Japonsko a Tokio

Japonsko a Tokio 

1 ÚVOD
Keď sme uvažovali nad predmetom na ktorý by sme robili projekt, dlho sme nerozmýšlali a obaja sa rýchlo zhodli na geografíi. Hodiny geografie nám vždy prinesú niečo nové. Zaujímavosti, zvyky, ale aj fakty, ktoré v sebe skrývajú veci nepoznané, ktoré priťahujú pozornosť. Chceli sme sa zároveň naučiť  niečo nové a tiež ukázať ostatným že tu nie sme sami. Že na svete existuje veľké množstvo krajín a kultúr, ktoré sú svojim spôsobom unikátne. Je nám len ľúto, že ich nemôžeme navštíviť všetky. Ale jednu krajinu navštívime určite. Je to práve Japonsko.
 
2. FYZICKO – GEOGRAFICKÁ CHARAKTERISTIKA
 
2.1. POLOHA
Japonsko sa nachádza vo východnej Ázii medzi 122-146 stupňov východnej dĺžky a 23-45 stupňom severnej šírky. So severu ho obklopuje Ochotské more, z juhu a východu Tichý oceán, z juhozápadu Východočínske more a zo západu Japonské more. Ostrovný svet Japonska sa tiahne od Kuríl a Sachalinu po Taiwan a je tvorený asi 3900 ostrovmi. Najväčšiu časť Japonska tvoria 4 ostrovy: Honšu, Kjúšu, Šikoku a Hokkaido.
 
2.2. POVRCH
Všetky japonské ostrovy, prevažne sopečného pôvodu, sú veľmi hornaté. Najsevernejšie zo štyroch hlavných ostrovov je Hokkaidó. Horské pásma vedú od severu (pohorie Kitami) , cez centrálnu Išakari so sopkami presahujúcimi 2000 m k juhu (Hidaka). Ďalšie horské pásmo vyplňuje poloostrov na západe a je od ostatných oddelené nížinou, kde preteká najvodnatejšia japonská rieka Išakari. Juhovýchodne od centra Japonských Alp sa na ploche zhruba 13 000 km2 rozprestiera najväčšia japonská nížina Kantó. V jej južnej časti, pri Tokijskom zálive, leží hlavné mesto Tokio. Na západ od centrálneho horského systému sa rozkladá menšia nížina Nóbi, ktorá obklopuje mesto Nagoju, ležiaca na pobreží. Smerom na západ sa nachádza najväčšie japonské jazero Biwa. Väčšinu, k západu sa zužujúceho ostrova, vyplňuje pohorie Čúgoku. Úzka pobrežná nížina na jeho južnej strane lemuje tzv. Vnútorné more so stovkami malých ostrovov, ktoré oddeľujú západnú Honšú od ostrova Šikoku s horami dosahujúcimi takmer 2000 m. Na juh od jazera Biwa vybieha široký a hornatý poloostrov Kii. Na jeho západnom pobreží pri Ósackom zálive leží druhé najväčšie spojenie miest Japonska Ósaka - Kjóto - Kóbe.?Na juh od Hokkaida, za Cugarským prielivom, sa rozkladá Honšú - najväčší a najviac obývaný zo všetkých ostrovov. Od severu sa stredom tiahne Óu, pozdĺž pacifického pobrežia Kitakami - pokračovanie horského pásma z ostrova Hokkaidó. Centrálna časť Honšú vyplňuje zložitý systém pohorí súhrnne nazývaných Japonské Alpy. Blízko južného pobrežia západne od Tokia sa nachádza osamelá sopka a najvyššia hora Japonska - Fudžijama ( 3776 m  
Najzápadnejší ostrov, Kjúšu s veľmi členitým západným pobrežím, je oddelený na severe od Honšú úžinou Šimonoseki a na východe od Šikoku prielivom Bungo. Vulkanické masívy v strede ostrova sú teraz nižšie, najvyššie vrcholky presahujú 1700 m. Na juh od Kjúšú vyčnieva z mora rada vulkánov. 
Japonsko seizmicky predstavuje veľmi aktívnu oblasť. Ročne je postihnutá desiatkami zemetrasení i častými erupciami sopiek. Minimálne sa eviduje 60 činných sopiek. Najaktívnejšia zóna je na južnom Kjúšú. Ďalšie potom na severnom a strednom Honšú. K ničivým zemetraseniam dochádza v priemere raz za päť rokov. 
 
