Bitka o Britániu

Bitka o Britániu
 
Úvod
Rada by som v úvode zdôvodnila, prečo som si vybrala práve túto tému pre môj projekt. V učebných osnovách dejepisu nie je priestor, aby sa študenti oboznamovali s bližšími faktami vojenského konfliktu, známeho ako Bitka o Britániu. Preto som sa rozhodla, že sa budem touto problematikou zaoberať. Chcela som vytvoriť akéhosi sprievodcu pre študenta dňami, keď RAF (Royal Air Force – Kráľovské vzdušné sily) zvádzalo boj o zachovanie slobody Británie s nemeckou Luftwaffe. Oboznámiť sa s chybami, ktoré boli počas tejto bitky urobené a ich dôsledkami pre ďalší priebeh konfliktu. Hoci moja práca je rozsiahlejšia, než som si želala, dúfam, že to bude hodnotené skôr ako jej klad a nie zápor. Úvodom by som ešte rada zhrnula všeobecné poznatky o tejto bitke:

Bitka o Britániu bola letecká bitka v druhej svetovej vojne v lete 1940. Bola to prvá veľká čisto letecká bitka v dejinách (žiadne pozemné vojská sa nezapojili). Cieľom tejto bitky bolo zničiť alebo ťažko zdecimovať RAF a získať úplnú vzdušnú nadvládu nad kanálom La Manche, čo bolo pre nemecké velenie nutná podmienka na uskutočnenie invázie do Anglicka (plánovaná operácia Seelöwe). Britskí historici datujú bitku od 10. júla do 31. októbra 1940, čo bolo obdobie najťažších denných náletov Luftwaffe. Nemecké zdroje datujú operácie od polovice augusta 1940 do mája 1941, kedy došlo k stiahnutiu jednotiek bombardérov kvôli chystanému napadnutiu Sovietskeho zväzu. Pôvodný plán kampane Luftwaffe počítal s tým, že v priebehu štyroch dní bude stíhacie letectvo RAF v južnom Anglicku zničené. Po tom malo bombardovacie letectvo s podporou stíhačiek s dlhým doletom počas 4 týždňov zničiť letecké sily RAF a letecký priemysel v zvyšnej časti Anglicka. V prvej fáze, kedy sa Luftwaffe sústredila na bombardovanie okrajových letísk a boje nad pobrežím a kanálom, sa bitka vyvíjala v prospech Nemecka, avšak potom čo sa Hitler po britskom nálete na Berlín nechal vyprovokovať k strategickému bombardovaniu Londýna sa šťastie priklonilo na stranu Britov. Tento krok ďalej zvýšil straty Luftwaffe, ktorá potom musela dlhodobo operovať v podmienkach pre ňu nevýhodných.

Nevýhody nemeckého letectva pri útokoch na Londýn:
- Nemecko spravidla nedokázalo svojim bombardérom zaistiť dostatočnú ochranu stíhačkami po celej trase, čo zvýšilo ich straty
- Nemeckí stíhači mali nad Londýnom málo paliva: museli rátať aj s cestou naspäť a nad cieľom mohli poskytovať ochranu bombardovacím zväzom len krátky čas.
- Briti mali viac času na reakciu a zoskupenie stíhacích skupin a to aj vďaka technickej novinke - ako tak použiteľnému radaru.
- boje sa odohrávali relatívne ďaleko od nemeckých základní nad nepriateľským územím, čo znamenalo, že straty nemeckých pilotov boli definitívne. Väčšinou sa poškodené lietadlá nedostali dostatočne blízko k vlastným jednotkám a posádky boli zajaté Britmi. Naopak piloti RAF zostrelení nad domácim územím v prípade, že neutrpeli zranenie sa mohli už zanedlho vrátiť späť k bojovej jednotke.
 
Veľká Británia zahnaná do kúta
5. júna roku 1940 ráno dvaja vyšší dôstojníci Luftwaffe pochodovali po širokej piesočnej pláži neďaleko Dunkerku v severnom Francúzsku a vyhýbali sa odpadu, ktorý tu nechala ustupujúca armáda. Deň predtým lode evakuovali zvyšky Britského expedičného zboru, kým sa okolo nich uzavreli neúprosné kliešte nemeckých vojsk. Celá pláž bola posiata vybavením, ktoré tu nechali Briti. Bolo to skutočné smetisko porážky: váľali sa tu tisícky topánok vojakov, ktorí sa brodili do záchranných člnov, ležali tu stovky bicyklov, ktorými prišli na pláž, boli tu dlhé rady nákladných áut a ťažkých diel, hromady pušiek, hory konzerv. Ranný vietor roznášal všetkými smermi rôzne kusy oblečenia a stránky vojenských dokumentov, ktoré pripomínali poletujúci sneh.
  Zrazu obaja vojaci narazili na stoh prázdnych fliaš od vína a whisky, ktoré vyprázdnili vojaci, keď čakali na záchranu. Jeden z Nemcov, generál Hoffmann von Waldau z generálneho štábu Luftwaffe, kopol do fľaše špičkou topánky a urobil rukou široký oblúk.

„Toto je hrobka britských nádejí v tejto vojne!“ povedal. A potom pohŕdavo ukázal na fľaše: „A to sú náhrobky.“ Druhý dôstojník začal krútiť hlavou. Na jeho prsiach viseli miniatúry vojenských vyznamenaní z prvej svetovej vojny a pohľad jeho malých tmavých očí prezrádzal človeka, ktorý bol zvyknutý vydávať rozkazy. Bol to generál Erhard Milch, egocentrický, ale schopný správca nemeckého letectva – generálny inšpektor Luftwaffe a súčasne zástupca poľného maršala Hermanna Göringa. Milch a pozrel cez hmlu na zničené britské lode uviaznuté na plytčinách. Na jeho tvári neboli žiadne stopy nadšenia. „Ešte sme ich nepochovali,“ poznamenal. Po krátkej odmlke povedal, ako keby sám pre seba: „Nemáme času nazvyš.“ Toho dňa sa generál Milch zúčastnil porady vrchného velenia Luftwaffe. Zvolal ju poľný maršal Göring vo svojom obrnenom vlaku vzdialenom niekoľko kilometrov od Dunkerku. Okrem Milcha sa pri konferenčnom stole zišli generáli Albert Kesselring, Hugo Sperrle a Hans-Jürgen Stumpff, velitelia 2., 3. a 5. leteckej armády Luftwaffe, a šéf Göringovho štábu generál Hans Jeschonek.

Göring bol v povznesenej nálade. Eufória vyvolaná nemeckými víťazstvami pri bleskovom údere cez Nizozemsko, Belgicko a severné Francúzsko spôsobila, že poľný maršal priamo žiaril. S úsmevom obišiel stôl dookola, a pritom objímal svojich generálov a poklepával ich po ramenách. Potom sa postavil do čela stolu, aby predniesol prejav. Začal informáciou, že Francúzi zahájili sondáže ohľadne podmienok prímeria. Povedal, akú mali spolu s vodcom radosť, keď sa dozvedeli, že britská armáda bola zničená pri Dunkerku vďaka mohutným úderom nemeckých vojsk.  Milch sebou trhol. „Britská armáda?“ opáčil. Pri Dunkerku napočítal 20, možno 30 zabitých britských vojakov, zvyšku sa podarilo utiecť. „Súhlasím, že ich vypudenie z Európy behom troch týždňov je obrovským úspechom a strašnou ranou uštedrenou britskej národnej hrdosti, ale musíme si uvedomiť skutočnosť, že prepravili takmer všetky svoje vojská späť cez prieliv, čo je veľmi znepokojivé.“ Mal pravdu, hoci nemecké bombardéry zničili viac než 200 plavidiel zo záchrannej flotily, Britom sa podarilo evakuovať 224 000 vojakov – 85% Britského expedičného zboru – a tiež 140 000 francúzskych vojakov a malý počet Belgičanov. Ľudia pociťovali únavu, ich morálka bola nízka, museli na mieste ponechať všetko vybavenie, ale vykĺzli z pasce pripravenej Nemcami a po určitom čase budú pripravený k ďalšiemu boju.

