Občianske právo

Občianske právo

Predmet a pramene obč. práva

– zákl. zdrojom obč. práva je Občiansky zákonník. Obč. právo je ťažiskovým odvetvím súkromné práva. Upravuje spol. vzťahy osôb a majetkovej povahy, medzi fyz. osobami (občanmi), medzi fyz. a právn. osobami, a medzi týmito osobami a štátom. OZ neupravuje vzťahy vyplývajúce z výsledkov tvorivej autorskej činnosti, pracovnoprávne vzťahy, rodinné vzťahy, obchodnoprávne vzťahy.

Zásady obč. práva

– účastníci v obč. – právnych vzťahoch majú rovnoprávne postavenie. Žiaden z nich nemôže svojim rozhodnutím vynútiť splnenie povinnosti druhého účastníka, ale musí sa obrátiť na št. orgán (napr. súd, pred kt. majú rovnaké postavenie). Účastníci obč. – právnych vzťahov si môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť odlišne od zákona, ak to zákon umožňuje. Ide o zásadu zmluvnej slobody. Zásady ochrany práv tretích osôb – kt. hovorí, že výkon práv a povinností vyplývajúcich z obč. – právnych vzťahov nesmie bezdôvodne zasahovať do práv iných. Zásada súladu práva a jeho výkonu s dobrými mravmi – snaha vytvárať súlad medzi právnymi a morálnymi normami.

Zastupovanie

– občan sa môže dať pri prvých úkonoch zastúpiť svojim zástupcom. Zastúpenie vzniká:

1. na základe zákona alebo rozhodnutia orgánu – zákonné zastúpenie – konajú namiesto osôb, kt. nie sú spôsobilé na právne úkony. Zák. zástupcami maloletých detí sú rodičia alebo poručníci – súdom stanovené osoby. Zák. zástupcom občana, kt. súd pozbavil alebo obmedzil spôsobilosti na právne úkony je súdom ustanovený opatrovník. Zák. zástupca môže spravovať majetok osoby, kt. zastupuje, ale ak ide o úkon väčšieho významu je potrebný súhlas súdu. Po skončení zastupovania zák. zástupca (nie rodič) predkladá súdu záverečné vyúčtovanie zo spravovania majetku.
2. na základe splnomocnenia – občan aj právn. osoba sa môžu dať pri svojich obč. – právnych úkonoch zastupovať iným občanom alebo právn. osobou na základe splnomocenstva. V ňom treba uviesť, v akom rozsahu je zástupca oprávnený konať úkony. Jedným splnomocenstvom možno na právny úkon zmocniť aj niekoľkých zástupcov, tzv. spoločné splnomocenstvo. Plnomocenstvo zaniká: vykonaním úkonu, na kt. bolo obmedzené, ak ho splnomocniteľ odvolal, ak ho odvolal splnomocnenec, ak splnomocnenec zomrel.

Vlastnícke právo

– právo vlastniť majetok patrí k zákl. ľudským právam. Vlastnícke právo je najdôležitejším vecným právom. Predmetom vlastníctva môžu byť: hnuteľné, nehnuteľné.

Práva vlastníkov

• právo na ochranu – proti tomu kto neoprávnene do vášho vlastníckeho práva zasahuje.
• právo držby – držba predstavuje faktické ovládanie veci. Držiteľom nie je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou. Rozoznávame 2 druhy držby – oprávnená, neoprávnená, podľa toho, či sa držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti domnieva, že je pravým vlastníkom.
• právo vec užívať, požívať jej plody a úžitky – znamená to využívať úžitkovú hodnotu veci, prisvojovať si jej plody (ovocie zo záhrady) a požívať úžitky (úroky z vkladov).
• právo nakladať s vecou – je dispozičným právom vlastníka.

Povinnosti vlastníka – povinnosť zdržať sa všetkého, čo by nadmieru obťažovalo iného alebo vážne ohrozovalo výkony jeho prác. Vlastník nesmie obťažovať hlukom prachom, tienením, dobytkom, vlastník je povinný strpieť, aby v naliehavom verejnom záujme, bola na nevyhnutnú dobu v nevyhnutnej miere a za úhradu použitá jeho vec, vo verejnom záujme je možné vec vyvlastniť alebo vlastnícke právo obmedziť, ak sa účel nedá dosiahnuť inak (len na základe zákona).