2.3. PODNEBIE
 
Japonsko je obklopené zo všetkých strán morom. Prevládajúce teplé a studené morské prúdy vytvárajú ekosystém v ktorom prosperujú početné druhy rýb. Hlavná časť Japonska leží v severnom klimatickom pásme zeme. V letnom období vládne vlhké monzúnové podnebie s južnými vetrami od Tichého oceánu, zatiaľ čo v zime prevládajú severozápadné vetry euroázijského kontinentu. Japonsko má 4 obdobia, vzájomne zreteľne oddelené. Dve najnádhernejšie atrakcie Japonska sú čerešňové kvety na jar a krvavočervený, oranžový a žltý nádych lístia na jeseň. Japonci majú radi zmeny ročných období a zverejňujú špeciálne mapy ktoré ukazujú napríklad, kde je možné v plnej nádhere vidieť kvety čerešní, či cítiť vôňu lístia. Najsevernejšia a najjužnejšia časť Japonska majú úplne odlišné podnebie. Napríklad v marci môže byť na juhu slnečno a na severe môže ležať sneh.
Krajinu často sužujú veľké prírodné katastrofy ako tajfúny, erupcie sopiek a zemetrasenia. I keď stoja tieto prírodné úkazy množstvo ľudských životov, Japonci pracujú tvrdo a dlho na udržaní následkov katastrof na najnižšie možnej úrovni. Japonci aplikujú najnovšie technológie na stavbu zemetraseniu odolných stavieb, a technológií na predpovede.
 
2.4. VODSTVO
Japonsko má pomerne krátke, dravé horské rieky s celoročným dostatkom vody, no veľká väčšina z nich nie je splavná. Najviac vody majú na jar, pri topení ľadov. Najdlhšia rieka Japonska je Shinano na ostrove Honšú (367 km), ktorá tečie z pohoria Hida až k Niigate a vlieva sa do Japonského mora. Ostatné významné rieky sa vlievajú do Tichého oceánu (Kisogawa 232km, Tonegawa 322km). Jazerá sú známe svojou nesmiernou krásou. Jazerá majú hlavne horský charakter, najväčším jazerom je Biwa pri Kjóte s rozlohou 674km?, najhlbšie je Tanazawa východne od mesta Akita (423m). Z turistického hľadiska sú známe jazierka na úpätí hory Fudži (Yamanaka, Sai, Souji, Motesu, Kawaguchi).Intenzívna vulkanická a tektonická činnosť vytvorili priaznivé podmienky pre vznik bohatých minerálnych a termálnych prameňov. Máloktorá krajina sveta má toľko prírodných minerálnych a termálnych vôd ako Japonsko. Spolu ich je vyše 1 100, sú medzi nimi horúce i mierne termálne vody. Využívajú sa na rekreačné i liečebné účely.

3. HISTÓRIA
3.1. DEJINY
História Japonska sa datuje od r. 660 pred n. l. Podľa dochovaných legiend tu už vtedy vládol prvý japonský cisár. V ďalšom období Japonci objavovali okolitý svet. Medzi prvé významné vzťahy so zahraničím patrili kontakty s kultúrne vyspelou Čínou a Kóreou. Asi v 5. storočí n. l. Japonsko preberá od Číny znakové písmo. Japonsko si budovalo vlastnú územne nezávislú kultúru, pričom pôvodné náboženstvo šintoizmus začína vytláčať budhizmus. Silné rodové zákonitosti, vojenské tradície, samurajstvo a iné zvláštnosti boli uchovávané s veľkou vážnosťou. Nové obchodné kontakty so západnou Európou sa začali využívať až v 16. storočí. Dobre sa rozvíjajúci obchod sa však z obavy pred prílevom kresťanského náboženstva z vládnych kruhov výrazne brzdil. Rôzne obmedzenia viedli k izolovanosti Japonska. O obnovu obchodných vzťahov sa snažili mnohé krajiny, pričom úspech dosiahli až v 19. storočí. Japonsko malo v tom čase militantné ambície, ktoré sa prejavili vo vojne s Čínou, v anektovaní Kórey a okupovaní mnohých ostrovov. Vyvrcholením vojenských aktivít bolo spojenectvo Japonska s fašistickým Nemeckom počas II. svetovej vojny. Neslávne sa Japonsko zapísalo do dejín náletom na americkú základňu v Pearl Harbour. Napriek končiacej sa vojne Japonsko odmietalo kapituláciu. Tú sa podarilo dosiahnuť až po atómovom útoku na Hirošimu a Nagasaki. Po skončení II. svetovej vojny sa v Japonsku uskutočnilo mnoho prevratných zmien. Japonsko sa stalo krajinou hospodárskeho zázraku. Zaradilo sa medzi najpriemyselnejšie krajiny sveta. Otvorenosť sa prejavila aj v spoločenskom živote.
 
