Dynastia Tudorovci
Dynastia Tudorovci
Úvod
Dynastia Thudorovcov výrazne ovplyvnila dejiny Anglicka od
konca 15. do začiatku 17. storočia. Začiatok ich vlády zabránil občianskej vojne a stabilizoval situáciu v celom Anglicku. Počas ich 118
ročnej vlády sa vystriedalo na tróne 6 panovníkov. Čo spôsobilo, že Anglicko prešlo niekoľkými zmenami náboženstva a kvôli tomu sa tu
uskutočnilo veľa bojov, ktoré oslabovali krajinu. Počas tohto obdobia Anglicko aj napredovalo. Nielenže k nemu boli pripojené Írsko
a Škótsko, ale aj hospodárska situácia sa zlepšovala. Ich vláda bola celkovo drsná a krutá. No boli aj výnimky kedy ľudia v tom období
oslavovali nástup jednotlivých panovníkov a boli s ich nástupom na trón spokojný. Myslíme si, že toto obdobie dejín je veľmi zaujímavé
a ľudí priťahuje aj dnes. Postava Henricha VIII. nás upútala už od kedy sme sa s ním prvý krát stretli na dejepise na základnej škole. Za
akých okolností prišlo k odluke od Vatikánu? Prečo mal až šesť manželiek? Čo priniesla jeho vláda Anglicku? A ako sa vlastne Thudorovci
dostali na trón? Na tieto a ďalšie otázky sa vám pokúsime odpovedať v našej práci.
1. Začiatok vlády rodu
Thudorovcov
1.1 Vojna ruží
Po skončení 100-ročnej vojny sa v Anglicku začali vyostrovať spory v boji
o trón. V roku 1455 tieto spory prerástli do vojny. Proti sebe bojovali dva rody : rod Lancasterovcov a rod Yorkovcov. Vojna dostala názov
,,vojna ruží „. Názov tejto vojny vznikol podľa ruží v erboch u oboch rodov. Rodu Lancasterovcov patrí červená ruža, rodu Yorkovcov
patrí biela ruža. Až do vyriešenia sporov medzi týmito dvoma rodmi vojna trvala dlhých tridsať rokov. V roku 1485 vyriešil situáciu
v Anglicku Henrich VII. Thudor. Na znak zmierenia vznikla tzv. Thudorovská ruža.
1.2 Henrich VII.
Henrich sa
narodil v rodine kráľovských potomkov - jeho babička bola vdova po francúzskom kráľovi a bol teda jeho blízkym príbuzným – avšak nemal
právo na francúzsky trón. Jeho spojenie s anglickým kráľovským rodom Lancasterovcov bolo tiež len nepriame, bol len ich vzdialený príbuzný.
Dostať sa bližšie k anglickému trónu mu pomohlo vzájomné vyvražďovanie rodov Lancasterovcov a Yorkovcov v občianskej vojne. Posledný
panovník z rodu Yorkovcov Richard III. vyvraždil svojich nasledovníkov. V roku 1485 sa konala bitka na poli pri Bosworthe. Henrich s podporou
Francúzska, ale aj niekoľkých mocných rodov, ktoré prešli na jeho stranu priamo na bojisku, porazil kráľa Richarda III. a zdvihol korunu,
ktorá sa váľala v kroví. Richard III. Ju tam totiž zahodil v šialenej túžbe zachrániť si holý život. Koňa, za ktorého údajne sľúbil
kráľovstvo, mu nikto nedoviedol. Jeho nepriatelia ho zabili a korunu zverili Henrichovi. K trónu Henrichovi pomohol aj sľub, že za manželku si
vezme Alžbetu, dcéru bývalého kráľa Eduarda IV. z rodu Yorkov, a tak spojí nepriateľské rody. Svoj sľub dodržal a svojou svadbou
s Alžbetou z rodu Yorkovcov ukončil vojnu a tým stabilizoval celkovú situáciu v Anglicku. Henrichom VII. Thudorom tak začína Anglicku
vládnuť dynastia Thudorovcov. Henrich VII. bol pre Anglicko dobrou voľbou. Panovník si vytvoril silnú stálu armádu, aby zabránil akejkoľvek
ďalšej občianskej vojne. Podarilo sa mu rozpustiť vojenské družiny šľachty, ktoré boli dovtedy pre každého veľmoža samozrejmosťou, ale
aj zdrojom napätia, lebo prispievali k neposlušnosti a uľahčovali vzburu voči kráľovi. Veľmi tvrdo zakročil proti potulujúcim sa poddaným,
čo si útekom chceli zlepšiť život. Stali sa však príťažou, lebo nenašli živobytie, a ohrozovali cesty, kde sa živili lúpežami. Šibenice
s ich telami pri cestách mali byť výstrahou pre ostatných, aby neutekali a zostávali pri svojich pánoch. Krajina sa po vojne začala rozvíjať
aj po hospodárskej stránke.
