Planéty slnečnej sústavy vo vesmíre

Prírodné vedy » Fyzika

Autor: ivana123
Typ práce: Referát
Dátum: 28.01.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 718 slov
Počet zobrazení: 3 767
Tlačení: 364
Uložení: 335
Planéty slnečnej sústavy vo vesmíre
 
2.1 Planéta Merkúr
Merkúr je planéta nachádzajúca sa najbližšie k Slnku. Obieha ho v strednej vzdialenosti asi 58 miliónov kilometrov. Pohybuje sa priemernou rýchlosťou takmer 48 kilometrov za sekundu, teda rýchlejšie ako iné planéty, a jeden obeh jej trvá iba necelých 88 dní. Merkúr je veľmi malý (len Pluto je menšie) a kamenný. Veľká časť povrchu je posiata krátermi spôsobenými dopadom meteoritov. Nachádzajú sa tu však i plytké roviny riedko posiate krátermi. Caloris basin (Panva Caloris) je najväčší kráter s priemerom 1 300 kilometrov. Predpokladá sa, že vznikol dopadom asteroidu. Je obklopený koncentrickými prstencami pohorí vyvrhnutými impaktom. Na povrch je aj veľa hrebeňov (nazývaných zlomy), o ktorých sa predpokladá, že vznikli asi pred štyrmi miliardami rokov, keď sa horúce jadro mladej planéty ochladzovalo a sužovalo. Počas tohto procesu sa povrch planéty zdeformoval. Planéta rotuje okolo svojej osi veľmi pomaly, jedna otáčka jej trvá takmer 59 pozemských dní. Výsledkom je, že na Merkúre slnečný deň (od východu Slnka po najbližší nasledujúci východ Slnka) trvá asi 176 pozemských dní - dvakrát tak dlho, ako je 88-dňový merkúrovský rok. Na Merkúre sú extrémne povrchové teploty, v rozpätí od maxima 430°C na Slnkom osvetlenej strane až po -170°C na tmavej strane.
 
2.2 PlanétaVenuša
Venuša je kamenná, v poradí druhá planéta od Slnka. Rotuje pomaly a opačným smerom ako obieha okolo Slnka, čo spôsobuje, že čas rotácie je najdlhší v slnečnej sústave. Trvá približne 243 pozemských dní. Je iba o čosi menšia ako Zem a pravdepodobne má aj podobnú vnútornú stavbu, ktorú predstavuje polotuhé kovové jadro obklopené kamenným plášťom a kôrou. Po Slnku a mesiaci je Venuša najjasnejším objektom na oblohe, pretože jej atmosféra silne odráža slnečné svetlo. Hlavnou zložkou atmosféry je oxid uhličitý, ktorý zadržiava teplo pri tzv. skleníkovom efekte, ktorý je tu oveľa výraznejší ako na Zemi.

Výsledkom toho je, že Venuša je najhorúcejšou planétou s maximálnou povrchovou teplotou okolo 480°C. Vetry ženú hrubú vrstvu mrakov s kvapkami kyseliny sírovej okolo planéty rýchlosťou až 360 kilometrov za hodinu. Aj keď jedna otáčka Venuše trvá 243 pozemských dní, rýchlosť vetra spôsobuje, že mraky obehnú planétu už za štyri pozemské dni. Vysoká teplota, kyslé mraky a obrovský atmosférický tlak (na povrchu asi 90-krát väčší ako na Zemi) vytvárajú veľmi nehostinné prostredie. Kozmické sondy, ktoré pristáli na Venuši, odfotografovali jej suchý, zaprášený povrch a zmapovali ho pomocou radarov, pretože radary môžu "vidieť" aj cez vrstvy mrakov. Takto zhotovené radarové mapy odhalili terén s krátermi, pohoriami, vulkánmi a oblasťami, kde boli krátery pokryté rovinami stuhnutej vulkanickej lávy. Nachádzajú sa tu dve veľké oblasti náhorných plošín - Aphrodite Terra a Ishtar Terra (Afroditina zem a Ištarina zem). Táto horská oblasť pokrýva plochu veľkú ako Austrália jej najvyšší vrch je o niečo vyšší ako Mount Everest na Zemi. Ištarina zem zahŕňa tiež obrovskú náhornú plošinu Lakšmi Planum s hladkým povrchom a so 100 km širokým kráterom Kleopatra, ktorý vznikol takmer s istotou dopadom meteoritu.
 
