Nemecká klasická filozofia

Nemecká klasická filozofia

• V druhej polovici 18.storočia dochádza v západnej Európe k veľkým sociálno- ekonomickým presunom, ktoré boli vyvolané vývinom kapitalistických vzťahov v Európe, presadzovaním sa buržoázie na politickej scéne.
• Mimoriadne silno vplýval na rozpad feudalizmu hospodársky prevrat v Anglicku, ktorý položil základy priemyselnému kapitalizmu.
• Francúzska revolúcia mala veľký vplyv na oslobodzovacie hnutie európskych krajín, prebúdzala v nich revolučné hnutie, zamerané proti feudalizmu a podnecovala vývin novej ideológie, hlásajúcej práva každého človeka na slobodu, šťastie a súkromné vlastníctvo. Tieto práva sa začínajú považovať za prirodzené a nescudziteľné ( Deklarácia práv človeka a občana).
• Človek je považovaný za vládcu prírody, moc rozumu je bezhraničná a niet ničoho nepoznateľného, neprístupného rozumu.
• V tomto období sa rúcali staré predstavy o poníženosti človeka, ktoré hlásalo náboženstvo a tieto predstavy boli nahradené optimistickým kultom rozumu. Aj podľa Kanta je osvietenstvo „vykročením človeka z nesvojprávnosti zavinenej ním samotným,“ pričom nesvojprávnosť, nedospelosť človeka chápe ako jeho neschopnosť používať rozum bez cudzej pomoci.
• Všeobecnou sa stala myšlienka meštianskych (buržoáznych) mysliteľov o neohraničenom a pokrokovom vývoji spoločnosti.
• V porovnaní s Anglickom a Francúzskom bolo Nemecko v druhej polovici st.

a začiatkom 19.st. zaostalou a feudálne rozdrobenou krajinou (politicky a hospodársky). Bolo rozčlenené na množstvo malých monarchistických štátov, ktoré prekážali ekonomickému a kultúrnemu vývoju krajiny. Zatiaľ čo v západných krajinách bola buržoázia mocná a skoncentrovaná vo veľkých mestách a práva šľachty boli zredukované, v Nemecku si šľachta ponechávala množstvo feudálnych výsad. Kniežatstvá a slobodné mestá medzi sebou súperili, pričom sa dostávali do područia veľkých európskych štátov.

• Opatrné a oneskorené preberanie podnetov zvonku, charakteristické pre nemecké filozofické osvietenstvo, vystriedala na konci storočia originalita a plodnosť myšlienok. Osvietenstvo v Nemecku odrážalo špecifické národné črty a spoločenskú situáciu. Nemecké filozofické systémy vznikali v prostredí celkového duchovného rozkvetu, pretože Nemecko sa v tomto období stáva krajinou básnikov a filozofov a vôbec nezostáva mimo kultúrnej a vzdelanostnej úrovne (básnici a filozofi – Goethe, Schiller, Herder…).
• V prvej polovici storočia sa nemecká literatúra, veda a filozofia radia na popredné miesto v európskom myslení.
• Niektorí predstavitelia hlásali nevyhnutnosť zjednotenia Nemecka a prechod na kapitalistický spôsob výroby. Aj klasici nemeckej filozofie zdôvodňovali nevyhnutnosť buržoázneho vývinu v Nemecku, preto sa niekedy nemecký idealizmus nazýva aj filozofiou meštianstva.
• Filozofi v Nemecku, na rozdiel od francúzskych, neboli prenasledovaní, ich diela neboli pálené, naopak, boli to uznávaní profesori na univerzitách, ktorí sa tešili spoločenskému uznaniu. Ich diela ochotne vydávali a rozširovali poprední nemeckí nakladatelia

a kníhkupci, pokiaľ otvorene nevystupovali proti politickým ustanovizniam v nemeckých

štátoch, hoci v podstate boli nepriateľsky naladené voči feudalizmu. Tento rozdiel spôsobovala jednak odlišná spoločenská situácia, jednak spôsob formulovania názorov, ktorý bol u francúzskych osvietencov otvorenejší a priamejší, kým u nemeckých klasických filozofov mal kabinetný, akademický charakter. Francúzi boli navyše často otvorenými materialistami, kým nemeckí filozofi tohto obdobia zastávali väčšinou idealistické názory. Vo vzťahu k náboženstvu Nemci boli omnoho menej radikálnejší.

