Divy Japonska

Prírodné vedy » Geografia

Autor: petka (24)
Typ práce: Referát
Dátum: 28.10.2013
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 3 197 slov
Počet zobrazení: 2 506
Tlačení: 271
Uložení: 265
Divy Japonska

1.HALA VEĽKÉHO BUDHU r.752 – NARA
Mesto Nara leží v srdci Japonska, tu sa rozvinula prvá civilizácia.  Takmer po celé 8. storočie bolo hlavným mestom ríše. Chrámy a svätyne  vo veľkom parku s rozlohou 526 hektárov svedčia o veľkej epoche japonských dejín.
Daibucuden čiže Hala Veľkého Budhu v chráme Tódaidži je najväčšia drevená budova na svete – hoci v súčasnosti jej rozmery tvoria iba dve tretiny pôvodnej veľkosti. Niekoľko krát vyhorela a potom bola vždy vystavaná nanovo. Dnes stojí na ploche 58 krát 51 metrov a je vysoká 49 metrov. Hala bola postavená v 8. storočí na príkaz cisára Šómua a uchováva sa v nej jedna z najväčších bronzových sôch na svete.

Veľký Budha je jednou z najslávnejších pozoruhodností Japonska a najväčšou sochou Budhu v krajine. Návrh pochádza od kórejského sochára, ktorý je v Japonsku známy pod menom Kimimaro. Budha bol uliaty zo 444 ton bronzu. Sediaca postava je vysoká 16 metrov. Tvár je dlhá 4,90 metra a široká 3 metre a uši majú dĺžku 2,40 metra. Budhova pravá ruka je zdvihnutá a ukazuje otvorenú dlaň. To je geto žehnania, ktoré prináša duševný pokoj.  Gesto ľavej ruky symbolizuje dovolenie vyslovovať želania. Budha sedí na terasovitej základni s obvodom 21 metrov, ktorú tvorí 56 listov bronzových lotosových kvetov. Za hlavou má pozlatenú drevenú gloriolu, na ktorej sú obrazy 16 Budhových inkarnácií . V pravo za Budhom je drevený stĺp s malým otvorom, cez ktorý sa pútnici snažia preliezť. Podľa starej viery budú potom žiť v raji.
 
2. SVÄTYŇA ICUKUŠIMA 12.storočie – MIJADŽIMA
Vysoký portál stráži jednu z najuctievanejších svätýň v Japonsku. Ostrov Mijadžima leží vo vnútrozemskom mori na juhozápad od Hirošimy.
Všade na svete sa nachádzajú stavby v podobe brán, ktoré majú osobitnú symboliku a psychologický význam. Sú križovatkami medzi dvoma rozdielnymi oblasťami alebo duchovnými postojmi: verejným a súkromným, zraniteľným a chráneným, známym a neznámym, svetským a svätým.  Najznámejšou posvätnou bránou Japonska, jednou z najkrajších na svete, je červená drevená „torii“ pred svätyňou Icukušima na ostrove Mijadžima. Je najväčšia v Japonsku a stojí v malej zátoke uprostred vody. Dva hlavné stĺpy vysoké 16,20 metra nesú prehnutú 23,50 metra dlhú hornú hradu.  Na okraji zátoky sa za bránou nachádzajú chrámové budovy s bielymi múrmi a červenými trámami. Stoja na koloch a pri prílive akoby magicky kĺzali po vode, v ktorej sa zrkadlí ich obraz. Brána bola postavená roku 1875 presne rovnobežne s osou svätyne. Svätyňa samotná je však oveľa staršia než samotná brána a je jednou z najuctievanejších posvätností v Japonsku. Bola už niekoľko krát zreštaurovaná. Celý ostrov je považovaný za posvätný a nebolo dovolené, aby sa tam ľudia rodili alebo umierali. Tehotné ženy alebo veľmi starých a chorých ľudí odvážali preto odtiaľ ne pevninu. Dodnes sa na ostrov nesmú brať psy. Mohli by rušiť divé zvieratá, ktoré drankajú od návštevníkov potravu.
Niektoré zákazy boli v 19.storočí zrušené, no aj tak na ostrove dodnes nejestvuje cintorín. Mŕtvy sa pochovávajú na pevnine a príbuzný sa pred návratom na ostrov musia podrobiť očistnému rituálu.

