Dynastia Tudorovci

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: petka (24)
Typ práce: Referát
Dátum: 17.11.2013
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 4 317 slov
Počet zobrazení: 4 447
Tlačení: 321
Uložení: 363
Dynastia Tudorovci
 
Úvod
Dynastia Thudorovcov výrazne ovplyvnila dejiny Anglicka od konca 15. do začiatku 17. storočia. Začiatok ich vlády zabránil občianskej vojne a stabilizoval situáciu v celom Anglicku. Počas ich 118 ročnej vlády sa vystriedalo na tróne 6 panovníkov. Čo spôsobilo, že Anglicko prešlo niekoľkými zmenami náboženstva a kvôli tomu sa tu uskutočnilo veľa bojov, ktoré oslabovali krajinu. Počas tohto obdobia Anglicko aj napredovalo. Nielenže k nemu boli pripojené Írsko a Škótsko, ale aj hospodárska situácia sa zlepšovala. Ich vláda bola celkovo drsná a krutá. No boli aj výnimky kedy ľudia v tom období oslavovali nástup  jednotlivých panovníkov a boli s ich nástupom na trón spokojný. Myslíme si, že toto obdobie dejín je veľmi zaujímavé a ľudí priťahuje aj dnes. Postava Henricha VIII. nás upútala už od kedy sme sa s ním prvý krát stretli na dejepise na základnej škole. Za akých okolností prišlo k odluke od Vatikánu? Prečo mal až šesť manželiek? Čo priniesla jeho vláda Anglicku? A ako sa vlastne Thudorovci dostali na trón? Na tieto a ďalšie otázky sa vám pokúsime odpovedať v našej práci.

1. Začiatok vlády rodu Thudorovcov
1.1 Vojna ruží
Po skončení 100-ročnej vojny sa v Anglicku začali vyostrovať spory v boji o trón. V roku 1455 tieto spory prerástli do vojny. Proti sebe bojovali dva rody : rod Lancasterovcov a rod Yorkovcov. Vojna dostala názov ,,vojna ruží „. Názov tejto vojny vznikol podľa ruží v erboch u oboch rodov. Rodu Lancasterovcov patrí červená ruža, rodu Yorkovcov patrí biela ruža. Až do vyriešenia sporov medzi týmito dvoma rodmi vojna trvala dlhých tridsať rokov. V roku 1485 vyriešil situáciu v Anglicku Henrich VII. Thudor. Na znak zmierenia vznikla tzv. Thudorovská ruža.
 
1.2 Henrich VII.
Henrich sa narodil v rodine kráľovských potomkov - jeho babička bola vdova po francúzskom kráľovi a bol teda jeho blízkym príbuzným – avšak nemal právo na francúzsky trón. Jeho spojenie s anglickým kráľovským rodom Lancasterovcov bolo tiež len nepriame, bol len ich vzdialený príbuzný. Dostať sa bližšie k anglickému trónu mu pomohlo vzájomné vyvražďovanie rodov Lancasterovcov a Yorkovcov v občianskej vojne. Posledný panovník z rodu Yorkovcov Richard III. vyvraždil svojich nasledovníkov.  V roku 1485 sa konala bitka na poli pri Bosworthe. Henrich s podporou Francúzska, ale aj niekoľkých mocných rodov, ktoré prešli na jeho stranu priamo na bojisku, porazil kráľa Richarda III. a zdvihol korunu, ktorá sa váľala v kroví. Richard III. Ju tam totiž zahodil v šialenej túžbe zachrániť si holý život. Koňa, za ktorého údajne sľúbil kráľovstvo, mu nikto nedoviedol. Jeho nepriatelia ho zabili a korunu zverili Henrichovi. K trónu Henrichovi pomohol aj sľub, že za manželku si vezme Alžbetu, dcéru bývalého kráľa Eduarda IV. z rodu Yorkov, a tak spojí nepriateľské rody. Svoj sľub dodržal a svojou svadbou s Alžbetou z rodu Yorkovcov ukončil vojnu a tým stabilizoval celkovú situáciu v Anglicku. Henrichom VII. Thudorom tak začína  Anglicku vládnuť dynastia Thudorovcov. Henrich VII. bol pre Anglicko dobrou voľbou. Panovník si vytvoril silnú stálu armádu, aby zabránil akejkoľvek ďalšej občianskej vojne. Podarilo sa mu rozpustiť vojenské družiny šľachty, ktoré boli dovtedy pre každého veľmoža samozrejmosťou, ale aj zdrojom napätia, lebo prispievali k neposlušnosti a uľahčovali vzburu voči kráľovi. Veľmi tvrdo zakročil proti potulujúcim sa poddaným, čo si útekom chceli zlepšiť život. Stali sa však príťažou, lebo nenašli živobytie, a ohrozovali cesty, kde sa živili lúpežami. Šibenice s ich telami pri cestách mali byť výstrahou pre ostatných, aby neutekali a zostávali pri svojich pánoch. Krajina sa po vojne začala rozvíjať aj po hospodárskej stránke.

