Slnečná sústava

Prírodné vedy » Fyzika

Autor: ivana123
Typ práce: Referát
Dátum: 23.01.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 3 659 slov
Počet zobrazení: 2 360
Tlačení: 194
Uložení: 206
Slnečná sústava
 
ÚVOD
Táto práca sa zaoberá Slnečnou sústavou a objektmi ňou obsiahnutou. Ich spoločnými znakmi, rozdielnymi, ich delením do jednotlivých skupín a ich zvláštnosťami. Snažil som sa priblížiť najmä menej známu tvár našej Slnečnej sústavy a zanechať štatistické čísla o planétach bokom. O tom ako je to s bezpečnosťou Zeme, aké objekty a ako ju ohrozujú, ako je to vlastne s možným životom mimo Zeme, kde až končí Slnečná sústava, prečo už Pluto nie je planéta a ako sme sa skoro dopracovali aj k desiatej planéte (dokonca viackrát). Dúfam, že moja práca zaujme a trochu aj poodhalí tajomstvo Slnečnej sústavy.
 
METODIKA PRÁCE

Prácu som vytvoril na základe informácii z internetu, nakoľko sú potrebné aktuálne informácie, ktoré sa môžu dosť rýchlo meniť. Čerpal som najmä zo slovenský a českých zdrojov, ale aj z anglických nakoľko nie vždy je všetko aj v „našich“ jazykoch. Preto som využil pomoci aj internetových slovník pri preklade z angličtiny.
 
1 Popis Slnečnej sústavy
Slnečná sústava je planetárny systém hviezdy známej pod názvom Slnko. Skladá sa zo Slnka a všetkých telies, ktoré obiehajú okolo neho (planét, trpasličích planét, planétok, komét, mesiacov, meteoroidov), rovnako ako aj prostredia, v ktorom sa tento pohyb uskutočňuje. Všetky telesá slnečnej sústavy sa pri svojom obehu okolo Slnka riadia Keplerovými zákonmi. Jej hranice sú určené bodmi, kde sa gravitácia Slnka zhoduje s gravitáciami iných hviezd, v súčasnosti sú odhadujú na 2 svetelné roky od Slnka.
 
2 Vznik Slnečnej sústavy
Vedecká teória jej vzniku predpokladá, že pred viac ako 4,6 miliardami rokov sa v Galaxii začali zhľukovať čiastočky prachu a plynu - vznikala tak obrovská prachoplynný hmlovina/globula. Pravdepodobne premena neďalekej hviezdy na supernovu, ktorej dej sprevádzali tlakové vlny, donútila hmlovinu k pohybu- začala sa zmršťovať, zohrievať a rotovať. Čiastočky prachu a plynu sa sformovali do prstencov rotujúcich okolo hustého a hmotného stredu hmloviny. Ako sa hmlovina zmršťovala, prach a plyny boli gravitačnou silou priťahované do jeho stredu, kde sa teplota zvyšovala. Tam vzniklo protoslnko a v jeho okolí protoplanetárny disk. V disku sa počas dlhej doby začali postupne zliepať čiastočky a vznikali zhluky hmoty, ktoré následne ďalším spájaním vytvorili planetezimály- metrové, až kilometrové telesá nepravideľného tvaru. Ich zväčšovaním a formovaním vznikli protoplanéty, ktoré už mali guľatý tvar a veľkosťou sa podobali zemskému mesiacu. V blízkosti protoslnaka sa vytvorili z protoplanét 4 planéty, ktoré sú tvorené kamenným a kovovým materiálom s nízkym obsahom plynov, keďže tie sa kvôli postupne zvyšujúcej teplote protoslnka vyparovali. Vzdialenejšie planéty sú práveže tvorené najmä z plynov. Z zvyšných planétezimál vznikli kométy, asteroidy, alebo dokonca mesiace. Zvyšujúca teplota a tlak v jadre protoslnka stúpli natoľko, že sa v ňom začali zlučovať jadrá ľahkého vodíka. Následným zapálením termojadrových reakcií hovoríme o protoslnku už ako Slnko.
 