3.2. SÚČASTNOSŤ
Po porážke Japonska v II. svetovej vojne nasledovalo obdobie okupácie spojeneckými silami, ale aj obdobie rozsiahlych demokratických reforiem vrátane novej Ústavy Japonska. Do 60. rokoch sa japonské hospodárstvo vďaka novým technológiám zotavilo z vojnových škôd a dostalo sa na tretie miesto na svete, čo do objemu produkcie. Krajina bola ťažko zasiahnutá ropnou krízou v 70. rokoch a nasledujúcou celosvetovou recesiou, previedla však základnú reštrukturalizáciu ekonomiky, obnovila svoje členstvo v medzinárodných organizáciách a od toho času pokračuje jej nepretržitý hospodársky rast, ktorý premenil Japonsko na druhú najsilnejšiu svetovú ekonomiku. Bolo to výsledkom spoľahlivých priemyselných vzťahov, vysokej úrovne vzdelania a rozvoja a používania moderných technológii.

4. POLITICKÉ USPORIADANIE
4.1. ŠTÁTNE ZRIADENIE
Japonsko je demokratickým štátom s konštitučnou monarchiou, ktorý je podobný britskému systému. Cisár je podľa japonskej ústavy, ktorá vstúpila do platnosti 3. mája 1947 symbolom štátu a jednoty ľudu, nie je výslovne hlavou štátu, má však právomoci, ktoré obvykle hlavám štátu prináležia. Najvyšším orgánom štátnej moci je parlament (gikai) zložený z hornej snemovne poradcov (sangiin) zloženej z 242 členov volených na 6 rokov a dolnej snemovne reprezentantov (sugiin) zloženej z 480 členov volených každé 4 roky. Výkonná moc je v rukách vlády, v ktorej čele stojí ministerský predseda, menovaný cisárom na základe odporúčanie parlamentu. Väčšinou je to vedúca osobnosť strany, ktorá získala vo voľbách väčšinu kresiel v parlamente. Volebné právo majú všetci občania starší ako 20 rokov. Ženy majú volebné právo od roku 1945. Japonská ústava zakazuje udržovanie útočných ozbrojených síl. Japonsko sa zrieka vojny ako prostriedku k riešeniu medzinárodných sporov.
 
4.2. POLITICKÉ STRANY
Liberálno-demokratická strana (LDS, Jimintou) predstavuje najvýznamnejšiu politickú silu v povojnovom Japonsku. Je pri moci od roku 1955, okrem rokov 1993-1996, kedy koalíciu sformovali opozičné strany. Orientuje sa na spoluprácu s USA a na dobré vzťahy so všetkými štátmi bez ohľadu na ich politickú orientáciu. LDS bola dlhodobo jedinou vládnou stranou a možno aj preto sa s ňou a s jej predstaviteľmi spája množstvo politických, sexuálnych ale najmä finančných škandálov. Najsilnejšia opozičná strana je Nová pokroková strana (NPS, Shin Shintou), ktorá sa na politickej scéne objavila len nedávno – v roku 1994. Strana vznikla zjednotením niekoľkých centristických a reformných strán a v jej radách je množstvo skúsených politikov. Program NPS sa veľmi nelíši od programu LDS, je však v niektorých otázkach ešte viac konzervatívnejší. Demokratická strana (DS, Minshuutou) je najmladšia japonská politická strana – oficiálne ustanovená v roku 1996. Je 3. najsilnejšou stranou v krajine. Medzi ďalšie strany patria napr. Japonská komunistická strana (JKS, Nihon kyusantou), Sociálno-demokratická strana (SDS, Shamintou) a strana Sakigake, tieto však v politickom živote nehrajú väčšiu rolu.
 
