Medzinárodná menová sústava

Spoločenské vedy » Ekonómia

Autor: temperance
Typ práce: Referát
Dátum: 20.03.2008
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 017 slov
Počet zobrazení: 11 983
Tlačení: 977
Uložení: 1 405
S medzinárodným obchodom a ostatnými ekonomickými pohybmi medzi národnými ekonomikami (pohyb kapitálu, prac. síl a pod.) sú spojené medzinárodné menové vzťahy.

Medzinárodná menová sústava predstavuje vydávanie peňazí a ich obeh vo vnútroštátnom i medzinárodnom rozsahu.

Menová sústava sa formovala s rozvojom tovarovej výroby najprv v jednotlivých štátoch, vznikom svetového trhu prerástla na medzinárodnú menovú sústavu. Úlohou MMS je sprostredkúvať platby medzi jednotlivými krajinami - vyrovnávať platobné bilancie a utvárať podmienky na rozvoj medzinárdonej deľba práce. Vývoj menovej sústavy mal postupne tieto podoby - bimatelizmus, zlatý monometalizmus, po 1. SV modifikovaný zlatý štandard, v období svetovej hospodárskej krízy a v období 2. SV nastala kríza menovej sústavy, po 2. Sv štandard zlatej devízy, neskôr demonetizácia - pokles významu zlata a jeho pôsobenie v technicko-ekonomických funkciách.
Bimatalizmus -predstavoval metalickä peňažnú sústavu, v ktorej všeobecným ekvivalentom boli peňažné kovy - zlato a striebro. Zmeny hodnoty jedného alebo druhého z nich v dôsledku zvyšovania ich ťažby viedli k poruchám bimetalizmu a koncom 19. storočia k jeho nahradeniu monometalizmom.
Monometalizmus je peňažná sústava, v ktorej vystupuje ako všeobecný ekvivalent jeden kov (zlato alebo striebro). Zo zvoleného kovú sa razia v neohraničenom množstve plnohodnotné mince schopné plniť všetky funkcie peňazí - meradla cien, obeživa, platidla, svetových peňazí.
Zlatý štandard charakterizoval peňažnú sústavu založenú na zlatom monometalizme, v ktorej zlato vystupovalo ako obeživo buď neobmedzene, alebo v obmedzenej miere, prípadne sa pripúšťala vymeniteľnosť papierových peňazí za cudzi menu vymeniteľnú za zlato. Jednou z foriem zlatého štandardu bol štandard zlatej devízy. Znamenal výmenu bankoviek za zahraničnú menu (dolár alebo libru) vymeniteľnú za zlato.

V dôsledku svetovej hospodárskej krízy v rokoch 1929 - 1933 sa museli krajiny vzdať všetkých foriem zlatého štandardu.

Medzinárodné menové vzťahy sú odrazom tovarových, kapitálových a ostatných ekonomických pohybov medzi jednotlivými krajinami, ktoré sú premietnuté v platobných bilanciách. Pri vyrovnávaní platobných bilancií sa používalo zlabo a svetové rezervné meny. Prvá mena, ktorá vystupovala vo funkcii svetovej rezervnej meny, bola anglická libra šterlingov. Neskôr sa svetovou rezervnou menou stal aj americký dolár a napokon Special Drawing Rights - SDR.

Kvalitatívny prelom vo vývoji medzinárodných menových vzťahov nastáva v rokov 1. SV a v období hospodárskej krízy v rokoch 1929 - 1933.
Postupne sa zrušil systém zlatého štandardu (vymeniteľnosť pri pevných výmenných pomeroch). V roku 1934 bola stanovená oficiálna cena zlata 35 amerických dolárov za jednú troyskú uncu (tradičná jednotka na vyjadrenie hmotnosti zlata, troyská unca = 31,103 g).

Ďalšie podstatné zmeny do medzinárdonej menovej sústavy priniesla 2.SV. Všetky meny zachvátila vojnová inflácia.
Povojnové usporiadanie menových vzťahov je známe pod názvom brettonsko-woodsky menový systém (podľa miesta konania menovo-finančnej konferencie v mestečku Bretton-Woods).

Konferencia mala za cieľ dohodnúť sa na usporiadaní menových vzťavoj tak, aby zodpovedali novému rozdeleniu síl vo svete a aby sa položili základy menovej stability prostredníctvom národného i medzinárodného regulovania peňažného obehu.