Kráľ sa postaral, aby feudáli, ktorí vraždenie prežili, mali menšiu moc. Formálne však rešpektoval úlohu anglického parlamentu (poradného zboru kráľa) zloženého z najvyššej šľachty. Protežoval však novú, silnú vrstvu mešťanov a ušla sa mu aj prezývka „meštiacky“ kráľ. Mal však aj ďalšiu prezývku - „kupecký“ kráľ. Postaral sa totiž, aby sa z Anglicka okrem surovín vyvážalo aj súkno, už ako hotový výrobok. Anglicko tak začalo konkurovať v obchode Holandsku. Henrich VII. kráľovskú moc postupne upevňoval a blížila sa až k absolutizmu. Aj keď sa na trón Henrich VII. dostal „procesom eliminácie“, dosiahol uznanie svojej vlády, aj priaznivé podmienky pre rozvoj krajiny. Vládol dvadsať­štyri rokov. Jeho zákony v krajine platili až do revolúcie v sedemnástom storočí. Henrich VII. mal so svojou manželkou Alžbetou štyri deti: Artúra, Margarétu, Henricha a Máriu. Druhý syn Henrich sa po smrti svojho brata neskôr stal slávnym kráľom Henrichom VIII. Margaréta si zobrala  škótskeho kráľa  Jakuba IV. Najmladšia dcéra Mária sa vydala za Ľudovíta XII. z rodu Valois a stala sa tak francúzskou kráľovnou. 
 
2. Henrich VIII.
2.1 Henrich VIII. vládne Anglicku
V čase keď Henrich VIII. nastúpil na trón dovŕšil 18 rokov a tak sa mohol stať nasledovníkom svojho otca Henricha VII., ktorý zomrel v roku 1509. Henrich VIII. bol inteligentným, vzdelaným vládcom. Bol športovo založený, o jeho kondícií sa hovorilo po celom kráľovstve. Jeho kráľovský dvor priťahoval množstvo učencov, hudobníkov a umelcov. Usporadúval rôzne ceremónie, predstavenia a turnaje, na ktoré míňal neskutočne veľa peňazí. Okrem toho na jeho dvore prekvitala kultúra. Počas jeho vlády Anglicko naozaj prekvitalo a hovorilo sa o zlatom veku Anglicka.
 
2.2 Henrich a jeho manželky
Henrich VIII. je známy svojimi šiestimi manželstvami. Avšak iba prvé tri manželky mu dali potomkov. Skutočnosť, že jeho deti sa narodili rôznym matkám ovplyvnila  aj dejiny Anglicka z jednoduchého dôvodu. Každé z detí totiž bolo vychovávané v inom náboženstve.
 
2.2.1 Katarína Aragónska
Prvou manželkou sa stala španielska princezná Katarína Aragónska. Katarína bola vdova po jeho bratovi Artúrovi, waleskom princovi. Keďže ten krátko po svadbe zomrel Henrich dostal pápežsky dišpenz. Ten mu povoľoval sobáš s Katarínou z Aragonu. Kataríne a Henrichovi VIII. sa narodilo šesť detí. Takmer všetky deti však zomreli pri pôrode a prežila len dcéra Mária . Kráľ bol veľmi nešťastný z toho, že mu manželka neporodila živého syna. Rozhodol sa preto pre rozvod s Katarínou. Odrazu si uvedomil, že Písmo sväté zakazuje oženiť sa s manželkou vlastného brata.  Na naliehanie Karola V. ( Kataríninho synovca ) pápež svoje rozhodnutie odkladal šesť rokov. Dopočul sa totiž, že kráľ sa chce rozviesť pretože sa zaľúbil do Kataríninej dvornej dámy. Kráľ už nevydržal čakať tak dlho.
 