Göringa, ktorý si bol pri zvolávaní porady skoro istý, že vojna už skončila, trochu vyviedol z miery Milchov komentár. Spýtal sa generálneho inšpektora, aký ďalší krok by sa mal – podľa jeho mienky – uskutočniť. Milch rezolútne odpovedal:
  „Rozhodne radím, aby sa všetky sily Luftwaffe okamžite presunuli nad prieliv. Invázia do Veľkej Británie by mala začať bez meškania... Varujem Vás, pán poľný maršal, ak dáte Angličanom tri alebo štyri týždne, doplnia straty a bude už príliš neskoro.“

V prvom okamihu to Göring považoval za nerealizovateľné, ale postupne, ako pokračovala diskusia, sa začal prikláňať k Milchovmu stanovisku a behom niekoľkých hodín plán získal určitú podobu. Plán bitky o Anglicko. Nasledujúci deň Göring prišiel do dočasného Hitlerovho hlavného stanu v belgickej osade Bruly-la-Pêche, kúsok za francúzsko-belgickou hranicou. Poľný maršal bol veľmi sebaistý, keď Hitlerovi prezentoval plán pripravený štábom Luftwaffe. Bol celkom evidentne presvedčený, že vojna na západe môže dospieť k rýchlemu koncu inváziou a dobitím Veľkej Británie. „Mein Führer,“ prehlásil Göring, „toto je plán víťazstva!“  Plán bol skutočne dobrý, ale za podmienky, že bude prevedený bleskovo, skôr než poničená britská armáda stačí chytiť druhý dych. Mala to byť invázia zo vzduchu, ktorú by zahájili mohutné nálety bombardérov na južné pobrežie Anglicka. Pod ochranou týchto lietadiel by boli na anglické územie zhodení parašutisti, ktorí by sa zmocnili letísk. Potom by transportné lietadlá Junkers Ju 52 prepravili päť elitných divízií pridelených Luftwaffe pozemnými vojskami. Títo vojaci mali obsadiť územie Anglicka rýchlosťou stepného požiaru. Plán zohľadňoval okrem očakávaného odporu na zemi aj iné nebezpečné prekážky.

Dostať Britov na kolená vyžadovalo nielen zničiť lietadla, ale aj uzavrieť pre ich obchodné loďstvo plavebné trasy a znemožniť činnosť pristavov. Znamenalo to stret s britským vojenským námorníctvom, ktoré bolo ešte stále najmohutnejším na svete. Ale Göring predpokladal, že invázia by donútila britské lode opustiť ich vtedajšie pozície v Severnom a Stredozemnom mori a tiež dobre chránené základne v Scapa Flow v Škótsku a vrátiť sa čo najrýchlejšie do kanálu La Manche. Celé Royal Navy by sa potom sústredilo v tomto úzkom morskom prielive a súčasne by sa nad bojiskom objavilo aj Kráľovské letectvo. To by umožnilo – vysvetľoval Göring – využiť Luftwaffe nielen k zničeniu vzdušných síl nepriateľa, ale tiež jeho mohutného namorníctva. Priznal, že boj môže byť krvavý a urputný a straty na oboch stranách vysoké. Ale v kritickej fáze vstúpi do boja päť ďalších divízii pozemných vojsk, nachadzajúcich sa do tej doby v zálohe. Pomocou tejto „sotva hŕstky“ nových vojakov sa podarí doviesť akciu ku konečnému výsledku a ovládnuť Anglicko. Zo súkromného hľadiska poľného maršála mal tento plán ešte ďalšiu prednosť – túto operáciu by celkom kontrolovala Luftwaffe. Pod jej velením by sa ocitlo nielen 10 divízii pozemných vojsk, ale aj lode a člny, ktoré by vojenské námorníctvo muselo dodať k preprave posíl a druhého kontingentu vojsk. Bol si istý, že Luftwaffe je schopná sa ubrániť intervencií britského vojenského namorníctva a zničiť letecké sily nepriateľa. A v prípade úspechu invázie by Hermann Göring – ako vrchný veliteľ Luftwaffe – získal leví podiel na sláve.

Pochopiteľne, že tieto myšlienky neprezradil Hitlerovi. Miesto toho zdôraznil, že je nutné splniť jednu podmienky nevyhnutnú pre výhru vo vojne. Operácia musí byť prevedená okamžite, pokým sa ešte Veľká Británia nespamätala z otrasnej porážky, ktorú utrpela v Belgicku a Francúzsku, pokým je Britský expedičný zbor, evakuovaný z Dunkerku, demoralizovaný a nemá zbrane a vybavenie. „Čakám na Vaše rozkazy, mein Führer,“ oznámil Göring sebaisto.
Ale Hitlerova odpoveď bola prekvapivá. A keď sa o nej dozvedel generál Milch, ovládol ho hnev. Hitler totiž jasne prehlásil, že i keď oceňuje praktický význam tohto plánu, je zásadne proti jeho realizácií. Nie preto, že by neveril v jeho úspech, ale pretože sa domnieva, že jeho uskutočnenie nie je nutné.
  „Žiadam, aby ste nič nepodnikali,“ povedal Göringovi. Veril, že Briti – ako múdry národ – si už stačili uvedomiť beznádejnosť situácie. Počítal s tým, že britská vláda je pripravená prijať mierové návrhy, ktoré jej hodlal predložiť. Nechcel aby v dobe, keď sa toto všetko pripravovalo, boli Briti inváziou „zašľapnutí do blata porážky“. Milch považoval také stanovisko za šialenstvo, i keď sa odvážil vyjadriť tento názor len vo svojom denníku. Neveril, že Briti budú súhlasiť s uzavretím mieru. Bol presvedčený, že sa pripravujú k boju, a že je nutné čo najrýchlejšie zničiť letectvo nepriateľa, potopiť jeho lode, zablokovať prístavy, potom sa preplaviť cez prieliv a poraziť Angličanov na ich vlastnom území. Práve takto mala podľa generálneho inšpektora Luftwaffe vyzerať bitka o Britániu a každá minúta zdržania Nemcov dávala Britom šancu na prípravu odporu.

Keby bol Hitler ochotný počúvať, čo mu radia, nemal by žiadne pochybnosti o tom, aký tvrdý bude odpor Britov. Sám Winston Churchill krátko po svojom nástupe do funkcie premiéra prehlásil v parlamente v čase, keď posledný vojak unikal z katastrofy pri Dunkerku: „Budeme bojovať na plážach, budeme bojovať na pristávacích plochách, budeme bojovať v poliach i uliciach, budeme bojovať na kopcoch. Nevzdáme sa nikdy.“ Hitlerom deklarovaná nechuť ponižovať nepriateľa sa však nevzťahovala na Francúzsko. Dva týždne po bitke pri Dunkerku padla posledná línia obrany pred nemeckým Blitzkriegom a nová vláda pod vedením osemdesiatštyriročného maršala Henriho Philippa Pétaina požiadala o prímerie. Hitler požadoval, aby jednanie prebehlo v lese pri Compiègne v tom istom vagóne, kde boli zástupcom cisárskeho Nemecka nadiktované podmienky kapitulácie po prvej svetovej vojne. Keď Pétainovi vyslanci počúvali podmienky prímeria, Hitler sedel v kresle, v ktorom roku 1918 sedel víťazný veliteľ vojsk aliancie, maršal Ferdinand Foch. Francúzi prijali podmienky 22. júna. Železničný vagón bol triumfálne prepravený do Berlína a žulový pomník postavený na počesť ceremoniálu v roku 1918 nemeckí ženisti rozmetali výbušninami na kúsky. Ďalší deň si Hitler urobil vychádzku po Paríži, kde už na verejných budovách viali vlajky s hákovým krížom.

Po páde Francúzska nemecká vojenská mašinéria začala ísť na voľnobeh. Nemeckí vojaci sa kúpali vo vodách kanálu La Manche a v Deauville a Le Touquet navštevovali reštaurácie a kaviarne označené nápismi Man spricht Deutsch, umiestnenými na rovnakých miestach, kde pred niekoľkými týždňami boli informácie English Spoken Here. Ale na severnom pobreží sa Nemci nezaoberali len odpočinkom a zábavou. Pre veliteľov nemeckých ozbrojených síl Hitlerov rozkaz „nič nepodnikať“ proti Veľkej Británií znamenal len toľko, že nechce útočiť proti ostrovnému kráľovstvu v danej chvíli. To ich nezbavovalo povinnosti pripravovať sa na možnosť, že vodca odrazu zmení názor.
  Tiež preto sa Luftwaffe začala zaoberať premiestnením 2. leteckej armády zo základní v Nizozemsku a Belgicku bližšie k prielivu. Tretia letecká armáda sa presunula z letísk blízko nedávnej línie frontu v severnom Francúzsku. Stíhačky a strmhlavé bombardéry, ktorým velil bláznivo odvážny generál Wolfram von Richthofen, bratanec známeho červeného baróna z dôb prvej svetovej vojny, sa sústreďovali na francúzskych letiskách, odkiaľ mohli behom dvadsiatich minút dosiahnuť doverské útesy a po hodine letu byť nad Londýnom.

Trochu ďalej od prielivu stavali svoje základne skupiny bombardérov a transportných letúnov. Vo francúzskych kasárňach, v ktorých bol ešte cítiť zápach z cigariet Caporal a lacného vína, sa začala rozliehať vôňa jaterníc a piva. Nemecké vojenské námorníctvo malo tiež plné ruky práce. Člny a malé lode zhromažďované a smerované dole po Rýne plávali systémom nizozemských a belgických kanálov k miestam sústredenia v kanále La Manche a na pobreží Severného mora. Hoci Hitlerov šokujúci rozkaz zakázal útočiť na Anglicko vo veľkej miere, Luftwaffe predsa len realizovala výcvikové akcie a robila sporadické útoky, ktoré mali okrem iného pripomínať Britom, že nepriateľ je blízko a je neustále pripravený k ďalšiemu skoku. Malé skupiny nočných bombardérov útočili  na samostatné ciele – letiská aj priemyselné závody, umiestnené mimo pomerne dobre chránených oblastí na juhu a východe, aby vyskúšali presnosť a účinnosť náletov. Behom dňa piloti stíhačiek prelietavali tesne nad prielivom, aby útočili na konvoje. Očakávali, že prinútia lietadlá RAF k štartu a zahájeniu boja, aby mali možnosť vyskúšať schopnosti a temperament nepriateľa.