Kráľ sa postaral, aby feudáli, ktorí vraždenie prežili, mali menšiu moc. Formálne však rešpektoval
úlohu anglického parlamentu (poradného zboru kráľa) zloženého z najvyššej šľachty. Protežoval však novú, silnú vrstvu mešťanov a
ušla sa mu aj prezývka „meštiacky“ kráľ. Mal však aj ďalšiu prezývku - „kupecký“ kráľ. Postaral sa totiž, aby sa z Anglicka okrem
surovín vyvážalo aj súkno, už ako hotový výrobok. Anglicko tak začalo konkurovať v obchode Holandsku. Henrich VII. kráľovskú moc postupne
upevňoval a blížila sa až k absolutizmu. Aj keď sa na trón Henrich VII. dostal „procesom eliminácie“, dosiahol uznanie svojej vlády, aj
priaznivé podmienky pre rozvoj krajiny. Vládol dvadsaťštyri rokov. Jeho zákony v krajine platili až do revolúcie v sedemnástom storočí.
Henrich VII. mal so svojou manželkou Alžbetou štyri deti: Artúra, Margarétu, Henricha a Máriu. Druhý syn Henrich sa po smrti svojho brata
neskôr stal slávnym kráľom Henrichom VIII. Margaréta si zobrala škótskeho kráľa Jakuba IV. Najmladšia dcéra Mária sa vydala za
Ľudovíta XII. z rodu Valois a stala sa tak francúzskou kráľovnou.
2. Henrich VIII.
2.1 Henrich VIII. vládne Anglicku
V čase keď Henrich VIII. nastúpil na trón dovŕšil 18 rokov a tak sa mohol stať
nasledovníkom svojho otca Henricha VII., ktorý zomrel v roku 1509. Henrich VIII. bol inteligentným, vzdelaným vládcom. Bol športovo založený,
o jeho kondícií sa hovorilo po celom kráľovstve. Jeho kráľovský dvor priťahoval množstvo učencov, hudobníkov a umelcov. Usporadúval
rôzne ceremónie, predstavenia a turnaje, na ktoré míňal neskutočne veľa peňazí. Okrem toho na jeho dvore prekvitala kultúra. Počas jeho
vlády Anglicko naozaj prekvitalo a hovorilo sa o zlatom veku Anglicka.
2.2 Henrich a jeho manželky
Henrich VIII. je známy svojimi šiestimi manželstvami. Avšak iba prvé tri manželky mu dali potomkov. Skutočnosť, že jeho
deti sa narodili rôznym matkám ovplyvnila aj dejiny Anglicka z jednoduchého dôvodu. Každé z detí totiž bolo vychovávané v inom
náboženstve.
2.2.1 Katarína Aragónska
Prvou manželkou sa stala španielska princezná Katarína
Aragónska. Katarína bola vdova po jeho bratovi Artúrovi, waleskom princovi. Keďže ten krátko po svadbe zomrel Henrich dostal pápežsky
dišpenz. Ten mu povoľoval sobáš s Katarínou z Aragonu. Kataríne a Henrichovi VIII. sa narodilo šesť detí. Takmer všetky deti však
zomreli pri pôrode a prežila len dcéra Mária . Kráľ bol veľmi nešťastný z toho, že mu manželka neporodila živého syna. Rozhodol sa
preto pre rozvod s Katarínou. Odrazu si uvedomil, že Písmo sväté zakazuje oženiť sa s manželkou vlastného brata. Na naliehanie Karola V.
( Kataríninho synovca ) pápež svoje rozhodnutie odkladal šesť rokov. Dopočul sa totiž, že kráľ sa chce rozviesť pretože sa zaľúbil do
Kataríninej dvornej dámy. Kráľ už nevydržal čakať tak dlho.
2.2.2 Anna Boleynová
Henrich sa zosobášil
so svojou láskou Annou Boleynovou. Keďže to bolo v rozpore s katolíckym náboženstvom rozhodol sa prestúpiť na protestantskú vieru. Vznikla
Anglikánska cirkev. V roku 1534 vydal zákon o supremácií. Podľa tohto zákona boli prerušené všetky zväzky s Rímom, kráľ sa stal
jedinou a najvyššou hlavou cirkvi. Ľud ani cirkev nesúhlasili, ale Henrich VIII. sa nevzdal. Dal príkaz popraviť každého kto sa odmietne
podriadiť pravidlám. Neskôr vymenoval nového canterburského arcibiskupa Thomasa Cranmera, ktorý anuloval manželstvo s Katarínou Aragónskou.