2.2.2 Anna Boleynová
Henrich sa zosobášil so svojou láskou Annou Boleynovou. Keďže to bolo v rozpore s katolíckym náboženstvom rozhodol sa prestúpiť na protestantskú vieru. Vznikla Anglikánska cirkev. V roku 1534 vydal zákon o supremácií. Podľa tohto zákona boli prerušené všetky zväzky s Rímom, kráľ sa stal jedinou a najvyššou hlavou cirkvi. Ľud ani cirkev nesúhlasili, ale Henrich VIII. sa nevzdal. Dal príkaz popraviť každého kto sa odmietne podriadiť pravidlám. Neskôr vymenoval nového canterburského arcibiskupa Thomasa Cranmera, ktorý anuloval manželstvo s Katarínou Aragónskou. Vzápätí vyhlásil jeho uzavreté  manželstvo s Annou Boleynovou za platné. Ešte v roku 1531 dal vykázať Katarínu Aragónsku z dvora, ktorá vyhlasovala že je jedinou právoplatnou manželkou Henricha VIII.. Jeho dcéra Mária bola v roku 1533 vyhlásená za nemanželskú a zbavená titulu. Mária svoju nevlastnú matku nikdy neuznala za kráľovnú ani nekapitulovala napriek zlému správaniu Anny. V roku 1536 Katarína Aragónska zomrela na rakovinu.  O pár mesiacov  neskôr bola Anna Boleynová popravená. Anne sa hovorí aj tisícdňová kráľovná.  Vládla totiž tri roky a jej vláda sa skončila v roku 1536 veľmi kruto. Henrich VIII. ju obvinil z pokusu zavraždiť ho,   z cudzoložstva, dokonca z incestu a velezrady. Anna Boleynová však Henrichovi VIII. porodila dcéru Alžbetu, na ktorú prešiel kráľovský titul po Márií.
 
2.2.3 Jane Seymourová
Henrichovou novou manželkou sa stala Jane Seymourová. Vtom čase Henrich VIII. udelil súhlas Waleským zákonom, ktoré legálne pripojili Wales k anglickému kráľovstvu. Potom vydal zákon dedičstva v roku 1536. Podľa tohto zákonu sa mali Janine budúce deti stať následníkmi rodu aj trónu a zároveň  Henrichove prvé deti boli vyhlásené za nelegitímne. Jane bola Annina dvorná dáma. Jane prosila kráľa aby priviedol Máriu späť. Henrich súhlasil v prípade, že podpíše dokument, ktorý vyhlasuje, že manželstvo jej matky bolo incestné a nezákonné. Mária dokument pod tlakom podpísala s výčitkami, že zradila matku. Potom žila na dvore ako kráľovská princezná, i keď jej titul už nepatril. V roku 1537 Jane Seymourová zomrela po tom, ako porodila kráľovi syna Eduarda. Kráľ niekoľko rokov smútil. Jane považoval sa svoju skutočnú, pravú manželku, pretože mu dala syna Eduarda.
 
2.2.4 Anna Klévska
Napriek tomu, že Henrich VIII. sa dočkal vytúženého syna rozhodol sa znovu oženiť v  roku 1540. Jeho v poradí už štvrtou manželkou sa stala Anna Klévska. Anna bola sestra protestantského vojvodu z Clevesu. Henrich VIII. si ju však vybral podľa obrazu, ktorý sa mimoriadne vydaril. Práve podľa neho sa rozhodol pre tento sobáš. Keď sa už budúci manželia stretli, Henrich VIII. zistil, že Anna je škaredá. Preto chcel sobáš zrušiť, ale už to nebolo možné kvôli jej otcovi, bol veľavážený pán a dôležitý spojenec. Toto manželstvo
nebolo naplnené. Každý večer vraj kráľ chodil pred spaním do jej spálne len aby jej zaželal dobrú noc a pobozkal ju na čelo. Asi o pol roka bolo toto manželstvo anulované. Anna dostala titul „Kráľova sestra“.
 
2.2.5 Katarína Howardová
Po Anne sa  Henrich VIII. rozhodol znovu oženiť. Jeho ďalšou manželkou bola Katarína Howardová. Ani toto manželstvo nebolo naplnené. Katarína už po svadbe bola kráľovi neverná. Henrich VIII. ju dal popraviť za cudzoložstvo podobne ako jej sesternicu Annu Boleynovú. Katarína bola  popravená ako osemnásť ročná v roku 1542.
 
2.2.6 Katarína Parrová
O rok neskôr ( 1543 ) sa kráľ posledný krát oženil  so svojou šiestou ženou Katarínou Parrovou. Katarína Parrová bola bohatá vdova, veľmi inteligentná, učená, patrónka humanistov a tajná protestantka. Vlastné deti nemala. Bola láskavá, jemná, dôstojná a materská. Ako nevlastná matka kráľových detí bola ideálna. Mala veľmi dobrý vzťah s kráľovou dcérou Máriou. Vďaka jej vplyvu sa výnosom parlamentu v roku 1543 zabezpečilo následníctvo oboch dcér (  Márie a Alžbety ), napriek tomu, že boli vyhlásené za nelegitímne. Henrich súhlasil z dôvodu, že by jeho syn Eduard zomrel bezdetný.
 
