Suicidalita

Suicidalita

V danej problematike sa venujeme suicidalitou. Jedná sa o komplexný jav, vyskytujúci sa na rôznorodej škále od suicidálnych myšlienok až po dokonaný suicidálny akt. Suicidálne jednanie je život ohrozujúcim typom správania. Tým, že obsahuje možnosť definitívneho ukončenia života, predstavuje výrazný zásah do života jedinca i do života jeho blízkych ľudí a jeho okolia.

Podľa Ondrejkoviča (2009) je suicidalita niekedy nazývaná samovraždou, vyjadruje psychický stav, v ktorom všetky myšlienky, fantázie, impulzy a konanie smerujú cielene k privodeniu smrti. Samotná samovražda je vlastným úmyselným usmrtením. Ako vedecký problém má multidimenzionálny charakter. Prelína sa s problematikou medicíny, psychológie, sociológie, filozofie, osobitne axiológie a v neposlednom rade i sociálnou pedagogikou (Ondrejkovič, 2009).

Podľa Duševného zdravia Austrálčanov (2009) suicidalita zahŕňa samovražedné myšlienky (vážne myšlienky o tom, že si človek vezme vlastný život), samovražedné plány a pokusy o samovraždu. Ľudia, ktorí majú samovražedné myšlienky a robia samovražedné plány, sú vystavení zvýšenému riziku pokusov o samovraždu a ľudia, ktorí majú všetky formy samovražedných myšlienok a správania, sú vo väčšej miere vystavení samovraždám (Duševné zdravie Austrálčanov, 2009).

Motivácia suicidálneho jednania

K vyšetreniu dieťaťa či adolescenta po suicidálnom pokusu patrí vždy zisťovanie motivácie tohto nežiaduceho jednania. Je to dôležité pre porozumenie toho, čo sa stalo a pre terapeutickú intervenciu smerom do budúcna. Pritom často narážame na určité ťažkosti. Pri vyšetrení sa mnohokrát dozvedáme len jednu z príčin. Príkladom môže byť dievča, ktorá ako motív suicidálneho jednania uviedla konflikt s vrstovníkmi.

Má dlhodobé problémy v prospechu a v správaní v škole, rodičia sa rozviedli a naďalej medzi nimi prebieha vlečúci súdny spor. Hádka s kamarátkou bola síce spustená suicidálneho jednania, ale významnú roly hrali i ostatné okolnosti. Pri posudzovaní motívov suicidálneho jednania musíme počítať s tým, že okrem motívov vedomých existujú i nevedomé, pacient môže svoje skutočné motívy tajiť, prípadne zveličovať (Koutek, 2006).

Spôsoby prevedenia suicídia

Spôsoby prevedenia suicídia môžeme podľa Fishera a Škodu (2009) deliť na tvrdšie- obesenie, skok z výšky, použitie strelnej zbrane a mäkšie- požitie liekov, čo je spôsob typický pre adolescentné dievčatá a ženy (Fisher, Škoda, 2009).

Príčiny suicidálneho jednania

Podľa Ondrejkoviča (2009) môžeme deliť príčiny na vnútorné- zmeny osobnosti, až psychopatie, zmeny hormonálne (pubertálne správanie, poruchy duševné, poruchy intelektu), zmeny psychiky na báze drobného organického poškodenia centrálneho nervového systému a ďalej príčiny vonkajšie- vplyvy rodinného prostredia a výchovy, vplyv pracovného prostredia, vplyv spoločnosti rovesníkov (Ondrejkovič, 2009).

POSTOJ SPOLOČNOSTI K SUICIDALITE

V tejto kapitole sa zaoberáme postojom spoločnosti k suicidalite, možnosti riešenia a prevencia suicidality. V neposlednom rade sa zameriame na sebapoškodzovanie.