Občas prelietavali v značných výškach aj nemecké prieskumnícke lietadlá, aby fotografovali územie Kentu, Sussexu a Hampshiru. Ale napriek týmto aktivitám a prieskumnej činnosti Wehrmacht nedokázal zistiť, čo sa deje v britských továrňach a – čo bolo ešte dôležitejšie – v mysliach Britov. Určitá časť vplyvných Britov sa domnievala, že nadišiel čas na uzavretie mieru s Nemeckom. Nie všetci z nich však boli zradcovia alebo slaboduchý ľudia, skupinu tvorili pragmaticky uvažujúci politici vo vládnych funkciách i mimo vládnych kruhov, ktorí sa po zhodnotení situácie  zľakli obrovských ľudských obetí a nesmiernych škôd, ktoré by si vyžiadal boj na život a na smrť. Tým skôr, že mali dojem, že v tomto boji nemá ich krajina veľkú šancu na víťazstvo. Alternatívne riešenie, teda mier s Hitlerom, by znamenalo rezignovať na dominanciu nad kontinentom a navrátenie zámorských kolónií odobratých Nemcom po prvej svetovej vojne. Aspoň toto hlásali nepodložené správy objavujúce sa v hlavných mestách neutrálnych európskych štátov, ktoré šírili nacistickí diplomati. Uvádzalo sa v nich, že Hitler skutočne obdivuje Britov, impérium a nimi vytvorenú civilizáciu. V súlade s jeho koncepciou Anglosasi spĺňali kritériá panskej rasy a nehodlal ich zničiť.

Na konci júna sa nemecké mierové návrhy už dostávali do Londýna najrôznejšími neutrálnymi kanálmi. Vatikán poslal správu prostredníctvom nuncia vo Švajčiarsku. Švédsky kráľ osobne odporučil, aby bola uzavretá dohoda s Nemeckom. V Španielsku nacistickí emisári viedli priame rozhovory s britským veľvyslancom Sirom Samuelom Hoarom.Oficiálne bol Winston Churchill rozhodne proti pokusom tohto druhu. Ako vysvetlil vo svojej odpovedi švédskemu kráľovi Gustavovi V.: „ Než by bolo možné o požiadavkách alebo návrhoch tohto druhu vôbec uvažovať, bolo by nutné, aby Nemecko poskytlo stále záruky nie slovami, ale činmi, a to predovšetkým navrátením slobodnej a nezávislej existencie Československu, Poľsku, Dánsku, Nizozemsku, Belgicku, a hlavne Francúzsku.“ Ale materiály zverejnené po vojne dokazujú, že Churchill neoficiálne utvrdzoval tak zmierovacie kruhy v parlamente, ako aj sprostredkovateľov z neutrálnych krajín v nádeji, že jeho vláda by mohla uzavrieť dohodu s nacistami za podmienky, že vodca myslí vážne svoje slová o zachovaní Britského impéria ako „faktoru svetovej rovnováhy“.

Pravda však bola taká, že Churchill proste hral o čas. Roľníci, vyslúžilí dôstojníci z prvej svetovej vojny a miestny dobrovoľníci síl domobrany zorganizovaní v Home Guard hliadkovali na britských cestách a 8000 kilometroch pobrežia, vyzbrojení loveckými puškami, zastaralými zbraňami, a dokonca vidlami a golfovými palicami. Pokiaľ nedostali vhodné vybavenie, pokiaľ veteráni od Dunkerku a z iných regulérnych vojenských jednotiek neboli novo vyzbrojení, pokiaľ neboli vybudované opevnenia, neboli vykopané protitankové priekopy, zamínované pláže a RAF nedostalo väčšie množstvo lietadiel a pilotov, bol každý deň odkladu nesmierne vzácny. Skutočný Churchillov vzťah k Hitlerovým mierovým návrhom ostatne nevyvoláva žiadne pochybnosti. Jedného večera zvolal poradu imperiálneho generálneho štábu do takmer prázdnej miestnosti v labyrinte podzemného veliteľského stanovišťa, známeho pod názvom „diera v zemi“, umiestneného pod Whitehallom blízko budov parlamentu a vládnych úradov. Keď premiér vstúpil, prítomní generáli a ministri vstali a dívali sa naňho v tichu rušenom iba šumením ventilátorov zaisťujúcich cirkuláciu vzduchu v miestnosti. Zastavil sa, vybral z úst cigaru, opísal s ňou kruh, ako keby ukazoval na sparťanské vybavenie miestnosti, potom ňou mávol smerom k drevenému kreslu umiestnenému v čele konferenčného stola.

 „To je miestnosť, z ktorej budem riadiť vojnu,“ prehlásil. „A ak dôjde k invázií, budem sedieť práve tu, v tomto kresle.“ Opäť si dal cigaru do úst a dodal. „A budem tu sedieť až do chvíle, kým budú Nemci odrazení alebo odtiaľto odnesú moju mŕtvolu.“ Hitlerovo presvedčenie, že Briti zmúdrejú, začalo začiatkom júla slabnúť. Oproti tomu, čo očakával ako následok Dunkerku, nevznikol ani strach ani zmätok. Nepriateľ perfektne využil prestávku v bojových akciách, ktorá nasledovala po evakuácií, ku značnému zvýšeniu výroby lietadiel, tankov a ďalších súčastí výzbroje, vďaka čomu sa z ostrova stala pevnosť. Churchill neskôr spomínal: „Muži a ženy pracovali pri sústruhoch a strojoch v továrňach až do chvíle, keď od únavy padali na podlahu. Potom ich odtiahli na stranu a dostali príkaz ísť domov a ich miesta obsadzovali iní, ktorí prišli do zamestnania  už pred zahájením smeny.“ Hitler považoval Churchilla za grobiana, ktorí sa opíja whisky, a ľudí, ktorí mu pomáhali vládnuť nad Veľkou Britániou, za tvrdohlavých blbcov. Po desiatich mesiacoch od okamihu vypuknutia vojny v septembri predchádzajúceho roka ozbrojené sily ríše dosiahli to, že celá severná Európa od poľskej rieky Bug až po pobrežie francúzska pri kanále La Manche sa dostala pod nadvládu Nemecka. Napriek tomu ľudia na druhej strane kanála túto skutočnosť kľudne ignorovali.
  Ich odpor nielenže urobil Hitlerovi škrt cez rozpočet, ale ohrozoval tiež jeho ďalšie plány. Ďalší dôležitý bod v harmonograme územných expanzii predstavoval  útok na vtedajšieho spojenca – ZSSR – a jeho zničenie. Tento zámer, ktorý hodlal uskutočniť v roku 1941, by bol oveľa komplikovanejší, keby Veľká Británia naďalej zostala jeho nepriateľom.

Hitlerovi síce došla trpezlivosť a 6. júla vydal prísne tajný rozkaz adresovaný nemeckým veliteľom, no ešte stále dúfal, že Veľká Británia sa podvolí.
  Krycí názov operácie znel Löwe (lev), čoskoro sa však rozšíril na Seelöwe (generál Alfred Jodl, náčelník štábu vrchného veliteľstva Wehrmachtu. Operácia predpokladala na južnom brehu ostrova výsadok 250 000 nemeckých vojakov, na 320 km širokom fronte, od Ramsgatu východne od strmých brehov Doveru až do zálivu Lyme západne od ostrova Wight. (Brighton, Folkestone, Pevensey...) Medzi útočiacimi oddielmi bolo en niekoľko parašutistických, vačšina mala prekonať prieliv na palube riečnych člnov, remorkérov, motorových lodí a väčších transportných plavidiel. Oddiely mali pristávať v 3 vlnách a ďalej zaútočiť do vnútra pevniny, aby odrezali Londýn od zvyšku krajiny. Gestapo malo okamžite zatknúť asi 2000 horlivých Hitlerových odporcov (Winston Churchill, spisovatelia Aldous Huxley a Virginia Woolfová, herec Noel Coward). Všetci Briti schopní boja mali byť internovaní a prevezení na kontinent.