3 Delenie a štruktúra Slnečnej sústavy
Centrom Slnečnej sústavy je Slnko. Všetky ostatné telesá okolo neho obiehajú po elipsách, väčšina z nich na, alebo v blízkosti roviny nazývanej ekliptika. Podľa vzdialeností telies od Slnka rozlišujeme niekoľko pásiem.
 
3.1 Vulkanoidy
Jedná sa o skupinu planétok, ktorých existencia nie je potvrdená. Ich vzdiaľenosť od Slnka sa odhaduje na 0,08 až 0,21 AU, čiže by sa mali pohybovať vo vnútri dráhy Merkúru. Skupina je pomenovaná podľa planétky Vulkán, ktorej existencia je taktiež otázna. Teória Vulkanoidov  vznikla už v 19. storočí, keď si astronómovia nevedeli vysvetliť anomálie v pohybe Merkúra. V dnešnej dobe sa tieto anomálie vysvetľujú za pomoci Einsteinovej  všeobecnej teórie relativity.
 
3.2 Pásmo terestriálnych planét
V tejto oblasti sa nachádzajú prvé 4 planéty Slnečnej sústavy (Merkúr, Venuša, Zem, Mars). Majú niekoľko spoločných znakov a to, že sú relatívne malé (ich polomery sú v intervale od 2439,7 km- Merkúr do 6378 km- Zem), vzdialenosti medzi nimi sú malé a približne rovnaké, majú pevný povrch, podobné zloženie, ani jedna z plané nemá prstence, ich magnetické pole je malé, alebo ho vôbec nemajú, majú malý počet mesiacov (Zem, Mars), alebo nemajú vôbec žiadne mesiace (Merkúr, Venuša). Okrem spomínaných planét sa v tomto pásme objavuje aj niekoľko skupín planétok. Medzi najvýznamnejšie skupiny patria Apollonova, Amorova a Atenova skupina planétok, nakoľko ich dráhy sa približujú, alebo sa križujú s obežnou dráhou Zeme. Pre Zem predstavuje nebezpečenstvo aj ďalšia skupina objektov a to sú blízkozemské asteroidy, označované skratkou NEA (near Earth asteroids), ktorých dráhy sú pre Zem nebezpečne blízko.
 
3.2.1 Apollonova skupina planétok
Túto skupinu planétok charakterizuje predovšetkým ich blízkosť k zemskej dráhe, pričom ju niekedy aj križujú, čo predstavuje určité nebezpečenstvo pre Zem. Ich stredná vzdialenosť od Slnka je však väčšia ako 1 AU takže väčšinu dráhy majú v priestore medzi Zemou a Marsom  a medzi Venušou a Zemou sa vyskytujú iba krátku dobu. Doba obehu je o čosi väčšia ako 1 rok. Celá skupina je pomenovaná podľa planétky Apollo, ktorá bola objavená v 30. rokoch minulého storočia. K ďalším významným planétkam patrí Sisyphus, ktorý je najväčší (jeho polomer je 10 km), a Itokawa, ktorá bola v roku 2005 skúmaná japonskou sondou Hayabusa. Doposiaľ bolo objavených 1769 planétok tejto skupiny, pričom len 195 dostalo aj definitívne označenie.
 