2.3 Henrichova staroba
Henrich VIII. zostarol a s pribúdajúcimi rokmi narastala jeho zloba a tyranský prístup. Počas jeho vlády došlo k veľkému množstvu popráv. Celkový počet popravených počas posledných rokov jeho vlády je 72 000. Henricha staroba zmenila nie len v jeho správaní, ale aj vo výzore. Kráľ začal priberať. V páse mal šírku 137 centimetrov. Na koži sa mu objavovali rôzne hnisavé  ranky a vyrážky. Vraj trpel na lámku. Roku 1536 jeho obezita mu zapríčinila poranenie  nohy. Z toho dôvodu sa musel vzdať všetkých športov. To malo za následok jeho ďalšie priberanie. Keď dovŕšil 55 rokov zomrel, zrejme na následok obezity. Tesne pred smrťou ešte povedal pár slov : ,, Mnísi! Mnísi! Mnísi!“.  Henrich VIII. zomrel 28. januára. 1547 v Palace of Whitehall. Henricha VIII. pochovali v kaplnke sv. Georgea vo Windsore Castle, vedľa jeho tretej manželky  Jane Seymourovej. 26. decembra. 1546 Henrich VIII. ešte stihol napísať závet, podľa ktorého zanechal vládu kráľovskej rade až do nástupu jeho syna Eduarda. Radu tvorilo šestnásť členov, z ktorých ani jeden nemal prednostné právo ako lord protektor alebo regent. Všetci vykonávatelia okrem štyroch boli verní myšlienke kráľovskej supremácie nad cirkvou a protestantskej viere. Henrich bol predtým veľkým ochrancom anglikánskej cirkvi pred kacírstvom, lenže situácia v Anglicku sa vyvíjala inak. Roku 1540 vo väčšine kostoloch nahradila latinskú verziu Biblie nová anglická verzia. Všetky
kláštory pozatvárali, zhabali im majetok. Neskôr ho rozdelili medzi šľachticov, ktorí podporovali Henrichovu cirkevnú reformáciu. Po Henrichovi VIII. sa na tróne vystriedali všetky tri jeho deti. Prvým následníkom bol Eduard, po ňom na trón zasadla jeho sestra Mária a po nej nastúpila Alžbeta.

3. Potomkovia na Anglickom tróne
3.1 Eduard VI.
Eduard VI. nastúpil na anglický trón hneď po smrti svojho otca Henricha VIII. v roku 1547. Bol korunovaný 20.2.1547 vo Westministerskom opátstve ako 9- ročný. Po korunovácii ho usadili na trón sv. Eduarda a dostal tri meče. Tieto meče reprezentovali jeho tri kráľovstvá: Anglicko, Írsko, Francúzsko. Podľa záznamov Johna Haywarda, jeho životopisca, Eduard si žiadal ešte štvrtý meč – Bibliu, ktorej dával prednosť pred tými troma. Obrad odslúžil arcibiskup Cranmer. Postupne mladému kráľovi položil na hlavu tri koruny a na prsteník mu nasadil zlatý prsteň. Korunovácia trvala niekoľko hodín. Po nej Eduard vyšiel z chrámu, aby pozdravil jasajúci ľud. Eduarda VI. ako panovníka prijali veľmi priaznivo. Členovia rady ho vyzdvihovali. Očakávalo sa od neho, že bude nasledovať svojho otca, dokonca, že ho prevýši. Na svoj vek bol veľmi vyspelý, prejavil dokonalý pôvab, cnosť, cieľavedomosť, túžbu po literatúre, vážnosť, spravodlivosť a veľkodušnosť. Veľmi dobre chápal politickú situáciu a vedel čo sa deje v jeho krajine. Rýchlo pochopil aj náboženské otázky. Stal sa z neho protestant, ktorý bol bigotný a netolerantný. Neznášal rímskokatolícku cirkev i všetko čo sa s ňou spájalo. Jeho dvor však nebol taký nádherný ako za vlády jeho otca, napriek tomu, že sídlil v tých istých palácoch. Medzi najveľkolepejšie patrili: Hampton Court, Richmond, Whitehall a Windsor. Keďže bol Eduard ešte neplnoletý mala za neho vládnuť kráľovská rada a to podľa závetu spísaného jeho otcom Henrichom VIII. z dňa 26.12.1546. Kráľovská rada sa skladala zo 16 členov, z ktorých ani jeden nemal prednostné právo ako lord protektor alebo regent. Podľa poslednej vôle Henricha VIII. mali členovia rady vládnuť spoločne v Eduardovom mene až do jeho dospelosti. Tak isto Eduard nemal nikdy radu vymeniť, obťažovať, trápiť či znepokojovať. Medzi členov rady patrili: gróf z Hertfordu, John Dudley – vikomt z Lisle, obaja známi svojimi víťazstvami v Škótsku , arcibiskup Cranmer a mnohí ďalší. Všetci okrem štyroch boli verní myšlienke kráľovskej supremácie a protestantskej viere. Po smrti Henricha VIII. sa však takmer všetci členovia rady túžili dostať na post lorda protektora. Nakoniec Hertford, ktorý sa stal vojvodom zo Somersetu bol 21.marca. 1547 formálne vymenovaný za lorda protektora, čím získal plnú moc a oprávnenie vládnuť v kráľovom mene. Jeho cieľom bolo vybudovať protestantský štát. Keďže kráľovská rada sa mala postarať aj o Henrichove dcéry, Somersetovi to prekážalo.

