Védy – mantry a brahmany

Poznáme štyri védy: Rigvéda- véda o veršoch, Samavéda- véda o piesňach, Jadžurvéda- véda o obetných formulách, Atharvavéda- véda o magických formulách. Každý z brahmanov ktorí konali obety mal jednu z véd vedieť spamäti, ten ktorý dozeral musel ovládať všetko. Nesmela sa stať chyba, pretože by obeť nebola platná. Postupne jazyk zastarával, no nemenilo sa to a museli ovládať presne na slabiku obrovské množstvo nezrozumiteľných textov. Základom, nosnou časťou Véd sú mantry, základné hymny a modlitby. Charakterizujeme si jednotlivé Védy z hľadiska ich základnej zložky, mantier ktoré obsahujú.

Najstaršia je Rigvéda a považuje sa za veľmi dôležitú. Obsahuje 1028 básní. Hoci jej pôvodne bolo viacero verzií, dochovala sa jedna v podaní školy Šakálovcov. Jadžurvéda sa zachovala v piatich verziách, sú medzi nimi pomerne značné rozdiely, spoločnou témou sú obete sómy a obete pri splne mesiaca, ako aj ďalšie obete /obetovanie dobytka, obeť pri inaugurácii kráľa/. Jednotlivé verzie Jadžurvédy sa delia na Čiernu Jadžurvédu a Bielu Jadžurvédu, pričom Čierna Jadžurvéda obsahuje aj prozaické texty vysvetľujúce význam rituálnych úkonov, čo Biela Jadžurvéda nemá. Samavéda je v podstate védou o melódiách a je v nej iba niekoľko desiatok originálnych textov /76/, zvyšok je z Rigvédy, hoci má dokopy 1549 sloh. Je to príručka pre speváka obetných hymien. Zachovali sa 3 verzie s malými rozdielmi. Obsahuje pokyny k vytváraniu melódií a takisto aj vlastné melódie /podobne našim solmizačným slabikám/. Najmladšia, ale rozsiahla a dôležitá je Atharvavéda, ktorá odráža tiež starú védsku tradíciu.

Každá z Véd musí obsahovať mantry - modlitby samotné, brahmany- komentáre k modlitbám, áranjaky- meditatívne texty lesných pustovníkov, záznamy rozjímaní a upanišády- filozofické texty v pravom zmysle slova. K samotným mantrám ako druhá zložka Véd vznikli brahmany, komentáre k mantrám. Vysvetľujú mytológiu, vzťah mýtu a rituálu, komentujú symboliku mantier. Mnohokrát ide o etymologické vysvetľovanie, založené na výklade pôvodu slov. Veľká pozornosť sa venuje aj rôznym mýtom, napr. ako Indra zabil Namučiho, lebo mu sľúbil, že na neho nezaútočí ani vo dne, ani v noci a nepoužije ani mokrú, ani suchú zbraň. Tak mu na úsvite zrazil hlavu vodnou penou.

Samotné brahmany už obsahujú aj nejaké filozofické pasáže. Sú to napr. úvahy o podstate súcna a nesúcna, o počiatkoch sveta. V tomto vyniká hlavne Šatapatabrahmana, ktorá hovorí, že na začiatku sveta nebolo ani súcno a ani nesúcno. Taittiríjabrahmana hovorí zas, že na počiatku bolo nesúcno a svet vznikol z askézy, najprv askézou vzniklo myslenie, a potom iné elementy ako dym, svetlo, oheň. Vysvetľuje sa aj pojem brahma, duchovný vesmírny princíp, chápaný ako najvyšší vesmírny princíp. Taittiríjabrahmana hovorí, že brahma splodilo bohov a vzniklo na východe. Podľa Šatapatabrahmany jestvuje brahma samo od seba a koná askézu. Podobne sa špekuluje o individuálnom duchovnom princípe, o átmane. Bohovia a démoni vraj pochádzali od Prádžapátiho boli pôvodne smrteľní, lebo boli bez átmanu. Átman dávajú do súvislosti s dychom a rečou, hovoria že átman vznikol z myslenia a dych je jeho telom. Dokonca sa hovorí, že reč bola to druhé čo jestvovalo vo svete. Pradžápati, pôvodná prabytosť otehotnela pomocou myslenia s rečou a porodila najprv 8 bohov, potom 12 Áditjov a nakoniec všetkých bohov.

Rigvéda obsahuje dve brahmany, Aitaréjabrahmana - venuje sa sómovým obetiam a mladšia Kaušítakibrahmana, ktorá sa venuje tiež rôznym obetiam. Samavéda obsahuje dve brahmany. Veľmi stará je Paňčavimšabrahmana, opisuje rôzne rituály, a o niečo mladšia je Džaiminíjabrahmana, ktorá vysvetľuje mýtický pôvod niektorých metrických rozmerov a rituálnych pojmov, opisuje dišputu bohov a démonov. Atharvavéda obsahuje Gópathabrahmanu, pojednáva o magických formulách a obetiach. Biela Jadžurvéda má Šatapathabrahmanu, okrem obetných tém obsahuje i filozofické myšlienky. S Čiernou Jadžurvédou je spojená Taittiríjabrahmana. Tiež obsahuje aj filozofické témy a je akoby pokračovaním príslušnej zbierky mantier a próz.