Vzápätí vyhlásil jeho uzavreté manželstvo s Annou Boleynovou za platné. Ešte v roku 1531 dal vykázať Katarínu Aragónsku z dvora,
ktorá vyhlasovala že je jedinou právoplatnou manželkou Henricha VIII.. Jeho dcéra Mária bola v roku 1533 vyhlásená za nemanželskú
a zbavená titulu. Mária svoju nevlastnú matku nikdy neuznala za kráľovnú ani nekapitulovala napriek zlému správaniu Anny. V roku 1536
Katarína Aragónska zomrela na rakovinu. O pár mesiacov neskôr bola Anna Boleynová popravená. Anne sa hovorí aj tisícdňová
kráľovná. Vládla totiž tri roky a jej vláda sa skončila v roku 1536 veľmi kruto. Henrich VIII. ju obvinil z pokusu zavraždiť ho,
z cudzoložstva, dokonca z incestu a velezrady. Anna Boleynová však Henrichovi VIII. porodila dcéru Alžbetu, na ktorú prešiel kráľovský
titul po Márií.
2.2.3 Jane Seymourová
Henrichovou novou manželkou sa stala Jane Seymourová. Vtom čase
Henrich VIII. udelil súhlas Waleským zákonom, ktoré legálne pripojili Wales k anglickému kráľovstvu. Potom vydal zákon dedičstva v roku
1536. Podľa tohto zákonu sa mali Janine budúce deti stať následníkmi rodu aj trónu a zároveň Henrichove prvé deti boli vyhlásené za
nelegitímne. Jane bola Annina dvorná dáma. Jane prosila kráľa aby priviedol Máriu späť. Henrich súhlasil v prípade, že podpíše dokument,
ktorý vyhlasuje, že manželstvo jej matky bolo incestné a nezákonné. Mária dokument pod tlakom podpísala s výčitkami, že zradila matku.
Potom žila na dvore ako kráľovská princezná, i keď jej titul už nepatril. V roku 1537 Jane Seymourová zomrela po tom, ako porodila kráľovi
syna Eduarda. Kráľ niekoľko rokov smútil. Jane považoval sa svoju skutočnú, pravú manželku, pretože mu dala syna Eduarda.
2.2.4 Anna Klévska
Napriek tomu, že Henrich VIII. sa dočkal vytúženého syna rozhodol sa znovu oženiť v roku 1540.
Jeho v poradí už štvrtou manželkou sa stala Anna Klévska. Anna bola sestra protestantského vojvodu z Clevesu. Henrich VIII. si ju však vybral
podľa obrazu, ktorý sa mimoriadne vydaril. Práve podľa neho sa rozhodol pre tento sobáš. Keď sa už budúci manželia stretli, Henrich VIII.
zistil, že Anna je škaredá. Preto chcel sobáš zrušiť, ale už to nebolo možné kvôli jej otcovi, bol veľavážený pán a dôležitý
spojenec. Toto manželstvo
nebolo naplnené. Každý večer vraj kráľ chodil pred spaním do jej spálne len aby jej zaželal dobrú noc a
pobozkal ju na čelo. Asi o pol roka bolo toto manželstvo anulované. Anna dostala titul „Kráľova sestra“.
2.2.5
Katarína Howardová
Po Anne sa Henrich VIII. rozhodol znovu oženiť. Jeho ďalšou manželkou bola Katarína Howardová. Ani toto
manželstvo nebolo naplnené. Katarína už po svadbe bola kráľovi neverná. Henrich VIII. ju dal popraviť za cudzoložstvo podobne ako jej
sesternicu Annu Boleynovú. Katarína bola popravená ako osemnásť ročná v roku 1542.
2.2.6 Katarína
Parrová
O rok neskôr ( 1543 ) sa kráľ posledný krát oženil so svojou šiestou ženou Katarínou Parrovou. Katarína Parrová
bola bohatá vdova, veľmi inteligentná, učená, patrónka humanistov a tajná protestantka. Vlastné deti nemala. Bola láskavá, jemná,
dôstojná a materská. Ako nevlastná matka kráľových detí bola ideálna. Mala veľmi dobrý vzťah s kráľovou dcérou Máriou. Vďaka jej
vplyvu sa výnosom parlamentu v roku 1543 zabezpečilo následníctvo oboch dcér ( Márie a Alžbety ), napriek tomu, že boli vyhlásené za
nelegitímne. Henrich súhlasil z dôvodu, že by jeho syn Eduard zomrel bezdetný.
2.3 Henrichova staroba
Henrich VIII. zostarol a s pribúdajúcimi rokmi narastala jeho zloba a tyranský prístup. Počas jeho vlády došlo k veľkému množstvu
popráv. Celkový počet popravených počas posledných rokov jeho vlády je 72 000. Henricha staroba zmenila nie len v jeho správaní, ale aj vo
výzore. Kráľ začal priberať. V páse mal šírku 137 centimetrov. Na koži sa mu objavovali rôzne hnisavé ranky a vyrážky. Vraj trpel na
lámku. Roku 1536 jeho obezita mu zapríčinila poranenie nohy. Z toho dôvodu sa musel vzdať všetkých športov. To malo za následok jeho
ďalšie priberanie. Keď dovŕšil 55 rokov zomrel, zrejme na následok obezity. Tesne pred smrťou ešte povedal pár slov : ,, Mnísi! Mnísi!