2. 3  Planéta Zem
Zem sa skladá z koncentrických vrstiev – geosfér – usporiadaných podľa hustoty. Tzv. tuhú Zem, resp. tuhé zemské teleso tvorí zemské jadro, zemský plášť a zemská kôra. Podľa Couperovej a Henbesta (1992, s. 26) sa za hranicami tuhej Zeme nachádzajú vonkajšie geosféry – vodná( hydrosféra ) a vzdušná ( atmosféra ), ktoré sa utvorili z pár a plynov unikajúcich z vnútra Zeme. Celkom po vonkajšiu hranicu geosfér zasahuje magnetosféra. Magnetosféra. Od ionosferickej vrstvy E až po vonkajšiu hranicu geo - magnetického poľa sa rozprestiera magnetosféra. V pokojných podmienkach slnečného vetra siaha do vzdialenosti asi 10 zemských polomerov. Vonkajšiu hranicu magnetosféry tvorí tenká vrstva, magnetopauza. Jej hrúbka sa odhaduje asi na 100 km. Predstavy o priestore, v ktorom pôsobí geomagnetické pole, sa za uplynulé dve desaťročia veľmi zmenili. Na antisolárnej strane magnetosféry, kde magnetické pole nie je stlačené slnečným vetrom, sa tvorí tzv. magnetický chvost. Jeho dĺžka sa odhaduje na viac ako 5 mil. km. Elektricky nabité častice nie sú v magnetosfére rozložené rovnomerne. Priamymi meraniami umelých družíc sa zistili radiačné pásma, v ktorých sú nabité častice sústredené vo väčšom množstve ( van Allenove pásy ). Tvoria ochrannú clonu života na Zemi, lebo zachytávajú časť škodlivého slnečného a kozmického žiarenia.

V geomagnetickom poli sa často vyskytujú poruchy líšiace sa intenzitou aj dĺžkou trvania. Ich vznik signalizuje, že Zem zasiahol intenzívnejší tok plazmy slnečného vetra ako v pokojných podmienkach. Tuhé teleso Zeme obklopuje hrubá, ale pomerne riedka atmosféra , pripútaná k Zemi gravitáciou a rotujúci spolu so zemským telesom. Do vývoja atmosféry rozhodujúcim spôsobom zasiahli živé organizmy, atmosférický kyslík je zasa nevyhnutný pre život, atmosférické podmienky ovplyvňujú spôsob života organizmov.
 
2. 4  Planéta Mars
Mars, známy ako červená planéta, je v poradí štvrtou planétou od Slnka a poslednou kamennou planétou. V 19. storočí astronómovia prvýkrát pozorovali čosi, čo považovali za stopy života na Marse. Išlo o nápadné povrchové útvary pripomínajúce kanály a tmavé škvrny, o ktorých si mysleli, že sú spôsobené vegetáciou. Dnes vieme, že "kanály" boli optickou ilúziou a tmavé škvrny sú oblasti, kde vietor odvial červený prach, ktorý pokrýva väčšinu planéty. Prachové búrky často zvíria jemný prach, ktorý zahalí takmer celý povrch planéty. Zvyšok prachu v atmosfére dodáva marťanskej oblohe ružový nádych. Na severnej pologuli Marsu je veľa veľkých rovín, ktoré vyformovala stuhnutá vulkanická láva. Na južnej pologuli je mnoho kráterov a veľkých impaktových panví. Couperová a Henbest (1992, s. 28) uvádzajú, že na Marse sa nachádza sa aj niekoľko obrovských, vyhasnutých sopiek, vrátane Olympus Mons, ktorá je s priemerom 600 kilometrov a výškou 25 kilometrov najväčšou známou sopkou v slnečnej sústave.

Na povrchu Marsu je aj množstvo kaňonov a sústav kanálov. Kaňony vznikli pohybmi povrchovej kôry, o kanáloch sa však predpokladá, že ich vyhĺbila tečúca voda, ktorá neskôr vyschla. Atmosféra na Marse je oveľa tenšia ako na Zemi, len s málopočetnými mrakmi a rannými hmlami. Mars má dva maličké mesiace - Fobos a Deimos. Ich malé rozmery naznačujú, že môže ísť o asteroidy zachytené gravitáciou Marsu. Obiehajú okolo Marsu na odlišných dráhach. Polomer dráhy Deimosa meria 23 460 km od stredu Mars, čo predstavuje asi 7- násobok polomeru planéty. Fobos obieha vo vzdialenosti sotva 9380 km od Marsu, čo je iba necelý trojnásobok jeho polomeru. Deimos obehne okolo Marsu za 30 hodín, Fobos už za 7 hodín 40 minút. Keďže Fobos obehne Mars skôr ako za jeden  „marťanský deň“, zdá sa nám , že sa pohybuje po oblohe opačným smerom. Fobos je priťahovaný k Marsu gravitáciou planéty a mohol by sa s ním asi za 50 miliónov rokov dokonca zraziť.
 