• Dokonca aj sám panovník Fridrich Veľký (pruský kráľ) zhromažďoval na svojom dvore cudzích i domácich vzdelancov a sám písal filozofické diela. Napísal okolo 30 zväzkov.

V učení sa zameriaval na praktickú stránku, vyžadoval plnenie si povinností. Hovoril, že panovník má byť prvým služobníkom štátu (na rozdiel od napr. Ľudovíta XIV. – „panovník som ja“). Zdôrazňoval toleranciu náboženstva.

• Nemeckí klasickí filozofi mali možnosť sa oprieť o úspechy predchádzajúceho filozofického myslenia a využiť výsledky prírodovedeckého skúmania. Nemecký klasický idealizmus dokázal podstatne inovovať tému rozumu – centrálnu tému osvietenstva a do veľkej miery celého klasického filozofického myslenia.
• Pre rozpracovanie dialektiky v učení klasikov nemeckej filozofie mali veľký význam vynikajúce objavy prírodných vied v tomto období. Bola už dostatočne rozpracovaná geológia, embryológia, fyziológia zvierat, rastlín, t.j. vedné odbory, ktoré bezprostredne vyúsťovali do predstáv o vývine Zeme, živočíchov a rastlín, ktoré na nej žijú. Tieto objavy boli živnou pôdou, z ktorej vyrastali dialektické názory nemeckých filozofov.
• Prevraty v hospodárstve, kultúre a myslení sa zdali nemeckým klasikom zákonité, považovali ich za zákonitý pohyb všemocného ducha, ktorý prekonáva všetky prekážky a rieši protirečenia na ceste k slobode a dokonalosti. Zdôrazňovaním vývinových

a historických hľadísk výrazne prekročili obzory osvietenstva.

• Nemeckú klasickú filozofiu pokladáme za poslednú, vrcholovú fázu vývoja klasickej filozofie v Európe. Výstižne to vyjadruje dobová anekdota, podľa ktorej vraj
• Boh dal Francúzom pevninu, Angličanom more, ale ríša ideí nesporne pripadla

• Predstavitelia:

1. Christian Wolf – zdôrazňoval, aby čitatelia postupovali metodicky a logicky, Imanuel Kant ho nazval otcom nemeckej Wolfova filozofia bola podobná Leibnizovej.
2. Nikolai
3. Mendelson
4. Reimarus – kritizoval biblické zjavenia v náboženstve.

• V tomto období chýba kritika feudálneho spoločenského Väčšinou učenia kolíšu medzi materializmom a idealizmom, prikláňajú sa viac k idealizmu.

Immanuel Kant

(1724 – 1804)

• Narodil sa v Královci, tichom malom meste vo východnom Prusku (dnes Kaliningrad, Rusko). Od narodenia mal podlomené zdravie, bol malý, slabý, mal nesúmernú postavu (jedno rameno vyššie).
• V Královci chodil aj do školy, študoval na univerzite (teológiu, neskôr filozofiu a prírodné vedy). Po skončení štúdií bol 9 rokov domácim učiteľom – učil svoje predmety a morálku, právo, antropológiu, zemepis. Potom učil na univerzite, profesúru získal v roku 1770 (odišiel tri roky pred svojou smrťou).
• Nikdy necestoval viac ako päťdesiat kilometrov od bydliska a aj v čase svojej najväčšej slávy ho odmietal opustiť. Pokojný životný štýl však bol v protiklade k jeho myšlienkam a rozruchu, aký vyvolali.
• Nepatrí k filozofom, ktorých život je zaujímavejší ako ich Pravidelnosť a stabilita, to je Kantov osobný život. Každý deň vstával o piatej ráno a hneď začínal pracovať.