Na základe uznesenie konferencie vznikol MMF. Spolu s MMF bola založená i Medzinárodná banka pre obnovu a rozvoj, nazývaná Svetová banka, ktorá dopĺňa činnosť MMF poskytovaním dlhodobých investičných úverov na rozvoj infraštruktúry, poľnohospodárstva a energetiky.

MMF je hlavnou inštitúciou zabezpečujúcou regulovanie medzinárodných menových vzťahov. Jeho úlohou je odstraňovať prekážky brániace voľnému pohybu tovaru a služieb medzi krajinami, vytvoriť mnohostranný medzinárodný obchodný a platobný styk na základe rozvíjania voľnej zameniteľnosti mien. Poskytované úvery zo zdrojov MMF majú odstraňovať nerovnováhu v platobných bilanciách, udržiavať stabilitu mien, a tým prispievať k rastu výroby, zamestnanosti a medzinárodného obchodu.

Mechanizmus fungovania MMF bol pôvodne založený  na týchto princípoch:
- menovou jednotkou tvoriacou základ menového systému sa stal americký dolár, bol jedinou menou navonok vymeniteľnou za zlato v pomere 35 dolárov za jednu troyskú uncu zlata. Boli stanovéhé pevné menové kurzy na základe zlatej parity. Meny jednotlivých krajín sa vyjadrovali v pomere k americkému doláru (národné meny boli spojeneé so zlatom prostredníctvom dolára) - tzv. štandard zlatej devízy.
- Trhové kurzy mohli oscilovať okolo parity v rozpätí 1 % (neskôr 2,25 %). Zmena parity jednotlivých mien bohla byť uskutočnenlá len v stanovenom rozsahu, do 10 %, a to len na základe súhlasu MMF pri tzv. fundamentálnej nerovnováhe.

Museli byť pritom splnené ďalšie dve podmienky?
    - vyžadoval sa súhlas väčšiny hlasov MMF
    - pri súhlase členov, ktorých podiel na celkových vkladoch do MMF bol 10 % a viac.
- Členské podiely boli stanovené na 25 % v zlate, zvyšok 75 % v národnej mene. Suma prostriedkov, ktorými členské krajiny prispievajú do MMF, bola stanovená s ohľadom na ekonomiku krajiny, podľa podielu na medzinrádnom obchode, veľkosti menových rezerv a podobne.

Od založenia MMF (1945) sa podstatne zmenili ekonomické a politické podmienky - prijaté princípy nezodpovedali reálnym podmienkam, čo napokon viedlo k reforme brettonsko-woodskych dohôd.

Kingstonské dohody
    Výsledkom konkrétnych rokovaní o menových otázkach boli dohody o reforme medzinárodného menového systému prijaté v januári 1976 na porade MMF v Kingstone na Jamajke.

Princípy reformy:

Základný rezervný prostriedok namiesto zlata a dolárov - SDR
Special Drawing Rights, SDR - zvláštne práva čerpania - boli zavedené už v roku 1970. Majú charakter menových rezerv a sú vedené na zvláštnych účtoch členských krajín MMF. Vymedzenie SDR vo funkcii rezervných peňazí je v tom, že slúžia výlučne na vyrovnávanie zostatkov medzi centrálnymi bankami, ale nemôžu ich používať obchodné banky či súkromné osoby. Ich zlatý obsah bol pôvodne ekvivalentný zlatému obsahu amerického dolára, ale SDR neboli, a ani nie sú, vymeniteľné za zlato.

Neskôr bola zrušená ich spojitosť so zlatom a ich hodnota sa vyjadrovala na základe tzv. koša mien (16 mien). Podieľali sa na ňom meny krajín, ktorých podiel na svetovom vývoze tovaru a služieb bol najmenej 1 %. V súčasnosti je to kôš mien: amerického dolára, anglickej libry šterlingov, eura, a japonského jenu.
Zavedenie pohyblivých kurzov, ktoré by mali pružne reagovať na cenový vývoj v jednotlivých krajinách. Mechanizmus "plávajúcich" kurzov fungoval v praxi už dávnejšie (napr. libra šterlingov od roku 1972) a kingstonské dohody len oficiálne potvrdili existujúcu situáciu.

Pohyblivé kurzy (floating) - sa určujú na základe ponuky a dopytu. (Ak pri zlatom štandarde sme predpokladalií, že jedna libra sa vymieňa za 5 dolárov, pri chýbajúcej spojitosti so zlatom tento pomer môže rozlične kolísať. Napr. 1 libra  = 5 až 6 dolárov, 1 libra = a až 2 doláre a pod.).