4.3. ADMINISTRATÍVNE ČLENENIE 
Japonsko má nasledujúce administratívne členenie (podľa zákona z roku 1947). Na úrovni miestnej samosprávy je Japonsko rozdelené na 47 prefektúr. Všetko je riadené miestnymi radami, ich členovia sú volení obyvateľstvom danej oblasti a v ich čele stoja guvernéri. Prefektúry sa ďalej delia na mestá pričom každá nižšia správna jednotka má svoju miestnu samosprávu
 
5. HUMÁNNO – GEOGRAFICKÁ CHARAKTERISTIKA
5.1. OBYVATEĽSTVO
Japonsko je jednou z najľudnatejších krajín. Má vyše 130 miliónov obyvateľov. Prudký nárast obyvateľstva nastal od roku 1868 (obdobie Meidži), keď sa rast populácie stal celonárodnou záležitosťou a vláda ho oficiálne podporovala. Od začiatku obdobia Meidži, keď malo Japonsko 35 miliónov obyvateľov, sa ich počet do súčasnosti viac než strojnásobil. Absolútny ročný prírastok je 1 %. Priemerná hustota osídlenia je 320 ľudí na km2. Medzi jednotlivými oblasťami je však značný rozdiel, na čo má vplyv najmä hornatý charakter krajiny a koncentrácia v rozsiahlych mestských aglomeráciach. Na Hokkaide, ktoré zaberá 22 % územia krajiny žije len 4 % obyvateľov, čo je 66 ľudí na km2, a Kjúšú žije 12 % obyvateľov a na Šikoku 3,5 %. Na najväčšom ostrove Honšú žije 80 % obyvateľov, ale aj tu sú značné rozdiely. Najviac obyvateľov sa koncentruje na východnom pobreží Tichého oceánu, no centrálna časť spolu so západným pobrežím Japonského mora sú najmenej osídlené. V mestách žije viac než 70 % obyvateľstva. Od roku 1960 sa zvyšuje migrácia vidieckeho obyvateľstva do miest, ktoré ponúkajú väčšie pracovné možnosti. V súvislosti s tým vzniká nemálo problémov, najmä s nižším tempom rozvoja provinčných oblastí. Japonci sú malý národ, muži dosahujú 158 cm a ženy len 145 cm. Ich hlava a trup sú omnoho väčšie oproti ostatnému telu. Údy sú krátke a chudé. Lebka je krátka, čelo nízke, oči veľké a šikmé, len zriedkakedy inej farby ako čiernej. Nos majú silne vyvinutý, široký a ploský. Ústa Japoncov sú veľké a mäsité. Vlasy sú čierne a rovné, riedke. Pleť je žltkavá, no svetlejšia ako u Číňanov.

5.2. SÍDLA
V Japonsku je desať miliónových miest – Tokio ( 8 220 000 ), Sapporo ( 1 319 000 ), Jokohama ( 2 724 000 ), Ósaka ( 2 600 000 ), Nagasaki ( 1 022 000 ), Nagoja ( 2 081 000 ), Kjóto ( 1 450 000), Kóbe ( 1 343 000 ), Kitakjúšú ( 1 057 000 ), Fukaoka ( 1 015 000 ). 