2. 5 Planéta Jupiter
Kráľom Slnečnej sústavy je po Slnku Jupiter. Čo do objemu je väčší ako všetky ostatné planéty spolu, ľahko sa doň zmestí 1300 telies veľkosti Zeme. V porovnaní s malými kamennými vnútornými planétami sa Jupiter podobá na obrovský plynový mech, naplnený takmer výlučne vodíkom a héliom. Vo vrchnej časti atmosféry sa vytvára pásová štruktúra vrstiev červenohnedých a žltookrových oblakov. Pod nimi je plyn stále viac stlačený, až prechádza do kvapalného stavu. Nakoniec je tak stlačený, že plášť má vlastnosti kovu. Jadro Jupitera je veľmi horúce ( 35000°C) a planéta vyžaruje 2-krát viac tepla ako prijíma zo Slnka. Keby bol Jupiter 50-krát hmotnejší, teplota jadra by už stačila na premenu vodíka a Jupiter by sa stal hviezdou. Väčšina planéty pozostáva z vodíka v plynnom, kvapalnom a tuhom skupenstve, aj keď má malé kamenné jadro. Aj v atmosfére sa nachádza hlavne vodík s malým množstvom hélia a iba stopy metánu a amoniaku. Vnútornú stavbu planéty tvorí jadro, kovový a kvapalný vodík.

2. 5. 1  Jupiter a jeho mesiace
  16 Jupiterových mesiacov možno zatriediť do troch skupín. Blízko planéty, ale mimo prstencov, je METIS, ADRASTEA, AMALTEA a TÉBA. Obiehajú okolo planéty vo vzdialenosti od 128 000 do 220 000 km od jej stredu. Okrem AMALTEY sú to mesiace novoobjavené, o ktorých vieme málo. Ďalej, od 420 00 do 1,9 milióna km, sú GALILEIHO veľké mesiace- IO, EURÓPA, GANYMEDES a KALISTO. Zvyšných osem mesiacov je maličkých, iba HIMÁLIA má priemer niečo vyše 100 km. Štyri obiehajú okolo planéty vo vzdialenosti od 11 do 12 miliónov km. Tvoria ich pravdepodobne zvyšky ľadu a skál po procese vzniku Jupitera. Najvzdialenejšie štyri mesiace obiehajú okolo planéty opačným smerom ako ostatné, vo vzdialenosti 21 až 24 miliónov km. Takmer s istotou sú to telesá z asteroidálneho pásma zachytené gravitáciou Jupitera.
Podľa Adamsa a kol. (1991, s. 150-151), zo 16 známych mesiacov tri - Io, Európa, Ganymedes sú väčšie ako Merkúr. Nazývajú sa Galileiho mesiace podľa talianskeho astronóma GALILEA GALILEIHO, ktorý ich objavil roku 1610. Zvyšných 12 mesiacov je malých – od Amaltey s priemerom 270 km po Lédu s priemerom len 16 km.

GANYMEDES
Ganymedes s priemerom 5260 km je najväčší mesiac v slnečnej sústave. Ľadová kôra je husto pokrytá krátermi, zjazvená po bombardovaní v rannom období vzniku slnečnej sústavy. Jeho povrch je však krížom-krážom posiaty komplexom horských hrebeňov a ľadových krýh- stopami nedávnych ťažkých nárazov.

EURÓPA
Najmenší zo štyroch veľkých mesiacov Jupitera(priemer 3140 km) je najzáhadnejší. Je hladší ako biliardová guľa. Existuje domnienka, že Európa je zabalená do hrubej vrstvy ľadu, pod ktorou sa môže nachádzať obrovský oceán.

KALISTO
Na povrchu tohto mesiaca s priemerom 4800 km, nie sú žiadne ,,roviny``. Je husto pokrytý impaktovými krátermi. Najväčší zo všetkých kráterov je

VALHALLA, s priemerom 300 km. Kalisto pripomína náš Mesiac, ale krátery sú zľadovatené.

IO
Ako ,,kozmická pizza`` vyzerajú červené, oranžové a žlté škvrny na Io, ktoré predstavujú plyny vytryskujúce z vulkánu až do výšky 300 km s jemnými čiastočkami síry a oxidu uhličitého. Io je jedným z dvoch mesiacov v slnečnej sústave s aktívnymi sopkami. Medzi mesiacom Io a Jupiterom sa udržiavajú silné elektrické prúdy vyvolané magnetickým poľom planéty.
 