O siedmej prednášal, medzi deviatou a jednou vznikali jeho práce. Nasledoval niekoľkohodinový obed s hosťami a debatami na rôzne témy. Najznámejšie sú asi jeho prechádzky. Susedia vedeli, že je pol štvrtej, keď sa Kant vydal k lipovej aleji, ktorú za každého ročného obdobia prešiel osemkrát tam a naspäť. Tá sa dodnes volá na jeho počesť Filozofova cesta.

• Pre svoje neortodoxné učenie o náboženstve sa Kant dostal do konfliktu s pruskou vládou a v roku 1792 mu kráľ Friedrich William II, zakázal učiť a písať o náboženstve. Kant tento príkaz poslúchal najbližších päť rokov do smrti kráľa. Po odchode z univerzity vydal sumár svojich názorov o náboženstve.
• Jeho tvorbu môžeme rozdeliť na tri obdobia:

1. predkritické obdobie – známe Všeobecné dejiny prírody a teória nebies
2. kritické obdobie – diela: Kritika čistého rozumu

Kritika praktického rozumu

Kritika súdnosti – zaoberá sa estetikou

Prolegomena ku každej budúcej metafyzike – vysvetľuje Kritiku čistého rozumu

1. obdobie pokritické – diela: Metafyzika mravov v dvoch častiach

Spor fakúlt

• Kant kolíše medzi idealizmom a materializmom, najviac sa venuje gnozeológii.

Predkritické obdobie

• Venuje sa prírodovednej problematike. V diele Všeobecné dejiny prírody a teória nebies opisuje vznik slnečnej sústavy a celého vesmíru. Podľa jeho hypotézy východiskovým stavom vesmíru je V nekonečnom priestore sa nachádzajú drobné čiastočky hmoty.

Pôsobením dvoch mechanických síl – príťažlivosti a odpudivosti vzniká všetko, čo sa

v priebehu vesmíru odohralo. Vznikajú prvé zhluky hmoty, hmota sa zahrieva, a postupne takto vytváraním zhlukov vzniká celý vesmír, planéty, slnko. Tieto dve sily priviedli vesmír od chaosu k poriadku. Tieto sily však môžu pôsobiť aj opačným smerom a spôsobiť zánik vesmíru.

• Takúto hypotézu vzniku vesmíru vyslovil neskôr aj matematik Pierre Súd musel rozhodnúť, komu pripadne prvenstvo. Súd rozhodol, že teória sa bude volať Kant- Laplaceova hypotéza.
• Na konci tohto obdobia sa venuje otázke poznania – skúma, čo je dostupné nášmu poznaniu. Hovorí, že hranice nášho poznania sú dané hranicami našej skúsenosti.

Kritické obdobie

• V diele Kritika čistého rozumu sa zaoberá otázkou poznania, čiže rieši gnozeologické problémy. Oboznámil sa s racionalizmom aj empirizmom a snažil sa vyriešiť rozpory medzi nimi.
• Kant vychádza z toho, že každé poznanie sa začína skúsenosťou, čiže časovo skúsenosť predchádza každé poznanie. Veď ako by sme mohli spoznávať, keby sa predmety nedotýkali našich zmyslov a nepodnietili do pohybu aj uvažovanie. Tým ale netvrdí, že všetko poznanie pochádza iba zo skúsenosti. My musíme skúmať, či existuje niečo, čo máme pred všetkou skúsenosťou, t.j. a priori (predom). Empirické poznanie je vždy získané a posteriori (potom) – zo skúsenosti.
• Názov diela Kritika znamená kritické posúdenie možnosti poznania a priori, kritické posúdenie čistého rozumu, jeho zdrojov a hraníc. Čistý rozum je rozum, ktorý obsahuje princípy poznania a Čistý rozum obsahuje čisté poznatky. To sú také poznatky, do ktorých nie je primiešané nič zo skúsenosti. V Kritike čistého rozumu používa pojem transcendentálne poznanie. Ide o poznanie, ktoré sa nezaoberá predmetmi, ale spôsobmi nášho poznania predmetov, pokiaľ možno a priori. Týmto sa zaoberá transcendentálna filozofia, ako systém všetkých princípov čistého rozumu.
• Táto filozofia sa skladá z transcendentálnej estetiky a transcendentálnej