3.2.2 Amorova skupina planétok
Táto skupina planétok je z pohľadu Zeme oveľa bezpečnejšia ako Apollonova skupina nakoľko nekrižujú dráhu Zeme, hoci sa k nej približujú. Oveľa rizikovejšia je Mars, ktorého dráhu časť planétok križuje. Preto aj niektorí vedci ďalej rozlišujú Amorove planétky na tie, ktoré križujú a na tie ktoré nekrižujú dráhu Marsu. Stredná vzdialenosť od Slnka tvorí 1, až 1,3 AU, ale niektoré aj viac (najviac sa vzďaľuje planétka Don Quixote, ktorého stredná vzdialenosť je 7,25 AU, čiže až za dráhou Jupitera). Doba obehu je takisto, ako u Apollonových planétok niečo vyše rok. Vedci sa domnievajú, že práve kríženie dráh skupiny a Marsu má za následok zachytenie dvoch telies gravitáciou Marsu, ktoré sa následne stali jeho mesiacmi (Demios a Phobos). Skupina dostala meno podľa planétky Amor, ktorá bola objavená v 30. rokoch 20. storočia. Avšak nebola prvá to prvá planétka z tejto skupiny, ktorá bola objavená. Bola to planétka Eros o ktore j existencii sa vravelo už na konci 19. storočia. Eros je zároveň najpreskúmanejšia planétka zo skupiny, nakoľko k nej bol vyslaná sonda NEAR Shoemaker, ktorá na Erose aj pristála. Najväčšia objekt skupiny je Ganymed s priemerom 38,5 km. Do skupiny sa dovedna zaraďuje 1571 planétok, z toho má 201 definitívne označenie.
 
3.2.3 Atenova skupina planétok
Atenove planétky rovnako Apollonove planétky križujú obežnú dráhu Zeme, ale narozdiel od nich pretrvávajú väščiu dobu vo vnútri Zemskej dráhy. Ich stredná vzdialenosť je teda menšia ako jedna astronomická jednotka. V niektorých prípadoch križujú niektoré z planétok aj dráhu Venuše alebo aj Merkúra. Skupina bola definovaná pomerne nedávno v roku 1976, keď bola objavená aj planétka, po ktorej nesie skupina meno Aten. Prvá objavená planétka bola síce už 1954, ale následne sa stratila. Vedci v programe LINEAR v USA v roku 2003 našli objekt, ktorý sa nápadne podobal na stratenú planétku, pričom je dosť veľká pravdepodobnosť, že sa jedná naozaj o tú istú planétku. Najvýznamnejšia a dá sa povadať, že aj najslávnejšia je planétka Aphopis, ktorej bola venovaná zvýšená pozornosť najmä kvôli možnému jej možnému stretu so Zemou. Aphopis bude v blízkosti Zeme v rokoch 2027, 2028 a 2029. Práve posledný z trojice rokov je rizikový, nakoľko sa nedá presne určiť dráha takých malích objektov, ktoré menia svoje pozícia podľa iných telies okolo ktorých práve prelietajú (cez gravitáciu). V súčasnosti sa ale nepredpokladá zrážka a riziko bolo znížené aj na turínskej stupnici (10-stret vedúci k zániku ľudctva, 0 až 1- bez akéhokoľvek rizika) z hodnoty 4 na 1 a následne až na nulu. Riziko ale naďalej ostáva a to pre rok 2036, keď sa planétka znova priblíži k Zemi. Preto sa aj naďalej pozorne sleduje jej správanie. Pod Atenovu skupinu dnes zaradujeme 306 planétok, ktoré majú 28 objektov s definitívnym označením.
 
3.3 Pásmo planétok
Pásmo planétok sa nachádza medzi obežnými dráhami Marsu a  Jupiteru. Ich stredná vzdialenosť je približne 2 až 4 AU. Pásmo má tvar plochého prstenca. Planétky sa vytvorili z protoplanetárneho disku, keď gravitácia Jupitera nedovolila vytvoriť väčšie, súvislejšie teleso. Prítomnosť Jupitera spôsobuje aj ďalší fakt. Jeho rezonančný vplyv má vplyv jednotlivé dráhy a niektoré robí „zakázanými“, čo vedie k vytváraniu medzier v pásme planétok. Tieto medzery sa nazývajú Kirkwoodove krivky a delia pásmo na niekoľko ďalších častí: Hungaria, Phocaea, Alinda, Pallas, Griqua, Cybele, Hilda, Thule a dalšie. Najväčšia je planétka Ceres s priemerom asi 1000 km. S priemerom nad 240 km poznáme 16 planétok. Ale s klesajúcou veľkosťou prudko stúpa počet planétok. Ku koncu apríla 2001 bolo známych viac ako 110 000 telies, pričom až 41 655 bolo objavených v priebehu roka 2000.
 