Nadobúdanie vlastníctva

• zmluvou – najmä kúpnou alebo darovacou. Vlastníctvo veci vzniká jej prevzatím (hnuteľný majetok) alebo vkladom do katastra.
• dedením - zo závetu alebo zo zákona.
• rozhodnutím št. orgánu – napr. súdu
• vydržaním – osobitný spôsob nadobúdania vlastníckeho práva. Podmienkou je, aby vydržiteľ mal vec v oprávnenej držbe najmenej 5 rokov – hnuteľnosť a najmenej 10 rokov – nehnuteľnosť.

Prevod – uskutočňuje sa na základe zmluvy

Prechod – je na základe dedenia a vydraženia

Spoluvlastníctvo

– predstavuje vlastnícky vzťah viacerých subjektov k tej istej veci. Rozlišujeme:

• podielové – char. znakom je, že mieru práv a povinností určujú ich podiely na spol. veci. Ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak, podiely spoluvlastníkov sú rovnaké. Predmetom podielového spoluvlastníctva môžu byť všetky veci podľa OZ. Pokiaľ ide o hospodárenie so spol. vecou, majú spoluvlastníci možnosť dohodnúť sa. Pri úprave užívania spol. veci a hospodárení s ňou, rozhodujú spoluvlastníci väčšinou počítanou podľa veľkosti podielov. Tu je rozhodujúce, aký podiel má vlastník veci. Ak chce jeden zo spoluvlastníkov svoj podiel previesť a na inú osobu, musí ho najprv ponúknuť ostatným spoluvlastníkom. Ide o tzv. zákonné predkupné právo, kt. sa týka akéhokoľvek prevodu (darovania, predaja), avšak netýka sa prechodu vlastníckeho práva (dedenie). Spoluvlastníctvo možno zrušiť dohodou alebo rozhodnutím súdu. Na zrušenie spoluvlastníctva dohodou sa vyžaduje súhlas všetkých spoluvlastníkov. Ak sa spoluvlastníci nedohodnú, spoluvlastníctvo na návrh jedného z nich, zruší súd. Spoluvlastníci majú možnosť kedykoľvek dohodou zrušiť svoje spoluvlastníctvo. Musia sa vzájomne dohodnúť aj o vzájomnom vyrovnaní.
• bezpodielové – môže vzniknúť iba medzi manželmi. Podstatou BSN je to, že každý z manželov je úplným vlastníkom, teda nepatrí mu ½ televízora, ale celý. Predmetom BSN všetko, čo nadobudol hociktorý z nich počas trvania manželstva. Výnimku tvoria veci získané ako dar príp. ako dedičstvo, alebo veci osobnej potreby alebo k výkonu povolania iba jedného z manželov. BSN zaniká zánikom manželstva (rozvod, smrť, vyhlásenie za neplatné), za trvania manželstva súdnym rozhodnutím a to v prípade, že jeden z manželov získal povolenie na podnikateľskú činnosť, alebo zo závažných dôvodov, ak by jeho trvanie odporovalo dobrým mravom (ničenie spol. majetku). Za trvania manželstva zo zákona, napr. uloženie trestu, prepadnutie majetku odsúdeného alebo ako účinok vyhláseného konkurzu na jedného z manželov.

Dedenie

– niektoré práva smrťou človeka nezanikajú ale prechádzajú na iné osoby, hovoríme tomu prechod práv = dedenie. Dedičstvo sa nadobúda po smrti poručiteľa (zomrelý). Predmetom dedičstva môžu byť hnuteľné alebo nehnuteľné veci; vecné práva (vecné bremeno); záväzkové práva (pohľadávky a záväzky poručiteľa). V SR poznáme dedenie zo zákona a zo závetu. Nadobudnutie dedičstva potvrdzuje súd, ktorý môže poveriť notára aby ako súdny komisár urobil úkony v konaní o dedičstve (pozostalosť).

Odmietnutie dedičstva

– dedič môže dedičstvo odmietnuť ústnym vyhlásením na súde alebo u notára alebo písomne môže požiadať súd alebo notára na oboznámenie sa so stavom dedičstva. Ak sú záväzky väčšie ako dedičstvo, hovoríme tomu tzv. predĺžené dedičstvo. Vyhlásenie o odmietnutí a prijatí dedičstva už nemožno odvolať.

Dedičská nespôsobilosť

– nededí ten, kto sa dopustil zavrhnutia hodného správania voči poručiteľovi, úmyselného trestného činu proti nemu, jeho deťom, partnerovi. Môže však dediť ak mu poručiteľ tento čin odpustil.

