Dejinné súvislosti formovania sociálnej pomoci

Dejinné súvislosti formovania sociálnej pomoci

Dejinné súvislosti formovania sociálnej pomoci a sociálnej práce ako oblasti spoločenskej praxe.

Historické počiatky sociálnej práce sa odvíjajú od filantropických a charitatívnych organizácií. Začiatky sú v organizovanej charitatívnej a nápravnej činnosti dobrovoľných a prevažne náboženských organizácií. Dobročinnosť má svoje korene aj v kresťanskom učení a demokratických tradíciách spoločnosti, ktoré uznávajú hodnoty každého človeka.

Prvky sociálnej práce sa objavujú ako reakcie súdržnosti ľudského rodu, ľudského vzťahu človeka ku človeku, spolupatričnosti, pochopenia a spoluzodpovednosti i za iných, osvojovanie rovnosti a spravodlivosti zametených jedincov.

Začiatkom 19. storočia sa v Anglicku a v USA začína presadzovať individuálna starostlivosť (poukazovanie na bývanie, výučbu a kurzy vo väzniciach, plánovanie pomocných akcií, venuje sa pozornosť prisťahovalcom, a pod.). Ďalšie sociálne aktivity sa rozvíjajú koncom 19. storočia v Amsterdame, v Berlíne 1908, v Londýne 1915, v Amerike (New York 1915), v Číne, Indii, Austrálii.

Počiatky sociálnej práce nachádzame v „prípadovej práci" (case work), ktorá bola používaná od roku 1890 ako konkrétna systematická práca so sociálne potrebnými klientami.

Počiatky formovania sociálnej práce ako špecifickej profesie s vlastnou teóriou a metodikou možno uvádzať začiatkom 20. storočia, keď dochádza k prvým výcvikom sociálnej práce. V roku 1917 vychádza kniha „Social Diagnosis" od M. Richmondovej, ktorá potvrdzuje systematický prístup k postupnému zbieraniu informácií o klientoch ako podkladu pre sociálnu diagnostiku.

Postupne začínajú vznikať samostatné školy sociálnej práce. Prvé pokusy výcviku sociálnych pracovníkov sa uskutočňovali krátkodobými kurzami (New York 1889, Nemecko 1899, Praha 1917, Sokol, YWCA). M. Richmondová (1922) popisuje intuitívnu sociálnu prácu; v Anglicku Thomas Chalmers poukazuje na potrebu skúmať jednotlivé prípady biedy a núdze; Octavia Hillová sa venovala intenzívnemu riešeniu bytovej problematiky, zriaďovaniu dielní, klubov; Elizabeth Frydová začala vr. 1913 navštevovať väznice a poriadala tam kurzy šitia; Jana Addamsová (USA) v r. 1889 založila „Hull House" a za svoju sociálnu činnosť a mierové snahy dostala v r. 1931 Nobelovu cenu.

Začiatkom 20. storočia výraznejšie začína ovplyvňovať formovanie sociálnej práce rozvoj spoločenských vied. V 20. a 30. rokoch ovplyvňuje sociálnu prácu psychológia Freud, Adler, Mayer a neskoršie Rank, Sullivanová, Horkenyová (Krakešová, 1973).

Zakladateľkou „prípadovej sociálnej práce" (case work) je Američanka M. Richmondová („Social Diagnosis", 1917, a „What is social case work?", 1922), ktorá jej prostredníctvom rieši individuálne životné situácie človeka. Uvedené diela sú považované za prvé pokusy vedeckého prístupu k riešeniu sociálnych problémov jednotlivca. Klienta sleduje ako člena rodiny s objektívnym posúdením materiálnej potrebnosti s tendenciou spravodlivého poskytnutia sociálnej pomoci.

Sledovanie klienta plne využíva dovtedajšie poznatky z psychológie, najmä motiváciu individuálneho správania, uspokojovanie životných potrieb a ponára sa do predchádzajúcich skúseností s návratom do detstva.

