Planéty slnečná sústava

Prírodné vedy » Fyzika

Autor: ivana123
Typ práce: Referát
Dátum: 17.01.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 5 949 slov
Počet zobrazení: 3 246
Tlačení: 242
Uložení: 259
Planéty slnečná sústava
 
1.1 Slnečná Sústava
Slnečná Sústava vznikla asi pred 4.6 miliardami rokov z rozsiahlej plynovo-prachovej hmloviny . Vzájomné gravitačné zhlukovanie sformovalo centrálnu hviezdu-Slnko, osem planét a ich 66 doteraz známych mesiacov, 6 veľkých planétok s priemerom najmenej 300 km a nespočetné množstvo menších planétok, komét a meteoridov. Všetky tieto telesá i s priestorom, v ktorom sa pohybujú, tvoria slnečnú sústavu. Priestor medzi jednotlivými telesami sústavy je vysokým vákuom. Nie je však celkom prázdny. Vypĺňa ho medziplanetárna hmota- medziplanetárny prach a plyn. V podstate je to plynovo-prachový materiál, ktorý sa nespotreboval pri stavbe telies slnečnej sústavy, ako aj produkty ďalšieho vývoja týchto telies: slnečné žiarenie, unikajúce atómy a molekuly z atmosfér planét a ich mesiacov, vyparený materiál z telies prechádzajúcich blízkym okolim Slnka i materiál uvoľňujúci sa  z telies pri ich vzájomných zrážkach. Slnečná sústava zaberá oblasť, v ktorej prevláda gravitačné pôsobenie Slnka nad gravitačnými silami okolitých hviezd. Rozmery slnečnej sústavy sú v porovnaní so strednými vzdialenosťami hviezd malé. Takmer celá hmotnosť slnečnej sústavy pripadá na Slnko. Obsahuje z nej 99,866% . Ostatné zložky slnečnej sústavy sa podelili o zvyšok hmotnosti takto: Na planéty pripadá 0,133%, na ich mesiace 0,000057% .Na meranie vzdialeností v slnečnej sústave sa často používa jednotka vzdialenosti známa ako astronomická jednotka (skratka AU). Jej veľkosť zodpovedá strednej vzdialenosti Zeme od Slnka, čo je 149 597 870,691 km. Centrálne teleso slnečnej sústavy je Slnko, v blízkosti ktorého sa nachádza aj jej ťažisko. Po eliptických dráhach, blízkych kružniciam, obieha okolo Slnka osem planét (Merkúr, Venuša, Zem, Mars, Jupiter, Saturn, Urán a Neptún). Najväčšia planéta slnečnej sústavy je Jupiter, ktorý má 0,1 % hmotnosti Slnka. Hmota je medzi planétami rozdelená veľmi nerovnomerne. 93 % všetkej hmoty pripadajúcej na planéty obsahuje Jupiter a Saturn. Vzdialenosť poslednej planéty slnečnej sústavy, Neptúna, sa považuje za hranicu planetárnej časti slnečnej sústavy, menšie telesá obiehajúce Slnko sa však nachádzajú ešte mnohonásobne ďalej. Celkovú hranicu slnečnej sústavy je ťažko určiť a veľkosť celej slnečnej sústavy zostáva stále nejasná. Okraj slnečnej sústavy je vymedzený približne dráhami dlhoperiodických komét, resp. oblasťou, v ktorej ešte prevláda gravitačné pôsobenie Slnka nad gravitačným pôsobením okolitých hviezd. Odhaduje sa, že by to mohla byť vzdialenosť až do 100 000 AU
 
1.2 Planéty
Názov planéta pochádza zo starogréckeho výrazu plantai, čo znamená tulák. Už v staroveku si niektorí pozorovatelia oblohy všimli, že planéty sa pohybujú inak ako okolité hviezdy. Na rozdiel od hviezd sa nezdalo, že by sa planéty na oblohe držali tých istých dráh. Blúdili po oblohe a zjavovali sa v rôznych obdobiach roka na rôznych miestach. Päť „ blúdiacich hviezd“ – planét poznali ľudia už v dávnej minulosti. Každá kultúra mala pre ne svoje vlastné názvy. Pre naše generácie sa udržali ich mená spojené s antickou mytológiou: Merkúr- boh obchodu a zisku, Venuša- bohyňa lásky, Mars- boh vojny, Jupiter- najvyšší boh a Saturn- starý boh roľníctva.

Planéta Urán patrí už do novoveku. Objavil ju anglický astronóm a optik nemeckého pôvodu William Herschel v roku 1781. Pri objave Neptúna v roku 1846 i pri objave Pluta v roku 1930 , slávila úspech nebeská mechanika. Umožnila z nepravidelnosti dráh Urána a neskôr, ako sa zdalo i Neptúna, predpovedať ich existenciu. ( Pluto už dnes nie je brané za planétu slnečnej sústavy).  Siedmu planétu pomenoval Uránom nemecký astronóm Johann E. Bode. Jeho meno však nezapadá do radu mien predchádzajúcich planét pomenovaných podľa gréckych bohov. Urán bol bohom neba z prvej generácie gréckych bohov. Meno poslednej planéty, Neptún- boh mora, nenarušil starorímske pomenovanie planét.

Podľa fyzikálnych a dráhových parametrov delíme planéty na dve skupiny. Prvou skupinou sú tzv. terestriálne planéty, planéty podobné Zemi. Radíme medzi ne Merkúr, Venušu, Zem a Mars. Terestriálne planéty majú rádovo rovnaké veľkosti a sú k Slnku bližšie ako 2 AU. Povrch terestriálnych planét je zložený z kremíkatých hornín. Planéty okrem Merkúra majú menšie atmosféry, zložené z ťažších prvkov ( dusík, kyslík, oxid uhličitý ). Merkúr stratil atmosféru už dávno predovšetkým pre svoju malú hmotnosť a neveľkú vzdialenosť od Slnka.

Druhú skupinu tvoria tzv. joviálne planéty, planéty podobné Jupiteru. Zaraďujeme sem najväčšie planéty slnečnej sústavy – Jupiter, Satúrn, Urán, Neptún. Joviálne planéty sú oveľa hmotnejšie ako terestriálne planéty. Preto si udržali svojou príťažlivosťou aj ľahké prvky, ktoré z terestriálnych planét postupne unikli. Obrovské atmosféry joviálnych planét obsahujú prevažne ľahké prvky, vodík a hélium.
 
