Metódy a techniky sociálnej práce

Metódy a techniky sociálnej práce

Metodológia a metodika sociálnej práce

Každá vedná disciplína má vytvorenú metodológiu, pomocou ktorej vytvára systém metodiky danej vednej oblasti. Dôkazom toho, že sociálna práca je vednou disciplínou je jej metodológia a metodický systém, ktorý predstavujeme v tejto kapitole.

Metodológia a metodika sociálnej práce, základné pojmy

Metodológia je časťou vedy, ktorá sa zaoberá budovaním metód, ktorými disponuje daná vedná oblasť.83

Podľa Ţilovej84 sa metodológia sociálnej práce zaoberá teoretickými, gnozeologickými, logickými a psychologickými otázkami metód, metodických postupov a metodík ako aj princípov a zákonov vedeckého bádania ako tvorivého procesu. Súčasťou metodológie je tvorba, hodnotenie efektu používaných metód, ale aj metód používaných v oblasti empirického výskumu a následne pri tvorbe teoretických zovšeobecnení.

Strieženec ju považuje za teóriu vedeckých a výskumných metód práce, ktorá má charakter náuky, a ktorou sa vytvára vedecký systém.

Koncept

Koncept predchádza výberu metódy a samotnej techniky, ktorou bude metóda v praxi uplatnená. Je určený teóriou sociálnej práce alebo smerom, ktorého sa sociálny pracovník pridŕža (napr. behaviorálna sociálna práca, systémové teórie, ekosociálne teórie, kognitívne teórie apod.), súhrnom poznatkov sociálneho pracovníka, cieľovou skupinou, s ktorou pracuje a jeho skúsenosťami s riešením podobného problému. Predstavuje teda určitý kontext práce sociálneho pracovníka – poznatky, vedomosti, spôsobilosti a skúsenosti, z ktorých bude vychádzať pri výbere metódy.

Metóda

Pri definíciách metódy sociálnej práce rozlišujeme dva prístupy k chápaniu pojmu metóda.86

1. Snaha definovať metódu pomocou jej vonkajších charakteristík.

Najčastejšie je v rámci tohto prístupu definovaná ako určitý postup, sled krokov, návod... Zástupkyňami tohto prístupu sú napr. Richmond či Levická (viď ďalej).

2. Snaha o objasnenie, analýzu a popísanie jednotlivých krokov konkrétneho profesionálneho

Zástupcovia tohto prístupu odmietajú klasické chápanie pojmu metóda, používajú pojmy ako formy práce, metodické systémy, metodické konanie. Stretávame sa so snahou o vedecký prístup k problematike metód.

Jednou z najznámejších definícií je definícia Mary Richmond, ktorá popisuje metódu ako usporiadanie série rôznych činností zameraných na dosiahnutie určitého cieľa, ktorá umožňuje vhodné použitie techník, pričom zohľadňuje ich podriadenosť konkrétnemu cieľu. Veľmi ucelenú definíciu metódy však ponúka aj Levická88, ktorá ju popisuje ako

„štruktúrovanie zamýšľaného konania do jednotlivých fáz práce, ktoré sú výsledkom ich predchádzajúceho overenia v praxi. Jednotlivé fázy sú výsledkom zhody teoretikov, vyplývajúcej z procesu objektívneho poznania konania orientovaného na úspešnosť pracovných postupov vo vzťahu k účelu a cieľu. Pričom celok je charakteristický práve určitým usporiadaním jednotlivých krokov. Tieto kroky nazývame fázy, alebo etapy metódy.―

Metóda je teda určitým postupom, overeným spôsobom práce s klientom, ovplyvňuje ho cieľový subjekt (napr. rodina s dvoma malými deťmi), jeho momentálna sociálna situácia

(nezamestnaný otec v rodine), jeho vzťahové (vzťahy so starými 78 rodičmi) a jeho systémové väzby (sociálna politika v SR).89

