Sokratés

Sokratés

Aj keď bojoval proti sofistickému relativizmu, metódou mal s nimi dosť spoločného. Takisto pracoval pomocou dialógu. Rozhovorom sa snažil dôjsť k nejakému záveru. Bol to syn kamenára a pôrodnej baby. Úžasná, charizmatická osobnosť. Celý čas sa niekde prechádzal, nadväzoval rozhovory. Neboli to samoúčelné rozhovory. Sokrates sa pýtal na významy jednotlivých vlastností a pojmov.

V tomto čase ešte doznievali jednak tradičné antické náboženské hodnoty, jednak bola aktívna demokratická polis a aktivitu od občana aj vyžadovala. Sokratova činnosť odrážala dobre maskované, no i pred jeho pôsobnosťou netušené slabé miesta v pojmoch demokratickej polis vlastných.

No naburávala i klasické grécke hodnoty. Veľmi dobre vieme, že klasický grécky človek videl dobro v pozemskom živote, jeho výhodách, v tom čo ponúka. Mať majetok, byť krásny, dobre vyzerať, mať pekné oblečenie a dostatok, jesť vyberané jedlá, byť silný, odvážny, prežiť život v dostatku a radovánkach- toto boli tradičné antické hodnoty. Silný, sebavedomý, odvážny, telesne krásny človek je ideálom antiky.

Na toto mohli nadviazať i sofisti svojím úspechom. Demokratická polis síce s niektorými starými hodnotami nesúhlasila, v zásade ale neprotirečila tradičným hodnotám antického človeka. Aj ona predpokladala, že antickému občanovi pôjde o honosné bývanie, dobré zabezpečenie, o to aby život prežil v šťastí na tomto svete, v dostatku.

Považovala to za pohnútku chcieť sa v novom demokratickom svete uplatniť. Občianske možnosti rozhodovať o sebe ako plnoprávny člen polis neboli samoúčelné, ale mali zabezpečiť čo najväčší podiel dostatku, sami výdobytky demokracie mali zabezpečiť možnosť ideálneho života podľa tradičných gréckych hodnôt, ktoré pretrvali i relativizovaním náboženstva.

A práve Sokrates dával otázky, ktoré posúvali myslenie za tradičné hodnoty, Sokrates sa na ne pýtal v snahe zachytiť všetky nepresnosti, zistiť podstatu ich zakorenenia, presne uchopiť ich podstatu. Najprv jeho otázky znejú banálne, čo priviedlo konkrétneho účastníka diskusie na to a to miesto, čo mieni robiť o chvíľu atď.. No otázky postupne postupujú, ak človek niečo mieni robiť, chce zrejme získať nejakú kladnú, hodnotnú vlastnosť alebo iný prospech. Takto sa Sokrates postupne pýta, čo je to krása, čo to je statočnosť, čo je spravodlivosť, čo je zbožnosť, čo je cnosť atď...

A tieto otázky vedúce k zamysleniu nemuseli byť každému príjemné. Nielen pre to, že nútili k mysleniu popremýšľať nad bežnými koľajami natiahnutými antickými hodnotami. Samotní ľudia, ktorí si zakladali na oblečení, bývaní, mladosti, sile a bystrosti ducha boli zaskočení. Ukázalo sa, že pre nich pevné ukotvenie hodnôt je v skutočnosti vratké. Nik nevedel Sokratovi odpovedať tak, že by definoval krásu, statočnosť, spravodlivosť, zbožnosť, cnosť.

A tu sa začne pýtať na najzákladnejšiu otázku. Čo je to dobro? Ak niečo nazývate dobrým, čo je to dobro o sebe, čo je dobro ako také? Dobro by malo byť tým o čo sa v živote usilujeme. Ale čo to dobro je? Na to mu tiež nedokázal nik odpovedať. A práve tak je myslená jeho známa veta: „Ióda mé, síde mé, pistamai“- Viem že nič neviem. Neviem o čo by som sa mal v živote snažiť, neviem to základné, neviem čo je dobré, teda z hľadiska hodnôt neviem nič.

