Nemecká klasická filozofia

Nemecká klasická filozofia

a začiatkom 19.st. zaostalou a feudálne rozdrobenou krajinou (politicky a hospodársky). Bolo rozčlenené na množstvo malých monarchistických štátov, ktoré prekážali ekonomickému a kultúrnemu vývoju krajiny. Zatiaľ čo v západných krajinách bola buržoázia mocná a skoncentrovaná vo veľkých mestách a práva šľachty boli zredukované, v Nemecku si šľachta ponechávala množstvo feudálnych výsad. Kniežatstvá a slobodné mestá medzi sebou súperili, pričom sa dostávali do područia veľkých európskych štátov.

a kníhkupci, pokiaľ otvorene nevystupovali proti politickým ustanovizniam v nemeckých

štátoch, hoci v podstate boli nepriateľsky naladené voči feudalizmu. Tento rozdiel spôsobovala jednak odlišná spoločenská situácia, jednak spôsob formulovania názorov, ktorý bol u francúzskych osvietencov otvorenejší a priamejší, kým u nemeckých klasických filozofov mal kabinetný, akademický charakter. Francúzi boli navyše často otvorenými materialistami, kým nemeckí filozofi tohto obdobia zastávali väčšinou idealistické názory. Vo vzťahu k náboženstvu Nemci boli omnoho menej radikálnejší.

V učení sa zameriaval na praktickú stránku, vyžadoval plnenie si povinností. Hovoril, že panovník má byť prvým služobníkom štátu (na rozdiel od napr. Ľudovíta XIV. – „panovník som ja“). Zdôrazňoval toleranciu náboženstva.

a historických hľadísk výrazne prekročili obzory osvietenstva.

  1. Christian Wolf – zdôrazňoval, aby čitatelia postupovali metodicky a logicky, Imanuel Kant ho nazval otcom nemeckej Wolfova filozofia bola podobná Leibnizovej.
  2. Nikolai
  3. Mendelson
  4. Reimarus – kritizoval biblické zjavenia v náboženstve.

Immanuel Kant

(1724 – 1804)

O siedmej prednášal, medzi deviatou a jednou vznikali jeho práce. Nasledoval niekoľkohodinový obed s hosťami a debatami na rôzne témy. Najznámejšie sú asi jeho prechádzky. Susedia vedeli, že je pol štvrtej, keď sa Kant vydal k lipovej aleji, ktorú za každého ročného obdobia prešiel osemkrát tam a naspäť. Tá sa dodnes volá na jeho počesť Filozofova cesta.

  1. predkritické obdobie – známe Všeobecné dejiny prírody a teória nebies
  2. kritické obdobie – diela: Kritika čistého rozumu

Kritika praktického rozumu

Kritika súdnosti – zaoberá sa estetikou

Prolegomena ku každej budúcej metafyzike – vysvetľuje Kritiku čistého rozumu

  1. obdobie pokritické – diela: Metafyzika mravov v dvoch častiach

Spor fakúlt

Predkritické obdobie

Pôsobením dvoch mechanických síl – príťažlivosti a odpudivosti vzniká všetko, čo sa

v priebehu vesmíru odohralo. Vznikajú prvé zhluky hmoty, hmota sa zahrieva, a postupne takto vytváraním zhlukov vzniká celý vesmír, planéty, slnko. Tieto dve sily priviedli vesmír od chaosu k poriadku. Tieto sily však môžu pôsobiť aj opačným smerom a spôsobiť zánik vesmíru.

Kritické obdobie

Kant sa snaží zistiť, či aj na úrovni umu máme niečo, čo je nám dané a priori. Prišiel k názoru, že na úrovni umu apriórnými faktormi sú kategórie (existuje ich 12).

Kritika praktického rozumu

  1. teoretický
  2. praktický – ním sa zaoberá v diele Kritika praktického

v našom rozume – v tomto prípade ide o autonómny rozum (sám si dáva zákony), alebo niečím, čo je mimo nás, mimo náš rozum, potom je vôľa určovaná cudzím zákonom (heteronómia). Kant kladie dôraz na autonómnu morálku.

  1. maximy – mravné zásady, ktoré má každý človek a platia iba pre neho, čiže sú subjektívne (nebudem piť…)
  2. zákony – ide o zákony praktického rozumu, ktoré na rozdiel od zákonov teoretického rozumu nemajú charakter nutnosti, ale charakter požiadavky. Nenútia nás, ale žiadajú nás konať nejakým spôsobom. Podobajú sa príkazom, preto ich Kant nazval imperatívy(príkazy) - tie môžu byť:

z priateľstva, lásky, povinnosti nie je mravné, je iba morálne. Presne to isté konanie, ale čiste z hľadiska mravného zákona je mravné => ničím nepodmienené. Predpokladom mravného konania je sloboda vôle. Človek, aby bol slobodný, musí sám seba chápať ako vec osebe a nepodliehať kauzalite a v tejto sfére je slobodný.