2.1 Slnko
 
-najbližšia hviezda
Naše Slnko je hviezda, jedna z viac ako 100 miliárd hviezd v Mliečnej ceste. Nachádza sa v Ramene Orióna, teda v jednom z ramien Galaxie nazvanom podľa súhvezdia Orión do ktorého sa premieta na oblohe. Od jadra Galaxie je Slnko vzdialené 30 tisíc svetelných rokov. Podobne ako planéty obiehajú okolo Slnka, aj Slnko obieha okolo jadra Galaxie a jedna otočka mu trvá 200 miliónov rokov. Slnko, rovnako ako všetky hviezdy, uvoľňuje žiarivú energiu vďaka jadrovej fúzii prebiehajúcej v jadre. Gravitačné pôsobenie Slnka udržiava na obežných dráhach okolo Slnka všetky objekty slnečnej sústavy. Jeho energia je nevyhnutná pre život na Zemi. Astronomický symbol pre Slnko je kruh s bodom vo vnútri. Slnko patrí medzi hviezdy hlavnej postupnosti, čo znamená, že v jeho jadre prebieha premena vodíka na hélium a že vďaka tomu zostáva dlhodobo stabilné. Jeho spektrálny typ je G2, čo znamená, že ide o žltú hviezdu. Hmotnosť Slnka (2×1030 kg) predstavuje 99,87% hmotnosti celej slnečnej sústavy. Na všetky telesá Slnečnej sústavy dopadá elektromagnetické žiarenie zo Slnka. Vďaka tomuto žiareniu je možný život na Zemi. Väčšina telies vrátane všetkých planét obieha Slnko v smere jeho rotácie. Všetky ostatné telesá v slnečnej sústave sú viditeľné len vďaka tomu, že odrážajú slnečné svetlo, alebo žiaria preto, lebo boli k žiareniu vybudené slnečnou energiou (napr. kométy alebo polárna žiara). Slnko je naša najbližšia hviezda. Svetlo z neho letí na Zem približne 8 minút a 20 sekúnd (pričom z našej druhej najbližšej hviezdy, Alfa Centauri, letí svetlo na Zem 4,2 roka). Má približne 109-krát väčší priemer ako Zem a 1 300 000-násobne väčší objem. Je to obrovská rotujúca plazmová guľa s priemernou hustotou len o málo väčšou ako hustota vody. Slnko je takmer dokonalá guľa. Povrchová teplota Slnka je v priemere 6 000 °C. Slnečné škvrny sú oblasti s relatívne nižšou teplotou, zatiaľ čo slnečné erupcie sú horúcejšie. Podľa nových dôkazov sa zdá, že slnečné vzplanutia sú horúcejšie ako sa donedávna predpokladalo. Teplota v jadre sa pohybuje okolo 14 000 000 °C.

3.1 Merkúr
-  najrýchlejšia planéta
Merkúr je najbližšou a najmenšou planétou slnečnej sústavy. Pohybuje sa okolo neho po eliptickej dráhe s pomerne velkou excentricitou 0,2056. Preto je v perihéliu o 24 miliónov kilometrov bližšie ako v aféliu. Veľká polos dráhy Merkúra je 57,9 milióna kilometrov. Planéta obehne slnko priemernou rýchlosťou 47,87 km/s (172 322 km/h) za 87,969 dňa. Je to najkratší „rok“ v slnečnej sústave.

Merkúr je malá kamenná planéta s povrchom posiatym impaktnými krátermi. Teploty na jeho povrchu kolíšu od +440° C cez deň po -180 °C v noci. Za takéto obrovské rozdiely môže hlavne neprítomnosť hustej atmosféry. Napriek tomu, že je najbližšie k Slnku, nedrží teplotný rekord medzi planétami slnečnej sústavy. Ten patrí Venuši, ktorá je od Slnka síce ďalej, ale panuje na nej silný skleníkový efekt.Bol pomenovaný podľa rímskeho posla bohov Merkúra, keďže sa pohybuje po oblohe najrýchlejšie zo všetkých planét. Bol známy už od staroveku, hoci je voľným okom ťažšie pozorovateľný. Keďže jeho dráha sa nachádza vo vnútri dráhy Zeme, nikdy sa na oblohe nevzdiali od Slnka o viac ako 28°, a preto ho možno pozorovať len ráno, krátko pred východom, alebo večer, krátko po západe Slnka. Aj tak môže byť niekedy pomerne nápadným objektom na večernej či rannej oblohe. Zvláštnosťou Merkúru je jeho značne vysoká hustota (asi 5 400 kg/m3). Je vyššia ako hustota Mesiaca Zeme, hoci povrch týchto dvoch telies sa na seba veľmi podobá. Tento fakt sa vysvetľuje vysokým zastúpením železa a niklu vo vnútri planéty, čomu nasvedčuje i prítomnosť magnetického poľa.Merkúr je takmer dokonalá guľa, pretože rozdiel medzi jeho rovníkovým a polárnym priemerom nepresahuje 1 km - v oboch osiach meria zhodne 4 880 km. Planéta rotuje okolo svojej osi veľmi pomaly, jedna otočka jej trvá 58,646 pozemského dňa. Výsledkom je, že na Merkúri sa slnečný deň( od východu Slnka po najbližší nasledujúci východ Slnka) trvá asi 176 pozemských dní- dvakrát tak dlho, ako je 88-dňový merkúrovský rok. Pretože rotačná os planéty smeruje kolmo na rovinu obežnej dráhy, je deň na ľubovoľnom mieste povrchu Merkúra rovnako dlhý. Vysoká hustota Merkúra, aj keď veľmi slabé, no predsa prítomné magnetické pole planéty svedčia, že planéta má veľmi masívne jadro, zložené z prevažne niklu a železa. Je pravdepodobne celé alebo aspoň sčasti roztavené. Ak by bolo malé, pomalá rotácia Merkúra by nestačila na utvorenie magnetického poľa.