Postoj spoločnosti, možnosti riešenia a prevencia suicidality Postoje spoločnosti:

Postoje spoločnosti k samovraždám sa menili v priebehu stáročia od veľmi odmietavých až po liberálnejšie. V krátkosti si predstavíme postoje spoločnosti k samovraždám ako to bolo kedysi v rozličných krajinách.

V starom Egypte nebola samovražda nikdy prijímaná s nadšením. Človek mal zomrieť prirodzene, až príde jeho čas. Jedinou výnimkou boli samovraždy v meste Napata, kde podľa zákonov bohovia mohli nariadiť skrze Amonovho kňaza, aby sa nejaký človek zabil. Samozrejme toho kňazi zneužívali a tak sa tieto praktiky, potom čo bol sám faraón vyzvaný k samovražde, zastavené. V predkolumbovskej Amerike boli samovraždy motivované najmä nábožensky.

Mayovia mali dokonca bohyňu samovrážd ixtab, zobrazovanú s povrazom okolo krku. Mayovia, ktorí sa obesili, putovali na zvláštne miesto na nebi. Inkovia sa za veľkých epidémií a ďalších vážnych okolností mohli obetovať bohom. Aztékovia mohli ničote uniknúť len významnými skutky v živote alebo spôsobom smrti. Medzi takú smrť patrila aj samovražda. Najmä utopenie zaisťovalo, že sa človek dostane do najkrajšieho zo 13 nebeských svetov.

Z dejín antického Grécka a Ríma poznáme mnoho slávnych osobností, ktoré si vzali život. Postoje k samovraždám sa ale v priebehu času a tiež medzi jednotlivými filozofickými školami dosť menili. V Thébach a na Cypre bola v určitej dobe tela sebavrahov okamžite pálená i bez upozornenia rodiny, zatiaľ čo neskôr dával komora dokonca povolenie k samovraždám v oprávnených situáciách. V gréckej mytológii nie je samovražda nikde odsudzovaná. Dokonca niektorí hrdinovia svoju samovraždou dosiahli nesmrteľnosti. Herakles po svojom sebeupálení vstúpil na Olymp. Thisbé, zúfalá zo straty Pýrama, dala svojou smrťou vzniknúť červenej farbe Morušovník (Monestier, 2003).

Možnosti riešenia suicidality:

• odstrániť z dosahu ohrozeného človeka prostriedky, ktorými by si mohol ublížiť (lieky, ostré predmety, zbrane),
• mať pozitívny prístup a upriamiť myseľ ohrozeného na pozitívne možnosti, prediskutovať s ním iné možnosti ako samovraždu, používať pokojný a chápavý tón hlasu, počúvať ho, snažiť sa, aby ohrozený hovoril o probléme, byť empatický, vyjadriť mu snahu pomôcť pri riešení problému, snažiť sa získať čas,
• dávať nevtieravé otázky konštruktívnym spôsobom, ale zároveň pri podozrení sa priamo spýtať na samovražedné myšlienky, na konkrétne plány na jej uskutočnenie, snažiť sa oslabiť pocity zmätku a beznádeje, ktoré tento človek prežíva,
• ak je kríza akútna, vyhľadať profesionálnu pomoc – volať linku dôvery, lekársku záchrannú pomoc,
• nenechať sa odhovoriť od pomoci – depresívny človek často svoj stav nedokáže posúdiť, alebo sa snaží možnosť samovraždy pred inými zaprieť,
• hľadať iné zdroje pomoci, povedať to iným,
• pomôcť s použitím komunikačných metód i metód pozitívneho prístupu k problémom, aby on sám i ohrozený človek pochopil vzniknutú situáciu,
• identifikovať záchytné body- čo ohrozenému ešte ostalo v jeho situácii – koníček, práca, domáce zviera, kamarát (Bertolote, 2007).

