10 kohort už bola celá légia. V období republiky tvorilo légiu asi 5000 vojakov.

V jednej légii bolo 30 manipulov. Tieto boli rozčlenené do troch bojových línií. Prvá boli hastati čiže kopijníci. Druhú radu tvorili principes alebo najlepší muži. triariovia alebo „tretí v rade“ boli veteráni s kopijami.         Každému manipulu velili dvaja centurióni (obr.13.), stotníci. Starší velil celej jednotke, mladší ľavému boku. V manipule sa tiež nachádzali dvaja optimovia (obr.13.), ktorí udržovali poriadok a dvaja signiferi (obr.13.) čiže vlajkonosiči. Takisto mal v manipule svoje miesto aj trubač (obr.13.), ktorý predával rozkazy od vojvodcov.   V kohorte sa vždy nachádzal jeden manipul hastatov, jeden manipul pricipes a jeden manipul triariov. Pôvodne bola kohorta vytvorená len na špeciálne úlohy, do légie sa napevno začlenila až okolo 2. storočia pred n.l. po tejto zmene získali význam centúrie, ktoré mali rovnaké členenie ako manipuli (hastati, principes, triari).        V jednej kohorte sa nachádzalo 6 centuriónov avšak ani jeden z nich kohorte nevelil. Spoliehalo sa len na spoluprácu manipulov a centúrií a malé množstvo zvukových signálov. Ak légii nevelil vojvodca z rímskeho senátu akými boli napr. Pompeius či Lepidus, velil celej légii legát.

5.3.2 Technika boja
Najskôr sa pozrieme do predných línií. Po vrhnutí kopijí vojaci tasili meče a zrazili štíty. Vytvorili tak nepriepustnú hradbu, ktorá pomaly postupovala vpred. Vyzeralo to nasledovne: štítom odraziť úder, odkryť štít, bodnúť, krok dopredu zakryť štít. Légia tak nepostupovala príliš rýchlo, bolo to však bezpečné o čom hovoria aj nízke straty rímskych vojakov v bojoch. Celková správanie kohorty či légie bolo však oveľa zložitejšie. Centúrie sa v boji radili za seba a celá organizácia kohorty prebiehala ako na (obr.14.). Boj zahájili hastati, ktorí vytvorili pevnú stenu a bojovali. Ak nepriateľa nezahnali začali cúvať a a dopredu sa posúvali principes. Ak ani tí neboli úspešní prišli na radu triariovia. Keď sa dostali dopredu principes a hastati zrazili svoje rady dokopy a vrhli sa tiež na nepriateľa. Súper mal potom pocit akoby nové šíky Rimanov vyrástli zo zeme, keďže proti toľkým vojakom naraz zatiaľ nebojoval. Medzery medzi centúriami mali niekoľko významov. Okrem výmeny jednotiek mohli poslúžiť ako miesto na umiestnenie pomocných zborov s prakmi a inými ľahkými zbraňami. Tretí spôsob využitia znamenal nalákanie nepriateľa do týchto medzier a jeho následné obkľúčenie.   Jednou z obľúbených formácií bola korytnačka testudo (obr.15.a,b). Používala sa ako pri obliehaní, tak v ostatných bitkách, pretože dobre chránila vojakov pred strelami nepriateľa. Najpevnejšia bola keď stála, vraj by po nej mohol prejsť bojový voz ťahaný koňmi, ale používala sa aj za pochodu. Pri obliehaní, keď dorazila k múru, zadná rada pokľakla a vytvorila naklonenú plošinu po ktorej mohli vyjsť ďalší vojaci.

5.4  Výzbroj a výstroj
Ešte za čias rímskeho kráľovstva sa do užívania dostal oválny štít nazývaný scutum (obr.16.). V tej dobe to bola asi jediná spoločná črta v armáde. Panciere a meče sa líšili od bohatstva každého konkrétneho vojaka. Za druhej Púnskej  vojny sa objavili prvé oštepy nazývané pilum (obr.17.). Gaius Marius ich pozmenil tak, že po dopade sa horná časť ohla a kopija sa nedala hodiť späť, prípadne znemožňovala použitie štítu, do ktorého sa zabodla. Takisto sa objavuje aj hispánsky meč resp. gladius hipaniensis (obr.18.). Gladius sa od vtedy používal celé storočia. Bol veľmi vhodný na bodanie, ktoré bolo v boji légie nesmierne dôležité. Postupom času sa trochu pozmenil, aby sa ním dalo dobre sekať. Prilby používané rímskou armádou sa menili len v detailoch, najpoužívanejšia bola „galská“ prilba“ (obr.19.). Ako zbroj slúžil poväčšine jednoduchý hrudný plát alebo lorica hamata. V 1.st.n.l. s objavila nová lepšia zbroj, lorica segmentata (obr.20.), ktorá sa používala asi do 3.st. V tejto dobe sa už upúšťalo od zbroje aj od prílb. To bola pre rímskych vojakov značná nevýhoda.
 
6 Pád ríše Rímskej
Prešli sme štruktúrou celej armády, silnými aj slabými stránkami. Zhrňme teda teraz tie slabé a dokážme, že Rím si svoj pád privodil sám. Loďstvo bolo rozpustené okolo roku 300 n.l. a ako také už nemohlo zasiahnuť do situácie zániku ríše. Ak by aj ešte existovalo veľký vplyv by nemalo, veď barbari neprišli po mori. Kavaléria stále žila, fungovala, bojovala. V tejto dobe to snáď bola najlepšia zložka armády, nebola však tak početná ako pechota a tak nedokázala zvrátiť nevyhnutné. Rozhodne však jazdu nemôžeme viniť zo skazy Rímskej ríše.   Vráťme sa preto k pechote. Vieme, že pôvodný štýl boja využívaný légiami, teda pevná hradba štítov, pomalý postup a bodanie, slávil úspech a Rím víťazil. Tak isto vieme, ako boli vojaci chránení. Poctivo nosili zbroj či prilby. Ich disciplína, poslušnosť a ochrana ich viedli od výhry k výhre. Za storočia rímskym vojakom tak narástlo sebavedomie, že sa stali lenivými. Vo svojej nadutosti si mysleli, že oni nepotrebujú každodenný tréning, nemusia nosiť stále zbroj. Slabli. Neuniesli zbroj, tak ju nechali doma. Časom odložili aj prilby a stali sa úplne nechránenými. Dajme tomu, že by to nemuselo byť tak tragické keby aspoň légia stále bojovala ako jednoliaty celok. Asi nepovažovali za potrebné byť za hradbou štítov. Preto už légia nebojovala ako jeden muž. Boj rímskej armády už znamenal boj muža proti mužovi. Prestalo sa bodať, začalo sa sekať a šermovať. Vynikli rozdiely medzi schopnosťami vojakov, straty boli väčšie. Ak kedysi légia mohla bojovať s dvojnásobnou i väčšou presilou tak teraz už nie. Barbari bojovali týmto štýlom celý život a Rimanov očividne predbehli svojimi schopnosťami. Rím prehrával boje so seberovnou armádou, o výhre nad presilou nemohol ani uvažovať. A barbari roku 455 prišli s presilou. Rímska armáda prišla o všetky svoje výhody a Vandalom podľahla. Zanikla jedna z najväčších ríš sveta a mohla si za to sama.