MATOUŠEK, O. a kol. 2003. Metody a řízení sociální práce. Praha: Portál, 384 s. ISBN 80- 7178-548-2. 90 SCHILLING, J. 1999. Sociálna práca – hlavné smery rozvoja sociálnej pedagogiky a sociálnej práce. Trnava: SAP, 272 s. ISBN 0-88908-54-X. 91 LEVICKÁ, J. 2003. Metódy sociálnej práce. Trnava : ProSocio, 122 s. ISBN 80-89074-38-3. 92 LEVICKÁ,

2006. Na ceste za klientom. Metódy, formy a prístupy v sociálnej práci. Trnava: ProSocio,335 s. ISBN 80-969454-0-8.

Kombináciu oboch prístupov ponúka Schilling90, ktorý sa stotoţňuje s chápaním metódy ako sledu krokov vedúcich k cieľu, no pre prehľadnosť navrhuje nasledujúce pomenovanie metód: formy práce – tzv. základné, hlavné metódy sociálnej práce: sociálna práca s jednotlivcom, s rodinou, so skupinou... (napr. sociálna práca so skupinou),

postupy – metódy v zmysle druhu terapie, metóda vedenia rozhovoru, skupinová dynamika... (napr. terapeutický model, postup),

metódy – metódy v zmysle konkrétneho konania, napr. rolové hry, nácvik konštruktívnej hádky, interview... (napr. brainstorming).

Ani pri tomto prerozdelení sa nestráca pojem technika (viď ďalej)! Pre sociálnu prácu je charakteristické, že väčšinou sa nevyužíva jedna metóda, ale kombinácia viacerých metód v závislosti od konkrétneho problému, s prihliadaním na individualitu klienta a jeho situácie.

Technika

Levická91 chápe techniku ako určitý návod na použitie metódy, na jej modifikáciu alebo jej prispôsobenie problému a situácii jednotlivých klientov. Pojem technika pritom zahŕňa tri rôzne hľadiská:

zručnosť profesionálneho konania, subjektívna schopnosť, ktorá pri osvojení metódy umožňuje racionalizovať a optimalizovať pracovný výkon, pričom predstavuje profesionálnu odpoveď vzhľadom na individualitu prípadu,92

jednotlivé zložky používaných metód, spôsob uplatnenia, použitia metódy.

Metodika sociálnej práce

Pojem metodika môže nadobúdať rôzny význam:

v metodológii výskumu v sociálnych vedách chápeme pod metodikou konkrétnu podobu výskumnej metódy realizovanej v konkrétnom prípade, v sociálnej práci sa používa pre označenie realizácie a modifikácie metódy pri konkrétnom klientovi termín technika sociálnej práce,

v širších súvislostiach môže byť pod metodikou chápaný konkrétny postup práce pri konkrétnej metóde, čo v sociálnej práci opäť zastrešuje termín technika, v praxi sa môžeme stretnúť aj so synonymickým používaním pojmov metóda, metodika a technika, v sociálnej práci je potrebné tieto termíny odlišovať (viď vyššie),

môže tiež predstavovať súhrn metód, pracovných postupov v danej vednej oblasti.

V súčasnosti je metodika sociálnej práce chápaná ako súbor postupov, metód a techník, ktoré umožňujú sociálnemu pracovníkovi výber najvhodnejšieho spôsobu pomoci pre klienta.93 Vo vývoji metodiky je možné odlíšiť dva smery.

1. Praktické používanie náhodne zvolených metód a ich prispôsobovanie sociálnej

Sociálni pracovníci si na základe vlastného odhadu zvolili pre prácu s klientom metódu, s ktorou mali skúsenosť v podobnom prípade. Priebeh práce si podrobne zaznamenávali, so

všetkými modifikáciami a reakciami. Ak sa im zvolená metóda potvrdila, doporučili ju ostatným pre využívanie v danom prípade, pri obdobnom probléme. Ak sa neoverila, zamietli ju. Takto sa budovala metodika, ktorá však nebola vedecky podložená a overená.