Budovy v zátoke sú navzájom poprepájané zastrešenými chodbami a s ostrovom ich spája červený drevený most. Obzvlášť pekná je atmosféra v noci, keď sa zažnú laterny. Tesne pred pobrežím je na ďalšej plošine najstaršie Japonské divadlo Nó, ktoré bolo postavené roku 1568.
Vedľa zátoky stojí pagoda a moderná klenotnica zabezpečená proti zemetraseniu, ktorá uchováva vyše 4000 objektov nevyčísliteľnej ceny: pomaľované písacia zvitky, masky, vejáre, zbrane a porcelán. Na nízkom kopci stojí päťposchodová pagoda a Hala tisícich rohoží. Hala bola postavená údajne  z dreva jedného jediného stromu – gáfrovníka. 

FÉNIX VSKRIESENÝ Z POPOLA
6. augusta 1945 o 8,15hod. ráno bola na toto mesto zhodená atómová bomba. o život prišlo najmenej 250 000 ľudí. Od roku 1949 sa Hirošima stavia znovu. Dnes je to prekvitajúce mesto s viac než miliónom obyvateľov. Ponechal sa iba zuhoľnatený a rozbitý skelet budovy niekdajšej obchodnej komory, ktorá – nevedno ako – zostala stáť v centre vtedajšej skazy. Dnes nesie táto budova meno Atómový dóm. Park mieru v niekdajšom centre mesta bol venovaný výzve „už nijaké Hirošimy“. Je tam aj múzeum s jednou z najotrasnejších zbierok na svete. Pamätná hrobka má tvar, ktorý pripomína domy pôvodných obyvateľov Japonska. Vnútri je truhla s menami všetkých usmrtených obyvateľov Hirošimy. Pred touto hrobkou planie večný oheň. Pocit duševného pokoja môžeme znovu nadobudnúť  návštevou prekrásnej záhrady Šukkeien zo 17. storočia s jej píniami, kľukatými potokmi, striebristými rybami, mostíkmi a čajovňami. Záhrada bola roku 1945 úplne zničená, no s veľkým nadšením a láskou ju znovu vybudovali a roku 1951 otvorili.

3. MOST SETO – OHAŠI r.1988 – VNÚITROZEMSKÉ MORE SETO
Vrcholný výkon moderného inžinierskeho umenia sa klenie ponad japonské vnútrozemské more Seto. Japonsko tvoria 4 hlavné ostrovy a veľký počet menších ostrovov. Keď bol 10.apríla 1988 otvorený most Seto – Ohaši, po prvý raz boli koľajnicami spojené všetky 4 ostrovy. Realizácia projektu, ktorý predstavoval do toho času najväčší japonský technický počin, umožnila rýchlo sa dostať zo sibírskeho chladu ostrova Hokkaidó na severe cez Honšú do subtropických prístavov ostrova Kjúšú a k pútnikmi vyhľadávaným  chrámom ostrova Šikoku na juhu. Nový most preklenuje  vnútrozemské more (Seto) medzi ostrovmi Honšú a Šikoku, ktoré je jednou z malebne najkrajších vodných plôch na svete.

Most sa elegantne vypína medzi mestami Kurašiki na Honšú a Sokaide na Šikoku cez päť malých ostrovov a prekonáva vzdialenosť 12 kilometrov. Správnejšie by bolo hovoriť o mostoch, pretože tento obrovský technický projekt predstavuje spojenie mnohých mostov konštruovaných rôznym spôsobom. Tento vysunutý most má hlavné rozpätie 1 100 metrov  a v čase dokončenia bol piaty najdlhší na svete. Výška väčšieho z oboch oceľový pilierov je 194 metrov.  Je teda podstatne vyšší než Cheopsova pyramída a dosahuje takmer 2/3 výšky Eiffelovej veže. Oceľové laná, ktoré sa použili pri stavbe mosta, sú údajne také dlhé, že by sa nimi dala tri razy obtočiť celá zemeguľa.  Pri prílive je most 65 metrov nad vodou a umožňuje teda tankerom a obrovským zaoceánskym parníkom vplávať do vnútrozemského mora bez problémov.