• Transcendentálna estetika – zaoberá sa schopnosťou zmyslového poznania, zmyslovosťou. Zmyslovosť – je naša schopnosť prijímať to, čo na nás pôsobí zvonku, čo sa nás dotýka. Výsledkom tohto pôsobenia je vznik názorov. Názor je predstava predmetu alebo javu. Tieto predstavy získavame pôsobením okolitého sveta na naše zmyslové orgány. Zmysly nám však poskytujú len počiatok, materiál, látku pre predstavu ruže. V nás je však niečo, čo tento počiatok usporiada v priestore a čase. Z toho vyplýva, že priestor a čas sú nám dané a priori. Nepatria veciam samým, ale nám, sme to my, ktorí veciam priestor a čas priraďujeme. Napríklad od ruže môžeme všetko empirické abstrahovať (dať preč – vôňu, farbu...), ale priestor a čas nie, čiže sú dané a priori.

• Transcendentálna logika – zaoberá sa uvažovaním. Zmyslovosť a uvažovanie sú dva kmene ľudského poznania. Kant hovorí, že všetko myslenie, všetky pojmy sa môžu vzťahovať len na predmety, ktoré sú nám dané prostredníctvom názoru. To znamená, že názory a pojmy navzájom spolupôsobia. Nemôžu bez seba byť. Pojmy bez názorov sú prázdne a názory bez pojmov slepé. Zmyslovosť a uvažovanie v poznaní spolupôsobia. Um (Verstand) ďalej látku (získanú zmyslami) formuje do pojmov a pojmy spája do súdov.

Kant sa snaží zistiť, či aj na úrovni umu máme niečo, čo je nám dané a priori. Prišiel k názoru, že na úrovni umu apriórnými faktormi sú kategórie (existuje ich 12).

• Kant hovorí, že človeka zaujímajú aj otázky typu, čo je duša, nekonečno, či existuje Boh? Takýmito otázkami sa zaoberá v transcendentálnej dialektike. Pri riešení takýchto otázok je potrebný metafyzický prístup, lebo pri hľadaní odpovede na tieto otázky si už nevystačíme s umom, lebo ten je naviazaný na zmyslovosť, skúsenosť. Tu však ide o oblasť transcendentnú, ktorá už presahuje oblasť zmyslovosti.
• Odpoveď na tieto otázky sa snaží hľadať rozum (Vernunft), ktorý nám ukazuje, aký svet je, na rozdiel od umu, ktorý nám ukazuje, ako sa nám svet javí. Rozum má podľa neho schopnosť ideí. Uvádza tri základné idey, ktoré rozum tvorí:
  1. ideu Boha
  2. ideu duše
  3. ideu sveta
• Idey sú regulatívne princípy, sú predpisy toho, čo sa má. Rozum je vyššie poschodie nad umom. Um nemôže odpovedať na metafyzické otázky preto, lebo je naviazaný na skúsenosť. Rozum pri hľadaní odpovede na otázku, či existuje Boh sa dostáva do antinómií (protirečení, nevyriešiteľných protikladov) – keď chce, vie dokázať existenciu Boha aj neexistenciu Boha. Myslenie tu prekračuje hranice ľudského poznania. Kant týmto chce povedať, že Boh nemôže byť rozumom ani dokázaný, ani vyvrátený. Nechce povedať, že Boh neexistuje, ale že to nie je záležitosť poznania, ale viery.
• Výrok: “Obmedzil som poznanie, aby som uvoľnil miesto pre vieru.”
• Kant tvrdí, že hranice nášho poznania sú dané hranicami našich skúseností. To, čo sa nachádza za hranicami je principiálne nepoznateľné.
• Nikdy však nespoznáme , aké sú veci osebe, dostupné sú nám iba javy – agnostik.
• Význam – poukázal na význam ľudského subjektu pri poznávaní.

Kritika praktického rozumu

• Kant rozlišuje rozum:

1. teoretický
2. praktický – ním sa zaoberá v diele Kritika praktického

• Vychádza z toho, že človek je bytosť jednak poznávajúca a jednak konajúca.. Ako bytosť poznávajúca, používa svoj rozum teoreticky. Ako konajúca bytosť, používa svoj rozum Kant skúma, ako máme konať a čím je ovplyvňovaná naša vôľa. Hovorí, že naša vôľa môže byť ovplyvňovaná buď zákonmi, ktoré sú v nás samých,

v našom rozume – v tomto prípade ide o autonómny rozum (sám si dáva zákony), alebo niečím, čo je mimo nás, mimo náš rozum, potom je vôľa určovaná cudzím zákonom (heteronómia). Kant kladie dôraz na autonómnu morálku.

• V praktickom rozume sa nachádza množstvo mravných zásad:

1. maximy – mravné zásady, ktoré má každý človek a platia iba pre neho, čiže sú subjektívne (nebudem piť…)
2. zákony – ide o zákony praktického rozumu, ktoré na rozdiel od zákonov teoretického rozumu nemajú charakter nutnosti, ale charakter požiadavky. Nenútia nás, ale žiadajú nás konať nejakým spôsobom. Podobajú sa príkazom, preto ich Kant nazval imperatívy(príkazy) - tie môžu byť:
   • hypotetické – platia všeobecne, sú podmienené (starať sa o zdravie – dlhý vek – platí to všeobecne, ale podmienkou je, že chcem žiť dlhšie),
   • kategorické – platia všeobecne, sú však nepodmienené, na nich má byť založená etika (musia mať všeobecnú formu a všetko napĺňať konkrétnym obsahom).
     • Dospel k záveru, že existuje iba jeden jediný kategorický imperatív – “Konaj tak, aby maxima tvojej vôle mohla vždy zároveň platiť ako princíp všeobecného zákonodarstva“ (Daj svojej vôli formu všeobecného zákonodarstva). Jednoducho sa to dá vyjadriť zlatým pravidlom správania sa „Nerob iným to, čo nechceš, aby iní robili ” Všeobecný mravný zákon je niečím, čím sa riadiť nemusíme, ale máme.
   • Kant rozlišoval medzi morálkou a mravnosťou. Každé konanie, pomoc

z priateľstva, lásky, povinnosti nie je mravné, je iba morálne. Presne to isté konanie, ale čiste z hľadiska mravného zákona je mravné => ničím nepodmienené. Predpokladom mravného konania je sloboda vôle. Človek, aby bol slobodný, musí sám seba chápať ako vec osebe a nepodliehať kauzalite a v tejto sfére je slobodný.

• Výrok: “Hviezdne nebo nado mnou a mravný zákon vo mne.”
• Tento praktický rozum nám dáva istotu o existencii Boh nie je poznateľný objekt rozumu, ale idea, ktorá je pre teoretický rozum regulatívna, t.j. vnáša jednotu do našej skúsenosti. Svet musíme chápať tak, akoby závisel od Boha a bol ním usporiadaný (nemáme ho dokazovať, ani vyvracať). Boh ako základ morálneho sveta je požiadavka mravného praktického rozumu.

Georg Wilhelm Friedrich Hegel

(1770 – 1831)

• Narodil sa v Stutgarde, vyštudoval teologický inštitút v Tübingen, ale po skončení sa nenechal vysvätiť za kňaza.
• Začínal ako domáci učiteľ, potom získal svoje prvé miesto na univerzite v Po odchode z Jeny, dobytej Napoleonovými vojskami, sa istý čas venoval redaktorskej činnosti, potom vyučoval na norimberskom gymnáziu a do univerzitného prostredia sa vrátil v Heidelberg.
• Získal povesť veľkého systematizátora a zvestovateľa „absolútnej moci rozumu“. To mu otvorilo cestu k miestu profesora na univerzite v Berlíne. Tam Hegelova sláva kulminuje, má mnohých žiakov a stúpencov, vzniká jeho škola. Zároveň sa jeho učenie stáva oficiálnou ideológiou pruského štátu.
• Je označovaný aj ako štátny pruský filozof.
• V roku 1831 náhle zomrel na
• Diela: Fenomenológia ducha

Veda o logike (Logika ako veda) Základy filozofie práva

Encyklopédia filozofických vied – pozostáva z Logiky, Filozofie prírody, Filozofie

ducha.

• Hegel doviedol k vrcholu vývin jednej významnej tendencie v nemeckej klasickej Východiskom tejto tendencie je presvedčenie, že podstata sveta je rozumová a teda dostupná rozumovému poznaniu. Ak správne myslím, ak som svoje myslenie oslobodil od klamov, nejasností a individuálnych sklonov k chybným úsudkom, pochopím to, čo je skutočné, pretože stavba sveta zodpovedá požiadavkám rozumu. „Všetko, čo je rozumové, je skutočné, a čo je skutočné, je rozumové“. Hegel je presvedčený, že rozum je podstatou vecí, idea je vlastne vtelená do sveta.
• Idea podľa bežného názoru je subjektívna, závislá od duševných schopností človeka. Svet vecí je objektívny, nezávislý od myslenia. Hegel s tým nesúhlasí a tvrdí, že aj idea je objektívna.
• Dokazuje to postupom poznávania. Za jednotlivými vecami nachádzame všeobecné pojmy, za jednotlivými javmi nachádzame neviditeľné zákonitosti. Myslením, rozmýšľaním prekonávame to, čo je jednotlivé, zmyslovo prístupné a pominuteľné. Dostávame sa tak

k podstate, ktorá je všeobecná, trvalá a ovláda všetko jednotlivé. Keďže táto podstata je myšlienkou, Hegel z toho vyvodzuje, že myšlienka je objektívnou podstatou sveta.

• Všeobecne pripúšťame, že neviditeľný a všeobecný zákon určuje viditeľné a jednotlivé javy, že nám hovorí, čím v skutočnosti sú: podľa Hegela by sme potom mali pripustiť aj to, že myšlienky sú objektívne.

Učenie Hegela

• Objektívny idealizmus, za podstatu považuje ideu, ktorá je objektívna.
• Podľa Hegela celý svetový proces je sebarozvíjaním sa svetového ducha. Hegel nám ukazuje, ako sa duch rozvíja. Používa pritom dialektickú metódu. Táto metóda znamená jednotu a splývanie protikladov.
• Protirečenia pokladal za zdroj pohybu a života. Táto dialektická metóda vyjadruje postup od tézy k antitéze a nakoniec sa protiklady spájajú v syntéze (triáda). Dôležitú úlohu zohráva rozum (ruší protiklady). Tento vývoj má 3 štádiá:

• duch v stave bytia osebe – týmto stavom sa zaoberá logika (toto je téza). Hegel tu skúma pojem bytie, abstraktné bytie, bytie mimo priestor a čas. Aj tu využíva zákony
  1. bytie ako najvšeobecnejší pojem
  2. nič – abstraktné bytie neexistuje, robí protiklad
  3. stávanie sa – spojenie bytia a nič – téza + antitéza – splývajú v syntéze. Pojem niečím je a niečím nie je.

• duch v stave inobytia – odcudzené bytie, svetový duch sa odcudzuje sám Sem sa zaraďuje – prírodoveda. Týmto stavom ducha sa zaoberá filozofia prírody. Ide o antitézu, je to konkrétne bytie, nejde o abstraktné bytie, ale o bytie v reále, bytie v priestore a čase, odcudzené od bytia osebe. Do tohto bytia patrí príroda, zvieratá. Človek sem ešte nepatrí. Ide o najmenej rozpracovaná časť jeho učenia.

• duch v stave bytia pre seba a osebe – týmto stavom sa zaoberá filozofia ducha. Je to syntéza, v nej sa rušia Duch sa dostáva do ducha v stave bytia pre seba a osebe a obsahuje čosi zo sveta teoretického a aj zmyslového. Aj tu ešte rozlišuje tri štádiá:
  1. subjektívny duch – duch si uvedomuje existenciu pre seba – deje sa to v človeku – život človeka, jedinca

1. objektívny duch – človek nežije sám pre seba, každý žije v rodine, štáte, spoločnosti, tvorí dejiny – každý človek teda vstupuje do vyššieho objektívneho poriadku – zákony, morálka. Hegel je ovplyvnený antickým chápaním občianstva. Hovorí, že štát je viac ako Tento objektívny nadindividuálny duch koná prostredníctvom človeka, ktorého si vyberie na uskutočnenie ideí rozumu – čo je rozumné, je skutočné. Človeka tento objektívny duch ovláda aj v tom zmysle, že prostredníctvom neho tvorí dejiny. Dejiny sa zaraďujú tiež do štádia objektívneho ducha. Duch si teda vyberá ľudí, ktorí tvoria dejiny. Vodcami sa môžu stať aj slabí jedinci (ovplyvnený osobným kontaktom s Napoleonom). Chápanie dejín je

teleologické – účelové – celý vývin má svoj konečný cieľ. Aj dejiny sú ukončené, nejdú do nekonečna – objektívny duch sa zrealizoval, už nemôže prísť k prevratným zmenám. Dejiny sú pokrokom v uvedomovaní si slobody. Na tvorbe dejín sa nezúčastňujú všetky národy, iba tie, ktoré si ako inštitúciu vytvorili štát. Ostatné národy sú nehistorické a Hegel im odmieta priznať plnoprávne postavenie v dejinách ľudského rodu. Historický proces uvedomovania si slobody sa podľa Hegela začal

v starovekých orientálnych despociách, ktorú však slobodu človeka spájali s jedinou privilegovanou osobou. Gréci a Rimania už slobodu priznali viacerým členom spoločnosti. K pochopeniu, že všetci ľudia sú slobodní, dospievajú podľa Hegela až germánske národy, ktoré takto završujú vývin kresťanstva a vlastne aj celé dejiny.

Hegel je skutočne presvedčený, že dejiny majú svoj koniec a že ho, navyše, dosiahli v germánskom svete.

1. absolútny duch – predchádzajúce stavy ducha sa spájajú a až tu si konečne svetový duch uvedomuje poznanie seba samého a zisťuje, že celý vývojový proces je rozvojom jeho vlastného bytia, že najprv sám seba zrušil (negoval) v prírode, aby sa znovuobjavil v dejinách. Aj v rámci absolútneho ducha existujú ešte 3 stupne:
   1. umenie – naviazané na zmyslovosť
   2. náboženstvo – naviazané na zmyslovosť + názornosť, je predstupňom filozofického chápania sveta
   3. filozofia – pracuje s Aj z absolútnej idey – Boha – treba urobiť pojem. Za všetkým je Boh – filozof. Vo filozofii sa duch pozdvihol na úroveň, ktorá mu dovoľuje rozpoznať samého seba vo všetkých konkrétnych obshoch, dokonca ich zo seba spätne vyvodiť.