Úspech Seelöwe závisel od bezpečného prekonania prielivu. Mali byť vybudované obrovské mínové polia, aby Royal Navy nemohlo zasiahnuť, a bolo treba zničiť RAF. Grobadmiral Erich Raeder – veliteľ Kriegsmarine neveril v úspech operácie, veď ako mohli prepraviť invázne sily cez 40 km široký kanál? Vyjadril teda svoje pochybnosti, dosiahol však len zúženie územia výsadku – bolo vyňaté územie na západ od ostrova Wight. Wehrmacht veril, že Seelöwe skončí úspechom, Raeder naopak stále dával najavo svoje pochybnosti. A hoci generál Walther von Brauchitsch, vrchný veliteľ pozemných vojsk a generál Franz Halder, jeho náčelník generálneho štábu uisťovali Hitlera o tom, že operáciu podporujú, nechali si zadné vrátka. Hitler totiž súhlasil s tým, že než dôjde k námornému výsadku, musí Luftwaffe zneškodniť RAF a kompletne zničiť leteckú obranu VB. Ale vodca nebol ešte pripravený zahájiť Seelöwe, chcel dať VB poslednú šancu na prejavenie zdravého rozumu. 19. júla zhromaždil členov Reichstagu v budove Krollovej opery v Berlíne. Lóže boli plné zahraničných diplomatov, ku ktorým sa dostali nepodložené správy, že Nemci predložia definitívny mierový návrh. Objavil sa až na konci dlhého prejavu.

Nemecké bombardéry ešte tej noci vyrazil nad VB letáky s plným textom vodcovho prejavu, ktorý medzitým už celý prezentovali kompletný v rozhlase a hneď na to aj v novinách. Hodinu po ukončení prejavu bola práve prostredníctvom BBC poslaná odpoveď – trúfalá a úplne spontánna.
  Novinár Sefton Delmer, bez toho, aby sa zaťažoval nejakými povoleniami, sa v nemčine obrátil na Hitlera. „Dovoľte, nech poviem, čo si tu vo Veľkej Británií, myslíme o výzve, s ktorou sa Vám zachcelo dovolávať sa nášho zdravého rozumu. Herr Führer, pán ríšsy kancelár, odmietame ju a strčte si ju do svojej špinavej držky.“  Hitler tiež v jednej časti prejavu povýšil generálov Milcha, Kesselringa a Sperrla do hodností poľných maršalov a Göringa do hodnosti Reichsmarschalla Veľkonemeckej ríše a vyznamenal ho Veľkokrížom Rádu Železného kríža.  6. augusta  pozval Göring svojich najlepších veliteľov Luftwaffe na konferenciu do usadlosti Karinhall vo východnom Prusku. Prehlásil, že od toho okamihu majú útoky proti protivzdušnej obrane VB silnieť, až do úplného zničenia RAF. Proti VB mala byť vrhnutá celá sila Luftwaffe. Začiatok operácie nazvanej Adlertag (Deň orla) stanovili na 10. augusta.  Göring odhadoval, že RAF bude zničené do 15. septembra, teda do začiatku operácie Seelöwe. Tieto optimistické odhady sa však ukázali ako úplne nesprávne.  Z britského hľadiska už bitka trvala, dokonca v čase porady veliteľov Luftwaffe, prebiehal nad Doverským prielivom letecký boj. Nemecké strmhlavé bombardéry pod ochranou stíhačiek  sa snažili rozprášiť alebo donútiť k návratu britský konvoj predierajúci sa k ústiu Temže.
  K odrazeniu tohto útoku boli vyslané britské stíhačky. V priebehu ďalšieho boja, ktorý pokračoval ceké popoludnie, RAF prišlo o 6 a Luftwaffe o 7 strojov. Konvoj dorazil do cieľa.
 
Prípravy k bitke
Keď sa Nemci po víťazstve nad Francúzskom na jar roku 1940 rozhodli zničiť VB, len málo ľudí verilo pochmúrnym odhadom imperiálneho štábu o 600 000 mŕtvych. Briti sa pripravovali na vojnu s nadšením a humorom. Pracovníci zoo premýšľali, ako zabrániť úteku zvierat, keď budú ich klietky rozbité. Vláda urýchlene organizovala z civilistov Home Guard, a brala skoro každého, kto sa mohol hýbať. Jedna z čiat pozostávala z ôsmich generálov ovenčených rádmi a jedného neskúseného pracovníka z obchodu. Niektoré ženy nastupujúce do pomocných oddielov nemohli uveriť, že nosenie plynových masiek má nejaký zmysel. Ich masky sa rýchlo ničili, pretože neznášali spoločnosť cigariet, pudreniek a rukavičiek. Vodiči z povolanie nadávali, pretože nemohli nájsť cestu bez smeroviek, ktoré odstránili, aby bol nepriateľ dezorientovaný. Tieto problémy ešte zvyšovalo nočné zatemňovanie a jazda v úplnej tme sa stala veľmi nebezpečnou. Jeden šofér londýnskeho autobusu, keď končil nočnú smenu, nariekal: „Ak to takto pôjde ďalej, potom je lepšie vstúpiť do armády a riadiť tank.“  Pochopiteľne sem nemeckí vojaci nikdy neprišli. Ale objavili sa bombardéry. Keď hrozné nálety začali, znášali ich Briti s ľudom, bez ohľadu na to, či na ne boli pripravený, alebo nie.