Tento most je dvojitý: s cestným a železničným spojením. Vrchnú plošinu tvorí štvorprúdová diaľnica  a spodná plošina je určená pre železničnú dopravu. Stavba trvala 10 rokov a náklady predstavovali 9,5 miliardy dolárov. V čase keď stavba vrcholila, zamestnávala 5 000 pracovníkov, ktorí odpracovali 67 miliónov hodín. Pri nehodách na stavenisku zahynulo 17 ľudí. Most je konštruovaný tak, že vydrží zemetrasenie intenzity 8,5 stupňa Richterovej škály. I keď je vnútrozemské more Seto známe svojou pokojnou hladinou, celú oblasť postihujú časté otrasy zeme. No toto stavebné dielo zatieňuje ešte väčší most, ktorý začali stavať 1988 a spája ostrovy Honšú a Šikoku. Tento dvojposchodový most Akaši Kaikjo, dokončený roku 1998, má hlavné rozpätie 1780 metrov a je to najdlhší visutý most na svete.
Spojenie Šikoku s ostatnými ostrovmi bude mať pravdepodobne veľmi citeľné dôsledky. Je to najmenší zo štyroch ostrovov a bol tiež najizolovanejší. Priťahoval hlavne pútnikov, ale nie turistov. Pútnici tu navštevujú 88 hlavných chrámov na ostrove. Aby ich človek mohol obísť všetky pešo, potreboval by na to aspoň 2 mesiace. Všetky chrámy navzájom spája slávny budhistický svätec Kobo Daiši, ktorý sa narodil  roku 774 na Šikoku a okolo roku 806 založil sektu japonského budhizmu šingon. Teraz sa tento pokojný ostrov prílevom turistov akiste značne zmení.  

Pracovný čas
V Japonsku je zavedený šesť dňový pracovný týždeň. Dňom pracovného pokoja je nedeľa a národné sviatky, počas ktorých sa nepracuje v štátnych ani vo verejných inštitúciách, školách, bankách, na poštách, ani v súkromných podnikoch. Vo verejných inštitúciách je pracovný čas zväčša od deviatej ráno do piatej poobede, na poludnie je obedňajšia prestávka. V sobotu sú úradné hodiny len pred poludním. Všetky obchody, menšie butiky, ako aj veľké obchodné domy, reštauračné zariadenia a služby sú však v nedeľu a cez sviatky  otvorené a zatvárací deň majú stanovený na niektorý iný deň v týždni. V povojnovom období sa pod tlakom pokrokových síl uzákonili rôzne práva pracujúcich, ktoré sa však často nedodržiavajú. Podľa zákona je pracovný týždeň päť dňový, ale väčšina podnikov zaviedla len jednu až tri voľné soboty v mesiaci, pričom v súkromnom sektore sa často pracuje aj v nedeľu. Takisto sa neraz  prekračuje uzákonený osemhodinový pracovný čas. Japonci si čerpajú dovolenku len výnimočne. V podnikoch prevládajú paternalistické vzťahy, ktoré sú založené na prenesení vzoru rodinného života do podniku, pričom riaditeľ plní úlohu „starostlivého“ otca a pracujúci poslušných členov rodiny. V rámci týchto vzťahov sa využívajú tradičné charakterové vlastnosti  Japoncov ako poslušnosť, pracovitosť, presnosť, disciplína, lojalita, vernosť. Paternalizmus propaguje tzv. harmonické vzťahy medzi triedami, a tým sa usiluje otupovať triedny boj.  To sa prejavuje v menšej intenzite štrajkového boja pracujúcich v porovnaní s inými kapitalistickými krajinami.

Hospodársky rozvoj sa odrazil aj na raste životnej úrovne. Jej tempo však nie je vo všetkých sociálnych skupinách rovnaké. Najlepšie sú na tom zamestnanci veľkých podnikov, najhoršie roľníci, remeselníci a zamestnanci malých podnikov. Systém odmeňovania vychádza z počtu odpracovaných rokov (mladý zamestnanci sú za rovnakú prácu platení menej ako starší a takisto mzdy žien sú za rovnakú prácu oveľa nižšie ako mzdy mužov).
V Japonsku nemajú víkend, a preto má nedeľa úplne iný charakter ako v Európe. Od všedného dňa sa líši hlavne tým, že na uliciach vidno viac ľudí, predovšetkým rodičov s deťmi. V posledných rokoch posledných rokoch sa v tento deň najmä v Tokiu na niektorých hlavných triedach vylučuje doprava, a tak sa vytvárajú provizórne pešie zóny. Jedna z najvýznamnejších zón v Tokiu je na Ginze.
 