3.3.1 Ceres
Ceres je vôbec prvá objavená planétka a súčasne s priemerom 950 km najväčšia planétka obiehajúca v oblasti hlavného pásma planétok. Svojou hmotnosťou predstavuje asi 30 % hmotnosti všetkých planétok vo vnútornej časti slunečnej sústavy. Povrchová vrstva obsahuje veľké množstvo uhlíka a pravdepodobne i organických látok. Predpokladá sa, že pri formovaní tejto planétky došlo k čiastočnej diferenciácii jej vnútra, spôsobenej najmä teplom vznikajúcim pri rádioaktívnom rozpade hliníka. Pôvodný materiál, ktorý obsahoval veľké množstvo vodného ľadu sa roztopil a ťažšie horniny klesli do stredu, kde vytvorili kamenné jadro planétky. Z priemernej hustoty sa dá usúdiť, že voda na Cerese tvorí asi 17 až 27 % jej hmotnosti. V minulosti sa predpokladalo, že planétka Ceres je materským telesom rodiny telies nazývanej jej menom. Najnovšie výpočty dlhodobého vývoja dráhy však ukazujú, že sama planétka Ceres do tejto oblasti prišla a že teda nemá s ostatnými telesami žiadnu spojitosť.
 
3.4 Pásmo Joviálnych planét
Za pásmom planétok sa v Slnečnej sústave vyskytujú ešte štyri planéty patriaca do pásma joviálnych planét. Sú to Jupiter, Saturn, Urán a Neptún. Vyznačujú sa predovšetkým svojím zložením, ktoré je tvorené plynmi, pričom nemajú pevný povrch. Ich veľkosť je značná a preto aj zvyknú byť označované ako plynný obri. Ich veľkosť súvisí aj s ich hmotnosťou, ktorá je taktiež veľká. To znamená, že gravitácie týchto planét sú až také veľké, že ich vplyv je druhý najväčší, hneď po Slnku. Ich atmosféry sú búrlivé a magnetické polia planét veľmi silné. Ďalšou zaujímavou skupinkou sú Trójania. Jedná sa o planétky, ktoré majú rovnakú obežnú dráhu, ako planéty a nachádzajú sa v libračných bodov ( planéta, Slnko a trojan zviera 60 stupňou).
 
3.4.1 Jupiterové mesiace
Jupiter ma s pomedzi jednotlivých planét slnečnej sústavy najviac mesiacov. Zrátaných je ich zatiaľ  63, pričom sú navzájom také odlišné, najmä ich obežné dráhy okolo Jupitera, že sa ešte ďalej delia do niekoľkých skupín, ktoré sa tiež nazývajú rodiny.
 
3.4.1.1 Malé vnútorné mesiace
Obiehajú vo vnútri obežných dráh veľkých mesiacov Jupitera v rovnakom zmysle, ako sa otáča planéta okolo svojej osi. Ich dráhy sú veľmi stabilné, prakticky kruhové a roviny majú veľmi malý sklon k rovníku planéty. Ich rotácia okolo osi je viazaná. Patrí k nim: Metis, Adrastea, Amalthea, Thebe.
 
3.4.1.2 Galileove mesiace
Štyri veľké mesiace Jupitera, ktoré objavil roku 1610 Galileo Galilei, ktorého menom sú teraz súhrne nazývané. Ich objavenie mal význam na podporu heliocentrického systému, nakoľko Galilei dokázal, že obiehajú okolo Jupitera, čo odporovalo geocentrického systému. Pohybujú sa po stabilných prográdnych kruhových dráhach s malým sklonom k Jupiterovmu rovníku. Ich rotácia je viazaná. Sú to: Io, Europa, Ganymedes a Callisto.
 