2. Vedecké spracovanie používaných metodických

Od počiatku bol tento smer orientovaný na vedecké úsilie o vypracovanie súboru vhodných metód pre sociálnu prácu. V centre jeho záujmu bol rozvoj výskumnej činnosti a vedecké overovanie úspešnosti a neúspešnosti jednotlivých metodických postupov. Metodické konanie V literatúre sa môžeme stretnúť s pojmom metodické konanie, ktorý je výsledkom snahy zdôrazniť, že sociálny pracovník nepracuje len s jednou metódou, ale s kombináciou viacerých metód.

Metodické konanie v sebe zahŕňa niekoľko požiadaviek:

• orientácia na cieľ,
• dodržanie metodických princípov,
• realizácia prostredníctvom určených pracovných postupov, ktoré sú expertmi pokladané za najvhodnejšie pre dosiahnutie cieľa,
• kompetentnosť konania profesionálov v zmysle kvality podávaného výkonu aj oprávnenosti konať.

V súčasnosti je pre sociálnu prácu charakteristický eklektický prístup, ktorý sociálnym pracovníkom umožňuje výber ľubovoľnej metódy, kombinácie metód a teda metodického postupu. Preto metodické konanie od sociálnych pracovníkov vyžaduje, aby poznali širokú škálu metód, ich využiteľnosť pri jednotlivých problémových situáciách, ale aj ich obmedzenia, čo okrem iného vyžaduje aj širokú teoretickú poznatkovú základňu. Výsledkom metodického konania v konkrétnom prípade bude metodický postup – postup práce, výber metód a technika ich využitia pri práci s daným klientom.

Literatúra:

DE ROBERTIS, C. In LEVICKÁ, J. 2003. Metódy sociálnej práce. Trnava: ProSocio, 122 s. ISBN 80-89074-93-6. 84 ŽILOVÁ, A. 2000. Kapitoly z teórie sociálnej práce. Žilina: Edis, 119 s. ISBN 80-7100-783-8. 85 STRIEŢENEC, Š. 2006. Teória a metodológia sociálnej práce. Trnava: Tripsoft, 296 s. ISBN 80-969390-4-1.

LEVICKÁ, J. 2002. Teoretické aspekty sociálnej práce. Trnava: Trnavská univerzita, 283 s. ISBN 80-89074-39-1. 87 LEVICKÁ, J. 2003. Metódy sociálnej práce. Trnava : ProSocio, 122

ISBN 80-89074-38-3. s. 8 88 LEVICKÁ, J. 2006. Na ceste za klientom. Trnava: ProSocio, 331 s. ISBN 80-969454-0-8. s. 84.

MATOUŠEK, O. a kol. 2003. Metody a řízení sociální práce. Praha: Portál, 384 s. ISBN 80- 7178-548-2. 90 SCHILLING, J. 1999. Sociálna práca – hlavné smery rozvoja sociálnej pedagogiky a sociálnej práce. Trnava: SAP, 272 s. ISBN 0-88908-54-X. 91 LEVICKÁ, J. 2003. Metódy sociálnej práce. Trnava : ProSocio, 122 s. ISBN 80-89074-38-3. 92 LEVICKÁ,

2006. Na ceste za klientom. Metódy, formy a prístupy v sociálnej práci. Trnava: ProSocio,335 s. ISBN 80-969454-0-8.

ŽILOVÁ, A. 2000. Kapitoly z teórie sociálnej práce. Ţilina: Edis, 119 s. ISBN 80-7100-783-

94 LEVICKÁ, J. 2003. Metódy sociálnej práce. Trnava : ProSocio, 122 s. ISBN 80-89074-

38-3. s. 7-8 95 LEVICKÁ, J. 2006. Na ceste za klientom. Trnava: ProSocio, 331 s. ISBN 80-969454-0-8.