Sviatky
V priebehu roka slávia Japonci dvanásť národných sviatkov, ktoré sú dňami pracovného voľna. V prípade, že sviatok pripadá ne nedeľu, dňom pracovného voľna je aj nasledujúci deň. Sú to nasledujúce sviatky.
 
1.január – Nový rok. Sviatky nového roku sú najdôležitejšími sviatkami Japoncov. Trvajú tri dni a dajú sa porovnať s vianočnými sviatkami v Európe. Vchody domov zdobia kadomacu (vetvičky borovice, slivky a bambus), ktoré vyjadrujú túžbu, aby nový rok priniesol silu a dlhý život celej rodine. Šintoistický symbol z hrubého, skrúteného povrazu, ozdobený poskladaným bielym papierom, ktorý je zavesený nad vrcholom, je znakom že dom je čistý a má zabrániť vstúpiť zlým duchom. Súčasťou sviatkov je aj včasná príprava špeciálnych novoročných jedál. Veľkú dôležitosť pripisujú najmä prvému novoročnému jedlu. Neodmysliteľnou súčasťou novoročných sviatkov novoročných sviatkov je prvá návšteva šintoistickej svätyne alebo budhistického chrámu, nazývaná hacumari. Mnohí Japonci, oblečení zväčša v tradičnom kimone, zapĺňajú nádvoria svätýň ešte skôr, než zvony odzvonia koniec starého roku. Po bohoslužbe alebo vhodení milodaru odchádzajú z lukom v ruke, ktorý je talizmanom pre šťastie. Najväčšie svätyne navštívi v priebehu jedného dňa vyše milióna ľudí.
15.január – Deň dospelosti. Je to sviatok mladých Japoncov a Japoniek, ktorý dovŕšili dvadsiaty rok a dosiahli vek plnoletosti.
11.február – Výročný deň založenia štátu. Sviatok vychádza z legiend obsiahnutých v najstarších kronikách. Podľa nich potomok bohyne slnka Amaterasu, legendárny cisár Džimmu založil 11. februára roku 660 pred naším letopočtom Japonskú ríšu. 
21.(alebo 20.) marec – Deň jarnej rovnodennosti. Je to sviatok jari ktorým prejavujú Japonci úctu k prírode.
3.máj – Deň ústavy. Japonci oslavujú výročie nadobudnutia platnosti novej povojnovej ústavy.
5.máj – Deň detí. Pôvodne to bol len sviatok chlapcov, keďže dievčatá slávili svoj sviatok 3.marca. Po vojne sa tento deň stal sviatkom všetkých japonských detí a sprevádzajú ho rôzne akcie po celej krajine.
11.september – Deň starých ľudí. Sviatok je prejavom úcty k starobe spojený s poďakovaním starým ľuďom za to, čo vykonali pre spoločnosť.
23.(alebo 24.) september – Deň jesennej rovnodennosti. Podobne ako sviatok jari aj sviatok jesene je vyjadrením vzťahu Japoncov k prírode.
10.október – Národný športový deň. Sviatok je prejavom starostlivosti o telesnú výchovu a šport. Po celej krajine sa konajú rozličné telovýchovné a športové podujatia.
3.november – Deň kultúry. Vyjadruje významné postavenie kultúry v spoločnosti. V tento deň sa udeľujú štátne ceny za prínos do národnej kultúry.
23.november – Deň práce. Je prejavom holdu práci a vďaky všetkým pracujúcim.
23.december – štátny sviatok – Narodeniny cisára. V tento deň sa otvárajú brány cisárskeho paláca v Tokiu.
 