Rozoznávame dve podoby floatingu: voľný floating - kurz sa určeuje len za základe S a D bez akejkoľvek vládnej intervencie, a riadený floating, pri ktorom dochádza k vládnej intervencii. Realizuje sa tak, že vláda kupuje alebo predáva svoju menu za cudzie meny, a to s cieľom ovplyvniť výšku ponuky či dopytu po nej, a tým aj jej kurz.
Mimoriadna pozornosť v reforme menového systému sa venuje zlatu. Požaduje sa demonetizácia zlata - proces znižovania úlohy zlata v menovej oblasti.

V súvislosti s demonetizáciou sa 1/6 zlata z MMF predala na súkromnom trhu a 1/6 sa vrátila členským krajinám.
Oficiálna cena zlata sa zrušila (v r. 1973 po druhej devalvácii dolára 42,2 dolára za troyskú uncu), utvára sa voľná trhová cena zlata.

Členské štáty MMF už nehradia 25 % členských podielov v zlate a nemajú povinnosť držať rezervy v zlate. Týmto rastie rozsah a význam zdrojov nových fondov s cieľom rozšíriť medzinárodnú likviditu.
Jamajské dohody poskytli viac možností na regulovanie menových vzťahov. Tým sa menové vzťahy nezjednodušili, naopak, stávajú sa zložitejšími.

Európska menová únia
Európske spoločenstvo (ES) riešilo problémy medzinárdoných menových vzťahov v rámci západoeurópskej integrácie. Snahy o zjednotenie menovej politiky nadobudli podobu vytvorenia Európskeho menového systému (EMS), ktorý začal fungovať od 13. marca 1979. Členskými krajinami sa stali všetky členské krajiny spoločenstva (NSR, FRA,, ITA, BENELUX - zakladateľské krajiny ES, GBR, DEN, Írsko, GRE, ESP a POR, v poradí, v akom sa ďalšie krajiny začleňovali do spoločenstva). Pri Veľkej Británii treba spomenúť jedno špecifikum. Anglická libra bola od začiatku v koši, ktorý tvorilo menovú jednotku ECU, ale v skutočnosti možno Veľkú Britániu považovať za člena EMS až od roku 1990,keď sa pripojila ku kurzovému mechanizmu EMS.

Integrácia menových politík vo forme menovej únie a spoločnej meny predstavuje konečnú fázu presunu národnej menovej suverenity na spoločný kolektívny orgán menovej únie. Jednotlivé meny členských krajín EÚ sa nahradili jednou európskou menou i v snahe dosiahnuť cieľ - vytvorenie hospodárskej a menovej únie.
Realizácia tohto cieľa bola rozložená do troch etáp:
- prvá etapa znamená odstránenie prekážok kapitálových pohybov medzi členskými krajinami EÚ a užšiu koordináciu hospodárskej a menovej politiky, ide o obdobie od 1. 7. 1990,
- druhá etapa sa datuje od 1. 1. 1994 a je spojená s ustanovením Európskeho menového inštitútu (the European Monetary Institut - EMI),
- tretia etapa, ktorá sa začala 1. 1. 1991, obsahuje oficiálne ustanovenie Európskej menovej únie a postupné zavádzanie jednej spoločnej meny.
    
1. 7. 1998 bola založená Európska centrálna banka. Je zodpovedná za jednotnú menovú politiku v tretej fáze realizácie ekonomickej a menovej únie v súvislosti s prijatím spoločnej meny euro. Hlavnou úlohou tejto banky je udržiavať cenovú stabilitu v rámci Európskeho menového systému a podporovať hospodársku politiku EÚ. Jej sídlom je Frankfurt nad Mohanom.

Má výlučné právo povoľovať vydávanie bankoviek euro v EÚ. ECB je hlavným orgánom Európskeho systému centrálnych bánk (ESCB). ESCB je tvorený okrem ECB národnými centrálnymi bankami 27 členských štátov EÚ. Z formálneho hľadiska je ESCB dvojúrovňová organizácia, ktorá má 27 členov- ESB, 13 národných centrálnych bánk členských štátov eurozóny a 14 národných centrálnych bánk tých členských štátov, ktoré ešte nezaviedli euro (DEN, SWE, GBR a 11 nových členských štátov).