Medzera v legende o Dávidovi a Goliášovi
Od toho rozhodujúceho leta roku 1940 vznikala legenda o tom, že bitka o Britániu bola bojom medzi Dávidom a Goliášom, stretom medzi odvážnym, ale slabo vyzbrojeným ostrovným kráľovstvom a najmohutnejšou svetovou leteckou silou. Vytvorenie dojmu, že Luftwaffe je nielen mohutná, ale tiež neprekonateľná, bolo pôvodne dielom hitlerovskej propagandy ešte z čias pred druhou svetovou vojnou. Tieto snahy mali úspech.
  Dokonca aj Charles A. Lindbergh, ktorí navštevoval nemecké letecké základne a továrne v memorande z 22. septembra 1938 adresovanom Josephovi K. Kennedymu vyjadril presvedčenie o leteckej sile Nemecka. A nebol ďaleko od pravdy, ale to bol len rok 1938.
  K upevneniu mýtu o nepremožiteľnosti Luftwaffe prispeli aktivity Nemecka v Poľsku v septembri 1939 a zničenie Rotterdamu v máji  roku 1940.
  Ako by sa teda mohlo Kráľovské letectvo s narušenou morálkou a zdecimované po porážke v západnej Európe udržať na oblohe, až sa Luftwaffe objaví nad VB? Navyše počet strojov RAF sa odhadoval na 2 900, zatiaľ čo počet strojov nemeckého protivníka sa odhadoval na 4 500.
  Avšak hoci bola Luftwaffe silnejšia než RAF, kvalitou strojov sa jej RAF ľahko vyrovnalo, a naviac VB predstihla Nemecko v prípravách vševidiaceho oka – radaru. Okrem toho, piloti RAF zostrelení  nad svojou krajinou sa mohli zachrániť a vrátiť do bojovej činnosti, no nemeckí piloti boli pre Luftwaffe navždy stratení. Hitler tiež uľahčoval situáciu VB, keďže každý deň odďaľovania invázie znamenal pre britské továrne pracujúce stále vo vyšších obrátkach šancu znížiť rozdiel v počte strojov oboch bojujúcich strán. V tomto ohľade Britom pomohol aj nepriateľ, keďže v polovici roku 1940 nemecký priemysel stále pracoval ako v dobe mieru.
  Ďaľšou chybou nemeckej strany boli chyby v riadení Luftwaffe. Hitler totiž roku 1938 dospel k záveru, že letecké eso prvej svetovej vojny generál Ernst Udet bude výborným šéfom technického vybavenia Luftwaffe. Udet sa však namiesto práce venoval alkoholu, ženám a spomínaniu na staré dobré časy. Keď sa však roku 1940 začali prejavovať vnútorné problémy Luftwaffe, Göring a jeho zástupca Milch z neho urobili obetného baránka a 17. novembra 1941 ho napokon dohnali k samovražde. („Človeče zo železa, opustil si ma.“)
  Luftwaffe však mala v priebehu bitky o Britániu vážnejší problém. Letecké sily boli prispôsobené na úlohu slúžiť ako podpora pozemných vojsk, na ničenie komunikačných trás a ako „lietajúce delostrelectvo“. Ale tieto lietadlá neboli určené na vyvolanie dezorganizácie – ničenie celých miest a priemyselných oblastí – nutnej k porazenie VB.
  Na realizáciu takých úloh boli nevyhnutné bombardéry s dlhým doletom, schopné prepravovať veľké náklady púm – prípravu takýchto projektov Luftwaffe zanedbala. Čiastočne to spôsobila aj smrť generála Walthera Wevera roku, prvého šéfa štábu Luftwaffe v roku 1936. V dôsledku toho Nemci pripravili len Heinkel 177, ale ten kvôli mnohým poruchám získal operačný status až roku 1944.
  Najlepší nemecký stredný bombardér predstavoval Junkers Ju 88, s doletom až 2300 km, ale v čase bitky o Britániu jeho výroba len začínala. Ťažné kone v stajni Luftwaffe teda predstavovali Dornier Do 17 a Heinkel He 111. Oba však mali pomerne krátky dolet a problémy pri obrane pred stíhačkami.
  Najväčším neúspechom nad VB sa stal strmhlavý Junkers 87, zvaný Šťuka. Hájil síce úspechy behom vojny na kontinente a bol účinný v boji proti poľským vojnovým lodiam na Balte, proti poľským vojskám na rovinách okolo Visly, proti britským transportným lodiam pri pobreží Nórska a spojeneckej pechote v Belgicku a vo Francúzsku. Nad VB sa však šťuka stala v podstate bezbrannou proti nepriateľským stíhačkám. Priťahovala nepriateľské stíhačky „ako med muchy“ – ako to definoval jeden pilot RAF. Odpor púm zavesených pod trupom spôsoboval, že jej strmhlavý let bol relatívne pomalý, maximálne 240 km za hodinu. A tak neskôr RAF uskutočňovala každodenné masakry šťúk.
  Základnú stíhačku Luftwaffe predstavoval Messerschmitt 109, ktorého rýchlosť bola 566 km za hodinu. Nemci ho však nevyrábali v dostatočnom množstve, problémom bol tiež jeho malý dolet. Jednomotorový Me 109 mal palivo na 80 minút letu a len výstup do potrebnej výšky nad Francúzskom a cesta do Anglicka mu zabrala 30 minút, ďalšiu polhodinu potreboval na návrat. Mnoho Me 109 sa nevrátilo, lebo im došlo palivo.
  V snahe odstrániť nedostatky Luftwaffe vyrobila Messerschmitt 110, dvojmotorový stroj s doletom dvojnásobným oproti Me 109. Dosahoval však rýchlosť len 560 km za hodinu, bol teda asi o 27 km pomalší než britský Supermarine Spitfire, s ktorým mal bojovať.
  Göring a jeho spolupracovníci sa však stále domnievali, že bitku čoskoro vyhrajú, najmä kvôli oslabeniu RAF behom vojny vo Francúzsku. Bola to však osudová chyba.
  Britské stíhacie letectvo skutočne utrpelo straty, behom prvých dní Blitzkriegu vo Francúzsku stratilo RAF 232 stíhačiek, pri evakuácií Britského expedičného zboru z Dunkerku RAF, v snahe udržať Luftwaffe v čo najväčšej vzdialenosti od plavidiel putujúcich cez prieliv stratilo 106 strojov a 75 pilotov.
  Na zmenu v situácií Britov, ktorá sa dala považovať za beznádejnú, mali vplyv dva faktory. Po prvé – skutočnosť , že Hitler sa vzdal úmyslu uskutočniť inváziu ihneď po Dunkerku, im dala čas nabrať druhý dych. Po druhé – do čela britského programu budovania letectva bol postavený šesťdesiatjedenročný energický vydavateľ tlače, rodený Kanaďan, lord Beaverbrook. Neustále sa snažil aktivizovať priemysel, žiadal zavedenie sedemdňového pracovného týždňa a práce bez prestávok. Dokázal objaviť všetky potenciálne zdroje surovín. Požiadal dokonca ženy, aby sa vzdali hliníkového príslušenstva v domácnosti, keďže potreboval hliník na výrobu lietadiel.
  Dva mesiace po evakuácií z Dunkerku bolo vyrobených 446 nových stíhačiek pre RAF. Od tej doby až do konca vojny britská letecká výroba prekonávala nemeckú. Lietadlá boli montované nielen v továrňach, ale aj v malých garážach a dielňach. Začali dokonca prichádzať z Kanady a Spojených štátov.
  RAF malo tri typy stíhačiek: Hawker Hurricane, Supermarine Spitfire, Boulton – Paul Defiant. Hurricane so solídnou konštrukciou bol postupne nahradzovaný rýchlejším Spitfirom, ale oba mali vážnu slabinu. Motor nebol vybavený vstrekom paliva a v okamihu, keď sa lietadlo dostávalo do ostrého strmhlavého letu, prestával fungovať. Často to malo katastrofálne následky.
  Defiant bolo dvojmiestne lietadlo o rozmeroch hurricanu, ale nemalo slepé pole v zadnej časti kabíny, naviac mala štyri guľomety namierené dozadu, s veľmi širokým palebným rozptylom. Nemci si ho často mýlili s hurricanom. Nakoniec sa ho však naučili rozlišovať a pre nedostatky sa stalo nevhodným pre operácie počas dňa, rovnako ako – Me 110 pre Nemcov.
  VB mala tiež bombardéry. Tie útočili na priemyselné ciele v Rúrskej panve a Nemcami kontrolované prístavy pri La Manche, kde sa zhromažďovali vojská v očakávaní zahájenia Seelöwe. Ale britské nálety v tejto etape vojny – hoci spôsobili presun istej časti vojakov – boli zanedbateľné epizódy. V lete roku 1940 sa počítalo s obranou britských ostrovov a táto úloha pripadla predovšetkým stíhačkám RAF.
  Nemci mali problémy aj s britskou pozemnou obranou – predovšetkým s radarom. Briti už v roku 1936 začali budovať reťaz radarových staníc okolo Spojeného kráľovstva – od Orknejí na severnom konci Škótska až k ostrovu Wight v kanále La Manche. Najviac ich bolo na južnom a východnom pobreží.
  Nemci poznali radar, svoj vlastný systém nazvali Freya. Roku 1939 poslali vzducholoď Graf Zeppelin cez Severné more, aby zistili dosah britských radarov, misia bola neúspešná.
  Nemci si neuvedomovali prínos radarov pre letectvo, naproti tomu Briti ho naplno ocenili. Robert Watson-Watt (škótsky fyzik, Národné fyzikálne laboratórium) a jeho kolektív expertov a Sir Henry Tizard, vedecký poradca ministerstva letectva pracovali celý rok 1939 a na začiatku roka 1940, aby zdokonalili existujúci radarový systém, zväčšením jeho dosahu a členitosti.
  Dlho pred zahájením bitky oznámil Watson-Watt, že radary majú dosah až 240 km, no Frederick Lindemann, vtedajší najvýznamnejší vedecký poradca bol veľmi skeptický voči jeho tvrdeniu. Kriticky hodnotil projekty Sira Tizarda. Keby sa Churchill stal premiérom, možno by sa Lindemannovi podarilo presadiť vlastné predstavy, no roku 1940 už nemohol zablokovať vývoj radaru. Radarové stanice podávali správy o aktivitách nepriateľského letectva prísne tajnému ústrediu RAF v Bentley Priory pri Londýne.
  V miestnosti s operačným stola členky WAAF (Ženská pomocná letecká služba) posúvali symboly lietadiel na gigantickej mape. Doplnky k hláseniam telefonicky podávali členovia Pozorovacieho zboru.
  Z balkónu tejto miestnosti Air Chief Marshall Downing a jeho kontrolóri leteckej prevádzky pozorovali situáciu a vydávali rozkazy. Downing disponoval aj prísne tajným zariadením na dešifrovanie komplikovaného nemeckého kódu, ktoré Briti získali. Vďaka tomu sa dozvedel poslanie a počet útočiacich strojov.
  V polovici júla boli obe strany pripravené na veľkú skúšku, ktorá ich čakala. Hlavný úder Luftwaffe mali uskutočniť dve najsilnejšie letecké armády. Jednou z nich bola Luftlotte 3 poľného maršala Huga Sperrleho, jeho veliteľské stanovište sa nachádzalo neďaleko francúzskych kúpeľov Deauville. Jeho sily boli namierené proti ostrovu Wight, prístavu Southhampton, a veľkým základňám britského vojenského námorníctva v Portsmouthe a Plymouthe. Luftlotte 2 poľného maršala Alberta Kesselringa mala veliteľské centrum blízko Boulogne v severovýchodnom Francúzsku. Odtiaľ viedla priama cesta k Doverskému prielivu a cez juhovýchodné Anglicko k Temži a londýnskemu prístavu. Luftlotte 5 pôsobila z Nórska a Dánska a mala v bitke zohrať nepatrnú úlohu. Akcia mala mať 3 fázy:
1, potopenie britského obchodného loďstva, nálety na lode Royal Navy, základne a ďalšie objekty a zničiť alebo odstrániť z oblohy všetky stíhačky RAF,
2, sústredený útok bombardérov a stíhačiek mal ochromiť britské letectvo, zničiť letiská RAF, stanoviská obrany a továrne – Adlerangriff (Útok orla)
3, Luftwaffe mala zaistiť ochranu a podporu operácií Seelöwe, teda výsadku spojených síl ríše na Britské ostrovy.
 Stíhacie letectvo RAF pod Downingovým velením disponovalo dvoma hlavnými skupinami pripravenými na boj: Prvá – 11. stíhacia skupina, pod vedením Novozélanďana Air Vice Marshala Keitha Rodneyho, mala veliteľské centrum v Uxbridgi, na predmestí Veľkého Londýna, jej úlohou bola obrana južného pobrežia Anglicka od miesta trochu západne od ostrova Wight cez Doverský prieliv, pozdĺž Temže až do samotného Londýna. Druhá – 12. stíhacia skupina, pod velením všetečného Air Vice Marshala Trafforda Leigh-Malloryho, mala veliteľské stanovište blízko Nottinghamu v Midlands, dostala rozkaz kontrolovať územie severne od ústia Temže, cez priemyselné centrum Anglicka až po pobrežie Severného mora v Yorkshire.
  Do tej doby 11. a 12. stíhacia skupina rozširovali svoje sily. Celkovo mali pripravených 640 bojaschopných stíhačiek, väčšinou hurricany, spitfiry a podporné defianty. Druhá a tretia letecká armáda Luftwaffe mali celkovo 824 stíhačiek – 656 strojov Me 109 a 168 strojov Me 110. pomer síl pri stíhačkách teda nebol taký zlý. Hlavný cieľ útoku RAF však tvorili bombardéry. Nemci sústredili 1 191 týchto strojov, medzi nimi 316 šťúk. Downing konštatoval, že keby chceli mať nebo bez nepriateľa, piloti by ich museli zostreľovať v pomere päť ku jednej.
  Prvá veľká skúška pre obe strany prebehla 10. júla nad okolím Doveru, ktoré sa stalo známym ako „Pekelné zákutie“. Toho dňa bičoval prudký vietor juhovýchodné Anglicko a nad Doverským prielivom viseli šedivé mraky. Behom včasného odpoludnia však nemecký prieskumný pilot spozoroval dierou v mrakoch konvoj plávajúci z ústia Temže na západ pod ochranou šiestich hurricanov. Z veliteľstva Luftwaffe ako odpoveď na hlásenie, poslali veliteľovi stíhačiek umiestnených pri zráze mysu Blanc-Nez, plukovníkovi Finkovi rozkaz: „Vernichten!“(Zničiť!). Fink mal na starosti „Bitku o Kanál“(Kanalschlacht).
  O 13.30 britský pozorovatelia na Doverských útesoch spozorovali na svojich obrazovkách množstvo impulzov. Bol to signál, že z Calais vyštartovalo mnoho lietadiel. O niekoľko minút bolo jasné, že ide o minimálne 70 nepriateľských strojov. Z veliteľského stanovišťa v Bentley Priory bol vydaný rozkaz na podporu šiestich hurricanov ochraňujúcich konvoj. Lietadlá štyroch perutí RAF mali vyštartovať v pohotovostnom režime a stretnúť sa nad Doverským prielivom.
  Ani nie 30 minútová bitka bola v kronikách nazvaná „veselou zábavou“. Nemci prišli  o 4 stíhačky, Briti o 3 stroje. Bola potopená len jedna malá loď z konvoja. Obe strany boli spokojné.