2. 6  Planéta Saturn
Saturn je v poradí šiesta planéta od Slnka. Je plynným obrom takmer takým veľkým ako Jupiter, s rovníkovým priemerom asi 120 500 kilometrov. Predpokladá sa, že Saturn má malé kamenné, ľadové jadro obklopené vnútorným plášťom z kovového vodíka (kvapalný vodík prejavujúci sa ako kov). Nad vnútorným plášťom sa nachádza vonkajší plášť z kvapalného vodíka, ktorý prechádza do plynnej atmosféry. Mraky na Saturne vytvárajú pásy a zóny podobne ako na Jupiteri, len sú zahalené hmlou. V mrakoch sa objavujú búrky a víry, ktoré pozorujeme ako červené alebo biele ovály. Saturn má extrémne tenkú sústavu prstencov, ktorých hrúbka je menšia ako jeden kilometer, ale je veľmi rozsiahla a do diaľky siaha asi 420 000 kilometrov od povrchu planéty. Hlavné prstence sa delia na tisícky úzkych jemných prstienkov, z ktorých každý je tvorený ľadovými hrudami s veľkosťou od jemných častíc až po balvany s priemerom niekoľkých metrov. Prstence D, E a G sú nejasné, prstenec F je jasnejší a prstence A, B, C sú dostatočne jasné, aby sme ich mohli cez triéder vidieť zo Zeme. Saturn má 18 známych mesiacov, z ktorých niektoré obiehajú vo vnútri prstencov a predpokladá sa, že majú gravitačný vplyv na ich tvar. Zriedkavé je, že sedem mesiacov má spoločnú dráhu s iným mesiacom - sú vlastne spoluobežnicami. Astronómovia predpokladajú, že takéto mesiace - spoluobežnice vznikli rozbitím jedného väčšieho telesa. Titan, najväčší z nich je skoro rovnako veľký ako Merkúr a má vlastnú atmosféru tvorenú metánom a vodíkom. Objavil ho Christian Huygens v roku 1655. Jeho zaujímavosťou je to, že má silnú a hustú atmosféru. Zrejme je zložený z hornín a ľadu. Sonda Voyager 1 neobjavila žiadnu medzeru v nepriehľadnej vrstve načervenalých mrakov, ktoré siahajú až do 200 kilometrovej výšky.
 
2. 7  Urán
Špecifickosťou planéty Urán je poloha jej rotačnej osi. Sklon rovníka Uránu k rovine jeho dráhy je 97,86°. preto rotácia planéty, podobne ako rotácia Venuše, je retrográdna. Keďže rovina dráhy Uránu je sklonená k ekliptike pod uhlom iba 0,8°, leží rotačná os planéty takmer v ekliptike. Odkláňa sa od nej iba o 8,8°. Urán k nám teda striedavo privracia svoj severný alebo južný pól. Najbližšie k Zemi mieril severný pól planéty v roku 1985. Urán obehne slnko raz za 84,01 roka po eliptickej dráhe s excentricitou 0,047 strednou rýchlosťou 6,80km/s. I keď je Urán niečo vyše 4 razy väčší ako Zem, na oblohe sa javí ako hviezda. preto mnoho pozorovateľov, ktorí videli Urán dávno pred jeho objavom, pokladali ho za hviezdu, a tak i zakresľovali do hviezdnych máp. Keď skúsený pozorovateľ novoveku, sir William Herschel zamieril 13. marca 1781 svoj 15,5cm ďalekohľad na túto hviezdu v súhvezdí blížencov, zdala sa mu väčšia ako iné hviezdy. Najprv si myslel že objavil kométu. Nemala však chvost ani plynný obal a ako sa neskôr ukázalo pohybovala sa po kruhovej dráhe okolo slnka. Vtedy už nebolo pochýb, že je to nová planéta. Najprv ju pomenovali Georgium Sidus. Meno Urán sa začalo používať až 60 rokov po jeho objave. Urán má rotačnú dobu 17h 14min 24s a patrí k planétam s rýchlou rotáciu. Tá spôsobuje sploštenie planéty na póloch. Atmosféra sa skladá z vodíka hélia a v nižších vrstvách aj oblakov čpavku a metánu. Hmotnosť Uránu je 86, 8* 10 17  kg. Má 10 prstencov, ktoré sú 41 880km až 51 190km vzdialené od stredu. Urán je planéta s najväčším počtom pomenovaných mesiacov. Cordelia, Ophelia, Bianca, Cressida, Dresdemona Júlia, Portia, Rosalinda, 1986 U 10, Belinda, Puck, Miranda, Ariel, Umbriel, Titania, Oberon, Caliban, Stephano, Sycorax, Prospero a Setebos. Ich povrch je zložený prevažne z vodíkového ľadu a skalnatého materiálu tmavej farby.
 