Pôvod značného množstva železa v jadre, ako aj veľkosť jadra, neviem s istotou objasniť. Zdá sa, že vnútorné zloženie Merkúra je výsledkom kolízie s veľkou planetosimálou v rannom štádiu vývoja planéty. Pri zrážke sa vyparila značná časť pôvodného silikátového plášťa olanéty, ktorý dovtedy utváral rozsiahly obal okolo jadra. Polomer súčasného plášťa Merkúra je asi iba štvrtinou polomeru planéty. Planetológovia nevylučujú, že „jazvou“ po zrážke je práve obrovská Panva Caloris na povrchu Merkúra. Uvažovaná zrážka pravdepodobne dopomohla Merkúru i k rotačnej rezonancii s obežnou dobou v pomere 3:2. Teleso Merkúra, vzhľadom na hustotu látky z ktorej sa skladá, prestalo byť po zrážke sféricky symetrické. A tak slapové sily Slnka nemôžu z Merkúra urobiť teleso s viazanou rotáciou akým je napríklad náš mesiac. V perihéliu je vždy k Slnku privrátená alebo odvrátená tažšia strana planéty.  Merkúr má primalú hmotnosť na to aby dokázal udržať silnejšiu vrstvu atmosféry. Gravitačné zrýchlenie na povrchu je 3,75 m/s2 , je iba tretinou gravitačného zrýchlenia na povrchu Zeme, úniková rýchlosť je 4,27 km/s. V porovnaní s našou Zemou prakticky nijakú atmosféru nemá. Nepatrné množstvo molekúl oxidu uhličitého a vody svedčí o nízkej sopečnej aktivite planéty. Vo výške 1500 km nad povrchom planéty je koncentrácia plazmy o niečo väčšia ako v slnečnom vetre, čo nasvedčuje, že planéta má magnetosféru. 
 
Merkúr v číslach:
Rovníkový priemer: 4 879 km Hmotnosť (Zem=1): 0,00553 Dĺžka dňa: 58,6462 d Dĺžka roka: 87,97 d
 
3.2 Venuša
-  najbližšia planéta
Vzdialenosť medzi Venušou a Zemou sa veľmi mení, od 40 miliónov do 259 miliónov kilometrov. Tomu zodpovedá i zdanlivý pomer Venuše na oblohe. V čase najväčšieho priblíženia k nám vidíme z Venuše, pravda iba v ďalekohľade iba úzky kosák. Vtedy sa nachádza medzi Slnkom a Zemou. Po prvý raz pozoroval fázy Venuše Talian Galileo Galilei v roku 1609, keď na planétu zameral svoj ďalekohľad. Objavenie fáz Venuše bolo silným dôkazom Kopernikovej heliocentrickej sústavy.

Venuša je druhá planéta slnečnej sústavy (v poradí od Slnka), po Slnku a po Mesiaci najjasnejší objekt viditeľný zo Zeme. Pomenovaná je po starorímskej bohyni lásky. Jej dráha sa nachádza vo vnútri dráhy Zeme, to znamená, že nikdy sa na oblohe nevzdiali ďaleko od Slnka. Maximálna uhlová vzdialenosť Venuše od Slnka môže byť až 48°. So Slnkom a Mesiacom patrí medzi jediné tri nebeské telesá, ktorých svetlo vrhá na Zem tiene viditeľné voľným okom. Je to terestriálna planéta, čo do veľkosti a skladby veľmi podobná Zemi; niekedy ju preto nazývame „sesterskou planétou“ Zeme. Aj keď orbity všetkých ostatných planét sú elipsovité, orbita Venuše je jediná takmer kružnica. Pretože je Venuša k Slnku bližšie ako Zem, nájdeme ju na oblohe takmer vždy blízko pri Slnku, takže ju je možné zo Zeme vidieť iba krátko pred svitaním alebo krátko po zotmení. Preto je niekedy označovaná ako „Zornička“ alebo „Večernica“, a keď sa objaví, ide o zďaleka najsilnejší bodový zdroj svetla na oblohe. Výnimočne možno Venušu voľným okom uvidieť aj vo dne. Súčasná predstava o štruktúre atmosféry Venuše sa zakladá na meraniach uskutočnených kozmickými sondami typu Venera, Mariner, Pioneer-Venus, pozemnými pozorovaniami a teoretickými výpočtami. Venušu obklopuje hustá atmosféra tvorená prevažne oxidom uhličitým, (no aj dusíkom, kyslíkom a vodou) čo vytvára mimoriadne silný skleníkový efekt, ktorý zvyšuje teplotu povrchu na viac ako 400 °C, v oblastiach blízko rovníka dokonca až na 500 °C.  Venušin povrch je teda teplejší než Merkúrov, aj keď je vo viac ako dvojnásobnej vzdialenosti od Slnka a prijíma teda iba 25 % slnečného žiarenia. Vďaka tepelnej zotrvačnosti a prúdeniu v hustej atmosfére sa teplota na dennej a nočnej strane Venuši výrazne nelíšia, aj keď je jej rotácia extrémne pomalá (menej ako 1 otočka počas Venušinho roku; na rovníku rotuje Venušin povrch rýchlosťou iba 6,5 km/h). V atmosfére dochádza aj k elektrickým výbojom, aj keď asi 1000-krát zriedkavejšie ako v zemskej atmosfére. Vrcholky mrakov majú teplotu približne −45 °C. Oficiálna priemerná teplota povrchu Venuše, ako ju určila NASA, je 464 °C. Minimálnu teplotu majú práve vrcholky mrakov, teplota na povrchu nikdy neklesá pod 400 °C. Vďaka tomu, že rádiové vlny prenikajú i cez vrstvu hustých oblakov na Venuši, máme jej povrch dobre zmapovaný. Venuša má na svojom povrchu dve „kontinentálne“ vrchoviny, ktoré sa dvíhajú z nedozerných plání. Výšky povrchových útvarov sa merajú (tak ako na Zemi sa meria nadmorská výška vzhľadom k hladine mora) vzhľadom ku strednému polomeru planéty. Asi 70% povrchu Venuše utvára rovinatý terén. Venuša sa okolo rotačnej osi otáča zo všetkých planét najpomalšie, raz za 243,16 dňa. Navyše, podobne ako Urán, opačným smerom. Slnko na jej oblohe vychádza na západe a zapadá na východe. Dni aj noci na Venuši sú veľmi dlhé, pretože sa točí okolo svojej osi za 243 dní. To znamená, že deň je tu dlhší ako rok.
 