Mnísi!“. Henrich VIII. zomrel 28. januára. 1547 v Palace of Whitehall. Henricha VIII. pochovali v kaplnke sv. Georgea vo Windsore Castle,
vedľa jeho tretej manželky Jane Seymourovej. 26. decembra. 1546 Henrich VIII. ešte stihol napísať závet, podľa ktorého zanechal vládu
kráľovskej rade až do nástupu jeho syna Eduarda. Radu tvorilo šestnásť členov, z ktorých ani jeden nemal prednostné právo ako lord
protektor alebo regent. Všetci vykonávatelia okrem štyroch boli verní myšlienke kráľovskej supremácie nad cirkvou a protestantskej viere.
Henrich bol predtým veľkým ochrancom anglikánskej cirkvi pred kacírstvom, lenže situácia v Anglicku sa vyvíjala inak. Roku 1540 vo väčšine
kostoloch nahradila latinskú verziu Biblie nová anglická verzia. Všetky
kláštory pozatvárali, zhabali im majetok. Neskôr ho rozdelili
medzi šľachticov, ktorí podporovali Henrichovu cirkevnú reformáciu. Po Henrichovi VIII. sa na tróne vystriedali všetky tri jeho deti. Prvým
následníkom bol Eduard, po ňom na trón zasadla jeho sestra Mária a po nej nastúpila Alžbeta.
3. Potomkovia na Anglickom
tróne
3.1 Eduard VI.
Eduard VI. nastúpil na anglický trón hneď po smrti svojho otca Henricha VIII. v roku
1547. Bol korunovaný 20.2.1547 vo Westministerskom opátstve ako 9- ročný. Po korunovácii ho usadili na trón sv. Eduarda a dostal tri meče.
Tieto meče reprezentovali jeho tri kráľovstvá: Anglicko, Írsko, Francúzsko. Podľa záznamov Johna Haywarda, jeho životopisca, Eduard si
žiadal ešte štvrtý meč – Bibliu, ktorej dával prednosť pred tými troma. Obrad odslúžil arcibiskup Cranmer. Postupne mladému kráľovi
položil na hlavu tri koruny a na prsteník mu nasadil zlatý prsteň. Korunovácia trvala niekoľko hodín. Po nej Eduard vyšiel z chrámu, aby
pozdravil jasajúci ľud. Eduarda VI. ako panovníka prijali veľmi priaznivo. Členovia rady ho vyzdvihovali. Očakávalo sa od neho, že bude
nasledovať svojho otca, dokonca, že ho prevýši. Na svoj vek bol veľmi vyspelý, prejavil dokonalý pôvab, cnosť, cieľavedomosť, túžbu po
literatúre, vážnosť, spravodlivosť a veľkodušnosť. Veľmi dobre chápal politickú situáciu a vedel čo sa deje v jeho krajine. Rýchlo
pochopil aj náboženské otázky. Stal sa z neho protestant, ktorý bol bigotný a netolerantný. Neznášal rímskokatolícku cirkev i všetko
čo sa s ňou spájalo. Jeho dvor však nebol taký nádherný ako za vlády jeho otca, napriek tomu, že sídlil v tých istých palácoch. Medzi
najveľkolepejšie patrili: Hampton Court, Richmond, Whitehall a Windsor. Keďže bol Eduard ešte neplnoletý mala za neho vládnuť kráľovská
rada a to podľa závetu spísaného jeho otcom Henrichom VIII. z dňa 26.12.1546. Kráľovská rada sa skladala zo 16 členov, z ktorých ani
jeden nemal prednostné právo ako lord protektor alebo regent. Podľa poslednej vôle Henricha VIII. mali členovia rady vládnuť spoločne
v Eduardovom mene až do jeho dospelosti. Tak isto Eduard nemal nikdy radu vymeniť, obťažovať, trápiť či znepokojovať. Medzi členov rady
patrili: gróf z Hertfordu, John Dudley – vikomt z Lisle, obaja známi svojimi víťazstvami v Škótsku , arcibiskup Cranmer a mnohí ďalší.
Všetci okrem štyroch boli verní myšlienke kráľovskej supremácie a protestantskej viere. Po smrti Henricha VIII. sa však takmer všetci
členovia rady túžili dostať na post lorda protektora. Nakoniec Hertford, ktorý sa stal vojvodom zo Somersetu bol 21.marca. 1547 formálne
vymenovaný za lorda protektora, čím získal plnú moc a oprávnenie vládnuť v kráľovom mene. Jeho cieľom bolo vybudovať protestantský
štát. Keďže kráľovská rada sa mala postarať aj o Henrichove dcéry, Somersetovi to prekážalo.