3.2 Mária I.
3.2.1 Situácia pred korunováciou
Najväčšiu prekážku predstavovala Mária, ktorá bola silná katolíčka. Mária odmietala akokoľvek sa podriadiť či prestúpiť na protestantskú vieru. Napriek tomu sa musela vysťahovať z Londýna. Svoje náboženstvo mohla vyznávať, ale len vo svojej súkromnej kaplnke. Na omši sa však mohla zúčastniť len ona, no nikto z jej domácnosti, aby to nevyvolávalo pobúrenie u kráľových poddaných. Eduarda s Máriou rozdeľovalo len náboženstvo. Eduard nemohol dopustiť vzburu poddaných, preto nútil Máriu, aby prestúpila na protestantskú vieru. Mária zase odmalička vychovávaná v katolíckom náboženstve podriadenie sa kráľovi považovala za zradu svojej matky. Medzi Máriou, kráľovskou radou či Eduardom došlo k viacerým sporom. Ďalší z členov – Northumberland, ktorý sa pokúšal získať moc sa snažil získať si kráľa Eduarda. Podarilo sa mu to. Mal na Eduarda veľký vplyv. Eduard si dal o neho poradiť v každej situácii. Začiatkom roku 1552 kráľ ochorel na osýpky a kiahne. Ak sa aj uzdravil netrvalo dlho a znovu ochorel. Bol veľmi slabý, bledý, chudý, mal silný a ostrý kašeľ, horúčkovité stavy. Choroba sa znovu a znovu vracala, lekári aj kráľovská rada sa začali obávať toho najhoršieho. Keď Northumberland zistil, že kráľ už dlho žiť nebude, chcel získať jeho korunu. V prípade, že by Eduard zomrel bezdetný mala na trón zasadnúť Mária. To Northumberland nemohol dopustiť, pretože Mária by si presadila
katolicizmus. Preto vypracoval plán, podľa ktorého sa mala na trón dostať Eduardova sesternica Jane Greyová. Musel sa teda „zbaviť „ Márie aj Alžbety. Donútil kráľa, aby spísal poslednú vôľu, v ktorej sestry vydedí. Eduard chcel vybudovať protestantský štát, tak súhlasil s Northumberlandom. Ten napísal testament pod názvom „ Moje rozhodnutie o následníctve“, ktorý kráľ podpísal.

Toto ich rozhodnutie bolo nelegálne, pretože Eduard bol ešte neplnoletý. Northumberland presvedčil radu, aby sa podpísala pod kráľovskú pečať. Medzi tým bola Jane donútená vydať sa za Northumberlandovho syna Guilforda Dudleyho. Eduard zomrel 6.júla.1553. Jeho stav dlho utajovali pred ľudom, a tak aj o jeho smrti sa všetci dozvedeli až neskôr. Podľa podpísaného dokumentu mala na trón zasadnúť Jane. Tá najskôr o ničom nevedela, neskôr trón odmietla. Keď sa to dozvedela Mária začala si robiť nároky na trón aj dedičstvo po jej otcovi. Alžbeta ju v tom podporovala. Tak isto aj Jane súhlasila s nástupom Márie, no nemohla nič urobiť. Z donútenia Jane prijala anglickú korunu. Jej vláda dlho netrvala.

Northumberland zistil, že Mária je na slobode a môže sa dostať k moci rozhodol sa zaútočiť. So svojim vojskom sa dal smerom k Máriinmu sídlu, a chcel predísť možným nepokojom, pretože očakával vzburu ľudu. Mária sa dozvedela o jeho plánoch a pripravila sa ozbrojenou armádou. Máriu začali postupne podporovať mestá, ktoré jej posielali posily. Jej armáda sa rozrástla až na toľko, že prevyšovala tú Northumberlandovu. On zase v snahe zvíťaziť
nemohol dopustiť Máriinu prevahu. Posielal do Londýna poslov s listami pre kráľovskú radu. V niekoľkých listoch radu žiadal o posilnenie jeho vojska. Medzi tým popularita Márie narastala a čoraz viac miest ju uznalo za kráľovnú. Northumberland bol zúfalý, neutále prosil radu o pomoc. Kráľovská rada zase uvažovala o uznaní Márie ako panovníčky. Mária mala obrovskú podporu zo strany vojska aj ľudu. Uznali ju všetky mestá, čakalo sa už len na vyhlásenie Londýna, kde ešte zasadala kráľovská rada. Na bojisku začal Northumberland prehrávať, pretože Máriina armáda bola stále väčšia. Nakoniec sa v Londýne kráľovská rada rozhodla a spolu so starostom mesta a mestskou radou verejne vyhlásili Máriu za právoplatnú dedičku trónu. Zároveň tým potvrdila Northumberlandovu prehru, a uväznili ho v Toweri. Keď sa ľud dozvedel túto správu doslova šalel od nadšenia. Začali sa obrovské oslavy, na uliciach ľudia tancovali, vykrikovali Máriine meno, z fontánok začalo tiecť víno. Dokonca aj vysoko postavení radcovia sa od radosti pustili do tanca. Mária bola tak isto nadšená zo svojho víťazstva a ďakovala ľudu. Lady Jane si tiež všimla tieto oslavy. Podľa plagátov a výkrikov vedela, že Mária zvíťazila. Krátko na to jej prišli oznámiť koniec jej vlády. Jane to prijala v pokoji. Hneď si zložila korunu a kráľovský plášť. Neskôr sa stretla s Máriou, aby jej oficiálne odovzdala korunu a prenechala vládu.
 