Pozlátené schody k vodcovstvu vo Veľkej Británií
 Za pochmúrneho leta roku 1940 VB dostala dar z nebies v osobe nového premiéra Winstona Leonarda Spencera Churchilla – krajina získala ideálneho vodcu pre vojnové časy, človeka schopného riadiť zbedačenú krajinu, na ktorú hodlala zaútočiť Göringova Luftwaffe.
  Churchill rád vládol, rád bol vodcom a miloval tiež boj. Bol to nesmierne energický človek, schopný súperiť, chcel nielen dosiahnuť vrchol kariéry, ale tiež dokázať dokonalosť v oboroch ako maliarstvo, literatúra, pólo a lov. Najprv sa nekonvenčným štýlom prehrýzol cez Harrow, kde tvdohlavo odmietal výuku povinnej latinčiny a matematiky, potom sa dostal do vojenskej akadémie v Sandhurste, s nadšením slúžil ako dôstojník v Indií a vo veku 26 rokov ho zvolili do parlamentu. V roku 1911, keď mal sotva 37 rokov, sa stal prvým lordom admirality – súčasne zaviedol v tej dobe revolučné námorné letectvo a príležitostne sa naučil aj pilotovať.
  Churchill bol tiež bystrým oportunistom, ktorý pri budovaní kariéry nepohrdol ani zmenou strany, ak to považoval za prospešné. Bol rozhodný a rafinovaný egoista, milujúci elegantné obleky, extravagantné klobúky a preslávil sa svojou myšlienkou, že „megalománia je iba dôkazom psychického zdravia“. Práve preto, že rád pôsobil na efekt, pri plnení funkcie premiéra na seba často uvážlivo bral veľké osobné riziko. Ľudia ho milovali za to, s akou ľahkomyseľnosťou sa staval k nebezpečenstvu. Raz, keď nemecká puma vybuchla blízko jeho auta a skoro ho prevrátila, žartovne prehodil: „To snáď môj pupok udržal to auto na mieste.“

Obrovské povýšenie odvážneho esa
  Keď v polovici roka 1940 Hermann Wilhelm Göring poslal letectvo, ktoré budoval 20 rokov proti VB, dosiahol vrchol kariéry. Nielenže velil letectvu mohutnej Luftwaffe, ale ako ríšsky maršal bol v nacistickej hierarchii hneď po Hitlerovi.
  Odvážny a márnivý si už ako chlapec začal overovať svoju silu a odvahu pestovaním horolezectva. Ako až extrémne odvážny pilot behom prvej svetovej vojny zostrelil 22 lietadiel Spojencov a získal najvyššie nemecké vyznamenanie za odvahu. Po vojne si musel zarábať kaskadérskymi leteckými kúskami a spôsobil škandál, keď roku 1922 utiekol s manželkou švédskeho aristokrata.
  Čoskoro sa pripojil k Hitlerovi a bol ranený pri Mníchovskom puči. Behom liečby sa stal závislým na morfiu – tejto závislosti sa už nikdy celkom nezbavil. Bol slepo oddaný Hitlerovi.
  Z vďačnosti za takú vernosť Hitler dával Göringovi stále väčšiu moc a tiež mu prideľoval tituly, vyznamenania a ďalšie dôkazy prestíže, ktoré márnivý Göring zbožňoval. Stal sa predsedom Reichstagu, titulárnym premiérom Pruska, veľkým lovcom ríše, a vrchným lesníkom. Vybudoval na vidieku prepychový palác, kde býval so svojou druhou manželkou, herečkou, ktorú si vzal po smrti prvej manželky. Náruživo sa zaoberal svojimi koníčkami – počínajúc poľovníctvom a končiac modelmi vláčikov.
  Také podliehanie vlastným záľubám – ku ktorým patrilo i obžerstvo – sa muselo nevyhnutne stať terčom vtipov. Trúfalejší kabaretiéri nazývali Göringa Der Dicke (Tučný) a jeden berlínsky komik rozprával, že Göring má vraj zhotovené kópie svojich vyznamenaní, ktoré môže nosiť i vo vani.
 