• Po Hegelovej smrti sa jeho žiaci a stúpenci rozdelili do dvoch táborov na mladoheglovcov ( usilovali sa náboženstvo zbaviť posvätnosti a vytvoriť z neho predmet skúmania v rámci mytológie) a staroheglovcov (zostávali v rámci kresťanskej vierouky).

Ludwig Feuerbach

(1804 – 1872)

• Materialista, jeho učenie – antropologický materializmus. Uznáva hmotu, v centre pozornosti je človek.
• Študoval filozofiu a teológiu. Mal osobité politické názory, tým sa dostal do nemilosti. To mu znemožnilo dosiahnuť univerzitnú kariéru, spôsobilo jeho izoláciu. Žil v biede, hoci sa oženil so spolumajiteľkou továrne na porcelán (skracovala). Žil teda v ústraní a biede a tak aj zomrel.
• Celé učenie sa zameriava na kritiku náboženstva – psychologickými
• Diela: Myšlienky o smrti a nesmrteľnosti Podstata kresťanstva

Prednášky o podstate náboženstva Teogónia – pôvod bohov

Hegel Feuerbach

– duch tvorí hmotu – prvá je hmota, druhý duch

– zaoberá sa bytím o sebe – zaoberá sa konkrétnym bytím

– rozum predpisuje zákony prírode – príroda predpisuje zákony duchu

• Treba konať – tak môžeme označiť hlavnú myšlienku jeho učenia.
• Náboženstvo podľa Feuerbacha vzniká z ľudskej prirodzenosti, z egoizmu človeka a z jeho túžby po blaženosti. “Človek verí v bohov nielen preto, že má fantáziu a cit, ale aj preto, že pudovo túži po šťastí. Čím nie je a čím túži byť, to si predstavuje vo svojich bohoch ako skutočné, čiže bohovia sú ľudské priania myslené ako realita,” => koľko je ľudských prianí, toľko je aj Ľudia si vytvárajú bohov z toho dôvodu, lebo príroda im kladie prekážky pri napĺňaní ich prianí.
• Bohovia sú výtvory človeka, ktoré sa človeku odcudzujú a vlastne človek sa otročí svojmu vlastnému odcudzenému výtvoru. Čím skôr si to človek uvedomí, tým skôr sa zobudí zo svojho sna. Hlásal lásku medzi ľuďmi namiesto lásky k Bohu a vieru vo vlastné sily namiesto viery v Zdôrazňoval význam ľudského konania. Angažovať sa treba už

na tomto svete.

Ďalší predstavitelia filozofie

Friedrich Heinrich Jacobi (1743 – 1819)

• filozof viery

Friedrich Wilhelm Joseph Schelling (1775-1854)

• vrcholný predstaviteľ nemeckej romantiky vo filozofii
• nevytvoril systém, ale voľne nadväzujúce koncepcie
• naturfilozofia (cieľ – pozdvihnúť prírodu z mŕtveho mechanizmu a priviesť ju k samopohybu a samovývinu, dynamický prístup, naplnenie účelu)
• jeho učenie sa nazýva filozofiaabsolútnejtotožnosti

Johann Gottlieb Fichte (1762-1814)

• dielo Vedoslovie
• ak má človek konať morálne, musí mať možnosť slobodne sa rozhodnúť
• zaviedol prvý variant dialektickej špekulatívnej metódy (téza → antitéza → syntéza = JA

→ NEJA → produkt samourčujúceho sa JA)

• subjektívny idealista

Gottfried Herder (1744-1803)

• skúmal predovšetkým problémy dejín a jazyka
• v jeho názoroch môžeme nájsť teoretické základy mnohých nacionalistických hnutí.

Friedrich Schiller (1759-1805)

• spájal básnické umenie s filozofiou, takisto aj W. Goethe

Na území Slovenska boli nemeckou filozofiou, najmä Heglom ovplyvnení predstavitelia mladšej generácie národného obrodenia (Štúr, Hurban i ďalší).