3.2.2 Máriina vláda
Neskôr Máriu korunovali. Keď Mária sľubovala vernosť krajine nespomínala náboženstvo. Na korunovácii ju sprevádzala Alžbeta, ktorá bola protestantka. Zo začiatku Mária nechcela robiť veľké zmeny, ale plánovala presadiť  katolícku vieru. Potajomky poslala list do Ríma, v ktorom žiadala pápeža o prijatie Anglicka späť do cirkvi. Pápež Július III. Bol potešený a vymenoval jej bratranca, kardinála Reginalda Polea, za pápežského legáta v Anglicku. Mária postupne obnovovala katolicizmus aký bol za vlády jej otca. Obnovila aj zbor v kráľovskej kaplnke, kde sa denne konali omše. Mária uzmierená so sestrou ju nútila zúčastňovať sa týchto omší. Alžbeta ako protestantka sa najradšej vyhovárala, aby sa nemusela zúčastniť, no nechcela si postaviť sestru proti sebe, a tak sa zúčastnila omše. Mária to brala ako isté víťazstvo nad jej protestantskou vierou. Mária bola veľmi milosrdná kráľovná. To sa ukázalo pri uväznení Jane s jej prívržencami. Jane bola zatknutá, pretože
prijala kráľovskú korunu, hoci Eduardovo rozhodnutie bolo nelegálne. Jane jej vysvetľovala, že nemala inú možnosť.

Kráľovská rada ich chcela odsúdiť na trest smrti, no Mária bola proti tomu. Väčšinu väzňov z Toweru neodsúdila na trest smrti, dokonca niektorých prepustila. Obnovila aj niektorých členov rady, no v politike nebola veľmi obratná. Kráľovská rada sa začala obávať, preto jej navrhli, aby sa vydala. Manžel po jej boku by jej pomohol vládnuť. Mária bola zásadne proti tomu, pretože by to mohlo obmedziť jej rozhodovanie o štáte. No po toľkom naliehaní začala o tom uvažovať. Stále však bola proti tomu, nikdy o manželstve neuvažovala až do tejto chvíle. Uvedomovala si potrebnosť jej manželstva pre krajinu, a tak si dala poradiť od cisára Karola V. On jej poradil svadbu s jeho synom Filipom, španielskym princom. Mária súhlasila, no bála sa, že ľud bude proti zahraničnému sobášu. Kráľovská rada spolu s ľudom by si želali vidieť Máriu po boku Angličana. Kolovali rôzne klebety o tom za koho sa Mária vydá. Ona sa nakoniec predsa len rozhodla pre Filipa. Mária už bola rozhodnutá vydať sa, pretože chcela zanechať potomka, ktorý by zasadol na trón. Nechcela totiž dopustiť, aby Alžbeta nastúpila na trón a znovu by presadila protestantskú vieru. Prebehlo mnoho demonštrácii proti Filipovi. 9.januára.1554 Mária spolu s Filipom uzavreli manželskú zmluvu. Keď ju ukázali na verejnosti, všetci boli proti cudzincovi a očakávali najhoršie. Ľudia sa búrili, nastala veľká vzbura rebelov proti zahraničnému sobášu. Následky vzbury boli hrozné. Bolo popravených množstvo rebelov. Neskôr sa Mária rozhodla uväzniť Alžbetu do Toweru za vlastizradu. No jej ani jej prívržencom nemohli nič dokázať, ale popravili jedného z nich, ktorý sa priznal. 2. apríla sa stretol parlament, ktorý nebol proti kráľovninmu manželstvu, ale proti znovu zavedeniu katolicizmu. Uvedomovali si hrozbu rebelov. No Mária svoje rozhodnutie už nezmenila. Pred príchodom Filipa do Anglicka sa ešte potrebovala zbaviť Alžbety. Alžbetu preto bezpečne odstránili s Máriinej blízkosti. Situácia sa na chvíľu upokojila. V Anglicku prebiehali veľké prípravy, Mária totiž očakávala príchod svojho snúbenca Filipa. V júni sa Mária dočkala. Filip pricestoval spolu so svojou španielskou domácnosťou. Medzi tým sa Alžbeta pokúšala skontaktovať sa s Máriou, no dlho jej to nedovolili. Mária bola taká šťastná z Filipovho príchodu až prijala Alžbetin list, ktorý ju ešte viac rozhneval. Dovolila jej skontaktovať sa s radou, ale kvôli prípravám na svadbu ju ignorovali. Keď sa Mária konečne stretla s Filipom veľmi dobre si rozumeli. 25.júla. 1554 sa konala svadba. Prebehla úspešne a ľudia začali vykrikovať a modliť sa aby im Boh zoslal radosť. Obdobie po svadbe bolo pokojné, Filip nakoniec zapôsobil na šľachticov aj ľud. Najskôr sa musel oboznámiť s Anglickou politikou, potom vládol spolu s Máriou. Po uzavretí manželstva sa Mária rozhodla znovu spojiť Anglicko s Rímom. Od zmierenia s Rímom ju odhováral aj Filip. Nechcel dať dôvod rebelom vzbúriť sa proti nemu. V septembri šťastie pokračovalo. Mária bola tehotná a Filip zatiaľ prebral kontrolu nad štátom. Medzi tým parlament zrušil zákon Henricha VIII. o supremácii. Anglicko sa mohlo spojiť s Rímom. Bolo pripravené vrátiť sa ku katolíckej viere. 30. novembra  sa Anglicko vrátilo k materskej cirkvi. Tento dátum sa stal novým cirkevným sviatkom – Deň zmierenia. Mária bola nadšená, toto bolo všetko po čom túžila od začiatku nástupu na trón. Veľkú zásluhu na zmierení mal Filip. 18. decembra si Mária presadila zákon o potrestaní kacírstva. Začalo sa neľútostivé upaľovanie za kacírstvo. Mária strácala svoju obľúbenosť u poddaných, akú mala na začiatku vlády. V 17. storočí dostala prívlastok  „Krvavá Mária“. V roku 1555 už všetci očakávali potomka. Mária sa trápila, bola chorá.