3.4.1.2.1 Io
Io je štvrtý najväčší mesiac v Slnečnej sústave, len o 154 km menší než Mesiac. Je zároveň tretím najväčším Galileiho mesiacom a zo všetkých Galileiho mesiacov obieha najbližšie k Jupiteru. Má druhú najväčšiu známu hustotu mesiaca v Slnečnej sústave (3,53 g/cm3). Má pevný, skalnatý povrch, v ktorom prevláda žltá farba spôsobená sírou a silikátovými horninami. Miestami je pokrytý bielym soľným nánosom, preto je jeho odrazivosť veľmi vysoká. Mesiac má atmosféru obklopenú sodíkovým mračnom. Je to prvé teleso, okrem Zeme, na ktorom bola objavená sopečná aktivita. o je najvulkanickejšie teleso slnečnej sústavy. Predpokladá sa, že energia pre vulkanizmus pochádza z gravitačného „masírovania“ Jupiterom, Ganymedom a Europou. Podobne ako sopky na Zemi aj sopky na Io vyvrhujú síru a oxid siričitý. Odhaduje sa, že vulkanická činnosť kompletne pretvorí celý povrch mesiaca každých milión rokov.
 
3.4.1.2.2 Europa
Europa je pri pozorovaní najsvetlejším Jupiterovým satelitom, keďže jej hrubý ľadový obal dobre odráža slnečný svit. Je prevažne tvorená silikátmi pokrytými hladkou vrstvou ľadu. Europa je geologicky aktívna s náznakmi podpovrchovej tekutej vody, alebo mäkkého ľadu. Namiesto kráterov je na povrchu sieť prasklín. Slapové javy Jupitera (druhotný efekt gravitačných síl) ohrievajú jadro. Koncom 20. storočia Europu dôkladne preskúmala sonda Galileo, ktorá tak navádzala na prieskumné lety sond Voyager 1 a Voyager 2. Ich snímky umožnili podrobné zmapovanie väčšiny povrchu satelitu a odhalili náznaky aktívneho kryovulkanismu. Zdá sa, že zmrznutý ľadový povrch mesiaca je rozlámaný na vzájomne sa posúvajúce kry. Pod touto ľadovou vrstvou, hrubou až 30 km by sa mohol nachádzať viac než 100 km hlboký oceán. Ak by sa niekde v Slnečnej sústave vyskytoval dnes život, mimo Zeme, zrejme najnádejnejším kandidátom by bola práve Europa. V hlbokom oceáne, chránenom pred radiáciou ľadovým povrchom a zahrievaný slapovými silami by sa známky existencie primitívne života mohli objaviť. V súčasnosti sa uvažuje o bližšom prieskume Europy. Taký projekt by ale bol veľmi náročný, nielen finančne, ale i technologicky. Jedným zo zaujímavých návrhov je umelá sonda, ktorá by so sebou k Europe niesla miniponorku, ktorá by sa pretavila do predpokladaného oceánu pod ľadový povrch a bližšie preskúmala oceán. Tento projekt však nie je v najbližších tridsiatich rokov realizovateľný.

3.4.1.2.3 Ganymedes
Ganymedes je so svojím priemerom 5 262 najväčší mesiac v slnečnej sústave dokonca väčší ako planéta Merkúr. Mesiac nemá známu atmosféru, ale Hubblov vesmírny ďalekohľad nedávno odhalil na jeho povrchu ozón. V porovnaní so Zemou ide o malé množstvo ozónu. Je vyrobený tým, ako sú nabité častice zachytávané v magnetickom poli Jupitera a padajú dole na povrch Ganymeda. Zatiaľ čo nabité častice prenikajú ľadovým povrchom, čiastočky vody sú roztrhané, čím vzniká ozón. Tento chemický proces s istou pravdepodobnosťou naznačuje prítomnosť riedkej kyslíkovej atmosféry, podobnej tej, čo bola zistená na Európe. Ganymedes je pravdepodobne zložený zo skalnatého jadra s vodným alebo ľadovým plášťom a kôrou z kameňa a ľadu. Jeho nízka hustota (1 940 kg/m3) naznačuje, že jadro zaberá okolo 50 % priemeru mesiaca. Jadro Ganymeda je najpravdepodobnejšie zložené z ľadu a kremičitanov a jeho kôra je pravdepodobne hrubá vrstva zmrznutej vody.
 