Vydedenie

– poručiteľ môže vydediť potomka ak: mu neposkytol potrebnú pomoc v starobe, chorobe a iných závažných situáciách, o poručiteľa dlhodobo neprejavuje záujem, trvalo vedie neusporiadaný život, bol odsúdený za úmyselný trestný čin – 1 rok nepodmienečne. Naše dedičské právo pozná tzv. neopomenuteľných dedičov, kt. sú deti poručiteľa, bez ohľadu na to, či deti pochádzajú z manželstva alebo nie. Tí musia zdediť aspoň toľko, koľko im priznáva zákon, tzv. zákonný podiel. Aj neopomenuteľní dediči môžu byť vydedení.

Prechod dlhov

– dedič zodpovedá za poručiteľove dlhy len do výšky nadobudnutého dedičstva. Ak poručiteľ nemá dedičov a má dlhy, dedičom je štát a ten za to zodpovedá. Ak dedičstvo nestačí na úhradu dlhov, zostávajú pohľadávky veriteľov neuspokojené. Záver musí byť napísaný vlastnou rukou (holograficky) plus dátum a podpis. Ak závet nebol napísaný vlastnou rukou, musí ho poručiteľ pred 2 svedkami vlastnoručne podpísať a svedkovia nemôžu byť tí, kt. budú dediť.

Ak poručiteľ nemôže čítať alebo písať, prejaví svoju poslednú vôľu pred 3 svedkami v listine, kt. musí byť prečítaná a svedkami podpísaná. V každom závete musí byť deň, mesiac, rok a podpis, inak je neplatný. V závete musí poručiteľ uviesť dedičov, príp. ich podiely na dedičstve, ak nie sú určené, platí to. Neplnoletým potomkom sa v závete musí určite aspoň toľko, koľko predstavuje ich dedičský podiel zo zákona. Plnoletým potomkom aspoň toľko, koľko predstavuje polovica ich dedičského podielu zo zákona. Závet sa zrušuje neskorším platným závetom, odvolaním závetu alebo zničením listiny na kt. bol napísaný.

Dedenie zo zákona

– ak dedič nenadobudne dedičstvo zo závetu, nastupuje dedenie zo zákona. Zo zákona sa dedí v 4 skupinách:

1. dedia poručiteľove deti a manžel/ka každý rovnakým dielom. Ak nededí nejaké dieťa, nadobúdajú jeho dedičský podiel rovnakým dielom jeho deti, príp. ich potomkovia.
2. ak nededia poručiteľovi potomkovia, dedí v 2. skupine manžel, poručiteľovi rodičia a ďalej tí, kt. žili s poručiteľom v spol. domácnosti aspoň 1 rok pred smrťou, z toho dôvodu, že sa starali o spol. domácnosť, alebo boli odkázaní výživou na poručiteľa. Za spolužijúce osoby považujeme druha, družku, jeho dospelých súrodencov, vzdialenejších príbuzných, nevlastné deti. Všetci dedia rovnakým dielom, manžel však vždy najmenej polovicu dedičstva.
3. ak nededí manžel, ani jeden z rodičov, dedia v 3. skupine rovnakým dielom poručiteľovi súrodenci a tí, kt. žili s poručiteľom v spol. domácnosti najmenej rok. Ak nededí niektorý zo súrodencov, dedia jeho podiel deti.
4. ak žiadny dedič nededí v 3. skupine, dedia v 4. skupine rovnakým dielom prarodičia poručiteľa. A ak nededí žiaden z nich, dedia rovnakým dielom ich deti (tety, ujovia a strýkovia).

Dedičstvo, kt. nenadobudne žiadny dedič, pripadne štátu.

Záväzkové právo

– je najrozsiahlejšou časťou obč. práva. Zmluvnými stranami sú vo všeobecnosti veriteľ (má pohľadávku) a dlžník (má záväzok). Záväzky môžu vznikať: z právnych úkonov (najmä zo zmlúv), zo spôsobenej škody, bez dôvodného obohatenia, z iných zákonne uvedených skutočností (z dedičstva).

Obsah záväzkov

– obsahom záväzkov sú práva a povinnosti účastníkov. Splatného záväzku je dlžník povinný:

niečo dať – povinnosť dlžníka poskytnúť nejaký právny predmet (hnuteľnosť, nehnuteľnosť) ale aj inú hodnotu alebo právo (autorské). Vyskytuje sa v zmluve kúpnej, darovacej a výmennej.

niečo konať – dlžník musí vykonať urč. činnosť, napr. prepraviť materiál pri prepravnej zmluve.

niečoho sa zdržať – táto povinnosť sa vyskytuje popri iných povinnostiach, napr. pri zmluve o nájme sa vlastníkovi nepriamo ukladá, aby sa zdržal konania, kt. by s vecou nakladal.

niečo strpieť – pasívne správanie sa povinnej osoby voči správaniu sa oprávnenej osoby.