3.2 Mária
I.
3.2.1 Situácia pred korunováciou
Najväčšiu prekážku predstavovala Mária, ktorá bola silná
katolíčka. Mária odmietala akokoľvek sa podriadiť či prestúpiť na protestantskú vieru. Napriek tomu sa musela vysťahovať z Londýna. Svoje
náboženstvo mohla vyznávať, ale len vo svojej súkromnej kaplnke. Na omši sa však mohla zúčastniť len ona, no nikto z jej domácnosti, aby
to nevyvolávalo pobúrenie u kráľových poddaných. Eduarda s Máriou rozdeľovalo len náboženstvo. Eduard nemohol dopustiť vzburu poddaných,
preto nútil Máriu, aby prestúpila na protestantskú vieru. Mária zase odmalička vychovávaná v katolíckom náboženstve podriadenie sa
kráľovi považovala za zradu svojej matky. Medzi Máriou, kráľovskou radou či Eduardom došlo k viacerým sporom. Ďalší z členov –
Northumberland, ktorý sa pokúšal získať moc sa snažil získať si kráľa Eduarda. Podarilo sa mu to. Mal na Eduarda veľký vplyv. Eduard si
dal o neho poradiť v každej situácii. Začiatkom roku 1552 kráľ ochorel na osýpky a kiahne. Ak sa aj uzdravil netrvalo dlho a znovu ochorel.
Bol veľmi slabý, bledý, chudý, mal silný a ostrý kašeľ, horúčkovité stavy. Choroba sa znovu a znovu vracala, lekári aj kráľovská rada
sa začali obávať toho najhoršieho. Keď Northumberland zistil, že kráľ už dlho žiť nebude, chcel získať jeho korunu. V prípade, že by
Eduard zomrel bezdetný mala na trón zasadnúť Mária. To Northumberland nemohol dopustiť, pretože Mária by si presadila
katolicizmus.
Preto vypracoval plán, podľa ktorého sa mala na trón dostať Eduardova sesternica Jane Greyová. Musel sa teda „zbaviť „ Márie aj Alžbety.
Donútil kráľa, aby spísal poslednú vôľu, v ktorej sestry vydedí. Eduard chcel vybudovať protestantský štát, tak súhlasil
s Northumberlandom. Ten napísal testament pod názvom „ Moje rozhodnutie o následníctve“, ktorý kráľ podpísal.
Toto ich
rozhodnutie bolo nelegálne, pretože Eduard bol ešte neplnoletý. Northumberland presvedčil radu, aby sa podpísala pod kráľovskú pečať. Medzi
tým bola Jane donútená vydať sa za Northumberlandovho syna Guilforda Dudleyho. Eduard zomrel 6.júla.1553. Jeho stav dlho utajovali pred ľudom,
a tak aj o jeho smrti sa všetci dozvedeli až neskôr. Podľa podpísaného dokumentu mala na trón zasadnúť Jane. Tá najskôr o ničom
nevedela, neskôr trón odmietla. Keď sa to dozvedela Mária začala si robiť nároky na trón aj dedičstvo po jej otcovi. Alžbeta ju v tom
podporovala. Tak isto aj Jane súhlasila s nástupom Márie, no nemohla nič urobiť. Z donútenia Jane prijala anglickú korunu. Jej vláda dlho
netrvala.
Northumberland zistil, že Mária je na slobode a môže sa dostať k moci rozhodol sa zaútočiť. So svojim vojskom sa dal
smerom k Máriinmu sídlu, a chcel predísť možným nepokojom, pretože očakával vzburu ľudu. Mária sa dozvedela o jeho plánoch
a pripravila sa ozbrojenou armádou. Máriu začali postupne podporovať mestá, ktoré jej posielali posily. Jej armáda sa rozrástla až na
toľko, že prevyšovala tú Northumberlandovu. On zase v snahe zvíťaziť
nemohol dopustiť Máriinu prevahu. Posielal do Londýna poslov
s listami pre kráľovskú radu. V niekoľkých listoch radu žiadal o posilnenie jeho vojska. Medzi tým popularita Márie narastala a čoraz
viac miest ju uznalo za kráľovnú. Northumberland bol zúfalý, neutále prosil radu o pomoc. Kráľovská rada zase uvažovala o uznaní Márie
ako panovníčky. Mária mala obrovskú podporu zo strany vojska aj ľudu. Uznali ju všetky mestá, čakalo sa už len na vyhlásenie Londýna, kde
ešte zasadala kráľovská rada. Na bojisku začal Northumberland prehrávať, pretože Máriina armáda bola stále väčšia. Nakoniec sa
v Londýne kráľovská rada rozhodla a spolu so starostom mesta a mestskou radou verejne vyhlásili Máriu za právoplatnú dedičku trónu.