Lekári sa báli, že pôrod neprežije. V máji mala Mária porodiť. Už v apríli vznikli chýri o jej pôrode, ľudia oslavovali, ale bol to len falošný poplach. Okrem toho vzniklo ešte niekoľko falošných správ. Máriin pôrod stále neprichádzal. Všetci začali pochybovať, že je skutočne tehotná. Mária ich dlho presviedčala o opaku. Po jedenástich mesiacoch sa tejto myšlienky úplne vzdala. Medzi tým kráľovná  prepustila Alžbetu. Neskôr sa opäť vrátila k povinnostiam. Filip chcel byť korunovaný za kráľa, no nepodarilo sa. Parlament odhalil niekoľko sprisahaní proti Márii. Keď Karol V. 16. januára odstúpil, Filip s Máriou sa stali kráľom a kráľovnou Španielska, Nizozemska, španielskych dŕžav v Taliansku a španielskych kolónií v Amerike. Od novembra 1558  sa kráľovná trápila chorobou. Stále sa jej priťažovalo a 16. novembra členovia rady dostavili k nej, aby jej prečítali jej poslednú vôľu. Okrem iného si želala  nech Alžbeta zachová rímskokatolícku vieru. Mária Thudorová zomrela 17. novembra. 1558. Na jej vládu sa spomínalo ako na temné obdobie anglických dejín.
 
3.3 Alžbeta I.
Kráľovská rada sa zišla a vyhlásila Alžbetu I. za kráľovnú. V rúchu z bohatého zlatého súkna, s korunou, niesli kráľovnú na otvorených nosidlách potiahnutých zlatým brokátom do Westminsteru 14. januára 1559. V celom Anglicku asi nebolo človeka, ktorého by kráľovná neočarila. Protesty sa ozvali len z katolíckej strany z cudziny.

Alžbeta bola mimoriadne vzdelaná - ovládala sedem rečí. Nejedného muža privádzala do úžasu svojou učenosťou, ale aj pohotovosťou. Jej krutosť sa najviac prejavila vo vzťahu k jej rivalke, škótskej kráľovnej Márii Stuartovej. Na jej adresu sa totiž vyjadrovala veľmi nepeknými výrazmi. Po smrti Máriinho manžela ju nazvala „vrahyňou", pred popravou ju väznila 18 rokov.