T O K I O 
Rozprestiera sa v nížine Kantó pri hlbokom tichomorskom zálive. Je dôležitým dopravným uzlom, najvýznamnejším hospodárskym, administratívnym, kultúrnym a politickým strediskom krajiny. S priľahlými satelitnými mestami tu žije približne 12 miliónov obyvateľov. Pôvodne sa mesto volalo Edo a prvá zmienka o ňom pochádza 12. storočia. Až do 17. storočia to bola rybárska osada. Mesto sa začalo postupne rozširovať a v polovici 18. storočia patrilo medzi najväčšie mestá na svete. Edo sa stalo tak silným politicky a hospodársky silným, že sa doň presťahoval cisársky dvor a dostal nové meno – TOKIO. Mesto niekoľkokrát postihli živelné pohromy, najmä zemetrasenia. Veľké straty na životoch zapríčinilo i bombardovanie počas II. svetovej vojny. V súčasnosti je Tokio moderné veľkomesto s mnohými kontrastmi, v ktorom sa prelínajú domáce tradície s vplyvmi americkej a európskej kultúry. pod mestom je sieť metra, moderná rýchlodráha je veľmi účelná a celým mestom sa tiahne spleť úzkych uličiek a reštaurácií ozdobených tradičnými lampiónmi. 
Tokio má niekoľko veľkých centier, z ktorých každé má svoju charakteristickú tvár a atmosféru. Uprostred mesta je rozsiahly cisársky park s palácom, terajšie sídlo cisára. V celom meste je množstvo zelene a známe sú parky ako Hibija, Kórakuen či Meidži so známou šintoistickou svätinou a olympijskými športoviskami, alebo najväčší park Ueno so zoologickou záhradou, múzeami, galériami a chrámami. Oproti cisárskemu palácu je banková štvrť Marunouči a hlavná stanica so známym superexpresom Šinkansonom. Hneď vedľa je preslávená štvrť Ginza s obchodnými domami, luxusnými butikmi, reštauráciami či nočnými barmi. Z reštaurácií a kaviarní umiestnených na najvyšších poschodiach sa návštevníkom núka pohľad na celé mesto. No azda najlepšie sa dá pochopiť veľkosť tejto metropoly z 333 m vysokej Tokijskej veže, ktorá je kópiou Eiffelovej veže. Stojí vo východnej časti mesta a za priaznivého počasia je výhľad i na horu Fudži. V širokom okolí Tokia sa nachádza niekoľko významných výletných miest, napríklad Nikkó či Karuizawa
 
6. HOSPODÁRSTVO
6.1. POĽNOHOSPODÁRSTVO
Vďaka systematickému používaniu umelých hnojív je japonské poľnohospodárstvo pomerne intenzívne, ale tradičná rozdrobenosť pozemkov neumožňuje rozsiahlejšiu mechanizáciu a ochrana poľnohospodárstva zo strany štátu pred konkurenciou lacnejšej produkcie napríklad z USA spôsobuje, že je v ňom zamestnaných ešte relatívne veľa pracujúcich (viac než 6 %). Na hrubom domácom produkte sa podieľajú asi len 2%. Orná pôda tvorí iba 12% plochy krajiny a rozloha pasienkov je prakticky zanedbateľná. Väčšie poľnohospodárske podniky sa nachádzajú len na Hokkaidu. Všade inde tvoria tradičné terasovité políčka rozosiate na svahoch hôr neodmysliteľnú súčasť kultúrnej krajiny. Najdôležitejšou plodinou je ryža.
Letné teplá a vysoká vlhkosť vytvárajú ideálne podmienky pre jej pestovanie. Aj napriek tomu sa musí väčšina plôch zavlažovať umelo. Maloobchodné ceny ryže boli zámerne nadhodnotené a táto politika viedla na prelome 60. a 70. rokov k jej vysokým prebytkom. Na medzinárodný nátlak boli Japonci nútení znížiť cenu ryže, čo prinútilo poľnohospodárov k diverzifikácii produkcie. Traktory a mechanické kultivátory nahradili tradičné metódy a prešlo i k voľnému používaniu insekticídov a umelých hnojív. Po druhej svetovej vojne bol hneď po ryži druhou najdôležitejšou položkou japonského poľnohospodárstva vývoz priadky morušovej, z ktorej sa vyrába hodváb. Dnes po ryži nasleduje zelenina (kapusta, cibuľa, uhorky, paradajky a hrášok), cukrová trstina, chmeľ a ovocie (mandarínky, citrusy, jablká, melóny). Ďalej sa pestujú zemiaky, sója, fazuľa, menej obilniny a čaj. V slabo rozvinutej živočíšnej výrobe dominuje chov ošípaných a hydiny. Veľký objem potravín sa musí dovážať.