Deň orla
  Pri stretoch medzi RAF a Luftwaffe nad kanálom La Manche, ktoré v olovici  júla dosahovali čoraz väčšiu intenzitu, nebolo pochýb, ktorá strana disponovala na začiatku väčším počtom skúsených pilotov. Nemci zdokonaľovali svoj um od dôb občianskej vojny v Španielsku. Učili sa v priebehu skutočného boja, kde pilot musel byť skutočne schpný, aby prežil. Desiatky pilotov štartujúcich na boj s RAF nad Doverským prielivom lietali v légií Condor, nemeckej leteckej jednotke, ktorá prispela k víťazstvu generalissima Franka. Boli školení v tom, ako najlepšie využívať slnko, slabosti súpera a vzájomnú zohranosť. Ich technika boja bola v tom čase neprekonateľná, o čom sa Briti presvedčili veľmi rýchlo.
  Briti lietali v zomknutej zostave, prato nemali dostatok priestoru na manévrovanie a všimli si nepriateľa až príliš neskoro, naopak nemeckí piloti sa nad Španielskom naučili lietať vo voľnej zostave. Piloti tak mali omnoho väčšiu viditeľnosť, možnosť manévrovať a pokryť väčší priestor vo vzduchu.
  V dôsledku týchto faktov Kráľovské letectvo dostávalo behom prvých stretov na frak. V priebehu prvých desiatich dní boja, počínajúc prvou veľkou bitkou nad „Pekelným zákutím“ , prišlo RAF o 50 stíhačiek. Je síce pravda, že RAF v tej dobe zostrelilo 92 lietadiel Luftwaffe, ale z toho iba 28 vzácnych a nebezpečných Messerschmittov 109.
  20. júla zahynulo 6 pilotov RAF. To bola do toho času najväčšia strata na ľuďoch. Iným pilotom sa podarilo dostať z kabín lietadiel a pristať pomocou padákov vo vodách prielivu.
  Každý sa snažil zachrániť vlastných pilotov a čo najrýchlejšie ich dostať z vody. Nemci na to využivali biele hydroplány označené znakom červeného kríža. Keď bolo nakoniec jedno z týchto lietadiel zostrelené Britmi, tí vydali varovanie: všetky záchranné lietadlá, bez ohľadu na označenie červeného kríža, budú zostrelené, ak sa dostanú do oblasti bojov. Briti mali strach nielen z toho, že bude zachránený príliš veľký počet pilotov Luftwaffe, ale tiež z toho, že budú zajatí letci RAF.
  Mnohých pilotov RAF zachraňovali rýchle člny a rybárske plavidlá, ale tie nechávali Nemcov, aby sa utopili.
  Bitka nad kanálom sa vyvíjala podľa predstáv Nemcov, ktorí pociťovali zadosťučinenie a vydávali rozkazy na posilnenie útokov. Briti sa zatiaľ len učili vzdušným bojom.
  Ale učili sa rýchlo. Velitelia RAF, keď videli medzery vo svojich útvaroch rezignovali, a začali zavádzať nové taktické zásady s využitím mnohých metód Luftwaffe. Nakoniec RAF začalo lietať v zostave nazývanej „štyri prsty“, kde každé lietadlo predstavovalo koniec prstov imaginárnej natiahnutej dlane. Znamenalo to väčšiu šancu na prežitie pre britských pilotov v ďalších bojoch.
  V ďalšej časti júla to, čo prebiehalo nad Kanálom a južným Anglickom pripomínalo boj novodobých gladiátorov. Britské lode s potravinami a vybavením sa pokúšali preplávať Doverským prielivom a šťuky sa ich snažili potopiť, než sa dostanú pod ochranné krídla protileteckej obrany.
  Keď lode priťahovali šťuky, na pomalé strmhlavé bombardéry sa vrhali spitfiry a hurricany. Ale na to čakali o pár tisíc metrov vyššie Me 109. strmhlavo útočili a prekvapovali stíhačky RAF. Práve na vývoji stretov stíhačiek mal závisieť ďalší priebeh vojny.
  V priebehu týchto teatrálnych súbojov boli málo odolný piloti rýchlo vyraďovaný a Luftwaffe na získanie času posielala Me 110. Piloti RAF však zasahahovali dva alebo tri pomalé Me 110 behom jedného boja.
  Nemci si rýchlo uvedomili, že defianti mali guľomety len vzadu a tým sa bojaschopnosť týchto lietadiel skončila. 19. júla zaútočilo na deväť defiantov letiacich z Hawkingu až dvadsať Me 109. šesť britských lietadiel bolo zničených, tri boli zachránené hurricanmi z 11. perute, ktoré zostrelili jeden Me 109.
  V tejto etape boja boli piloti v bojovej pohotovosti viac než dvanásť hodín denne a čakali na rozkazy k štartu. Perute RAF v sektoroch hraničiacich s La Manche v Kente, Sussexe a Hampshire uskutočňovali až štyri bojové lety denne a každý raz hliadkovali hodinu až hodinu a pol. V Luftwaffe neboli tri bojové lety pre stíhačky a dva pre šťuky denne ničím neobvyklým.
Letecký boj málokedy trval dlhšie než 10 až 15 minút. Boje boli viditeľné z oboch brehov La Manche. Niektorí počúvali živé reportáže BBC.
  Aj keď roku 1940 vládlo teplé, mierne slnečné počasie, občas sa vyskytli prudké dažďové smršte a hmly. Búrky často prekvapovali Nemcov, ktorí boli nútení odvolávať operácie. Briti mali v tomto prevahu, keďže oblačnosť spravidla prichádzala od Atlantiku a presúvala sa na východ, vedeli o nej skôr ako Nemci.
  Nemci sa ponáhľali s výsadkom. Koncom júla rozviedka informovala RAF, že Wehrmacht presunul 15 útočných divízii do prístavov ležiacich oproti Británií, na pobreží v severnom Nemecku, Belgicku a severnom Francúzsku.
  Nemci stále nevedeli, koľko presne lietadiel má v rezerve RAF. Často sa preto snažili ich vylákať v čo najväčšom počte. Adolf Galland mal obľúbenú metódu, ktorá dokázala vyprovokovať aj najskúsenejších pilotov. Na svojej Me 109 osamotene prelietaval na druhú stranu prielivu. Keď odjavil hliadku RAF, pohyboval sa v jej blízkosti, až kým sa jedno z lietadiel neodpojilo, aby ho zostrelilo. Galland potom ihneď otáčal smerom na Francúzsko, kde na britské lietadlo čakali nováčikovia nemeckej Luftwaffe.
  Do tejto pasce sa chytil aj jeden z najskúsenejších Downingových pilotov Alan Deer. Zachránili ho iba bojové skúsenosti. Unikal pred dvoma Me 109, podarilo sa mu dostať nadohľad doverských skál, keď ho jedno z lietadiel zasiahlo. Keď sa objavili lietadlá RAF, aby ho chránili, začal jeho spitfire horieť. Podarilo sa mu však zoskočiť s padákom. Pristál v poli, kde si práve ošetrovateľ a šofér neďaleko odstavenej sanitky RAF vychutnávali desiatu.
  Mnohí piloti nemali Deerovo šťastie, preto Downing zakázal veliteľom vzlietať len kvôli vzdušnému boju a príliš sa vzďaľovať od pobrežia.
  RAF mala občas problémy s radarom, ktorý bol nepresný z hľadiska odhadu výšky nepriateľa až o 1500 m, piloti sa však čoskoro naučili túto korekciu pripočítavať k výške udanej operátorom. Vyhli sa tak nebezpečenstvu útoku zhora.
  Nemci často posielali do vzduchu veľké skupiny lietadiel, aby zmiatli nepriateľa, keď však boli piloti RAF vo vzduchu, prvá skupina nemeckých lietadiel sa vrátila a vzlietla druhá, aby zaútočila na britské lietadlá, ktorým dochádzalo palivo.
  RAF proti tejto taktike vyvinula postup, podľa ktorého presunula hurricany a spitfiry do vnútrozemia, na hranici dosahu nepriateľských stíhačiek a čakalo sa do poslednej chvíle, kým vzlietli.
  Göring bol presvedčený, že RAF utrpelo smrteľnú stratu, no mýlil sa. Medzitým stále plávali malé konvoje Doverským prielivom, a tak to malo byť aj naďalej. Naviac ku koncu júla RAF disponovalo väčším množstvom stíhačiek v prvej línií, než na začiatku. Behom jediného mesiaca totiž britský robotníci vyrobili 496 stíhačiek. – štyrikrát viac, než v priebehu evakuácie z Dunkerku.
  Göring triumfálne predložil Hitlerovi štatistiky. Prvého augusta vodca naznačil, aby začal útok proti leteckej obrane VB v plnom rozsahu. V smernici č.17 sa písalo: „K vytvoreniu podmienok na definitívnu porážku VB budú zahájené nasledujúce akcie: Luftwaffe by mala raz a navždy zničiť RAF a britskú leteckú obranu, zaútočiť nielen proti vzdušným silám nepriateľa, ale i proti leteckým základňám, zásobovaciemu systému, leteckému priemyslu a tiež závodom, ktoré vyrábajú diely pre vybavenie lietadiel. Až bude dosiahnutý tento cieľ, majú byť zničené všetky prístavy na južnom pobreži VB s výnimkou tých, ktoré boli určené na využitie nemeckými výsadkovými silami. Luftwaffe má tieto úlohy uskutočniť bleskovo, s úplnou bezohľadnosťou a rozhodnosťou, ale má tiež povinnosť ponechať si zodpovedajúce, plne bojaschopné sily, na krytie samotnej výsadkovej operácie Seelöwe.“
  Hitler však mal pripomienku, Luftwaffe nemala terorizovať civilné obyvateľstvo a Londýn bol pre ňu zakázaným územím. Takéto kroky bolo podľa neho potrebné nechať až na koniec.