Zároveň tým potvrdila Northumberlandovu prehru, a uväznili ho v Toweri. Keď sa ľud dozvedel túto správu doslova šalel od nadšenia. Začali
sa obrovské oslavy, na uliciach ľudia tancovali, vykrikovali Máriine meno, z fontánok začalo tiecť víno. Dokonca aj vysoko postavení radcovia
sa od radosti pustili do tanca. Mária bola tak isto nadšená zo svojho víťazstva a ďakovala ľudu. Lady Jane si tiež všimla tieto oslavy.
Podľa plagátov a výkrikov vedela, že Mária zvíťazila. Krátko na to jej prišli oznámiť koniec jej vlády. Jane to prijala v pokoji. Hneď
si zložila korunu a kráľovský plášť. Neskôr sa stretla s Máriou, aby jej oficiálne odovzdala korunu a prenechala vládu.
3.2.2 Máriina vláda
Neskôr Máriu korunovali. Keď Mária sľubovala vernosť krajine nespomínala náboženstvo. Na
korunovácii ju sprevádzala Alžbeta, ktorá bola protestantka. Zo začiatku Mária nechcela robiť veľké zmeny, ale plánovala presadiť
katolícku vieru. Potajomky poslala list do Ríma, v ktorom žiadala pápeža o prijatie Anglicka späť do cirkvi. Pápež Július III. Bol
potešený a vymenoval jej bratranca, kardinála Reginalda Polea, za pápežského legáta v Anglicku. Mária postupne obnovovala katolicizmus aký
bol za vlády jej otca. Obnovila aj zbor v kráľovskej kaplnke, kde sa denne konali omše. Mária uzmierená so sestrou ju nútila zúčastňovať
sa týchto omší. Alžbeta ako protestantka sa najradšej vyhovárala, aby sa nemusela zúčastniť, no nechcela si postaviť sestru proti sebe,
a tak sa zúčastnila omše. Mária to brala ako isté víťazstvo nad jej protestantskou vierou. Mária bola veľmi milosrdná kráľovná. To sa
ukázalo pri uväznení Jane s jej prívržencami. Jane bola zatknutá, pretože
prijala kráľovskú korunu, hoci Eduardovo rozhodnutie bolo
nelegálne. Jane jej vysvetľovala, že nemala inú možnosť.
Kráľovská rada ich chcela odsúdiť na trest smrti, no Mária bola
proti tomu. Väčšinu väzňov z Toweru neodsúdila na trest smrti, dokonca niektorých prepustila. Obnovila aj niektorých členov rady, no
v politike nebola veľmi obratná. Kráľovská rada sa začala obávať, preto jej navrhli, aby sa vydala. Manžel po jej boku by jej pomohol
vládnuť. Mária bola zásadne proti tomu, pretože by to mohlo obmedziť jej rozhodovanie o štáte. No po toľkom naliehaní začala o tom
uvažovať. Stále však bola proti tomu, nikdy o manželstve neuvažovala až do tejto chvíle. Uvedomovala si potrebnosť jej manželstva pre
krajinu, a tak si dala poradiť od cisára Karola V. On jej poradil svadbu s jeho synom Filipom, španielskym princom. Mária súhlasila, no
bála sa, že ľud bude proti zahraničnému sobášu. Kráľovská rada spolu s ľudom by si želali vidieť Máriu po boku Angličana. Kolovali
rôzne klebety o tom za koho sa Mária vydá. Ona sa nakoniec predsa len rozhodla pre Filipa. Mária už bola rozhodnutá vydať sa, pretože chcela
zanechať potomka, ktorý by zasadol na trón. Nechcela totiž dopustiť, aby Alžbeta nastúpila na trón a znovu by presadila protestantskú
vieru. Prebehlo mnoho demonštrácii proti Filipovi. 9.januára.1554 Mária spolu s Filipom uzavreli manželskú zmluvu. Keď ju ukázali na
verejnosti, všetci boli proti cudzincovi a očakávali najhoršie. Ľudia sa búrili, nastala veľká vzbura rebelov proti zahraničnému sobášu.
Následky vzbury boli hrozné. Bolo popravených množstvo rebelov. Neskôr sa Mária rozhodla uväzniť Alžbetu do Toweru za vlastizradu. No jej
ani jej prívržencom nemohli nič dokázať, ale popravili jedného z nich, ktorý sa priznal. 2. apríla sa stretol parlament, ktorý nebol proti
kráľovninmu manželstvu, ale proti znovu zavedeniu katolicizmu. Uvedomovali si hrozbu rebelov. No Mária svoje rozhodnutie už nezmenila. Pred
príchodom Filipa do Anglicka sa ešte potrebovala zbaviť Alžbety. Alžbetu preto bezpečne odstránili s Máriinej blízkosti. Situácia sa na
chvíľu upokojila. V Anglicku prebiehali veľké prípravy, Mária totiž očakávala príchod svojho snúbenca Filipa. V júni sa Mária
dočkala. Filip pricestoval spolu so svojou španielskou domácnosťou. Medzi tým sa Alžbeta pokúšala skontaktovať sa s Máriou, no dlho jej to
nedovolili. Mária bola taká šťastná z Filipovho príchodu až prijala Alžbetin list, ktorý ju ešte viac rozhneval. Dovolila jej
skontaktovať sa s radou, ale kvôli prípravám na svadbu ju ignorovali. Keď sa Mária konečne stretla s Filipom veľmi dobre si rozumeli.