3.4.1.2.4 Callisto
Callisto je tretí najväčší mesiac v Slnečnej sústave a s polomerom 2410 km je zrovnateľný s Merkúrom. Teleso je tvorené prevažne kremičitanmi a vodným ľadom. Na jeho povrchu však nie sú žiadne stopy po geologickej aktivite, pravdepodobne preto, že jeho kôra je až 230 km široká. Jediné útvary na Kallisto sú tisíce impaktných kráterov a veľká priehlbina Valhalla, taktiež impaktný kráter, ktorá má priemer takmer 3000 km a nachádza sa na severnej pologuli. Pod ľadovou kôrou mesiaca sa nachádza poloroztavený plášť široký 1000 km. Pod plášťom je ťažké kremičitanové jadro. Mesiac nemá atmosféru. Teplota na jeho povrchu sa pohybuje v rozmedzí od -130°C do -190°C.
 
3.4.1.3 Ostatné rodiny
Mesiace Jupitera ešte doplňuje ďalších 6 rodín. Ich dráhy sa Jupitera pohybujú vo vzdialenostiach od 7,5 mil. km do 24 mil km. Podľa poradia sú to: rodina Themisto, rodina Himalia, rodina Carpo, rodina Anake, rodina Pasiphae, rodina Camre a ostatné 4 mesiace, ktoré nie sú zaradené ani do jednej rodiny. Zaujímavá je rodina Carpo, ktorá je tvorená iba jedným mesiacom, Carpom.
 
3.4.2 Titan
Titan je najväčší z doposiaľ známych mesiacov planéty Saturn a je druhým najväčším mesiacom v celej slnečnej sústave. Je jediným známym mesiacom s hustou atmosférou. Je väčší ako planéta Merkúr (jeho priemer je 5150 km), oproti Merkúru má však oveľa menšiu hustotu. Pôvodne bol považovaný za najväčší mesiac slnečnej sústavy, pretože nepriehľadná atmosféra presahuje 300 km nad povrch (98 % atmosféry predstavuje dusík, 1,6 % metán a zvyšok uhľovodíky). Vďaka tomu bol v priemer Titanu nadhodnotený. Zloženie Titanu je podobné ako u ostatných veľkých ľadových mesiacov (Ganymede, Callisto) - z polovice je tvorené vodným ľadom a z polovice kremíkovým kamenistým materiálom. Kremíkové jadro s priemerom okolo 3400 km je obalené niekoľkými vrstvami zloženými najmä z vodného ľadu rôznej kryštalickej štruktúry. Titan je príliš malý, aby sám dokázal generovať teplo vo svojom jadre. Napriek tomu je jadro možno horúce ešte od dôb vzniku, alebo je zohrievané slapovými silami Saturnu. V takom prípade sa môže medzi horúcim jadrom a ľadovou kôrou na povrchu nachádzať tekutá vrstva tvorená vodou a amoniakom. Existenciu takejto vrstvy podporuje objavenie vulkanickej činnosti na Titane. Podľa najnovších poznatkov sa zdá, že na povrchu existuje tekutý metán. Titan bol skúmaný sondami Voyager 1 a Voyager 2, ktoré nedokázali so svojimi prístrojmi preniknúť cez Titanovu atmosféru. Pokrok nastal pomocou Hubblovho vesmírmeho teleskopu, ktorý snímal Titan v infračervenom spektre. Výsledkom bolo objavenie svetlej rovinnej oblasti Xanadu veľkosti Austrálie. V súčasnosti prebieha výskum pomocou misie Cassini-Huygens. V roku 2005 na povrchu Titanu pristála sonda Huygens. Materská sonda Cassini letela k Saturnu 7 rokov. Jedná sa o doposiaľ najvzdialenejšie pristátie umelej sondy v dejinách, operácia prebiehala takmer 10 astronomických jednotiek od Zeme. K dalším významným mesiacom Saturnu patrí Rhea (druhý najväčší mesiac planéty) a Enceladus (prítomnosť geologickej aktivity). Celkovo je známych 56 mesiacov Saturnu, ktoré sa delia do 7 rodín.
 