Japonská kuchyňa
Každý návštevník, ktorý prichádza do Japonska, túži oboznámiť sa nielen s bohatou históriu, kultúrou a umením, ale rovnako sa teší na špeciality japonskej kuchyne. Výber je bohatý a mnohí budú odchádzať s presvedčením, že navštívili krajinu labužníkov. Na svoje si prídu najmä tí, ktorí obľubujú jedlá z najrôznejších morských živočíchov a kvalitné morské mäso.
Japonské kulinárske umenie je na vysokej úrovni, má svoje pravidlá a charakteristické črty, ktorými sa odlišuje od iných ázijských kuchýň. Typické japonské jedlá sú chuťovo veľmi jemné. Pri ich príprave sa kladie dôraz na zvýraznenie prirodzeného tvaru a chuti. Jedlo musí pôsobiť esteticky a celá zostava porcelánových tanierikov a mištičiek na stole musí vytvárať harmonický celok. Dôležitú úlohu zohráva ročné obdobie. Každé má svoje typické jedlá, ktoré práve vtedy chutia najlepšie. Napríklad na jar sú to bambusové výhonky, v lete malá sladkovodná ryba aju a na jeseň huby šiitake.  Pre zimné obdobie sú charakteristické rôzne druhy jedál, varených v kameninových nádobách. More oplýva najrozmanitejšími morskými živočíchmi, ktoré sú bohato zastúpené na jedálnom lístku Japoncov. Pripravujú sa na rôzne spôsoby, ale azda najchutnejšie sú opekané s rôznymi druhmi zeleniny na drevenom uhlí alebo na špeciálnej oceľovej platni. Podobne sa pripravujú aj rôzne druhy mäsa.

Jednou z obľúbených lahôdok mäsa je sašimi – rôzne druhy na kúsky pokrájaných surových rýb. Pripravujú sa výlučne z čerstvých a kvalitných rýb, pričom sa konzumuje len určitá časť z nich. V niektorých reštauráciách sa pripravuje táto lahôdka tak, aby sa jednotlivé kúsky jemne chveli ešte na hosťovom tanieri. Sašimi, ktorému mnoho Európanov nevie prísť na chuť, sa pred vložením do úst namáča do sójovej omáčky a silného zelenkastého japonského chrenu. Surové plátky rýb alebo iných morských živočíchov (chobotníc, morských rakov, sépií) sa kladú na valčeky z nakyslo pripravenej ryže. Táto typická japonská potravina sa nazýva suši. Suši  sa pripravuje aj zo zeleniny a obaľuje sa do plátkov morských rias. Namáča sa v sójovej omáčke a najčastejšie sa je rukami. Nikto sa však nemusí obávať,  že z reštaurácie bude odchádzať so špinavými rukami. Hneď po príchode každému prinesú nahriatu utierku ošibori . Japonci si s ňou často najskôr utrú tvár (najmä v lete) a potom ruky.

Typickou špecialitou je tenpura , jedlá z najrozmanitejších surovín, v jemnom ceste a vyprážané v oleji. Najčastejšie sa pripravuje z morských rakov, kúskov zeleniny, húb alebo rýb. Vyprážané kúsky sa namáčajú do rôznych omáčok, najmä sójovej. k známym japonským špecialitám patria jedlá pripravované z ryby fugu. Vnútorné žľazy rýb obsahujú prudký jed, ktorý vypúšťajú pri napadnutí. Pripraviť fugu preto môže len špeciálne školený kuchár so skúškami, lebo neodborným rezom sa jed roztečie. Takto pripravené jedlá potom spôsobujú prudkú otravu, ktorá sa končí smrťou. V reštauráciách špecializovaných na prípravu fugu však nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Fugu, i keď naháňa strach, má veľmi jemné a lahodné mäso, a preto táto lahôdka nie je najlacnejšia. Najčastejšie sa pripravuje varená v kameninovej nádobe s rôznymi druhmi zeleniny alebo na surovo, ako sašimi, spolu s omáčkami a prílohou.