Akým spôsobom Sokrates pracoval? Púšťal sa s ľuďmi do dialógov. A ak niekto hovoril niečo pozitívne, dával nejaké atribúty pojmom krása, cnosť, spravodlivosť,  dobro, použil Sokrates lesť. Opýtal sa, nech ho dotyčný človek poučí, čo inkriminovaný pojem znamená, že sa od múdreho rád poučí. No účastník diskusie to spravidla nevedel. A tak Sokrates odpovedal, ja nič neviem, ale nech sa nik, kto nezodpovedá na základné otázky nerobí, že čosi vie. Túto lesť, predpoklad že človek čosi vie a nakoniec ho usvedčil, že je na tom rovnako ako on, že to nevie nazývame sokratovská irónia. Ak chcel človeka doviesť k nejakému záveru v debate, toto sám nazýval maieutika /pôrodnícka vedomosť (techné)/.

Niekoho tieto otázky nútili k zamysleniu. No boli takí, ktorých to priamo ohrozovalo. Napríklad demokratickí politici, ktorí v prejavoch bežne užívali termíny dobro, spravodlivosť, cnosť. Sokrates urobil ich jazyk vágnym v očiach verejnosti. Mnohým zneistil pôsobenie, ich konkrétny prejav mohol byť v očiach intelektuálov znemožnený. Rovnako to bolo nepríjemné pre sofistov. Veď sofisti žili z ľudí, ktorí chodili do školy k nim v túžbe po sebauplatnení. A práve to čo ich chcú učiť, malo viesť k určitému cieľu, ten cieľ bol motiváciou. Sokrates práve tento cieľ relativizuje, zasadzuje mu ranu. Nevieme čo je to dobro, tak čo vlastne pomôže drahá výuka sofistov?

Sofisti sa cítili v demokratickej Attike ako ryba vo vode. No oni sami nemohli ohroziť Sokrata. Prívrženci aténskej demokracie ktorých hodnoty považoval za nedostatočne ukotvené sa na Sokrata začali hnevať. A to vyústilo do obžaloby. Obvinili ho, že kazí mládež /úplne neodôvodnené/ a že zavádza cudzie božstvá. To božstvo mal byť iba daimonión, akýsi Sokratov radca. Ako fungoval daimonión? Sokrates nebol ani schyzofrenik ani prorok! Daimonión nie je vnútorný hlas, ani svedomie! Je to iba akýsi kontrolný mechanizmus, ktorý stále Sokratovi ukáže stop, zastaví ho, ak má urobiť čosi zlé. Daimonion je kánonickej, nie organonickej povahy.

Sokrates navrhol, aby zaplatil pokutu jednu mínu, ale keďže pomáha ľuďom rozhovormi, a neberie nijaké peniaze, nech je živený zadarmo v prytanneiu /zariadení na stravovanie pre olympijských víťazov/. Na toto sa porota rozhnevala a bol odsúdený na smrť. Ale im nešlo o to zabiť Sokrata. Sokrates mal podľa ich pôvodného predpokladu utiecť z Attiky snáď do Megary. Väzenie nebolo vôbec strážené, keď iba symbolicky. Sokrates mal najlepšie podmienky na útek a o to šlo žalobcom a sudcom.

No Sokrates sa rozhodol poslúchnuť zákon i v tomto prípade. Bol človek princípov. A tak vypil jed, ako kázal zákon o poprave. Jeho žalobcom sa poprava Sokrata kruto vypomstila. Necelé dva roky na to sa uskutočnil v Attike štátny prevrat. Po ňom boli Sokratovi žalobcovia odsúdení. A dejiny tri indivíduá s menami Anytos, Melétos a Lykón odsúdili tiež.