Georg Wilhelm Friedrich Hegel

(1770 – 1831)

Veda o logike (Logika ako veda) Základy filozofie práva

Encyklopédia filozofických vied – pozostáva z Logiky, Filozofie prírody, Filozofie

ducha.

k podstate, ktorá je všeobecná, trvalá a ovláda všetko jednotlivé. Keďže táto podstata je myšlienkou, Hegel z toho vyvodzuje, že myšlienka je objektívnou podstatou sveta.

Učenie Hegela

  1. objektívny duch – človek nežije sám pre seba, každý žije v rodine, štáte, spoločnosti, tvorí dejiny – každý človek teda vstupuje do vyššieho objektívneho poriadku – zákony, morálka. Hegel je ovplyvnený antickým chápaním občianstva. Hovorí, že štát je viac ako Tento objektívny nadindividuálny duch koná prostredníctvom človeka, ktorého si vyberie na uskutočnenie ideí rozumu – čo je rozumné, je skutočné. Človeka tento objektívny duch ovláda aj v tom zmysle, že prostredníctvom neho tvorí dejiny. Dejiny sa zaraďujú tiež do štádia objektívneho ducha. Duch si teda vyberá ľudí, ktorí tvoria dejiny. Vodcami sa môžu stať aj slabí jedinci (ovplyvnený osobným kontaktom s Napoleonom). Chápanie dejín je

teleologické – účelové – celý vývin má svoj konečný cieľ. Aj dejiny sú ukončené, nejdú do nekonečna – objektívny duch sa zrealizoval, už nemôže prísť k prevratným zmenám. Dejiny sú pokrokom v uvedomovaní si slobody. Na tvorbe dejín sa nezúčastňujú všetky národy, iba tie, ktoré si ako inštitúciu vytvorili štát. Ostatné národy sú nehistorické a Hegel im odmieta priznať plnoprávne postavenie v dejinách ľudského rodu. Historický proces uvedomovania si slobody sa podľa Hegela začal

v starovekých orientálnych despociách, ktorú však slobodu človeka spájali s jedinou privilegovanou osobou. Gréci a Rimania už slobodu priznali viacerým členom spoločnosti. K pochopeniu, že všetci ľudia sú slobodní, dospievajú podľa Hegela až germánske národy, ktoré takto završujú vývin kresťanstva a vlastne aj celé dejiny.

Hegel je skutočne presvedčený, že dejiny majú svoj koniec a že ho, navyše, dosiahli v germánskom svete.

  1. absolútny duch – predchádzajúce stavy ducha sa spájajú a až tu si konečne svetový duch uvedomuje poznanie seba samého a zisťuje, že celý vývojový proces je rozvojom jeho vlastného bytia, že najprv sám seba zrušil (negoval) v prírode, aby sa znovuobjavil v dejinách. Aj v rámci absolútneho ducha existujú ešte 3 stupne:
    1. umenie – naviazané na zmyslovosť
    2. náboženstvo – naviazané na zmyslovosť + názornosť, je predstupňom filozofického chápania sveta
    3. filozofia – pracuje s Aj z absolútnej idey – Boha – treba urobiť pojem. Za všetkým je Boh – filozof. Vo filozofii sa duch pozdvihol na úroveň, ktorá mu dovoľuje rozpoznať samého seba vo všetkých konkrétnych obshoch, dokonca ich zo seba spätne vyvodiť.

Ludwig Feuerbach

(1804 – 1872)

Prednášky o podstate náboženstva Teogónia – pôvod bohov

Hegel Feuerbach

– duch tvorí hmotu – prvá je hmota, druhý duch

– zaoberá sa bytím o sebe – zaoberá sa konkrétnym bytím

– rozum predpisuje zákony prírode – príroda predpisuje zákony duchu

na tomto svete.

Ďalší predstavitelia filozofie

Friedrich Heinrich Jacobi (1743 – 1819)

Friedrich Wilhelm Joseph Schelling (1775-1854)

Johann Gottlieb Fichte (1762-1814)

→ NEJA → produkt samourčujúceho sa JA)

Gottfried Herder (1744-1803)

Friedrich Schiller (1759-1805)

Na území Slovenska boli nemeckou filozofiou, najmä Heglom ovplyvnení predstavitelia mladšej generácie národného obrodenia (Štúr, Hurban i ďalší).

Zones.sk – Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/filozofia/35342-nemecka-klasicka-filozofia/