Joannes Duns Scotus

Joannes Duns Scotus

Patrí medzi 3 najvýznamnejších filozofov stredoveku. Vynikajúco argumentoval a tak ho volajú doctor subtilis. Duns Scotus tvorí pod vplyvom odsúdenia Aristotela z roku 1277. Práve to poznamenalo radikálne oddeľovanie teológie a filozofie. Filozofia je redukovaná len na časť Aristotelovej metafyziky. Skúma súcno ako súcno a nič viac. Nezaoberá sa bohom- to je vyložene záležitosť teológie, ani vedami, tie sú pod filozofiou. Teda zužuje aj Aristotelovo poňatie.

Teológia sama sa zaoberá výlučne vecami viery a na viere stojí. Je to praktická, nie teoretická veda. V podstate uznáva Averroovo stanovisko, že filozofia, najmä tá aristotelská by nič nemala mať s teológiou. Úplne odpísal prirodzenú teológiu! Nijaké dôkazy boha, usudzovanie o ňom je možné iba na základe zjavenia, inak nie. Filozofii ostane iba to súcno.

Filozofické skúmanie musí vychádzať z najvšeobecnejšieho pojmu, z bytia. Medzi najvšeobecnejšie pojmy počíta jedno, pravdivé a dobré, to tvorí passiones convertibiles, ale medzi ne počíta aj možnosti bytia, kategórie dané v pároch možností obmedzené- neobmedzené, nekonečnosť a konečnosť, príčina a zapríčinenosť /čo pôsobí a na čo je pôsobené/ etc...

V pojme bytia je všetko, aj Boh. Analýzou bytia sa dá dokázať, že musí jestvovať niečo prvé, ako prvé bytie, musíme poznať prvú cieľovú príčinu, v bytí je hierarchia dokonalosti až po tú najvyššiu dokonalosť. Toto všetko je Prvé. Prvé buď jestvuje alebo nie. Prvé nám na začiatku nepripadá ako jestvujúce. Všeobecnejším termínom než je jestvujúce je možné. Sú dve možnosti, že Prvé je jestvujúce alebo nejestvujúce, to je všeobecnejšia kategória. Ak je Prvé možné, potom je bez príčiny. Ak nemá príčinu a je možné že je, potom by musela byť príčina aby to nebolo. Ale tá príčina nie je a teda Prvé je. Najdokonalejšia príčina je inteligentná a nezapríčinená a hovoriť má o nej teológia, nie filozofia.

V mysli božej sú božské idey. Sú to úplne reálne všeobecné pojmy /ako u Viliama zo Champeax/. Prirodzenosť univerzálií je indiferentná voči tomu, čo je počtom viac a menej, voči singularite a pluralite. Univerzálie proste reálne jestvujú a nemajú vzťah k tomu či sú samé alebo ich je viac. Jestvujú ako idey a nezávisia na tom ako sa posudzujú. Pre koňa jestvuje aj kôň samotný, aj vlastnosť byť koňom, ale aj univerzália kôň vo všeobecnosti, Prvé ju má reálne vo svojej mysli. Ten základ drží na niečom a to je práve formalitas /pl. formalitates/. Je to to, čo robí vo forme tú vec vecou. Vo veci je akoby viacero foriem, koketuje tu s Augustínovou teóriou o viacerých formách vo veci.

Formalitas robí koňa koňom. Pozor, formalitas nie je samotná forma. Je to forma v časti veci, akoby forma /formalitas a parte rei/. Formalitates je vo veci viac. A z formalitates hrá jedna z nich špecifickú úlohu. Je to tá, ktorá určuje individualitu jednotlivého, je printipium individuationis. A to je hacceitas. Doslovný preklad je totosť. Je to to, čo robí vec konkrétnou jednotlivinou. V tomto je zmena oproti Akvinskému a Aristotelovi. Jestvuje mnoho formalitates a práve z jestvovania formalitates vyplýva i to že jestvujú univerzálie. Jestvujú vo veciach a aj ako idey božie. Vďaka haecceitas jestvujú aj jednotliviny. Vážil si teda aj jednotliviny aj univerzálie, bol aj realista a uznával aj indivíduá.

V Bohu je rozhodujúca vôľa. Je tým primárnym a stojí aj nad rozumom. V božej mysli jestvujú paralelne viaceré možné svety. Je na božej vôli ktorý z nich je skutočný. Týmto Duns Scotus anticipuje logiku možných svetov /Hintikka, Kripke/. Boh je vo svojom konaní úplne slobodný. Dodržuje iba to čo ustanovil, t. j. prvé dve prikázania a je viazaný Aristotelovou zásadou sporu ´/A a súčasne ´A/. Keď Boh tvoril svet, nebol ničím viazaný.

Keby bol vytvoril iný svet alebo iné božie prikázania, ten svet by bol krásny a tie prikázania by boli dobré. Vo svojej mysli má iné svety a hocikedy môže v tej istej chvíli premeniť svet na inú realitu, ak by chcel. Aj v človeku je vôľa hodnotená vyššie než rozum. Viera ako záležitosť vôle je nad rozumom. Vôľa rozhoduje čo skutočne urobíme, rozum len posudzuje či sú to skutky dobré alebo zlé. Z vôle povstáva láska a tá je viacej než múdrosť. Kristus sa stal človekom z lásky.