25.júla. 1554 sa konala svadba. Prebehla úspešne a ľudia začali vykrikovať a modliť sa aby im Boh zoslal radosť. Obdobie po svadbe bolo
pokojné, Filip nakoniec zapôsobil na šľachticov aj ľud. Najskôr sa musel oboznámiť s Anglickou politikou, potom vládol spolu s Máriou. Po
uzavretí manželstva sa Mária rozhodla znovu spojiť Anglicko s Rímom. Od zmierenia s Rímom ju odhováral aj Filip. Nechcel dať dôvod rebelom
vzbúriť sa proti nemu. V septembri šťastie pokračovalo. Mária bola tehotná a Filip zatiaľ prebral kontrolu nad štátom. Medzi tým
parlament zrušil zákon Henricha VIII. o supremácii. Anglicko sa mohlo spojiť s Rímom. Bolo pripravené vrátiť sa ku katolíckej viere. 30.
novembra sa Anglicko vrátilo k materskej cirkvi. Tento dátum sa stal novým cirkevným sviatkom – Deň zmierenia. Mária bola nadšená, toto
bolo všetko po čom túžila od začiatku nástupu na trón. Veľkú zásluhu na zmierení mal Filip. 18. decembra si Mária presadila zákon
o potrestaní kacírstva. Začalo sa neľútostivé upaľovanie za kacírstvo. Mária strácala svoju obľúbenosť u poddaných, akú mala na
začiatku vlády. V 17. storočí dostala prívlastok „Krvavá Mária“. V roku 1555 už všetci očakávali potomka. Mária sa trápila, bola
chorá.
Lekári sa báli, že pôrod neprežije. V máji mala Mária porodiť. Už v apríli vznikli chýri o jej pôrode, ľudia
oslavovali, ale bol to len falošný poplach. Okrem toho vzniklo ešte niekoľko falošných správ. Máriin pôrod stále neprichádzal. Všetci
začali pochybovať, že je skutočne tehotná. Mária ich dlho presviedčala o opaku. Po jedenástich mesiacoch sa tejto myšlienky úplne vzdala.
Medzi tým kráľovná prepustila Alžbetu. Neskôr sa opäť vrátila k povinnostiam. Filip chcel byť korunovaný za kráľa, no nepodarilo sa.
Parlament odhalil niekoľko sprisahaní proti Márii. Keď Karol V. 16. januára odstúpil, Filip s Máriou sa stali kráľom a kráľovnou
Španielska, Nizozemska, španielskych dŕžav v Taliansku a španielskych kolónií v Amerike. Od novembra 1558 sa kráľovná trápila
chorobou. Stále sa jej priťažovalo a 16. novembra členovia rady dostavili k nej, aby jej prečítali jej poslednú vôľu. Okrem iného si
želala nech Alžbeta zachová rímskokatolícku vieru. Mária Thudorová zomrela 17. novembra. 1558. Na jej vládu sa spomínalo ako na temné
obdobie anglických dejín.
3.3 Alžbeta I.
Kráľovská rada sa zišla a vyhlásila Alžbetu I. za
kráľovnú. V rúchu z bohatého zlatého súkna, s korunou, niesli kráľovnú na otvorených nosidlách potiahnutých zlatým brokátom do
Westminsteru 14. januára 1559. V celom Anglicku asi nebolo človeka, ktorého by kráľovná neočarila. Protesty sa ozvali len z katolíckej strany
z cudziny.
Alžbeta bola mimoriadne vzdelaná - ovládala sedem rečí. Nejedného muža privádzala do úžasu svojou učenosťou, ale aj
pohotovosťou. Jej krutosť sa najviac prejavila vo vzťahu k jej rivalke, škótskej kráľovnej Márii Stuartovej. Na jej adresu sa totiž
vyjadrovala veľmi nepeknými výrazmi. Po smrti Máriinho manžela ju nazvala „vrahyňou", pred popravou ju väznila 18 rokov.