Venuša v číslach:
Rovníkový priemer: 12 102 km Hmotnosť (Zem=1): 0,815 Dĺžka dňa: 243,01 d Dĺžka roka: 224,7 d
 
3.3  Zem
-najväčšia vnútorná (terstriálna) planéta
Zem je naša materská planéta, v poradí tretia planéta slnečnej sústavy. Je to zároveň jediná planéta, na ktorej je podľa súčasných vedeckých poznatkov voda v kvapalnom skupenstve a život. Zem je predmetom skúmania napríklad kozmogónie, geológie, paleontológie či geografie.
V strede Zeme sa nachádza horúce husté jadro, ktoré obklopuje chladnejší plášť z roztavených hornín. Na povrchu je kôra, ktorá dosahuje rôznu hrúbku v závislosti od miesta.
Vďaka pevnému povrchu a vnútornému zloženiu Zem zaraďujeme medzi terestriálne planéty. Zem je najväčšia spomedzi terestriálnych planét slnečnej sústavy a tiež jediná známa planéta, na ktorej sa nachádza voda vo všetkých troch skupenstvách. Väčšina jej povrchu je pokrytá kvapalným oceánom, čo jej pri pohľade zo vzdialeného vesmíru dáva charakteristickú modrú farbu. Zem je obklopená atmosférou, ktorá vo veľkých vzdialenostiach od povrchu pozvoľna prechádza do medziplanetárneho prostredia. Po prvýkrát Zem ako celok na vlastné oči videla posádka kozmickej lode Apollo 8, ktorá ako prvá opustila obežnú dráhu Zeme a vzdialila sa od nej natoľko, že sa zmestila do zorného poľa ľudského oka. Vek Zeme odhadujeme na 4,6 miliardy rokov. Pravdepodobne vznikla spojením viacerých planetosimál, malých telies, ktoré sa prvé sformovali v rannom štádiu vývoja slnečnej sústavy. Zem je prvá planéta od Slnka, ktorú sprevádza prirodzená družica (Mesiac) a zároveň jediná planéta slnečnej sústavy, ktorá má mesiac len jeden. Jeho priemer dosahuje približne štvrtinu priemeru Zeme, ale považuje sa za neprimerane veľký vzhľadom k materskému telesu. Mesiac sa len v máločom podobá na planétu, ktorú obieha. Jeho povrch je pustý, bez atmosféry, kvapalnej vody a sopečnej aktivity.  Zem je takmer guľaté teleso. Má tvar geoidu (grécky geoidés = podobný Zemi), ku ktorému sa najviac približuje tvar rotačného elipsoidu. Odstredivá sila rotácie spôsobila, že Zem je na póloch sploštená. Z tohto dôvodu je rovníkový priemer Zeme, 12 756,284 km o 42,77 km väčší ako jej polárny priemer. Dôsledkom odstredivej rotačnej sily je tiež to, že tiažové zrýchlenie je nepatrne menšie na rovníku ako na póloch. Vertikálna členitosť povrchu, čiže rozdiel medzi vrcholkami najvyšších pohorí a dnami najhlbších oceánskych priekop, je asi 20 km. Zem vrhá do priestoru na strane odvrátenej od Slnka svoj tieň, ktorý má približne tvar zbiehajúceho sa kužeľa. Keď do zemského tieňa vstúpi Mesiac, dochádza k jeho zatmeniu. Zem obieha okolo Slnka v strednej vzdialenosti 149,6 miliónov km priemernou rýchlosťou 29,8 km/s. Stredná vzdialenosť Zeme od Slnka sa stala jednou zo základných astronomických jednotiek dĺžky a označuje sa ako astronomická jednotka (skratka AJ alebo AU z anglického Astronomical Unit). V najvzdialenejšom bode svojej dráhy, v aféliu (doslní), je Zem od Slnka vzdialená 152 098 704 km, v najbližšom bode svojej dráhy, v perihéliu (príslní) 147 097 149 km. Doba obehu Zeme okolo Slnka sa stala jednou zo základných jednotiek času a nazývame ju rok.  Zemská os nie je rovnobežná s kolmicou na ekliptiku, ale odkláňa sa od nej v uhle, ktorý v súčasnosti dosahuje hodnotu približne 23,5°. Tento sklon zemskej osi spolu s obehom Zeme okolo Slnka má za následok striedanie ročných období.
Sklon zemskej osi sa pomaly mení a preto os nesmeruje stále do rovnakého bodu oblohy. V súčasnosti smeruje do blízkosti hviezdy Polárky, ale napríklad zhruba pred 13 000 rokmi smerovala zemská os k hviezde Vega.  Atmosféra Zeme je plynný obal Zeme, ktorého hustota vo väčších vzdialenostiach od povrchu klesá. Existovala už od vzniku Zeme, ale jej chemické zloženie sa značne menilo pôsobením mnohých procesov, naporíklad aj živých organizmov. Je zložená z dusíka (78 %), kyslíka (21 %), argónu (necelé 1 %) a zvyšok tvorí premenlivé množstvo vodných pár, oxid uhličitý a ďalšie plyny. Táto zmes sa bežne nazýva vzduch. Hmotnosť zemskej atmosféry je 5 700 miliárd ton. Atmosférický tlak sa pri morskej hladine pohybuje okolo hodnoty 100 kPa. Mame 5 vrstiev atmosféry: troposféra, stratosféra, mezosféra, termosféra a exosféra. Viditeľné svetlo preniká všetkými vrstvami atmosféry, infračervené a rádiové vlny čiastočne pohltí stratosféra (vrstva nad troposférou). Vo výške 20-30 km sa vyskytuje zvýšená koncentrácia ozónu. Atmosféra nás tiež chráni pred dopadmi telies z kozmu, ktoré v nej obvykle zhoria a pozorujeme ich ako svetelné úkazy nazývané meteory. Funguje tiež ako regulátor teploty. Teploty na povrchu Zeme sa pohybujú v extrémnych prípadoch zhruba od mínus 90 °C (v Antarktíde) do plus 60 °C (Sahara, Údolie smrti v USA). Priemerná teplota na povrchu planéty je cca 15 °C. Povrch Zeme pokrývajú kontinenty (pevniny) a oceány. Kontinenty dnes zaberajú 29% povrchu Zeme. 71% povrchu je zaliaty vodami morí a oceánov. Tieto dve hlavné zložky povrchu sa od seba neodlišujú len prítomnosťou/neprítomnosťou vody, ale aj stavbou zemskej kôry. Zem je pravdepodobne jediná planéta slnečnej sústavy, ktorá si dodnes zachovala sopečnú aktivitu a platňovú tektoniku (hoci existujú predbežné dôkazy o vulkanickej aktivite Merkúra a Venuše aj v súčasnosti.  Zemské jadro má veľmi veľkú hustotu v porovnaní s plášťom. Jadro je tvorené ťažkými prvkami, pričom prevažuje železo (80%). Za ním nasleduje nikel a nejaké ľahké prvky, predpokladá sa, že sa v jadre nachádza napríklad síra. Teplota vonkajšieho jadra na hranici s plášťom je 3 500°, vnútorného asi 4 500 °C - 6 000 ˚C.
 
Zem v číslach:
Rovníkový priemer: 12 756 km Hmotnosť: 5,976*1024 kg Dĺžka dňa: 23 h 56 m 4 s Dĺžka roka: 365,256 d
 
3.4  Mars
- prvá planéta za dráhou Zeme
Mars - štvrtá planéta v poradí od Slnka. Bol pomenovaný podľa rímskeho boha vojny zrejme kvôli jeho načervenalému zafarbeniu. Mars je prvou z vonkajších planét (jeho dráha sa nachádza až za dráhou Zeme), takže nastáva situácia, že Zem sa nachádza v zákryte medzi Slnkom a Marsom (hovoríme, že Mars je v opozícií vzhľadom na Slnko). Vtedy ho možno pozorovať po celú noc a na oblohe je nápadným objektom.
Mars obehne okolo Slnka raz za 687 dní, takže rok je tam skoro dvakrát dlhší ako na Zemi. Mars má pomerne výstrednú dráhu a jeho vzdialenosť od Slnka sa mení od 207 do 249 miliónov kilometrov (stredná vzdialenosť je 228 miliónov km). Jednu otočku okolo svojej osi vykoná raz za 24 hodín 37 minút a 23 sekúnd. Slnečný deň trvá na Marse 24 hodín 39 minút a 35 sekúnd, takže dĺžka dňa na Marse sa podobá dĺžke pozemského dňa najviac spomedzi všetkých planét Slnečnej sústavy. Tvar Marsa je trojitý elipsoid s najväčšou osou dlhou 6768 km. Druhú os má o 3 km a tretiu o 40 km. kratšiu. Rozdiely teplôt medzi dňom a nocou sú na Marse omnoho väčšie ako u nás, lebo Mars má príliš riedku atmosféru, aby zabránila nočnému vyžarovaniu. Pretože Mars sa pohybuje omnoho ďalej od Slnka ako Zem, sú teploty na jeho povrchu nižšie ako u nás. Pohybujú sa v rozmedzí – 130 °C až po + 30 °C.  Človek by na povrchu súčasného Marsu nemohol žiť. Atmosféra planéty je veľmi riedka, tlak na povrchu sa pohybuje okolo 6 až 10 hektopascalov, čo je približne 100 až 150 krát menej ako na Zemi. Hoci atmosféru tvorí prevažne oxid uhličitý (95 %), skleníkový efekt je vzhľadom na jej hustotu neporovnateľne menší ako na Venuši. Ďalšími zložkami atmosféry sú: dusík (2,7 %), argón (1,6 %), kyslík (0,15 %), oxid uhoľnatý, vodné pary a niektoré ďalšie plyny. Na planéte občas dochádza k mohutným prachovým búrkam, ktoré sa môžu niekedy rozšíriť nad celý povrch Marsu. Vtedy nemožno pozorovať na planéte skoro žiadne podrobnosti. Tiež tu dochádza k cyklónovým búrkam, ktoré svojim vzhľadom pripomínajú pozemské cyklóny. Povrch Marsu je sčasti pokrytý krátermi, ale nachádzajú sa tu aj obrovské roviny takmer bez kráterov (najmä na severnej pologuli). Vyskytujú sa tu obrovské sopky, ktoré nemajú obdobu na Zemi. Najväčší vulkán v Slnečnej sústave - Olympus Mons dosahuje výšku viac ako 20 km nad okolitým terénom. Výška sopky je 21 183 metrov. V oblasti náhornej plošiny Tharsis sa nachádza viacero podobne veľkých sopiek, medzi najvyššie patrí aj Ascraeus Mons s výškou 18 201. Mars má aj dva mesiace malé mesiace. Jeden má názov FOBOS a druhý DEIMOS.  
 
Mars v číslach:
Rovníkový priemer: 6 794 km Hmotnosť (Zem=1): 0,1074 Dĺžka dňa: 24 h 37 m 23 s Dĺžka roka: 686,98 d.
 
3.5 Jupiter
-  najväčšia planéta v slnečnej sústave
 
Jupiter je piatou planétou v poradí od Slnka, je to zároveň najväčšia planéta slnečnej sústavy, bol teda právom pomenovaný po vládcovi rímskych bohov. Na oblohe je pozorovateľný po väčšinu roka ako veľmi nápadný objekt. V priemere je štvrtým najjasnejším objektom na oblohe (po Slnku, Mesiaci a Venuši). Jeden obeh okolo Slnka trvá Jupiteru takmer 12 rokov v strednej vzdialenosti 779 miliónov kilometrov. Je to najrýchlejšie rotujúca planéta. Jednu otočku okolo vlastnej osi vykoná za necelých 10 hodín. Svojim priemerom 142 984 kilometrov mnohokrát prevyšuje Zem. Jupiter obklopuje mohutná atmosféra, ktorá sa skladá prevažne z vodíka (asi 90%) a hélia (okolo 10%). Jupiter nemá pevný povrch v tom zmysle ako planéty zemského typu. Smerom do stredu planéty teplota a tlak postupne rastú. Vo veľkých hĺbkach, kde je tlak už dostatočne veľký, prechádza prostredie z plynného na kvapalné. V samom strede planéty sa nachádza pravdepodobne len relatívne malé pevné jadro.  Jupiter je po Slnku najhmotnejšie teleso slnečnej sústavy. Jeho hmotnosť je 318 ráz väčšia ako hmotnosť Zeme, čiže takmer 1,9x1027 kg. Jupiter má chemické zloženie podobné Slnku a ďalším hviezdam. Líši sa od nich najmä malou hmotnosťou, ktorá nestačí na vytvorenie podmienok pre termojadrové reakcie, ktoré prebiehajú vo všetkých hviezdach. Neexistuje presná definícia odlišujúca veľké hmotné planéty ako Jupiter od hnedých trpaslíkov, v každom prípade by Jupiter potreboval byť aspoň 70× hmotnejší, aby sa mohol stať hviezdou. Planéty podobné hmotnosťou, rozmermi a zložením Jupiteru sa nazývajú joviálne. Rotáciou planéty sa v jej atmosfére utvorili gigantické, farebne jasne odlíšené štruktúry nazývané pásy a zóny. Okrem nich možno aj malým ďalekohľadom pozorovať na Jupiteri ďalšie búrkové štruktúry, napríklad známu Veľkú červenú škvrnu, ktorá je z nich najväčšia. Zo 63 jeho družíc sú najznámejšie 4 najväčšie nazývané tiež Galileove mesiace, pretože prvý písomný záznam o ich pozorovaní urobil Galileo Galilei v roku 1610. Najväčší Galileiho mesiac, Ganymedes, je zároveň najväčším mesiacom v slnečnej sústave. Ďalšie známe mesiace sú Európa, ktorá je pokrytá ľadovou kôrou a Io, ktorá prejavuje mohutnú sopečnú aktivitu. Predpokladá sa, že v strede planéty leží malé pevné jadro, ktoré sa skladá zo silikátov a železa. Tlak a teplota sú tu veľmi vysoké. Hlavne vysoký tlak bol v minulosti príčinou toho, že sa pevné jadro pokladalo za útvar zložený z pevného vodíka. Nad jadrom sa nachádza vodíkový oceán, ktorý tvorí rozhodujúcu časť objemu i hmoty Jupiteru. Vodík je rozdelený do dvoch vrstiev a v oboch je kvapalný.
Jupiter v číslach:
Rovníkový priemer: 142 984 km Hmotnosť (Zem=1): 317,94 Dĺžka dňa: 9 h 50 m Dĺžka roka: 11,86
 
3.5.1  Mesiace Jupitera
Mesiace Jupitera sú prirodzené satelity planéty Jupiter. Na základe charakteru obežných dráh sa zvyčajne mesiace Jupitera rozdeľujú do niekoľkých skupín, nazývaných rodinami.
Jupiter má oficiálne 16, no neoficiálne 28 mesiacov. Z mesiacov Jupitera sú pre nás zaujímavé najväčšie štyri. Mesiace Io, Európa, Ganymedes a Kalisto pozoroval ďalekohľadom Galileo Galilei v roku 1610. Tieto tzv. Galileho mesiace rýchle menia svou polohu voči Jupiteru. Ostatné mesiace Jupitera sú malé objekty zložené z vodného ľadu a skalných fragmentov. Ich priemer je menší ako 100 km. Hustoty mesiacov klesajú s narastajúcov vzdialenosťou od Jupitera.
 
Io – geologicky najaktívnejšie teleso v slnečnej sústave
je piatym najvzdialenejším z Jupiterových mesiacov, ale súčasne najvnútornejším z Galileových mesiacov. So svojím stredným priemerom 3 640 km je tretím najväčším Jupiterovým mesiacom a teda len o málo väčší ako zemský Mesiac, ktorý má priemer 3 476 km. Io obieha okolo Jupitera po eliptickej trajektórii s veľkou polosou 422 000 km pričom jeden obeh trvá len 1,8 dňa. Je to prvé teleso v slnečnej sústave, samozrejme s výnimkou Zeme, kde boli spozorované aktívne sopky
Európa- mesiac s povrchom odrážajúcim najviac dopadnutého svetla
Je to najmenší zo štyroch veľkých mesiacov Jupitera a je aj najzáhadnejší. Európa obieha Jupiter ako v poradí šiesty najbližší známy mesiac v strednej vzdialenosti 671 000 km. Jej priemer 3138 km je len nepatrne menší ako priemer nášho Mesiaca (3476 km). Zvlášnosťou mesiaca je jeho mimoriadne hladký povrch. Vďaka ľadovému povrchu má vysoké albedo, čiže odráža množstvo svetla (64%) - päťkrát viac ako Mesiac

Ganymedes- najväčší mesiac slnečnej sústavy
So svojím priemerom 5 262 km je najväčší mesiac v slnečnej sústave (tesne pred Titanom), dokonca väčší ako planéta Merkúr. Keby obiehal samostatne, s najväčšou pravdepodobnosťou by sme ho považovali za planétu. Povrch Ganymeda je skalnatý a pokrytý impaktnými krátermi. Sú na ňom výrazne rozlíšiteľné tmavšie a svetlejšie oblasti. Tmavšie obsahujú viac kráterov, čo svedčí o ich vyššom veku. Predpokladá sa, že vo vnútri Ganymeda sa nachádza ľad, možno aj globálny oceán kvapalnej vody. Ganymedes má pomerne nízku hustotu (1,49 g/cm3), čo nie je ani dvojnásobok hustoty vody. Z nízkej hustoty sa odvodila jeho vnútorná stavba, ktorá predpokladá pod povrchom vodu a ľad. So svojou hmotnosťou 1,48.1023 kg je najhmotnejším mesiacom slnečnej sústavy.

Kallisto- mesiac s najväčším počtom kráterov na povrchu
Teleso je tvorené prevažne kremičitanmi a vodným ľadom. Na jeho povrchu však nie sú žiadne stopy po geologickej aktivite, pravdepodobne preto, že jeho kôra je až 230 km široká. S priemerom 4 806 km je Kallisto väčší ako Mesiac Zeme. Po Ganymede je druhý najväčší mesiac Jupitera a celkove tretí najväčší mesiac v slnečnej sústave. Povrch mesiaca je zložený z ľadu a skalnatého materiálu. Obsahuje oveľa viac impaktných kráterov než zvyšné tri Galileove mesiace a má najväčšiu hustotu kráterov zo všetkých telies v slnečnej sústave. Väčšina z nich má rozmer od 3 do 50 km, no priemer najväčšieho krátera je až 600 km. Množstvo kráterov možno vysvetliť tým, že jeho povrch má vek vyše 4 miliardy rokov podobne ako svetlé pevniny na Mesiaci. Formoval sa ešte v čase utvárania slnečnej sústavy.
 
3.6 Saturn
- najredšia planéta slnečnej sústavy
Saturn je v poradí šiesta planéta od Slnka a po Jupiteri druhá najväčšia. Pomenovaný je po rímskom bohovi Saturnovi. Saturn je poslednou planétou známou z prehistorického obdobia. Saturn bol výnimočný svojimi prstencami až do roku 1977, keď boli objavené nevýrazné prstence aj okolo planéty Urán a následne aj pri Jupiteri a Neptúne. Prstence Saturna sú oproti tým ostatným výrazne jasnejšie a výraznejšie. Saturn má spomedzi všetkých planét najmenšiu hustotu. Je ľahší ako voda, má iba 0,7 násobok jej hustoty. Aj vďaka tomu a veľkej rýchlosti rotácie je najvýraznejšie sploštenou planétou. Jeho rovníkový priemer je asi o 10% väčší ako polárny priemer. Saturn patrí medzi joviálne planéty, to znamená, že nemá pevný povrch, ale len hustú atmosféru, ktorá postupne prechádza do plášťa. Planéta sa, podobne ako Jupiter, skladá zo 75% vodíka a 25% hélia so stopami metánu, vody a amoniaku, podobne ako pôvodná hmlovina, z ktorej vznikli všetky planéty. Zaujímavosťou je, že planéta vyžaruje viac energie ako dostáva od Slnka, teda musí mať vlastný zdroj tepla. Zatiaľ existuje niekoľko teórii pre vysvetlenie tohoto javu. Jednou z príčin je aj rádioaktívny rozpad prvkov z čias vzniku Slnečnej sústavy. Saturn má v súčasnosti objavených a pomenovaných 18 mesiacov. Okrem nich evidujeme tucty ďalších drobných satelitov, ktoré majú zatiaľ provizórne označenia. Je pravdepodobné, že mnohé z nich nie sú skutočné. Môže ísť iba o väčšie telesá v prstencoch, prípadne chyby pri pozorovaní. Jeden obeh Saturna okolo Slnka trvá 29,46 pozemského roka. Saturn obieha Slnko v strednej vzdialenosti 1 426,9 milióna km, čo je približne dvojnásobok vzdialenosti Jupitera od Slnka a takmer desaťnásobok vzdialenosti Zeme od Slnka. Odklon jeho osi od kolmice na ekliptiku je 26,7°, zhruba o 4 stupne viac, ako sklon Zeme. Sklon osi rotácie voči obežnej dráhe má veľký význam z hľadiska viditeľnosti Saturnovho prstenca. Dráha Saturna je eliptická, blízka kruhovej. Jeho obežná rýchlosť je 9,66 km/s (34 703 km/h), vďaka čomu je treťou najpomalšie obiehajúcou planétou (po Uráne a Neptúne). Jedna otočka Saturna okolo svojej osi trvá 10,66 hodín, čím sa radí medzi planéty s najkratším dňom. Rýchlejšiu rotáciu má už len Jupiter. Ako prvá navštívila planétu sonda Pioneer 11, neskôr slávna dvojica Voyager 1 a 2.
 
3.6.1  Mesiace Saturna
Saturn má k 22. augustu 2008 pomenovaných 52 mesiacov. Aj keď zatial je ofiaciálne evidovaných iba 18. Pred letmi Voyagerov ich bolo známych iba 9. Najbližší objavený mesiac Saturna Pan obieha vo vzdialenosti 133 583 km od planéty, najvzdialenejší pomenovaný Ymir vo vzdialenosti 23 100 000 km. Len 4, prípadne 6 najväčších z nich má guľatý tvar, ostatné sú nepravidelné. Najväčším, najznámejším a prvým objaveným mesiacom Saturna je Titan. Jeho polomer je 2 575 km,čo je viac, ako polomer Merkúra a je obklopený vlastnou veľmi hustou atmosférou zloženou hlavne z molekulárneho dusíka a metánu. Po Ganymede je to druhý najväčší mesiac slnečnej sústavy. Jeho povrch je pevný, ale na jeho povrchu je už potvrdené minimálne jedno jazero z tekutých uhľovodíkov. Povrchové teploty na Titane dosahujú asi -178 °C. Titan bol prvým mesiacom, mimo nášho Mesiaca, na ktorého povrchu pristála sonda - Huygens.  Druhý najväčší mesiac Saturna je Rhea a najväčší známy mesiac bez atmosféry. Skladá sa zo zmesi vodného ľadu a kremičitanov. Je možné, že má malé kamenné jadro. Spolu s mesiacom Japetus sú viditeľné aj malými ďalekohľadmi. Japetus je zvláštny tým, že má jednu pologuľu svetlú a druhú tmavú.
 
Titan – najväčší, najhustejší, najhmotnejší a najjasnejší mesiac Saturna
Titan (Saturn VI) je najväčší a najhustejší z doposiaľ známych mesiacov planéty Saturn a po Jupiterovom mesiaci Ganymedes je druhým najväčším mesiacom v celej slnečnej sústave. Zároveň je prvým objaveným mesiacom planéty Saturn. So svojím priemerom 5 150 km je väčší ako planéta Merkúr. Pôvodne bol považovaný za najväčší mesiac slnečnej sústavy, pretože jeho atmosféra presahuje 300 km nad povrch. Vďaka tomu bol priemer Titanu nadhodnotený. Je jediným známym mesiacom s hustou a nepriehľadnou atmosférou, ktorá bráni priamemu pohľadu na jeho povrch. O povrchu vedci nemali presné predstavy až do pristátia kozmickej sondy (sonda Huygens) začiatkom roku 2005. Po jej pristátí sa Titan stal jediným mesiacom cudzej planéty, na ktorom pristála kozmická sonda. Atmosféra pozostáva najmä z dusíka, o ktorom sa predpokladá, že by mohol byť sopečného pôvodu. Okrem hustej atmosféry je unikátny tým, že v jeho atmosfére aj na jeho povrchu sa nachádza veľké množstvo rôznych organických molekúl. Svoju materskú planétu obehne Titan raz za 16 dní vo vzdialenosti 1,2 milióna km. Z mesiacov slnečnej sústavy iba Titan a Neptúnov Triton majú atmosféry. Titanova atmosféra je 5 krát hrubšia ako zemská. Tlak na jeho povrchu je o 60 % väčší ako na Zemi.
Saturn v číslach:
Rovníkový priemer: 120 536 km Hmotnosť (Zem=1): 95,18 Dĺžka dňa: 10 h 14 m Dĺžka roka: 29,46
 
3.7 Urán
-planéta s najväčším sklonom osi
Urán je siedma planéta Slnečnej sústavy a zároveň je svojou veľkosťou tretia najväčšia. Veľkosťou aj zložením patrí Urán medzi veľké planéty, spolu s Jupiterom, Saturnom a Neptúnom. Podobne ako Saturn, aj plynný Urán je obria planéta so sústavou prstencov a mesiacov. Teplota jeho vrchných mrakov dosahuje -210 °C. Na pozorovanie Uránu je vhodný ďalekohľad. Avšak jasnosť tejto planéty sa pohybuje na hranici viditeľnosti voľným okom, takže za vynikajúcich pozorovacích podmienok je ho možné zazrieť aj bez ďalekohľadu. Planétu skúmala iba jediná kozmická sonda a to Voyager 2. Urán má ako jediná z planét extrémne veľký sklon osi k rovine obehu okolo Slnka. Sklon jej osi je až 97,9°, preto planéta v podstate rotuje retrográdne. V dôsledku veľkého sklonu osi Urán striedavo otáča k Slnku svoj severný a južný pól. Dodnes sa tento jav nedarí uspokojivo vysvetliť. Na rozdiel od prvých dvoch obsahuje jeho atmosféra menej vodíka (83% vodíka, 15% hélia a 2% metánu, ktorý nie je v kvapalnej forme, ale v plynnej). Metánom nasýtená atmosféra absorbuje slnečné svetlo vo vrchných vrstvách atmosféry červenú farbu. Preto sa táto planéta javí podstatne tmavšia a tým sa zlepšuje kontrast medzi inak pomerne jasnou planétou a normálne slabými prstencami. Urán vďaka pohlteniu červených zložiek svetla získava charakteristickú modrozelenú farbu. Urán je planéta s najväčším počtom pomenovaných mesiacov. Priemer najväčšieho z nich je 154km., najmenšieho 26 km. Urán má doteraz známych 21 mesiacov z čoho je 20 pomenovaných. Medzi najväčšie patria: Titania, Oberon, Ariel a Umbriel. Ako všetky veľké planéty, aj Urán má okolo seba prstence. Avšak uvidieť pozemskými ďalekohľadmi vo viditeľnom svetle úzke prstence Uránu je nemožné. Prvýkrát boli pozorované až v roku 1977, keď si astronómovia všimli neznáme prstence po zakrytí svetla hviezdy v pozadí. Predpokladá sa, že prstence sú mladšie ako 100 miliónov rokov. Mohli vzniknúť z trosiek po zrážke malého mesiaca s kométou alebo s objektom podobným asteroidu. Pravdepodobne sú tvorené kusmi ľadu a kameňmi, ktoré boli zachytené gravitačnou silou planéty. Ich stabilitu pomáhajú udržovať mesiace planéty.
 
Urán v číslach:
Rovníkový priemer: 51 118 km Hmotnosť (Zem=1): 14,56 Dĺžka dňa: 17 h 14 m Dĺžka roka: 84,01
 
3.8 Neptún
-  najmenšia z joviálnych planét
Neptún je ôsma a najvzdialenejšia planéta slnečnej sústavy. Rozhodlo o tom hlasovanie na 26. kongrese Medzinárodnej astronomickej únie v Prahe 24. augusta 2006. Dovtedy bolo poslednou planétou slnečnej sústavy Pluto. So svojim rovníkovým priemerom 49 528 km je štvrtou najväčšou planétou, jeho hmotnosť však z neho robí tretiu najhmotnejšiu planétu slnečnej sústavy. Neptún je 17-krát ťažší ako Zem a iba o niečo prekonáva svoju susednú planétu Urán (14-krát ťažší ako Zem). Planéta je pomenovaná podľa starorímskeho boha mora Neptúna. Svojou stavbou, hmotnosťou a chemickým zložením sa zaraďuje k plynným obrom (joviálnym planétam). Jeho astronomický symbol je trojzubec. Atmosféra Neptúna sa skladá najmä z vodíka a hélia, so stopami metánu, ktorý spôsobuje modrú farbu planéty. Toto zafarbenie je omnoho výraznejšie ako pri Uráne, ktorý má tiež podobné množstvo metánu, ale v atmosfére Neptúna sa nachádza pravdepodobne ešte neznáma zložka ktorá toto zafarbenie zosilňuje. V atmosfére Neptúna tiež dujú najsilnejšie vetry z planét slnečnej sústavy, rýchlosťami približne 2 500 km/h. Ako všetky plynné obry v slnečnej sústave, aj Neptún má prstence, ktoré sú však omnoho menej výrazné ako pri Saturne. Neptún má tiež rodinu mesiacov, potvrdených ich je zatiaľ 13. Známy je najmä Triton, kvôli svojej retrográdnej obežnej dráhe, veľmi nízkej teplote na povrchu (38K) a extrémne jemnej atmosfére (14 mikrobarov), zloženej z dusíka a metánu. Planéta bola objavená 23. septembra 1846. Neptún je prvou planétou objavenou skôr na základe matematických výpočtov ako priamym pozorovaním. Z porúch v dráhe Uránu astronómovia odvodzovali jeho existenciu. Neptún z blízka skúmala zatiaľ iba jediná sonda - Voyager 2. Hmotnosť Neptúna je 1.0243×1026 kg, čím sa radí medzi Zem a najväčších plynových obrov. Je sedemnásť krát ťažší ako Zem, ale tvorí len 1/18 z hmotnosti Jupitera. Spolu s Uránom tvorí podskupinu nazývanú aj „ľadový giganti“, kvôli tomu, že od Jupitera a Saturna sa líšia veľkosťou a zložením. Jedným z rozdielov medzi Uránom a Neptúnom je meteorologická aktivita. Urán je pokojný, zatiaľ čo Neptún je známy svojou búrlivou aktivitou v atmosfére. Vietor v atmosfére dosahuje najvyššiu rýchlosť v slnečnej sústave. Je poháňaný vnútornou energiou planéty. Najsilnejšie orkány dosahujú až okolo 2 000 km/h. V roku 1989 bola objavená sondou Voyager 2 Veľká tmavá škvrna, búrka v tvare cyklónu veľká ako Zem. 2. Novembra 1994 sa ju snažil zamerať Hubbleov vesmírny teleskop. Zistil však, že búrka zmizla. Niektorí vedci usudzujú, že vďaka mračnám metánu, sírovodíku, vody a podobne môže v atmosfére Neptúna dochádzať k výbojom bleskov, hoci zatiaľ sa ich na diaľku nepodarilo pozorovať. Neptún má slabé planetárne prstence neznámeho zloženia. Majú svojráznu špecifickú štruktúru, ktorá je narušovaná zrejme mesiacmi Neptúna. Nové pozorovania zo Zeme ukázali, že prstence sú omnoho menej stabilné ako sa predpokladalo. Prstenec Liberté (sloboda), môže zmiznúť za menej ako storočie.
Neptún v číslach:

Rovníkový priemer: 49 528 km Hmotnosť (Zem=1): 17,14 Dĺžka dňa: 16 h 7 m Dĺžka roka: 164,79 r
 
4.1 Záver
Táto téma ma nesmierne zaujala a preto sa mi tento projekt robil veľmi ľahko a jeho pripravovanie bolo veľkou zábavou. Sám som sa dozvedel nesmierne množstvo nových údajov a zaujímavosti. 
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Prírodné vedy » Fyzika

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.029