3.4.3 Kentauri
Kentauri sú trieda ľadových planétiek, ktoré obiehajú v pásme Joviálnych planét, pričom niektoré sa dostávajú aj 30 AU od Slnka. Sú tvorené zo zmrznutých plynov a vodného ľadu a môžu pripomínať jadrá obrých komét. Predpokladá sa, že planétky pochádzajú až z oblasti za Neptúnom, ale vďaka gravitačným poruchám sa dostali až do pásma Joviálnych planét. Ich dráhy sú veľmi nestabilné, keďže na ne pôsobia veľké gravitačné sily planét. To znamená, že môžu tento priestor hocikedy opusti a vrátiť sa späť až za Neptún, alebo naopak, dostať sa ešte bližšie k Slnku. Vedci sa domnievajú, že jeden z mesiacov Saturna, Pheobe, má práve takýto pôvod a že si ho len Saturn pritiahol. Prvým objektom bol náhodný objav telesa na dráhe medzi Saturnom a Uránom, ktoré bolo označené ako planétka Chiron. Najväčším doposiaľ známym Kentaurom je Chariklo, ktorého priemer sa odhaduje na 300 km. Do tejto skupiny bolo zatiaľ zaradených 94 objektov.

3.5 Kuiperov Pás
Kuiperov pás, tiež nazývaný Edgeworthov–Kuiperov pás, je oblasť v slnečnej sústave, ktorá sa nachádza za dráhou Neptúna vo vzdialenosti 30 až 50 AU od Slnka. Okrem Pluta a jeho mesiaca Cháronu bolo zatiaľ spektroskopicky preskúmaných iba veľmi málo telies Kuiperovho pásu. Aj tak možno povedať, že sú prevažne tvorené zmesou ľadu (voda, oxid uhličitý, oxid uhoľnatý, metán, vyššie uhľovodíky a dusík). Okrem nich sú v ľade primiešané aj kremičitanové horniny v podobe prachu a malých úlomkov. Väčšina telies sa nachádza v takzvanej kubewane, ktorej okraje sú určené podľa rezonancia Neptúna (v vnútornej časti sa tento okraj nazýva plutína, vo vonkajšej twotína).
 
3.5.1 Pluto
Pluto je trpasličia planéta slnečnej sústavy. V minulosti bolo spravidla považované za 9. planétu, ale 24. augusta 2006 mu bolo toto označenie odňaté z dôvodu malých rozmerov, netypickej dráhy (výstrednosť- dráha sa priveľmi líšila od kruhu, sklon k ekliptike) a objavov ďalších veľkých telies za dráhou Neptúna. Jeho dráha je tak nepravideľná, že sa 20 rokov dostáva bližšie k Slnku ako je Neptún, pričom križuje jeho dráhu. Pluto bolo spočiatku hľadané úmyselne ako 9. planéta na vysvetlenie výchylok v dráhe Neptúna. Neskôr sa ale zistilo, že Pluto so svojou hmotnosťou nemôže nijako ovplyvňovať Neptún, preto sa hľadala ďalšia planéta, ktorá by sa nachádzala medzi dráhami Neptúna a Pluta. Dostala označenie Planéta X. Až misia Voyager vysvetlila špekulácia. Dokázala, že nesprávnosť odhadu hmotnosti Neptúna viedla k nesprávnym výsledkom pri vypočítavaní jeho dráhy. Taktiež vyvrátila existenciu Planéty X. Jedna z teórií o pôvode Pluta hovorí, že bol pôvodne mesiacom Neptúna, ale po zrážke z iným telesom sa osamostatnil. To potvrdzuje aj jeho malá veľkosť (je ešte menší, ako Mesiac). Pluto má až tri prirodzené družice. Najväčšia z nich je Charón, ostatné dve sú Nix a Hydra, ktoré boli spozorované len nedávno (2005). Často sa o Plute a Charónovi hovorí ako dvoj planéte. Hoci má Charón o polovicu menčí priemer ako Pluto tak sa obidve telesá otáčajú okolo jedného ťažiska. Počítačové simulácie hovoria, že Charón vznikol nárazom väčšieho telesa do Pluta a trosky s pozostatkami po tejto zrážke vytvorili Charón. Pluto ani Charón neboli ešte preskúmané žiadnou kozmickou sondou. V minulom roku bola však vypustená sonda New Horizont, ktorá by mala k tejto dvoj-planéte doraziť v roku 2015
 