EÚ zaviedla spločnú menu - EURO - od 1. 1. 1999. Vyžaduje to vysoký stupeň konvergencie ekonomík. Členmi menovej únie sa môže stať len tie krajiny, ktoré plnia tzv. konvergenčné kritériá (Maastrichtské kritériá).
Tie sú stanovené:
1. Štátna dlh nesmie prekročiť 60 % HDP.
2. Verejný rozpočtový deficit nesmie prekročiť 3 % HDP.
3. Miera inflácie nesmie presahovať priemernú ročnú mieru inflácie dosiahnutú v troch štátoch EÚ s najnižšou mierou inflácie o viac ako o 1,5 %.
4. Úroková miera na dlhodobé vládne cenné papiere nesmie presahovať priemernú úrokovú mieru existujúcu v troch štátoch EÚ s najnižšou mierou inflácie o viac ako 2 %.
5. Členská krajina EÚ musí byť členom kurzového mechanizmu EMS dva roky bez toho, že by devalvovala svoju menu.

Začiatok fungovania tretej etapy znamenal rozdelenie krajín do 4 skupín:
1. skupina - "Ins" - krajiny, ktoré sú členmi Európskej menovej únie od začiatku,
2. skupina - "Pre-Ins" - krajiny , ktorých členstvo bolo presunuté aleo nie sú členmi, pretože nesplnili konvergenčné kritériá,
3. skupina - "Opting Outs" - krajiny, ktoré si zvolili možnosť nevstúpiť do Európskej menovej únie,
4. skupina - "Long-Term Outs" - krajiny, ktoré nemajú záujem o členstvo v Európskej menovej únii, ale majú silné obchodné väzby s jej členmi (napr. Nórsko alebo Švajčiarsko).

Pôvodne členskými krajinami menovej únie bolo 11 krajín EÚ, pretože Grécko nesplnilo kritériá a Veľká Británia, DEN a SWE zatiaľ nemajú záujem byť členmi EMÚ. Od 1.1. 2001 sa členskou krajinou EMÚ stalo aj Grécko.

Rok 2002 zaznamenal historickú udalosť. Dvanásť štátov EÚ (GER, FRA, ITA, BEL, Holandsko, Luxembursko, GRE, ESP. POR, AUT, Írsko, FIN) sa zrieklo vlatnej meny a používa jednu spoločnú menu - euro. Ďalšie členské krajiny EÚ, GBR, SWE a DEN, si zatiaľ ponechali svoje meny.

Slovinsko prijalo 1. januára 2007 euro ako prvá z krajín, ktoré k EÚ pristúpili v roku 2004. Do eurozóny tak pribudla trinásta krajina.
Kôš eura tvoria: belgický frank, nemecká marka, španielska peseta, francúzsky frank, írska libra, talianska líra, luxemburský frank, holandský gulden, rakúsky šiling, portugalské escudo, fínska marka, grécka drachma a slovinský toliar.

Národné meny 13 členských kraníj menovej únie sú nahradené eurom a stratili postavenie legálnych platidiel. Zaviedli sa fyzické platidlá eurobankovky ako zákonné platidlo.

Napĺňanie jednotnej menovej politiky má napomôcť inštitucionálny rámec EMÚ. Od 1. 6. 1998 je vytvorený Európsky systém centrálnych bánk, ktorý sa skladá z ECB a centrálnych bánk jednotlivých členských krajín. Jeho základnou úlohou je udržanie cenovej stability a zabezpečenie stability jednotnej meny euro.

K 1.1. 1999 stanovila Národná banka Slovenska úvodný kurz eura na 43,097 SKK/EUR. Hodnota eura k Sk sa denne uvádza v kurzových lístkoch. Euro je referenšnou menou Sk (kurz Sk sa vyvíja od jej vzťahu k euru).

Predpokladá sa, že používanie spoločnej meny bude mať predovšetkým kladné dosahy. Zjednoduší vzájomné obchody, podporí turistický ruch, prispeje k ďalšej liberalizácii medzinárodných ekonomických vzťahov, je veľkou nádejou na spojenie roztriešteného kontinentu vrátane transformujúcich sa krajín.

SR má oficiálny záujem stať sa členom EMÚ. Podľa Stratégie prijatia eura, ktorú vypracovalo Ministerstvo financií SR a NBS sa vstup SR do EMÚ predpokladá v roku 2009. Podmienkou je schopnosť plniť Maastrichtské kritériá.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Ekonómia

:: Aktuálne kurzy mien ECB

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

0.016