Problémy začali, keď si šľachta uvedomila, že Alžbeta by nemala vládnuť sama, ale mala by sa vydať. Tu sa Alžbeta ukázala ako rodený
diplomat a intrigán. Oficiálne vyhlásila, že sa vydala za Anglicko. Spočiatku bolo jej vyhlásenie brané na ľahkú váhu. Nikdy neodmietla
návrhy šľachty a diplomati rokovali na všetky strany o jej možnom sobáši. Za najprijateľnejších kandidátov boli považovaní Karol
Habsburg, švédsky panovník Erik aj švagor Filip II. - Španiel a katolík, a teda aj nepriateľ, či významní anglickí šľachtici. Alžeta sa
však nikdy nevydala.
Dohady o jej zdravotnom zdravotnom stave boli už vtedy a neumĺkli dodnes. Skutočný dôvod bol však asi v tom,
že manželstvo by ju politicky oslabilo. Utvrdzovali ju v tom najmä skúsenosti jej matky a sestry s ich manželmi. Ďalším dôvodom bol Robert
Dudley, z ktorého spravila lorda z Leicesteru. Vždy bol v jej blízkosti, klamal ju a opúšťal a ona mu odpúšťala. Pokúšal sa ju ovplyvniť
v politike, to sa mu však nikdy nepodarilo. Riadila sa vlastnými názormi.
Po stopách svojho otca Henricha VIII. upevnila Alžbeta
postavenie národnej anglikánskej cirkvi. Po potlačení katolíckeho povstania nastal úplný rozchodu s Rímom: pápež Pius V. vydal bulu, v
ktorej Alžbetu ako uzurpátora a kacíra zbavil trónu. Tak sa kráľovná stala vedúcou postavou medzi európskymi protestantskými vládcami.
Podporovala Nizozemcov v ich odboji proti Španielsku a Hugenotov vo Francúzsku. Povolila svojim korzárom, ako boli sir Francis Drake či sir John
Hawkins, útočiť na španielske lode privážajúce drahé kovy z Nového sveta, čím si rozhnevala Španielsko. Robila to z čisto racionálnych
dôvodov. Drake viedol aj flotilu, ktorá porazila španielsku „neporaziteľnú armádu". Víťazstvo pomohlo Anglicku stať sa pánom
svetových morí. Poprava Márie Stuartovej a porážka Španielska vyniesli Alžbetu na výslnie a spravili z nej najsilnejšiu panovníčku v
Európe.
Alžbeta sa uvedomovala, že Anglicko potrebovalo následníka. Rozhodla sa, že sa zmieri so Škótskom a nekrvavo ho
pripojí k Anglicku, napriek tomu, že bolo stále katolícke. Syna svojej najväčšej rivalky Jakuba Stuarta urobila následníkom anglického
trónu. Jakubova prastará matka bola sestrou Henricha VIII. a nárok na trón bol naozaj legitímny. Prefíkaný Jakub svoju matku nepoznal a ani
sa nepostavil na jej stranu. Milovanej tete Alžbete vždy vychádzal v ústrety. Obdivu k anglickej kráľovnej sa nevedel ubrániť dokonca ani
nový pápež Sixtus V. Počas celej svojej vlády Alžbeta premyslene dbala o svoju povesť a zostala veľmi obľúbenou panovníčkou.
Skutočnosť, že zostávala "panenskou kráľovnou", bola politickým rozhodnutím. Podobne ako jej otec sa aj Alžbeta rozhodla byť
jedinou a absolútnou vládkyňou. Na sklonku života sa Alžbeta Anglická stala zatrpknutou. Správa obrovského kráľovstva vyžadovala
mladú, inteligentnú a dravú generáciu, ktorej kráľovná dala šancu. Hoci mladí muži často využívali lichôtky a dvorili starnúcej
namaľovanej a vyparádenej kráľovnej, šance sa ujali. Kritický rozum Alžbetu neopúšťal a nikdy nezabudla na svoje chyby. Keď Mária
Stuartová porodila syna, povedala Alžbeta o sebe: „Nie som nič iné ako odumretý kmeň stromu.“
Keď po 45 rokoch na
tróne 24. marca 1603 zomrela, vážili si ju doma i v zahraničí ako nijakú inú anglickú kráľovnú a len málo panovníkov pred ňou.
Smrťou Alžbety sa končí vláda Thudorovcov a na trón nastupuje rod Stuartovcov.
ZÁVER
Dúfame,
že sa nám podarilo priblíž vám rod Thudorovcov . Bez pochýb patria k najvýznamnejším osobám anglickej histórie. Pohľad na najmä
Henricha VIII. sa rôzni. História je veľmi subjektívna záležitosť, takže záver je na vás. Snažili sme sa vás bližšie oboznámiť
s činmi, vďaka ktorým je považovaní za kontroverzného panovníka, ale aj zoznámiť vás s jeho nemenej známymi deťmi. Jeho túžba
vychovať silného a slávneho nástupcu sa mu nepodarilo. Vďaka tomu nám história dala jednu z najslávnejších panovníčok – Alžbetu I.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta