Šikana

Šikana

Šikana je určitým druhom prejavu agresie. Vyskytuje sa ako medzi deťmi, tak i mládežou či dospelými. Človek sa môže stať obeťou šikany alebo jej svedkom takmer kdekoľvek.

„Slovo šikanovanie pochádza z francúzskeho slova chicane, čo znamená zlomyseľné obťažovanie, týranie, sužovanie, prenasledovanie. O šikanovaní hovoríme vtedy, keď jedinec alebo skupina úmyselne, väčšinou opakovane zotročuje spolužiaka alebo spolužiakov a používa k tomu agresiu a manipuláciu“ (Rosová, 2018, s. 6). Šikana je realizovaná zväčša jedným páchateľom alebo skupinou páchateľov, ktorý sa snažia priamym, osobným, fyzickým kontaktom konfrontovať svoju obeť s využitím hrubej sily, či slovných urážok. Šikana môže byť realizovaná v rôznej podobe. Rozlišujeme 6 základných typov šikany:

• psychická : je najviac realizovaná. Je spojená s ubližovaním obeti bitím, kopaním, ťahaním za vlasy či udieraním, často krát najmä v prípade ak páchateľovi nevydá svoje peniaze alebo obed.
• verbálna : je často súčasťou psychickej šikany. Ide o hanlivé prezývky na adresu obete alebo šírenie klebiet o jej osobe.
• emocionálna : agresor zámerne vylúči obeť z kolektívu a jej aktivít. Obeť má pocit samoty a beznádeje.
• sexuálna : ide o priame fyzické útoky alebo slovné urážky so sexuálnym motívom.
• rasistická : ide o zosmiešňovanie kultúry obete, rasové urážky.
• kyberšikana : sú jednotlivcom alebo skupinou využívané elektronické prostriedky ako počítač alebo mobilný telefón (webové stránky, smsky) na vyhrážanie sa, urážanie a útočenie na obeť (Forms of Bullying, 2005).

Šikanu môžeme považovať za sociálno patologický jav, pri ktorom dochádza k ubližovaniu samotnej osobe alebo ničeniu jej veci – majetku. Je to tiež situácia pri ktorej inú osobu ponižujeme, nerešpektujeme jej ľudskú dôstojnosť či česť a v neposlednom rade je obeť obmedzovaná na osobnej slobode a slobodnom rozhodovaní sa (Lovasová, 2006). Príčiny, ktoré môžu byť pre páchateľa spúšťačom jeho agresívneho správania voči obeti môže byť hneď niekoľko.

Medzi najčastejšie dôvody zaraďujeme, že páchateľom sa snaží svojim konaním iba zahnať nudu, je na neho vyvíjaný tlak zo strany kolektívu, snaha získať si priazeň, zvedavosť z toho, aký pocit mu prinesie takáto forma správania sa a často krát to býva práve strach z toho, že by sa mohol sám stať obeťou šikany. Motívom, môže byť najmä nenávisť voči rase, kultúre, národu, či zjavné fyzické či psychické nedokonalosti obete

(Bourcet, Gravillonová, 2006). „Príčiny a dôvody šikany sú rovnako rozmanité ako ich prejavy. Medzi bežne motívy agresorov patria „bavenie“ triedy, u chlapcov predvádzanie sa pred dievčatami. V hre býva i sadistickým uspokojením z týrania inej ľudskej bytosti, pocit moci, pocit nadradenosti. Šikanovanie taktiež slúži na upevňovanie moci agresora nad celým kolektívom, pretože sa pri ňom názorne predvádza, čo by mohlo stretnúť každého, kto by sa vzoprel jeho vôli“ (Říčan, Jánošová,2010, s. 22-23).

Ostrakizmus

Pojem ostrakizmus pochádza k gréčtiny a znamená „črepinový súd“ alebo „hlinený črep“. Je typickým prejavom prvej fázy výskytu šikany v kolektíve. Predstavuje situáciu, kedy obeť nie je nijako fyzicky ani psychicky napádaná ale je postupne vyčleňovaná z kolektívu. Typickým prejavom je i šírenie dezinformácií o obetí, ktorých účelom je zdiskreditovať jej osobnosť v očiach kolektívu.

Obeť túto situáciu začne pociťovať v prípadoch, kedy sa s ňou nechce nikto rozprávať, tráviť mimoškolský, či mimopracovný čas a členovia kolektívu sa zámerne vyhýbajú verejnému kontaktu s jej osobou ( Martínek, 2015). Tento spôsob vyčleňovania „nežiadúcich“ členov zo skupiny, kolektívu, či spoločnosti, bol v minulosti realizovaní medzi obyvateľmi Atén, ktorý na hlinené doštičky napísali meno osoby, ktorá im najviac prekážala alebo bola nejakým spôsobom nesympatická. Doštičky boli následne zozbierané a človek, ktorého meno sa na nich najviac vyskytovalo, bol okamžite, bez majetku a s holými rukami vyhostený (Cartwright, 2016).

Charakteristika páchateľa šikany

Nakoľko pri šikane ide zväčša o priamy fyzický kontakt medzi páchateľom a jeho obeťou, býva z pravidla páchateľ oproti svojej obeti fyzicky zdatnejší, výškovo nadradený s extrovertnou povahou a v kolektíve obľúbený. Avšak takáto charakteristika páchateľa nemusí byť vždy o fyzickej ale často krát i o nadradenosti v psychickej sile páchateľa v porovnaní s obeťou (Martínek, 2015). „Takéto deti bývajú väčšinou telesne zdatné a majú zjavne kladný vzťah k prejavu agresie.

Ďalším typickým znakom je nedostatok morálneho cítenia, absencia akéhokoľvek pocitu viny, ľútosti. Môžu byť nadpriemerne inteligentní alebo naopak – primitívni a obmedzení, majú sklony k sadizmu, sebectvu a sebestrednosti. Väčšina násilníkov vykazuje vysoký stupeň sebavedomia a v spoločnosti ostatných detí sú obľúbené a obdivované“ (Kolář, 2001, s. 15). Každý negatívny prejav v správaní človeka má svoj spúšťač. V prípade agresora šikany, môže ísť o akýsi druh ventilácie, ktorá mu uľahčuje vyrovnať sa so životnými situáciami. „Dôvody pre ktoré sa deti stávajú agresormi sú rodinné problémy (úmrtie, rozvod), snaha o odplatu, príliš dominantný rodič, túžba po

moci, nadmerné vyžadovanie a pútanie pozornosti, potešenie z manipulovania s ľuďmi, agresivita, krutosť, potešenie z utrpenia druhých, pocit menejcennosti, frustrácia, zvedavosť, nuda, negatívny vplyv rovesníkov“ (Neprašová, 2019, s. 1).

Charakteristika obete šikany

Obeťou šikany sa môže stať skutočne ktokoľvek. Dôležitým faktorom, ktorý stojí za tým, či sa šikana na škole, či pracovisku začne rozvíjať musí byť splnené nasledovné:

1. „prítomnosť potencionálneho šikanujúceho agresora
2. prítomnosť potencionálnej obete šikanovania
3. prítomnosť takej klímy skupiny, ktorá šikanovanie spustí mu nezabráni“ (Lovasová, 2006, s. 12). V prípade obete býva charakteristické, že je oproti agresorovi fyzicky menej zdatná, často trpí zjavným fyzickým handicapom, má zväčša introvertný typ osobnosti alebo sa nevie brániť. Najviac ohrozenou skupinou v oblasti šikany sú deti. Dôvodom je predovšetkým klíma v triednom kolektíve. Ako uvádza (Kajtárová, Greštisková, 2017, s. 6) medzi najčastejšie typy obetí šikany patrí:

• „typ citlivý, tichý, utiahnutý, nepriebojný, slabší, pomalší,
• typ, ktorý sa niečím odlišuje od ostatných – farbou pleti, názormi, vierou, rečou, telesnou odlišnosťou (menší, tučnejší, krívajúci, s okuliarmi, chorľavý),
• žiak, ktorý sa dobre učí, ochotne pomáha, je usilovný a svedomitý, v niečom vyniká,
• ale aj typ, ktorý úmyselne provokuje“.

Šikana zanecháva na obeti dlhodobé dôsledky. Medzi najčastejšie sa vyskytujúci zdravotný problém patrí depresia. Tá spôsobuje, že dieťa je veľmi málo komutatívne, stráca záujem o svoje doterajšie hobby, či záujmy, trpí úzkosťami, stratou dôvery voči svojim rovesníkom a v neposlednom rade, viní seba samé za to, čo sa mu stalo (Netzelmann, Steffan, Angelova, 2016).

Prevencia a možnosti riešenia

„Šikanovanie naberá často charakter skupinovej trestnej činnosti a má niektoré „detské“ rysy organizovaného zločinu. Beztrestné páchanie násilia a porušovanie trestného zákona vo veľkom merítku poškodzuje morálni charakter väčšiny členov v skupine“ (Kolář, 2001, s. 17). Ako sme už vyššie uviedli najviac ohrozenou skupinou v oblasti šikany sú práve deti a žiaci základných škôl. Samotná škola môže prispieť k zníženiu výskytu šikany medzi žiakmi i pravidelným posilňovaným vzájomnej spolupatričnosti, empatie a to najmä prostredníctvom prednášok. „Šikanovaniu možno predísť najmä dôrazom na rozvíjanie

sociálnych zručností a sociálnej kompetencie žiakov, učením žiakov k vzájomnej tolerancii a akceptovaniu iných názorov, postojov, vierovyznaní, rás a sociálnych skupín, učeniu správne riešiť konflikty a vedieť sa vcítiť do situácie druhých ľudí okolo neho“ (Gajdošová, Valihorová, Herényiová, 2010, s. 43). Smernica Ministerstva školstva Slovenskej republiky č. 36/2018 k prevencií a riešeniu šikanovania detí a žiakov v školách a školských zariadeniach v čl.

2 uvádza, že „žiak ktorý je agresorom, môže byť trestne stíhaný najmä za trestný čin: ublíženia na zdraví, obmedzovania osobnej slobody, lúpeže, vydierania, hrubého nátlaku, nátlaku, porušovania domovej slobody, sexuálneho násilia, krádeže, neoprávneného užívania cudzej veci, poškodzovania cudzej veci, nebezpečného vyhrážania sa, nebezpečného prenasledovania. Ďalej uvádza, že „Šikanovanie môže napĺňať skutkovú podstatu priestupku proti občianskemu spolunažívaniu alebo priestupku proti majetku.

Skutočnosť, že fyzická osoba nie je trestne zodpovedná z dôvodu nízkeho veku, nie je prekážkou na podanie žaloby vo veci náhrady škody, ktorú žiak spôsobil na majetku alebo vo veci náhrady ujmy, ktorú žiak spôsobil na zdraví. Zákonný zástupca žiaka a žiak zodpovedajú za škodu spoločne a nerozdielne“. Smernica taktiež vymedzuje aj právnu zodpovednosť pedagógov, pri výskyte šikany medzi žiakmi a to nasledovne:

„Pedagogický zamestnanec alebo odborný zamestnanec, ktorému je známy prípad šikanovania a neprijme žiadne opatrenie, môže byť stíhaný najmä za trestný čin

1. neprekazenia trestného činu,
2. neoznámenia trestného činu,
3. ublíženia na zdraví“.

KYBERŠIKANA

„Kyberšikanu môžeme chápať ako zámerne agresívne chovanie, ktoré je realizované buď jednotlivcom alebo skupinou prostredníctvom elektronických médií voči človeku, ktorý sa v danej situácií nemôže voči útokom brániť“ (Černá a kol., 2013, s. 9). Zo strany aktéra kyberšikany ide o negatívne využívanie moderných, informačno – komunikačných technológií (ďalej len ICT), s cieľom zasiahnuť do súkromia a psychiky osoby, ktorej sa snaží ublížiť. V súčasnej dobe sa tento moderný spôsob ubližovania iným ľuďom stal trendom najmä medzi dnešnou mládežou, ktorá je nadmerne obklopená technológiami a možnosťou takmer neobmedzeného prístupu na internet kdekoľvek sa nachádzajú.

„Kyberšikanovanie je jedným z najčastejších negatívnych javov na internete. Nie je to niečo nové, je to len prejav, ktorý sa objavuje v inom priestore. S rozšírením moderných technológií sa aj výrazná časť šikanovania presunula do virtuálneho prostredia„ (Gregussová, 2013, s. 42). Kyberšikana veľmi úzko súvisí so šikanou. Hoci pri šikane ide hlavne o fyzické útoky na obeť, pri kyberšikane sa páchateľ snaží útočiť predovšetkým na psychiku svojej obete.

Pričom tento spôsob ubližovania môže byť intenzívnejší a trvať dlhšie (Krejčí, 2010). „Kyberšikana a on-line obťažovanie má výrazný psychický a emocionálni dopad na obeť. V extrémnych prípadoch končí sebevraždou obete“ (Šmahaj, 2014 s. 43). Ako uvádza Hollá, (2010) kyberšikana alebo inak nazývané aj elektronické šikanovanie prebieha rôznymi formami. Ide o formy ako:

1. rýchle správy a e-maily, ktorých obsahom je predovšetkým snaha zastrašovať obeť a vyhrážať sa jej,
2. blogy, v ktorých sa páchateľ usiluje širokej verejnosti odhaliť súkromie obete a poškodiť jej dobrú povesť,
3. webové stránky, ktoré páchateľ využíva na zverejnenie obsahu fotografií alebo videí, kde vystupuje obeť, s cieľom ublížiť jej na cti,
4. fotografie a obrázky šírené e-mailom alebo mobilom, ide o zachytenie obete na fotografií, či videu v chúlostivých situáciách a ich následne šírenie medzi blízke i širšie okolie obete,
5. internetová anketa, ide o zverejnenie otázok, ktorých účelom je nabádať respondentov na slovné útoky na adresu obete,
6. interaktívne hry cez herné zariadenia, slúžia pre páchateľa podobne ako rýchle správy, s tým rozdielom, že negatívnymi správami útočí na obeť aj počas jej voľného času a prostredníctvom nekonečného množstva účtov

1. škodlivé kódy, ich úlohou je dostať do mobilu, či počítaču obete vírus, ktorý môže zničiť počítač obete alebo odhaliť jej súkromie
2. happy slapping, názov má pôvod v angličtine. Tento pojem ešte nemá slovenský ekvivalent. Ide o náhodné vytipovanie si obete jednotlivcom alebo skupinou páchateľov, ktorý svoju obeť fyzicky napadnú, fackujú, bijú, či sexuálne obťažujú a celú situáciu si natáčajú na telefón, pričom toto video pre zábavu „zavesia“ na internet.

Charakteristika páchateľa kyberšikany

Oproti tradičnej šikane, nie je možné jednoznačne a presne zadefinovať, či opísať osobu, ktorá by bola schopná dopúšťať sa kyberšikany. Avšak ako uvádzajú vo svojej publikácií Šimegová, Kováčová (2011) adolescenti mužského pohlavia preferujú skôr priamu, fyzickú agresiu páchanú na obeti, pričom pre dievčatá je skôr prijateľnejšia a prirodzenejšia nepriama forma šikany ako agresie voči obeti. Hinduja a Patchin (In Černá a kol., 2013, s.

31) sú názoru, že: „jedným z najčastejších dôvodov pre kyberšikanu je odplata. Obete tradičnej šikany môžu hľadať spôsob ako sa agresorovi z offline reality pomstiť spôsobom, ktorý zaisťuje anonymitu, čím znemožní ďalšiu odplatu zo strany agresora“. Cieľom aktéra kyberšikany je svoju obeť ohovárať, narušiť jej súkromie, či zosmiešňovať ju, pričom sa do tejto na prvý pohľad nevinnej zábavy môžu v mnohých prípadoch pridať aj úplne neznámy a nezainteresovaní ľudia.

„Dôvodom, prečo sa deti stávajú agresormi, je túžba po uznaní, prostriedok k odreagovaniu, utužovanie kolektívu proti spoločnému nepriateľovi, prejav nadvlády, ale aj strach. Za najväčšie štartéry kyberšikany sú považované výstredné vzťahy v triede, kultúre, etnické konflikty, ukončenie priateľstva, urážky z druhej strany, či zverejňovanie citlivých informácií“ (Neuschlová, 2016, s. 22).

Za tento fakt sa podpísala najmä vysoká miera anonymity na internete a pocit bezpečia vlastného domova, ktorý dodáva každému človeku istotu, že za svoje konanie nebude potrestaný a obeť nebude schopná sa mu pomstiť. Medzi ďalšie motívy páchateľa patrí napríklad uvoľnenie napätia, závisť, nuda, či zmeny v triednom kolektíve, ktoré môžu súvisieť s príchodom nových spolužiakov a podobne. (Príčiny, motívy a spúšťače, 2019).

Charakteristika obete kyberšikany

Obeťou kyberšikany sa môže stať ktokoľvek, bez ohľadu na pohlavie, vek, či spoločenský status. „Virtuálna šikana prebieha ako medzi rovesníkmi, tak i naprieč generáciami. Nezáleží na pohlaví a veku. Obeťami kyberšikany sa stávajú aj učitelia, napr. zverejnením diskriminujúcich materiálov na serveri Youtube“ (Rottová, 2009, s. 76). Najohrozenejšou skupinou, ktorá využíva internet sú však deti a dospievajúca mládež. „Mladí sú viac závislí

na internete. Život bez internetu im pripadá nudný, nevšímajú si domáce úlohy, takýmto spôsobom si tiež hľadajú nových priateľov“ (Neuschlová, 2016, s. 21). Príčinou, pre ktorú sú deti a dospievajúci ľudia ľahkým terčom pre kyberšikanujúcich je množstvo. Nevedia sa brániť, majú strach povedať o situácií svojim rodičom, či blízkym z dôvodu, že by sa daná situácia iba zhoršila. Častokrát sa hanbia za obsah, ktorý je o nich šírení alebo žijú v presvedčení, že sa situácia skôr či neskôr upokojí.

„Často sa obeť šikany podriaďuje tlaku skupiny, ktorá velí, aby mlčala. Niekedy môže mať aj zvnútornení zákaz „bonzovať“, prípadne má indoktrinované skupinové „peudosvedomie“ a pokiaľ prezradí agresora, prežíva pocity viny, výčitky a silnú úzkosť. V niektorých prípadoch nechce vypovedať, pretože má veľký strach z pomsty a niekedy aj zo zabitia“ (Kolář, 2011, s. 99). Kyberšikana je pre obeť veľkou psychickou záťažou, ktorá sa najčastejšie prejaví málovravnosťou alebo napätím.

Avšak pokiaľ takýto nátlak na obeť pretrváva, môže to viesť k vážnym duševným, fyzickým ale i sociálnym poškodeniam obete. Množstvo obetí, ktoré sa boja riešiť svoj problém trpia nespavosťou, stratou chuti do jedla, depresiami, somatickými ochoreniami, či bolesťami brucha. V prípadoch, keby ani po dlhodobom pretrvávaní týchto príznakov nie je obeti poskytnutá pomoc zo strany okolia sa žiaľ mnohé prípady končia až samovraždou obete (Následky, 2019).

Prevencia a možnosti riešenia

„Elektronické šikanovanie sa vyskytuje v škole i mimo nej. Škola zohráva významnú úlohu pri edukácií a socializácií dieťaťa. Prípady elektronického šikanovania na školách sa rozmáhajú, a preto by si mali školy vytvoriť stratégie a činnosti k ich prevencií“ ( Hollá, 2010, s. 56).

Prevencia na školách je jednou z dôležitých aktivít , ktoré slúžia na zvýšenie vzájomnej empatie medzi žiakmi, taktiež na zvýšenie vedomia o možných existujúcich rizikách a zodpovednosti za svoje správanie v rámci kyberšikany a v neposlednom rade sa žiaci naučia ako chrániť seba a svoje súkromie na internete. To, že sa človek učí lepšie na základe vlastnej skúsenosti ako na základe vypočutého platí aj u deti a mladých ľudí a to dvojnásobne.

Aj z toho dôvodu, je dôležité aby mali žiaci pravidelne prednášky, či filmové ukážky spojené s následnými aktivitami, ktoré by im pomohli lepšie pochopiť prípadnú obeť ale tiež trestnú či morálnu zodpovednosť aktéra kyberšikany. Zo strany pedagógov je pri edukácií dôležité aby nemoralizovali, podporovali v žiakoch vzájomnú spoluprácu a nie súperenie, učili a povzbudzovali žiakov k tomu aby vyjadrovali svoje postrehy a názory a vzájomne o nich diskutovali a pod. (Prevencia kyberšikanovania, 2019). Prevenciu proti výskytu daného sociálno-patologického javu je možné uskutočniť nie je v školskom

prostredí ale i v rodine. Tu zohrávajú dôležitú úlohu rodičia, ktorý by si mali všímať svoje dieťa, jeho chovanie na internete, či správanie pri používaní ICT. Taktiež by sa mali zaujímať o to, aké stránky ich dieťa navštevuje. Dôležité je tiež všímať si aj v domácom prostredí signály toho, či je dieťa obeťou alebo agresorom kyberšikany na internete (Rogers, 2011). Na základe nasledujúcich prejavov môže aj rodič do značnej miery prispieť k včasnému odhaleniu a následnému zastaveniu kyberšikany:

• obeť kyberšikany: uniká od reality hraním počítačových hier, začína menej komunikovať s rodinou, je smutná, či depresívna a vyhýba sa používaniu ICT, odmieta chodiť do školy a uniká do choroby alebo si často vypína telefón alebo upozornenia na prichádzajúce správy, upozornenia z jednotlivých aplikácií či zvonenie na prichádzajúce hovory.
• aktér kyberšikany: trávi príliš veľa času za počítačom, zatajuje svoju činnosť na počítači napr. vypnutím monitoru keď rodič vojde do miestnosti, počas používania ICT sa často a prehnane smeje, a na jednej sociálnej sieti má vytvorených aj niekoľko falošných účtov, či adries, ktoré mú nepatria a je do značnej miery nahnevané až agresívne pokiaľ nemôže tráviť svoj voľný čas na internete (Neuschlová, 2016).

Vzhľadom na to, že deti a mládež trávia značnú čas z dňa na internete existuje v súčasnosti niekoľko online stránok, ale i bezplatných telefonických liniek, na ktoré sa môže rodič, učiteľ, dieťa či teenager anonymne, bezplatne a kedykoľvek obrátiť v prípade, že je obeťou kyberšikany, jej svedkom alebo v prípade akýchkoľvek problémov, ktoré ho momentálne sužujú. V oblasti kyberšikany sú to predovšetkým:

1. sk – „Projekt vznikol v roku 2007 a je zameraný na bezpečné a zodpovedné používanie internetu, mobilných telefónov a nových technológií. V tejto oblasti sa zameriava na zvyšovanie povedomia, šírenie osvety a prevenciu pred trestnými činmi vo svete detí a mládeže. Ako jediný projekt na Slovensku je podporovaný Európskou úniou v rámci komunitárneho programu Bezpečný internet. Jedným z dôvodov vzniku projektu je čoraz rozšírenejšie používanie internetu a narastanie jeho významu v živote detí a mladých ľudí. Nové médiá prinášajú na jednej strane možnosť rýchlej a bezproblémovej komunikácie, výmeny nápadov a vzdelávania, na druhej strane predstavuje virtuálny svet realitu bez pevne stanovených pravidiel“ (Zodpovedne.sk, 2007, s. 1).
2. sk – „Tento projekt podporuje Európska komisia v rámci programu Connecting Europe Facility. Cieľom je koordinovaná pomoc, poradenstvo pre zodpovedné používanie internetu, mobilnej komunikácie a nových technológií. Linka pomoci Pomoc.sk vznikla združením Linky detskej dôvery“ (Pomoc.sk, 2019, s. 1).

1. ssk – „Prevádzkovanie národného centra pre nahlasovanie nezákonného obsahu alebo činnosti na internete, ktoré bojuje proti: zneužívaniu detí (grooming, sexuálne vykorisťovanie a pod.), prejavom potláčajúcich základné ľudské práva a slobody (prejavy neznášanlivosti, rasizmu a pod.) a inému obsahu alebo činnostiam, ktoré vykazujú znaky trestného činu“ (Stopline.sk, 2019, s. 1).

Zo strany páchateľa kyberšikany ide častokrát len o akýsi druh zábavy alebo pomsti. Hoci Slovenská republika nemá dodnes trestnoprávne zastrešené pojmy ako šikana alebo kyberšikana je možné aspoň do určitej miery potrestať páchateľa a to prostredníctvom naplnenia skutkovej podstaty trestných činov (legislatíva, 2019). Smernica Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky č.

36/2018 definuje kyberšikanu nasledovne: „kyberšikana je priama forma šikanovania, pri ktorej ide o zneužitie informačno – komunikačných technológií (najmä telefónu, tabletu, internetu a sociálnych sieti) na úmyselné ohrozenie, ublíženie alebo zastrašovanie, pričom sa často vyskytuje v spojení s inými formami šikanovania“. V rámci kyberšikany ide o naplnenie skutkovej podstaty trestných činov, ktoré sú bližšie špecifikované a obsiahnuté v Trestnom zákone č. 300/2005

1. z., nasledovne:

1. Nebezpečné prenasledovanie tzv. stalking (§ 360a Trestného zákona)
2. vydieranie (§ 189 Trestného zákona)
3. Nátlak (§ 192 Trestného zákona)
4. Sexuálne zneužívanie (§ 201, § 201a, § 210b Trestného zákona)
5. Ohováranie (§ 373 Trestného zákona
6. Poškodzovanie cudzích práv (§ 276 Trestného zákona)
7. Detská pornografia – výroba (§ 368 Trestného zákona)
8. Detská pornografia – rozširovanie (§ 369 Trestného zákona)
9. Detská pornografia – prechovávanie a účasť na detskom pornografickom predstavení (§ 370 Trestného zákona)
10. Ohrozovanie mravnosti (§ 371, § 372 Trestného zákona)
11. Ohrozovanie mravnej výchovy mládeže (§ 211 Trestného zákona)

SOCIÁLNO-PATOLOGICKÝ DOPAD

„Šikanovanie je vždy ťažkou poruchou vzťahov skupinového organizmu, ktorý podľahol infekcii. V zdravom spoločenstve s fungujúcou imunitou sa šikanovanie nemôže ujať a rásť“ Ďurkovičová, (In Koštrnová, 2014 s. 21). Vzhľadom na to, že šikana a kyberšikana napĺňajú

rovnaký cieľ, ktorým je ublížiť obeti, majú v mnohých ohľadoch rovnaké alebo aspoň podobné následky na obeť. Medzi najčastejšie patria predovšetkým:

• dieťa odmieta chodiť do školy, u dospelých strach chodiť do práce
• predstiera chorobu
• nechodí do školy – záškoláctvo alebo sa bojí chodiť tou cestou ktorú využíval pravidelne
• pokus o samovraždu,
• strach nadväzovať vzťahy,
• v prípade že agresor nie je potrestaný má tendenciu rovnaké správanie využívať i v dospelosti,
• pokles sebavedomia,
• sebapoškodzovanie (kyberšikanovanie, 2019).

Rola sociálneho pracovníka

Aj napriek tomu, že deti a mládež predstavujú jednu z cieľových skupín pre sociálnych pracovníkov, ich pôsobenie na školách v Slovenskej republike absentuje. Jednou z príčin je aj fakt, že takáto pracovná pozícia nie je v legislatíve Slovenskej republiky zakotvená.

„Škola ako sociálna inštitúcia je predmetom záujmu viacerých vedných disciplín, prioritne pedagogiky, ale tiež psychológie aj sociálnej práce ako vednej disciplíny, ktorej deti a mládež tvoria významnú cieľovú skupinu a to primárne v oblasti prevencie a intervencie sociálno – patologických javov a rizikového správania“ (Vasiľová, Lovašová, 2018. s. 6). Aj napriek vyššie uvedenému je možné si v teoretickej rovine vymedziť kompetencie sociálneho pracovníka pôsobiaceho na školách.

Medzi jeho úlohy by patrila predovšetkým prevencia proti výskytu sociálno – patologických javov, prípadne ich eliminácia, zlepšovanie vzťahov medzi žiakmi navzájom ale tiež medzi žiakmi a učiteľmi, eliminácia vznikajúcich konfliktov, poskytovanie sociálneho poradenstva pre žiakov a ich zákonných zástupcov, v prípade výskytu problému u žiaka by mal hľadať adekvátne možnosti riešenia s prihliadnutím na sociálnu situáciu v rodine, spolupracovať s inými odborníkmi a v neposlednom rade organizovať preventívne programy na školách (Koscurová, 2013).

Medzi pracovnú náplň sociálneho pracovníka pôsobiaceho v školskom prostredí by taktiež patrilo riešenie nasledovných situácií: „Výrazný nárast latentného alebo zjavného násilia, či agresie, nerešpektovanie primárnych pravidiel výchovo – vzdelávacieho procesu, problémové správanie v interakcií s pedagogickými zamestnancami, prenášanie patologických vzorcov správania v oblasti hrubého správania, bagatelizovanie, závislosti, či

uplatňovanie sily formou šikanovania, to sú len vybrané problémy, s ktorými by mohol pracovať kontaktný sociálny pracovník, či pedagóg v priestoroch školy. Okrem toho je tu šanca aj pre komunikáciu a rozmer porozumenia s dospievajúcimi, ktorí nedokážu vysvetliť svoje zlyhania, potrebujú riešiť problémy prameniace z rodiny, prípadne sú vytesnení z interakcie so svojimi rovesníkmi“ (Hetteš, Schavel a Škorecová, 2014, s. 15, 16).

Charakteristika pozorovateľa šikany a kyberšikany

Osoba, ktorá je svedkom šikany alebo má vedomosť o priebehu a vzniku kyberšikany predstavuje kľúčovú rolu v celom prípade. Je dôležitým faktorom, ktorý môže do značnej miery prispieť k odhaleniu páchateľa. V mnohých prípadoch, však zvykne spolupracovať práve zo samotným agresorom. Nemusí ísť o priamu spoluprácu. Môže ísť aj o pasívny prístup voči celej situácií, kedy mlčí a neupozorní na problém pedagóga ani rodičov obete. Dôvodom v mnohých prípadoch nie je ani tak snaha o priazeň agresora ako strach, že by sa mohol stať jeho ďalšou obeťou alebo, že by sa situácia iba zhoršila (Hinduja, Patchin, 2016. s. 53).