Zmeny záväzkov

– k zmene môže dôjsť:

• dohodou účastníkov – pre dohodu nie je predpísaná osobitná forma, ak sa však pre pôvodný záväzok vyžadovala písomná forma, k zmene musí dôjsť tiež písomne.
• pri omeškaní dlžníka – dlžník je povinný svoj dlh splniť včas a riadne, inak sa dostáva do omeškania. Ak dlh nesplní ani v primeranej dodatočnej lehote, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť.
• pri omeškaní veriteľa – veriteľ je v omeškaní, ak neprijal riadne ponúknuté plnenie, alebo neposkytol v čase plnenia súčinnosť na splnenie dlhu.

Zmeny v osobe veriteľa alebo dlžníka

1. postúpením pohľadávky – cesia – spočíva v tom, že na základe písomnej zmluvy postúpi pôvodný veriteľ svoju pohľadávku voči dlžníkovi novému veriteľovi. Nevyžaduje sa pritom súhlas dlžníka. Cesia sa využíva napr. pri prevodoch niektorých druhov cenných papierov.
2. prevzatie dlhu – intercesia – do právneho vzťahu nastúpi namiesto dlžníka alebo popri dlžníkovi tretia osoba. Vyžaduje sa súhlas veriteľa.

Zabezpečenie záväzku

– aby sa zabezpečila istota, že práva veriteľa budú uspokojené, ustanovuje OZ špec. zabezpečovacie prostriedky, patrí k nim:

zmluvná pokuta – je to písomnou dohodou určená peňažná čiastka, kt. je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi, ak poruší svoju zmluvnú povinnosť. Zmluvnú pokutu možno dohodnúť pre prípad porušenia akejkoľvek zmluvnej povinnosti, nemožno ju však dojednať pre prípad odstúpenia od zmluvy. Výška pokuty nie je limitovaná, je ponechaná na dohode zmluvných strán.

ručenie – vzniká zmluvou uzavretou medzi veriteľom a ručiteľom. Ručiteľ písomne vyhlási, že uspokojí veriteľovi pohľadávku, ak ju neuspokojí dlžník. Ručiteľ, kt. dlh splnil, je oprávnený požadovať od dlžníka náhradu za plnenie poskytnuté veriteľovi. Smrť dlžníka nemá vplyv na záväzok ručiteľa, pretože ručiteľský záväzok sa neviaže na osobu dlžníka ale na pohľadávku.

záložná zmluva – vzniká väčšinou uzavretím záložnej zmluvy (pís. forma). Zákon vyžaduje pre vznik záložného práva splnenie ďalších skutočností a to: odovzdanie veci veriteľovi (ručný záloh), vyznačenie vzniku záložného práva v listine, kt. osvedčuje vlastníctvo dlžníka predmetu zálohy (tech. preukaz), odovzdanie veci inej osobe, aby ju uschovala (toto všetko patrí pre hnuteľnosti). Pri zmluvne založených nehnuteľnostiach (hypotéka) sa vyžaduje k vzniku záložného práva vklad do katastra nehnuteľností. Ak nastane čas splatnosti pohľadávky a tá nie je uspokojená, nastúpi funkcia záložného práva. Veriteľ svoje právo realizuje prostredníctvom súdu.

dohoda o zrážkach zo mzdy – pohľadávka veriteľa sa touto dohodou zabezpečuje a súčasne aj uspokojuje. Dlžník dáva písomný súhlas, aby sa pohľadávky postupne uspokojovala zrážkami z jeho mzdy, čím vzniká vzťah veriteľ – dlžník – platiteľ mzdy.

Zánik záväzkov

– rozlišujeme:

splnenie dlhu – právny úkon dlžníka, kt. poskytuje veriteľovi na urč. mieste dohodnutým spôsobom a v dohodnutom čase, čo bolo predmetom jeho povinností. Ak nie je dohodnutý čas splnenia a nie je určený ani právnym predpisom, je dlžník povinný splniť dlh prvý deň potom, čo ho veriteľ o to požiadal.

dohoda – ak sa veriteľ dohodne s dlžníkom, že doterajší záväzok nahrádza novým záväzkom. Doterajší záväzok zaniká a dlžník je povinný nový záväzok splniť.

nemožno splnenia – ide o objektívnu nemožno splnenia, t. j. taký stav záväzku, že jeho plnenie je všeobecne nemožné. Ak je plnenie nemožné len subjektívne, t. j. iba pre dlžníka, napr. jeho platobná neschopnosť, jeho záväzok nezaniká.