3.5.2 Sedna
Teleso bolo objavené v roku 2003 ako dovtedy najvzdialenejšie teleso od Slnka (vtedy to bolo 90 AU). O jej popularitu sa postarala najmä úvaha, že sa jedná o desiatu planétu Slnečnej sústavy. Tieto tvrdenia však väčšina astronómov hneď odmietla. Jej afélium (maximálna vzdialenosť od Slnka) je 928 AU a perhélium (minimálna vzdialenosť od Slnka) je 76 AU, čo dokazuje veľkú nepravidelnosť jej dráhy. Podľa štúdii z Francúzka jej je nepravidelnosť spôsobená blízkym preletom hviezdy počas prvých 100 mil. rokov existencie Slnečnej sústavy. Iná, menej pravdepodobná, teória hovorí o tom, že Sedna je pôvodne planéta hnedého trpaslíka, ktorá sa odtrhla pri prelete trpaslíka cez Slnečnú sústavu. Vzhľadom na veľkú vzdialenosť Sedny sa nedá presne určiť jej priemer, ten je v odhadovaný na 1180 km až 1800 km. V Kuiperovom páse sa ešte nachádza jedno pomenované teleso a to Eris (priemer až 2400 km) s mesiacom Dysomnia.
 
3.6 Heliopauza
Prvou „hranicou“ slnečnej sústavy je heliopauza. Je to oblasť, v ktorej už tlak častíc slnečného vetra prestáva odolávať tlaku galaktického vetra. Tvar heliopauzy je kvapkovitý. Jej najbližší okraj leží vo vzdialenosti 90 až 100 AU smerom do súhvezdia Strelec. Na opačnej strane oblohy, smerom do súhvezdí Perzeus a Kasiopeja je heliosféra pretiahnutá do dlhého chvosta.
 
3.7 Oortov pás
Za heliopauzou sa nachádza ešte sféra guľatých ľadových telies - Oortov oblak alebo Oortovo mračno komét. Jeho vzdialenosť je odhadovaná veľmi nepresne od 100 000 AU až po dva svetelné roky. Množstvo telies tu obiehajúce sa odhaduje rádovo na bilióny. Ak sa telesá Oortovho oblaku dostanú do kolízie s inými telesami, môžu opustiť Slnečnú sústavu alebo sa naopak dostať do jej hlbších častí a obiehať okolo Slnka po eliptickej dráhe s blízkym perihéliom. Z Oortovho oblaku pochádza pravdepodobne väčšina komét. Jediná známa planétka v tejto oblasti je Sedna.  Za poslednú a definitívnu hranicu Slnečnej sústavy sa považuje vzdialenosť, v ktorej sa už gravitačné pole Slnka vyrovnáva s gravitačným poľom okolitých hviezd. Podľa odhadov by to mala byť vzdialenosť zhruba 2 svetelné roky od Slnka.
 
ZÁVER
V mojej práci som sa pokúsil poodkryť tajomstvá Slnečnej sústavy a preskúmať najmä jej zaujímavosti. Podarilo sa mi zistiť, že Zem je ohrozovaná planétkami z rodín Apollo, Amor a Aten, že v tesnej blízkosti Slnka sa môže pohybovať teoretická skupina planétok nazvaná vulkanoidy, že ak existuje život v Slnečnej sústave mimo Zeme, tak to pravdepodobne bude v oceáne na Europe, že Pluto stratilo titul planéta kvôli nepravidelnej dráhe a zistením prítomnosti viacerých objektov v jeho prítomnosti, ktoré z neho už robia len väčší objekt rovnakých vlastností, že sme sa skoro dvakrát dopracovali k desiatej planéte (Planéta X a Sedna) a mnoho iných zaujímavostí.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Prírodné vedy » Fyzika

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.015