2. 8  Planéta Neptún
Le Verrier a nezávisle na ňom aj J. C. Addams vypočítali približnú polohu, hmotnosť a obežnú dráhu neznámej planéty na základe porúch v dráhe Uránu. Objavený bol roku 1846 Je vzdialená 4 496 mil. Km od Slnka a jej deň trvá 17hodín 50 minút. V jeho atmosfére sa nachádza metán, vodík, amoniak a dusík. Teplota na tejto planéte klesá až na -220°C. Jeho hmotnosť je 17 krát väčšia ako hmotnosť Zeme.

Jeho atmosféra je zložená z vodíku a hélia, modrý odtieň mu dodáva metán, ktorý silne pohlcuje červené svetlo. Vietor dosahuje rýchlosť až 2000 km.h-1, čo je rekord v Slnečnej sústave. Tieto dynamické deje môžu mať pôvod vo vyžarovaní Neptúnu, ktorého hviezdny charakter vyžaruje až trojnásobok žiarenia, ktoré dostane od Slnka.

Okolo tejto „modrej“ planéty sú nevýrazné prstence tvorené kryštálikmi zmrznutého metánu. Planéta má systém štyroch prstencov, z ktorých najvýraznejší je tzv. Addamsov prstenec. Má 8 mesiacov. Dva z nich mesiacov, Triton a Nerieda boli objavené zo Zeme, tretí - Larissa - bol predpokladaný. Zvyšné boli objavené sondou Voyager 2. Triton, najväčší z mesiacov objavil v roku 1846 W. Lassel. Má sklonenú retrográdnu obežnú dráhu. Jeho priemer činí 2705 km a je zrejme zložený z hornín a ľadu. Ide o najstudenšie teleso, ktoré kedy človek navštívil, jeho teplota je asi 53 K (-238,C). Jeho terén je plný kráterov a trhlín. V oblasti pólov sú badateľné polárne čiapočky zo zmrznutého dusíku, na ktorých sú stopy po sopečnej činnosti na mesiaci. Jeho tenká atmosféra je zložená z dusíku.
 
2. 9 Planéta Pluto
Pluto je najmenšia, najvzdialenejšia a najmenej jasná planéta. Okolo Slnka sa pohybuje po dráhe tvaru elipsy s excentricitou 0,2459,ktorá zviera s rovinou ekliptiky uhol 17,15° v strednej vzdialenosti 39,53 AU(5 913 520 000 km).Rotačná os, okolo ktorej sa Pluto otočí raz za 6,38 dňa(153 hodín),je odklonená od severného pólu planéty o 122,52°.Po objave Neptúna astronómovia zistili ,že táto planéta nie je celkom zodpovedná za pozorované odchýlky v dráhe Uránu. Planétu Pluto objavili až 21.januára 1930.Planéta dostala meno rímskeho boha smrti, Pluto, podľa návrhu Venetie Burneyovej. Nesúlad medzi hmotnosťou Pluta a veľkosťou porúch v dráhach Uránu a Neptúna dnes vysvetľujeme nepresnosťou pozorovaní. A tak bol objav Pluta viac-menej šťastnou zhodou okolností. I keď je Pluto najvzdialenejšou planétou od Slnka ,časť jeho dráhy okolo perihélia leží vnútri dráhy Neptúna. Pluto bolo najbližšie v perihéliu v roku 1989.Na úseku dráhy od januára 1979 až do roku 1999 bolo Pluto bližšie k Slnku ako Neptún. Ak by dráha Pluta ležala v rovine dráhy Neptúna, dráhy by sa pretínali a planéty by sa skôr či neskôr zrazili. V skutočnosti sa však pretínajú iba priemery ich dráh ekliptiky, v priesečníkoch ktorých sú planéty dostatočne ďaleko od seba, takže k ich zrážke alebo silnejšiemu vzájomnému gravitačnému pôsobeniu nikdy nepríde. Atmosféra Pluta je rozsiahla, ale veľmi riedka. Skladá sa prevažne z metánu. V malej miere obsahuje aj niektoré ďalšie ťažšie plyny, medzi nimi i oxid uhoľnatý, možno i dusík. Pri veľmi nízkej únikovej rýchlosti z planéty,1,23 km/s, metán neustále prchá do medziplanetárneho priestoru. Pluto a Cháron ešte nenavštívila žiadna vesmírna sonda. Misia Pluto-Kuiper Express je predbežne plánovaná na vypustenie v roku 2006 a mala by sa k Plutu priblížiť až v roku 2012.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Prírodné vedy » Fyzika

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.012