Problémy začali, keď si šľachta uvedomila, že Alžbeta by nemala vládnuť sama, ale mala by sa vydať. Tu sa Alžbeta ukázala ako rodený diplomat a intrigán. Oficiálne vyhlásila, že sa vydala za Anglicko. Spočiatku bolo jej vyhlásenie brané na ľahkú váhu. Nikdy neodmietla návrhy šľachty a diplomati rokovali na všetky strany o jej možnom sobáši. Za najprijateľnejších kandidátov boli považovaní Karol Habsburg, švédsky panovník Erik aj švagor Filip II. - Španiel a katolík, a teda aj nepriateľ, či významní anglickí šľachtici. Alžeta sa však nikdy nevydala.

Dohady o jej zdravotnom zdravotnom stave boli už vtedy a neumĺkli dodnes. Skutočný dôvod bol však asi v tom, že manželstvo by ju politicky oslabilo. Utvrdzovali ju v tom najmä skúsenosti jej matky a sestry s ich manželmi. Ďalším dôvodom bol Robert Dudley, z ktorého spravila lorda z Leicesteru. Vždy bol v jej blízkosti, klamal ju a opúšťal a ona mu odpúšťala. Pokúšal sa ju ovplyvniť v politike, to sa mu však nikdy nepodarilo. Riadila sa vlastnými názormi.

Po stopách svojho otca Henricha VIII. upevnila Alžbeta postavenie národnej anglikánskej cirkvi. Po potlačení katolíckeho povstania nastal úplný rozchodu s Rímom: pápež Pius V. vydal bulu, v ktorej Alžbetu ako uzurpátora a kacíra zbavil trónu. Tak sa kráľovná stala vedúcou postavou medzi európskymi protestantskými vládcami. Podporovala Nizozemcov v ich  odboji proti Španielsku a Hugenotov vo Francúzsku. Povolila svojim korzárom, ako boli sir Francis Drake či sir John Hawkins, útočiť na španielske lode privážajúce drahé kovy z Nového sveta, čím si rozhnevala Španielsko. Robila to z čisto racionálnych dôvodov. Drake viedol aj flotilu, ktorá porazila španielsku „neporaziteľnú armádu". Víťazstvo pomohlo Anglicku stať sa pánom svetových morí. Poprava Márie Stuartovej a porážka Španielska vyniesli Alžbetu na výslnie a spravili z nej najsilnejšiu panovníčku v Európe.
 
Alžbeta sa uvedomovala, že Anglicko potrebovalo následníka. Rozhodla sa, že sa zmieri so Škótskom a nekrvavo ho pripojí k Anglicku, napriek tomu, že bolo stále katolícke. Syna svojej najväčšej rivalky Jakuba Stuarta urobila následníkom anglického trónu. Jakubova prastará matka bola sestrou Henricha VIII. a nárok na trón bol naozaj legitímny. Prefíkaný Jakub svoju matku nepoznal a ani sa nepostavil na jej stranu. Milovanej tete Alžbete vždy vychádzal v ústrety. Obdivu k anglickej kráľovnej sa nevedel ubrániť dokonca ani nový pápež Sixtus V. Počas celej svojej vlády Alžbeta premyslene dbala o svoju povesť a zostala veľmi obľúbenou panovníčkou. Skutočnosť, že zostávala "panenskou kráľovnou", bola politickým rozhodnutím. Podobne ako jej otec sa aj Alžbeta rozhodla byť jedinou a absolútnou vládkyňou. Na sklonku života sa Alžbeta Anglická stala zatrpknutou. Správa obrovského kráľovstva vyžadovala mladú, inteligentnú a dravú generáciu, ktorej kráľovná dala šancu. Hoci mladí muži často využívali lichôtky a dvorili starnúcej namaľovanej a vyparádenej kráľovnej, šance sa ujali. Kritický rozum Alžbetu neopúšťal a nikdy nezabudla na svoje chyby. Keď Mária Stuartová porodila syna, povedala Alžbeta o sebe: „Nie som nič iné ako odumretý kmeň stromu.“
Keď po 45 rokoch na tróne 24. marca 1603 zomrela, vážili si ju doma i v zahraničí ako nijakú inú anglickú kráľovnú a len málo panovníkov pred ňou. Smrťou Alžbety sa končí vláda Thudorovcov a na trón nastupuje rod Stuartovcov.

ZÁVER
Dúfame, že sa  nám podarilo priblíž vám rod Thudorovcov . Bez pochýb patria k najvýznamnejším osobám anglickej histórie. Pohľad na najmä Henricha VIII. sa rôzni. História je veľmi subjektívna záležitosť, takže záver je na vás. Snažili sme sa vás bližšie oboznámiť s činmi, vďaka ktorým je považovaní za kontroverzného panovníka, ale aj zoznámiť vás s jeho nemenej známymi deťmi. Jeho túžba vychovať silného a slávneho nástupcu sa mu nepodarilo. Vďaka tomu nám história dala jednu z najslávnejších panovníčok – Alžbetu I.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.015