6.2. RYBOLOV A LESNÍCTVO
Ryby sú pre Japoncov najdôležitejším zdrojom bielkovín a proteínov. Japonska má prvé miesto v rybolove na svete (10 až 13 miliónov ročne). Väčšina rybárskych podnikov sú však malé firmy. Plány vlády zvýšiť objem rybolovu na úkor výlovu v pobrežných vodách padli vtedy, keď veľké množstvo štátov rozšírilo ekonomickú zónu na vzdialenosť 370 km. V súčasnosti je dovoz rýb vyšší než vývoz. Lovia sa napríklad sardinky. Medzi najobľúbenejšie morské jedlá patria ustrice, mušle, garnáty, krevety a kraby.

Japonský rybolov môžeme rozdeliť na tri druhy : pobrežný, vzdialenejší od pobrežia a pelagický ( na šírom mori). Najdôležitejší je rybolov pobrežný, lebo tu loví 90% rybárov. Prevádzajú ju na zastaraných, veľakrát chatrných loďkách s primitívnou výstrojov a donekonečna spravovanými sieťami. Svoje úlovky predávajú veľkým spoločnostiam za nízke ceny a na dobré vybavenie im väčšinou nezostanú peniaze. To je hlavný dôvod, prečo pobrežný rybolov stále upadá; pred vojnou sa podieľalo 70% na celkovom úlovku, v súčasnej dobe len 40%. Rybolov vo vzdialenejších vodách vlastnia spoločnosti, ktoré rýchlo finančne rastú na úkor chudobných ludí. Ich člny s tlakom približne 10 ton sú obvykle motorové a moderne vybavené. Vo vodách južného prúdu lovia sardinky, tuniaky, makrely, germony ( tuniak menší), bonity ( tuniak okrídlený), a v severných vodách tresky, slede a kraby. Veľa sa loví mäkkýšov a koryšov.

Rybolov na šírom mori bol vojnou úplne zničený. Ujali sa ho kapitálovo silné spoločnosti, napr. Nippon Smisan Taiyo Gyogyo, Niochiro Gyogyo ai., ktoré ich opäť moderne vybudovali. Ich lode s posádkou 150 mužov sú vlastne plávajúce továrne, ktoré ihneď úlovky spracovávajú. Pre lov rôznych rýb majú špecializované pomocné člny. Lovia v Ochotskom, Beringovom mori, Tichom, Atlantickom a Indickom oceáne až k brehom Južnej Ameriky. Po 2. svetovej vojne až do roku 1952 bol japonský rybolov obmedzený na tzv. Mac Arthurovu líniu blízko brehov, aj tak mali úlovok 2 000 000 ton. Po tomto roku sa opäť rýchlo zväčšoval; v období 1953 - 57 bol priemerný ročný úlovok 4 828 000 ton. USA, obsadzujúce druhé miesto, má úlovok viac než o polovicu menší. Väčšina rýb ulovená japonskými rybármi sa spotrebuje v zemi, asi 90% a len 10% je exportovaných. Najväčším odberateľom sú USA, kde idú hlavne konzervy tuniakov a krabov. Sušenými, marinovanými a konzervovanými rybami Japonsko zásobuje skoro celý juhovýchod Ázie, získalo odberateľov aj v Afrike a v Európe.

K rybolovu patrí tiež chov pestovaných perál, ktoré prichádzajú na svetový trh. Pestujú sa v morských zálivoch s vysokou slanosťou, vhodnou teplotou a s dostatkom potravy. Najviac sa sústreďuje pestovanie týchto perál na poloostrove Kii. 60% vypestovaných perál odoberá USA, Švajčiarsko, Francúzsko a Kanada. Niektoré rybárske spoločnosti sa zaoberajú lovom prírodných perál a perlete pri severných brehoch Austrálie a v tropickom Pacifiku. Pred morským rybolovom ustupuje do pozadia lov sladkovodných rýb, aj keď je pomerne veľký, lebo sa ním zaoberá 300 000 rybárov, avšak len ako doplnkovým zamestnaním pri poľnohospodárstve. Lovia v riekach, hlavne však v jazerách Bivy a Kusamingma, Kituara ai.

