Cievky

Cievky sú dvojpolové súciastky konštruované tak, aby mali vlastnú indukcnost požadovanej velkosti. Je to pasívna elektronická súciastka s analogicky opacnou frekvencnou závislostou ako kondenzátor. Zjednodušene možno konštrukciu cievky prirovnat k namotanému drôtu na nejaké jadro. Ale aj spôsob namotania urcuje výsledné parametre cievky. Cievka je definovaná svojou indukcnostou, ktorá sa udáva v H (Henry). Indukcnost je dôsledok týchto parametrov: prierez a materiál vodica (reálny odpor), hrúbka a materiál izolácia (parazitná medzizávitová kapacita), pocet otácok a spôsob namotania. Velkost prierezu je velmi dôležitá, lebo pri menšom priemeru sa zväcšuje reálny odpor cievky. Ideálna cievka by mala mat nulový vnútorný odpor. Cievky sa používajú prevažne v obvodoch striedavých signálov. Tvoria hlavné casti motora a tu sú spravidla prúdovo namáhané.

U vf techniky nie je nutne brat pozornost na výkonové parametre cievky. V týchto obvodoch môže i malé mechanické poškodenie tvaru cievky spôsobit zmenu parametrov v celom obvode. Použitie väcšieho množstva cievok prináša zložitost matematických výpoctov. Obecne platí: cím menšia hodnota indukcnosti (menej závitov) tím lepšie cievka prepúšta nižšie frekvencie. Cievku tvoria závity vodica, ktoré sú uložené v jednej alebo niekolkých vrstvách a majú zvycajne kruhový, štvorcový alebo obdlžníkový tvar. Indukcnost cievky závisí od poctu závitov ich geometrického usporiadania a od magnetických vlastností prostredia v ktorom sa cievka nachádza. Ideálna cievka pre jednosmerné napätie predstavuje skrat (R=0). Striedavé napätie však vyvolá striedavý prúd, ktorý je prícinou indukovaného napätia v cievke. Prúd sa bude za jej napätím oneskorovat o 90°.

Podla konštrukcie ich rozdelujeme:
1. cievky s jadrom - 10-100mH, výnimocne 10H
2. cievky bez jadra - µH, výnimocne x mH