  Túto vzdušnú ofenzívu nemecké velenie nazvalo Adlerangriff (Útok orla). Hitler informoval, že operácia sa má začať až po piatom auguste, ale všetci získali dojem, že chce, aby začala behom štyridsatich ôsmich hodín. Britská rozviedka dodala túto informáciu Winstonovi Churchillovi, ten zas informoval RAF, že úder Luftwaffe je nevyhnuteľný.
  8. augusta vydal Air Marshal Downing svojim podriadeným zo stíhacieho letectva denný rozkaz: „Bitka o Britániu začne každým chvíľu. Vojaci Kráľovského letectva, osudy generácii sú vo vašich rukách.“
  Tento deň nastalo silné zvýšenie intenzity útokov Luftwaffe a všetci v RAF verili, že nastala rozhodujúca bitka. Od včasného rána šťuky uskutočňovali nálety na veľký konvoj v La Manche a medzitým iné bombardéry umiestňovali pumy takmer pred každým prístavom na južnom pobreži VB.
  Nad Hampshire, Sussexom, Kentom a La Manche pokračovali urputné letecké boje až do večera. RAF zostrelilo 24 bombardérov a 36 stíhačiek, Nemci vyhlásili, že zostrelili 49 stíhačiek RAF. Obe strany preháňali. Luftwaffe prišla o 31 strojov a RAF o 19. Bol to však boj s dovtedy najväččími stratami na oboch stranách.
  Ale stále to nebol „Deň orla“. V priebehu porád uskutočnených v predchádzajúcich dňoch bol „Deň orla“ stanovený definitívne až 6. augusta. Luftwaffe mala vyraziť do útoku za štyri dni, ak bude vhodné počasie.
  Desiateho augusta nad južným Anglickom vládli prudké dažďové prívali a nad Kanálom a severným Francúzskom viseli búrkové mraky. Nový termín pre „Deň orla“ bol stanovený na 13. augusta.
  Tentokrát bol termín dodržaný. Ráno bolo búrkové, Göring okamžite odvolával plánované akcie, ale odvolanie rozkazu prišlo príliš neskoro, aby zadržalo výpravu 74 bombardérov Dornier a 50 sprievodných Me 110, proti letiskám a objektom v Kente.
  Poľný maršal Kesselring poslal rádiom rozkazy odvolávajúce akciu, ale vrátili sa len Me 110. Dorniery pod velením Johannesa Finka pokračovali ďalej. Dúfal, že ho bude kryť silná vrstva mrakov. Britskí radaroví pracovníci zle odhadli počet bombardérov a poslali primalý počet stíhačiek. Finkove bombardéri sa predrali a zhodili pumy na letisko v Eastchurchi. Štyri nemecké bombardéry boli zostrelené a štyri poškodené. Zvyšok sa dostal do Francúzska.
  Piloti hlásili, že z boja vyradili hlavnú základňu stíhačiek RAF a zničili 10 spitfirov.
V skutočnosti boli v Eastchurchi len stíhačky druhého sledu a ľahké bombardéry. Letisko bolo schopné činnosti už po desiatich hodinách.
  Skutočná ofenzíva Dňa orla začala až 15.45 útokom skupín bombardérov a sprievodných stíhačiek proti cieľom v južnom Anglicku od Southamptonu  k ústiu Temže – 240 km pás.
  V zostave sa nachádzali šťuky a dvojmotorové Junkers Ju 88, najmodernejšie a najrýchlejšie stredné bombardéry Luftwaffe. Trasu preletu kontrolovali len stíhačky Blenheim, modifikácie bombardéra Blenheim Mk IV., využívané na boj v noci, boli o 16 km pomalšie ako Ju 88. Junkersy zaútočili na blenheimy, niekoľko ich poškodili. Podarilo sa im vybombardovať prístav a zničili alebo zapálily rozsiahle územie s prístavišťami a skladmi.
  Šťuky narazili na trinásť spitfireov. Tie strmhlav zaútočili cez doprovodné Me 109, z ktorých jedno zostrelili a vrhli sa na 40 šťúk, pričom deväť z nich zostrelily, niekoľko poškodili, zvyšok zhodil pumy a rozpŕchol sa.
  Masaker bol dielom pilotov zo 609. perute RAF.
  Nemci sa tiež chvastali. Hoci Deň orla začal popoludní, mali rekordný počet bojových letov – 1485, RAF len 700. Osádky Luftwaffe sa vrátili a hlásili zničenie desiatok lietadiel na zemi, niekoľkých malých tovární a ochromenie prevádzky v prístave v Southamptone.
  Göring dostal z nemeckého vrchného velenia hlásenie o zostrelení 70 spitfireov a hurricanov a 18 blenheimov. Straty Luftwaffe boli vyčíslené na 12 strojov.
  V skutočnosti však Luftwaffe zostrelila 13 stíhačiek RAF a prišla o 23 bombardérov a 11 stíhačiek. Straty boli ťažké pre obe strany, ale nemeckí piloti si uvedomovali, že pred radarmi sa neukryjú. Göringa ani najvyššie velenie však tieto správy našťastie pre Britov nepresvedčili o tom, že radar je prekážkou akcie. Bolo len rozhodnuté o tom, že nálety na radarové stanice sa majú začať pred zahájením Dňa orla.
  K prvému útoku došlo 12. augusta. Bola zničená stanica vo Ventnore na ostrove Wight. Táto stanica strážila Southampton, jej zničenie znamenalo veľký úspech pre Nemcov.
  Nemci však nevedeli o svojom úspechu. Nevedeli ani že blízko radarových veží mali stanovisko pracovníčky WAAF, ktoré boli špeciálne vyškolené a bolo ťažšie nahradiť ich, než postaviť nový radar.
  Göring ani len netušil, akú krízu spôsobil RAF zničením stanice vo Ventnore, dokonca neúspešné nálety na radarové stanice ho presvedčili, že sú nezničiteľné, nemá teda zmysel pokračovať v útokoch. Toto bola jedna z najväčších chýb ríšskeho maršala.
  Briti však vlastnili ešte jeden poklad navyše. Zariadenie schopné dešifrovať nemecké kódy. Keby bol zničený radarový systém, Nemci by rýchlo zistili, že Briti získavajú informácie z iného zdroja a boli by zmenili kódy.
  15. augusta ráno bola Luftwaffe pripravená opäť zahájiť akciu. Göring rozkázal veliteľom 2. a 3. leteckej armády, aby poslali do vzduchu všetky použiteľné stíhačky, 75% strmhlavých bombardérov a 50 percent bombardérov. Ak zarátame aj lietadlá poslané ako náhradu za poškodené, bolo to 975 stíhačiek, 190 strmhlavých bombardérov a 432 bombardérov. Ostatné bombardéry mali byť použité v druhej vlne.
  Generál Hans-Jürgen Stumpff, ktorý velil 5. leteckej armáde, umiestnenej v Nórsku a Dánsku úplne zabudol na radar a netušil, že nemecké kódy boli rozlúštené sa rozhodol uskutočniť prekvapujúci útok cez Severné more na letiská a letecké továrne na severovýchode Británie, medzi Tynemouthom a severným Yorkshireom.
  Lietadlá boli sledované radarom a stíhačky RAF mali dostatok času sa rozmiestniť. Zaujali pozície vo veľkej výške, od strany slnka. Odtiaľ vyrazili dve hlavné vlny bombardérov. Jedna výprava pozostávajúca zo 65 heinkelov chránených Me 110 bola okamžite rozprášená a zhodila pumy ďaleko od určených cieľov. 50 Junkers 88 tiež chránených Me 110 stihlo zasiahnuť muničný sklad na letisku pri Bridlingtone a 10 bombardérov Whitley na letisku pri Driffielde, než bolo nútených utiecť. 5. letecká armáda prišla o šestnásť heinkelov, a šesť Ju 88, teda o 20% stavu bombardérov. Briti zostrelili sedem Me 110.
  Nemci nezostrelili ani jedno lietadlo RAF. Takéto akcie už z bitky o Britániu vypadli.
  15. august na juhu Británie však pre Britov znamenal, že šťuky, heinkely a JU 88 bombardovali letiská RAF. Od Portsmouthu až k ústiu Temže a do vnútra krajiny až k Biggin Hillu na predmestiach Londýna horeli hangáre, štartovacie dráhy prederavili jamy po pumách. Nad pobrežím v dĺžke 320 km prebiehali vzdušné boje.
  Takýto deň už v priebehu bitky nenastal. Luftwaffe uskutočnila 1780 bojových letov, vrátane 520 bombardovacích. Nemci hlásili, že vyradili z prevádzky 12 staníc RAF a zničili 99 lietadiel nepriateľa. Briti oznamovali, že zničili 182 lietadiel Luftwaffe behom 974 bojových letov RAF.
  Obe strany opäť preháňali. Luftwaffe zostrelila 34 a RAF zostrelila 75 nepriateľských lietadiel. Obrovské však boli materiálne a ľudské straty. Mnoho nem. lietadiel malo troj- alebo štvorčlenné posádky. Briti mali väčšinou jednomiestne lietadlá, prišli o 17 zabitých a 16 ranených pilotov.
  Vojna pokračovala a obe strany silne krvácali a objavovalisa prvý hrdinovia. U niektorých sa prejavili vodcovské vlastnosti, stali sa vzorom pre svojich kolegov, z iných sa stávali odborníci na zabíjanie a ďalší spojovali obe tieto schopnosti.
  Jedným z najbezohľadnejších a skutočných veliteľov-zabijakov bol Brit Stanford Tuck. Vstúpil do RAF roku 1935. predtým sa učil loveckému umeniu. Pri ústupe od Dunkerku v priebehu štyroch dní zostrelil osem nemeckých strojov. Do novembra mal na svojom konte 25 zostrelených lietadiel. Tuck vedel aj ako veliť 257. stíhacej peruti a chrániť  začínajúcich pilotov.
 Nemeckým náprotivkom bol Werner Mölders. Práve tento pilot počas vojny v Španielsku roku 1937 naučil svojich kolegov lietať vo voľnej zostave. Smrtonosne sa prejavil proti nováčikom RAF behom počiatočných stretov roku 1940. V novembri mal na svojom konte 45 nepriateľských strojov. Čo z neho urobilo eso med