Lov veľrýb sa skoro úplne premiestnil z Beringovho mora do vôd na juh od Austrálie. V roku 1962 pracovalo 8 materských veľrybárskych flotíl,
ktoré ulovili 22 237 veľrýb, z nich sa vyrobilo 125 000 ton oleja. V roku 1982 Japonsko súhlasilo so zákazom lovu veľrýb, aj keď si vyhradilo právo zabíjať ich k ,,vedeckým“ účelom. Avšak v roku 1991 sa pripojilo k požiadavkám Grónska a Nórska na jeho opätovné povolenie. Japonské lesy pokrývajú cez 60% povrchu. Ich stav nie je najlepší a sú ničené, pretože drevo, drevené výrobky a papier sú najdôležitejšou súčasťou hospodárstva. Mnoho dreva spotrebujú japonské domácnosti.

6.3. PRIEMYSEL
Už koncom 18. storočia, v čase vlády cisára Meidži, si Japonsko vybudovalo základy priemyselného rozvoja. Spočiatku sa krajina obmedzila na textilný priemysel a výrobu drobného tovaru. Až v 30. rokoch 20. storočia sa začal rozvíjať aj japonský ťažný priemysel. Počas 2. svetovej vojny bol japonský priemysel z veľkej časti zničený, nový rozmach priniesla až povojnová výstavba. V Japonsku zohráva osobitnú úlohu rybársky spracovateľský priemysel. Ten sa koncentruje predovšetkým na oblasť okolo hlavného mesta – Tokia. Japonsko je jednou z najväčších rybárskych krajín sveta.

Japonsko vlastní len málo nerastných surovín, aj ropa a zemný plyn sa tu vyskytujú len zriedkavo, takže energetika krajiny závisí takmer celkom od dovozu. Rozhodujúcim elementom japonského priemyslu sú koncerny, ktoré vyrábajú veľké množstvo produktov. Napriek tomu tvoria dve tretiny japonských podnikov malé a stredné podniky zamestnávajúce tri štvrtiny pracovných síl, ktoré sú dodávateľmi veľkých japonských podnikov. Japonsko sa bez ohľadu na nedostatok vlastných nerastných surovín a takmer výlučnú závislosť od dovozu vyvinulo po 2. svetovej vojne na tretiu najväčšiu priemyselnú krajinu na svete.

Od začiatku 50. rokov zaujíma Japonsko vedúce miesto na svete v lodiarskom priemysle, na druhom mieste vo výrobe automobilov. Oceliarsky priemysel Japonska zaujíma tretie miesto vo svete. Neobyčajne silné je zastúpenie elektronického priemyslu – výroby elektronických počítačov a spotrebnej elektroniky. Po 2.svetovej vojne sa výrazne rozvíjal aj chemický priemysel. Mimoriadny význam v tejto oblasti má výroba priemyselných hnojív, za ňou nasleduje výroba kaučuku, cementu a benzínu. V týchto troch produktoch stojí Japonsko na čele svetovej výroby. Veľký význam má aj papierenský a tradičný textilný priemysel. Keďže si Japonsko musí kryť väčšinu spotreby surovín dovozom, usiluje sa o vyrovnanú obchodnú bilanciu. Jeho významnými obchodnými partnermi sú USA, západná Európa a juhovýchodná Ázia.
 
8. ZÁVER
Pri písaní tohto projektu sa splnili všetky naše očakávania. Japonsko nás príjemne prekvapilo, miestami zaskočilo ale hlavne príjemne nadchlo. Dozvedeli sme sa veľa o japonskej kultúre, živote, či histórii. Veľa vecí, o ktorých sme sa dočítali, sa tu ani nenachádzajú ale to neznamená, že nie sú zaujímavé. Táto krajina rozhodne stojí za obdiv a minimálna za jednu návštevu. Napriek tomu, že japonci sú malí, mnohý by sme si mali brať od nich príklad.