Prevencia suicidality:

• obmedzenie prístupu k metódam a prostriedkom samovraždy. Prieskumy ukazujú, že na spoločenskej úrovni je kontrola prostriedkov (lieky, strelné zbrane, pesticídy) účinným faktorom znižovania dokonaných suicídií,
• liečenie ľudí s psychickými poruchami. Napriek tomu, že sa v cielených štúdiách o účinkoch antidepresív či neuroleptík na riziko suicídia väčšinou preukazuje ich významný vplyv, spoločensky nemožno preukázať pokles suicídií s rozvojom modernej psychofarmakológie,
• zmena mediálneho obrazu suicídií. Všeobecne sa prijíma, že masmediálne reakcie na suicídiá, najmä známych osobností, môžu mať významný vplyv z hľadiska sociálneho učenia, empirická evidencia tohto vzťahu je však zložitá,
• tréning personálu v primárnej zdravotníckej starostlivosti. Býva súčasťou komplexného prístupu v rámci preventívnych programov,
• preventívne programy v školách. V porovnaní s programami iného zamerania (drogové, sexuálne zneužívanie) ide o málo využívanú oblasť prevencie,

• dostupnosť liniek dôvery (hot-lines) a krízových centier. Podľa autora je ich dosah významnejší pri riešení životných problémov a kríz než priamo pri znižovaní suicidality v spoločnosti (Bertolote, 2007).

Sebapoškodzovanie

Sebapoškodzovanie sa týka ľudí, ktorí si úmyselne ublížia na svoje telo. Zvyčajne sa to robí tajne a na miestach tela, ktoré nie sú viditeľné inými. Najčastejším typom sebapoškodenia je rezanie, ale existuje mnoho ďalších druhov sebapoškodenia vrátane pálenia alebo dierovania tela alebo vyberania kože alebo vredov. Vo všeobecnosti ľudia sebapoškodzujú ako spôsob vyrovnania.

Ľudia často hovoria o tom, že sa ublížia sebe ako spôsob, ako zmierniť, kontrolovať alebo vyjadrovať strašné pocity, myšlienky alebo spomienky. Niektorí ľudia ublížia sebe, pretože sa cítia osamotení, zatiaľ čo iní to robia kvôli pocitu viny alebo hanby. Avšak reliéf, ktorý prežívajú po sebapoškodení, je len krátkodobý a v určitom okamihu sa zvyčajne vracajú ťažké pocity. S návratom týchto pocitov často príde nutkanie na opätovné sebapoškodenie.

Tento cyklus sebapoškodenia je často ťažké prelomiť. Väčšina ľudí, ktorí sa samy poškodia, sa nesnažia zabiť seba, ale existuje šanca, že si môžu ublížiť viac, než zamýšľali. To zvyšuje riziko náhodnej samovraždy. Ľudia, ktorí si opakovane ublížia na sebe, sa môžu stať samovražednými a cítia sa beznádejní a uväznení (Beyond Blue, 2018).

Existuje mnoho rôznych spôsobov, akými si môžu ľudia úmyselne ublížiť, ako sú:

• rezanie alebo pálenie pokožky,
• dierovanie,
• otrava tabletami alebo toxickými chemikáliami,
• zneužívanie alkoholu alebo

Ľudia sa často pokúšajú udržať sebaobranu v tajnosti, pretože sa hanbia, alebo majú strach z objavovania. Napríklad, ak sa samy orezávajú, môžu zakryť pokožku a vyhnúť sa diskusii o probléme (NHS, 2018).

Podľa YoungMinds (2018) by sme mali diskutovať o sebapoškodzovaní s niekým, rodičom alebo príbuzným, ktorému dôverujeme, možno učiteľovi alebo pracovníkmi s mládežou. Ak si o tom nemyslíme, že by sme sa mali s niekým o tom porozprávať, tak by sme sa mali porozprávať so svojím lekárom. Lekár môže byť schopný liečiť zranenia sám, alebo nás môže poslať do nemocnice, kde nám bude pomáhať lekár alebo zdravotná sestra vyškolená na prácu s deťmi a mladými ľuďmi, ktorí si samy poškodia (YoungMinds, 2018).