V 40. rokoch V Robinsonová svojimi prácami („Odborné vedenie v prípadovej sociálnej práci". 1936: „Meniaca sa psychológia v prípadovej sociálnej práci", 1938) prekonáva sociologicky orientované prístupy diagnostikovania. M. Richmondová vychádza z pozície

chápania klienta ako individuálnej psychologickej jednotky. Nové požiadavky na sociálneho pracovníka predpokladajú jeho profesionálne vedomosti, schopnosti, a tým aj nové požiadavky na jeho osobnosť. V roku 1938 sa odhaduje vo svete asi 300 škôl sociálnej práce.

Po II. svetovej vojne F. Hollisová („Sociálna práca prípadová ako psychosociálna terapia", 1965) a H. Perlmanová („Sociálna práca prípadová ako proces riešiaci problémy", 1957), sú ovplyvňované Freudovou psychoanalytickou teóriou, ale súčasne je tu prejav rešpektovať tzv. „funkčný" smer sociálnej práce.

1. a 60. roky sú charakteristické rozvojom sociálnej starostlivosti najmä v priemyselne rozvinutých krajinách. Dynamika zmien priemyselnej spoločnosti prináša technické, ekonomické a sociálne zmeny, ktoré jedinec buď bude rešpektovať, alebo bude sústavne prichádzať do sociálnych konfliktov.

V anglosaskej literatúre sa v súvislosti s meniacou sa spoločnosťou otvára nová problematika sociálneho uplatňovania jednotlivcov a skupín (changing society). Výrazne ovplyvňuje aj vzdelávanie v sociálnej práci, napr. E. Younghusbandová (Social Work In Great Britain, 1950-1978), N. Titmus (1964, 1967), R Leonard (1966), J. Moffet (1968).

V 80. rokoch sa sociálna práca orientuje na vedné disciplíny, ktoré sa venujú integrálnemu skúmaniu človeka. Popri rešpektovaní zvláštností osobnosti človeka sa výraznejšie venuje pozornosť prírodnému a spoločenskému prostrediu človeka. Rešpektuje prispôsobovanie sa človeka prostrediu a súčasne jeho aktívnemu pretváraniu, napr. sociológia integrálneho skúmania človeka a integrálna antropológia.

Na základe historickej analýzy a funkčnosti sociálnej práce vyplýva, že sociálna práca sa začala formovať so zámerom pomoci „sociálne slabým" ľuďom, ako sociálna ochrana so sociálnym diagnostikovaním, sociálnou terapiou, sociálnym poradenstvom.

Priestor pre vedu o budúcom vývoji „každodenného života" je veľmi široký, sprostredkovanie medzi osobnosťou (jedincom) a spoločnosťou v reálnych sociálnych podmienkach je nenahraditeľné pre ďalšiu stabilizáciu spoločnosti, relatívne bezkonfliktovú socializáciu človeka v celoživotnom priereze (od prípravy prostredia a narodenia,

„každodenného života", prípravy na tvorbu hodnôt a dôstojného užitia), až po jeho odchod.

V súčasnosti sa vo svete sociálni pracovníci pripravujú na viac než 1600 univerzitách a školách.

Aby sa v súčasnosti sociálna práca realizovala profesionálne, koncepčne, komplexne a zodpovedne, vyžaduje si aj vytvorenie inštitucionálnych základov sociálnej práce (nielen sociálnej politiky), a to:

• na globálnej úrovni, v rámci európskych štruktúr (profesijné združenia, odborné kongresy, vedecké konferencie a pod.)
• na úrovni štátu, resp. štátnej správy (napr. Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, odbory sociálnych vecí štátnej správy a samosprávy a nimi zabezpečované služby sociálnej pomoci, kurately, domovy dôchodcov, protidrogové liečebne a iné),
• na úrovni iných nevládnych spoločenských organizácií, združení, nadácií a pod. (napr. kluby dôchodcov, psychologické po radne, ubytovne pre sociálne odkázané matky s deťmi, zariadenia pre pomoc bezdomovcom a iné),
• vzájomnou spoluprácou nevládnych inštitúcií a štátu, samosprávy obcí a miest.