Augustinus Aurelius

Spoločenské vedy » Filozofia

Autor: ivanka88
Typ práce: Referát
Dátum: 03.08.2009
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 715 slov
Počet zobrazení: 8 866
Tlačení: 597
Uložení: 583

Augustinus Aurelius

Augustinus Aurelius dostal prezývku doctor gratiae. Ako prvý kresťan a filozof vytvoril koncepciu filozofie dejín. V tejto dobe kolovalo mnoho názorov na otázky Krista a jeho úlohy v dejinách. Augustín podáva nasledujúcu koncepciu: Pôvodne bola i doba, keď ani diabol a ostatní zlí duchovia nehrešili.

No potom diabol zhrešil a niektorí anjeli sa pridali – vznikla sústava zlých bytostí- diabol a čerti. Boh z lásky k ľudstvu stvoril človeka. No do raja postavil strom poznania dobrého a zlého. Tu vzniká otázka- prečo ho Boh postavil? Človek si musel aspoň veľmi nepatrne rajský pobyt zaslúžiť.

Boli tam výborné podmienky-  človek dokonca nemusel jesť, iba pre potešenie /nejde potom o obžerstvo?/ Dal pomerne ľahko splniteľný príkaz, ako skúšobný kameň. Strom sám je symbolom ľahko splniteľnej skúšky. No prvá smrť, strata pobytu v raji znamenala prelom z hľadiska soteriológie. Zlo je tu definitívne dané pôvodcom satanom a odtiaľ sa dostáva i k človeku.

Vyhnaním z raja človek stráca výhody. Stratením večného života prichádza nová situácia, človek sa nachádza na Zemi. Tu je hlavným trestom tzv. vonkajšie zlo /možnosť nehody, choroby, nešťastia, istota smrti/. Človek stratil istotu večného života a tá je nahradená smrťou.

Po zabývaní sa ľudí na tomto svete sa začalo ich rozmnožovanie. V Kainovi a Ábelovi vidí Augustín príslušníkov dvoch základných obcí, ktoré jestvujú vo svete. Kain je zakladateľom pozemskej obce. Augustín takto reflektuje zločin voči ľuďom, historicky prvý v Kainovej vražde. Pozemská obec je obec zla v tomto svete. Naproti nej je božia obec, je to obec dobra a uctievania, je to obec spravodlivých založená samotným Kristom ako tým čo je zrodený z Otca pred všetkými vekmi.

Tieto obce sa diferencovali už medzi anjelmi. Obec pozemská je obcou odpadnutia od dobra, obec božia je tá, kam sa snaží dostať každý eticky správny človek. Tieto obce proti sebe bojujú. Nie v takom zmysle, že nie je rozhodnuté o výsledku, vie sa že vyhrá obec božia ale v tomto svete bojujú.

Nie je dôležité akého štátu je človek, ale či je v obci božej či pozemskej. Na tomto svete sa s istotou nevie odhaliť kto je príslušníkom ktorej obce. Obec božia nie je cirkev! Je to spoločenstvo eticky správnych ľudí, hoci mnoho z nich pochádza z cirkvi, je to združenie pod vedením Krista. To je pravá vlasť a nie štáty tohto sveta.

Kristus a jeho viditeľné vykupiteľské dielo vo svete je ďalším medzníkom. Po vystúpení Krista na nebesia a Jeho vykupiteľskom akte jestvuje plná možnosť zúčastniť sa na dobrách a výhodách božej obce, umožňuje to Duch svätý. V tomto období musí fungovať medzi oboma obcami istá spolupráca, mier.

No iba do nevyhnutnej miery. V dobe pred posledným súdom má byť diabol rozviazaný. Vtedy bude napadnutá i cirkev i obec božia /tie dva pojmy sa prekrývajú- obe množiny majú prieniky/. V tomto čase bude škodiť obec pozemská obci božej. Tu diabol bude bojovať naposledy, no bude nakoniec zničený. Samotným trestom pre zlých bude večná bolesť.

Telo trpí bolesť cez vnímanie duše, mučenie, duša i telo budú večné. Trestom je pálenie ohňom. Augustinus Aurelius rozdeľuje dve formy zla: Je to vnútorné zlo ako zlo vyplývajúce zo slobodnej vôle a z toho že človek sa odtrháva od božích noriem. Vonkajšie zlo vyplýva z nedokonalosti sveta.

Sú to rozličné nehody, choroby, nešťastia a smrť. Jeho ponímanie zla je novoplatonistické. Zlo je proste odklonom od dobra, tým čím od dobra odpadne. Odpadne smerom nadol, k nižším emanáciám- vplyv novoplatonizmu je jasný. Buď odpadne vnútorne od dokonalých noriem alebo odpadne vonkajšie od dokonalého sveta, no vonkajšie zlo je len následkom konania odpadnutia vo vnútornom zle. Tým človek odpadne do nedokonalého sveta.

Človek má slobodu vôle, ale ako je to s jeho zásluhami? Zásluhy sú od Ducha Svätého. Je pravda že človek sám vykoná mnoho, ale iba neutrálne a zlé veci. U dobrých vecí Duch Svätý privedie jeho myseľ do takého stavu, že síce ešte rozhoduje sama, ale v takej malej miere že všetka zásluha pripadne Duchu Svätému. To je príčina potrebnosti milosti Boha k spáse, inak by to nebolo možné, keďže človek nemá v podstate nijaké zásluhy.

Čo sa týka pochopenia Trojice, tu sú analógie Augustína v podstate niečím medzi filozofiou a teológiou. Uznáva v Bohu jednu podstatu /essentia/ a tri osoby /persona/. Augustín ich poníma ako analógiu základných elementov vnútorného uvedomovania si človeka. Na tomto základe vyslovuje analógiu Otec- pamäť, Syn- intelekt, Duch sv.- vôľa. Niektorí teológovia túto Augustínovu filozofiu vnímajú ako neserióznu teologickú dezinformáciu -prof. Pružinský iní ju považujú za teologicky nezávadnú.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Filozofia

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.014 s.
Zavrieť reklamu