Konzumácia mäsa, najmä hovädzieho, sa rozšírila až v období Meidži. Aj napriek krátkej tradícií sa však Japonci naučili pripravovať mäsá vynikajúcim spôsobom. Japonsko je okrem iného známe i produkciou najkvalitnejšieho a najdrahšieho hovädzieho mäsa na svete. 100 g mäsa zo špeciálneho druhu hovädzieho dobytka, ktorý sa chová v okolí Kóbe, stojí od 3000jenov vyššie. Samozrejme, že kvalitu takého mäsa neovplyvňuje len druh, ale aj spôsob výkrmu a zvláštna starostlivosť, ku ktorým patrí napájanie dobytka kvalitným pivom a pravidelná masáž, aby sa tuk rozložil rovnomerne po celom tele. Mäso má potom peknú tehlovočervenú farbu a je popretkávané jemnými bielymi tukovými vláknami, ktoré sa pri príprave vytopia a zjemňujú mäso.
Reštaurácie špecializujúce sa na steaky používajú kóbsku hovädzinu, a preto patria k najdrahším v Japonsku. Steaky spolu s prílohami pripravuje kuchár priamo pred hosťami na oceľovej platni, zabudovanej v stole. Opeká najskôr celý kus mäsa podľa želania zákazníka a potom ho istými pohybmi krája na menšie kúsky, ktoré sa pred jedením namáčajú v rôznych omáčkach.
Lacnejšie, ale chuťovo rovnako vynikajúce, je na plátky pokrájané grilované hovädzie a bravčové mäso jakiniku. Mäso má typickú japonskú chuť, lebo pred prípravou sa na niekoľko hodín nakladá do nálevu zo sójovej omáčky a sójovej pasty.  Griluje sa na ražni na drevenom uhlí, na oceľovej platni alebo na plynovom rošte. Takto pripravené sa potom namáča do rôznych omáčok a je sa s ryžou a rovnako grilovanou zeleninou. Podobným spôsobom ako jakiniku sa pripravujú aj pečené kurence na ražni jakitori. Mäso a vnútornosti sú pokrájané na malé kúsky a po troch kúskoch nastoknuté na drevenej paličke. Pred jedením sa ponárajú do  sójovej omáčky.

Jednou z najznámejších špecialít japonskej kuchyne je sukijaki. Pripravuje sa v typických japonských reštauráciách priamo pred hosťom. Tenké plátky kvalitného hovädzieho mäsa sa najskôr vyprážajú v sójovej omáčke, ktorá sa prichucuje cukrom v sake, a potom sa pridávajú rozličné druhy zeleniny a huby. Kúsky mäsa sa jedia tak, že sa namáčajú do surových vajec. Typickým japonským nápojom je ryžové sake, ktoré sa vyrába kvasením ryže. Najlepšie sa hodí k japonským jedlám. Podáva sa zohriate a pije sa z malých kalíškov.  Obľúbeným nápojom je výborné japonské pivo. Vo veľkých mestách možno navštíviť veľké pivné reštaurácie, ktoré pripomínajú európske pivárne.

Reštaurácie a bary

Hlavnou zložkou potravy Japoncov sú ryby a iné morské živočíchy, rôzne upravená zelenina a najmä ryža. Tú jedia Japonci na raňajky, obed a večeru, tak ako Európania chlieb. Žiadny turista sa však nemusí obávať, že bude počas celého pobytu v Japonsku odkázaný len na ryžu, paličky a japonskú stravu. Hneď po príchode každého určite prekvapí množstvo reštaurácií, kaviarní a rôznych podnikov, ktoré sú doslova na každom kroku. Reštaurácie sú menšie – obvykle len z 10 až 20, často priúzkymi miestami na sedenie. Nevyplýva to len z ekonomických  dôvodov, z úsilia čo najlepšie využiť priestor, ale aj s toho, že majiteľ počíta predovšetkým s domácim zákazníkom, ktorí je v porovnaní s Európanom tenšej postavy. Každá reštaurácia sa špecializuje len na niekoľko druhou jedál či už domácej, japonskej alebo ázijskej a európskej kuchyne. Rozhodnúť sa pre niektoré z nespočetného množstva špecialít z celého sveta je ťažké, ale na druhej strane výber uľahčujú pestrofarebné atrapy jedál, na nerozoznanie od skutočných, ktoré sú vystavené vo výkladoch reštaurácií. Objednať si jedlo už potom nieje veľkým problémom ani vzhľadom na jazykovú bariéru. Mnohé reštaurácie a kaviarne majú jedálne lístky s farebnými fotografiami jedál. Platí sa pri pokladni, vždy suma, ktorá je na účte. Japonsko je jedna z mála krajín, kde sa nedáva sprepitné.

Najviac návštevníkov je v reštauráciách v obedňajších a večerných hodinách, ale ani v tomto čase nieje problém nájsť voľné miesto. Obsluha je vždy rýchla.
Cez deň sa Japonci stravujú rýchlo a nepijú alkoholické nápoje. Väčšina reštaurácií v obedňajších hodinách, to znamená od 11. do 14. hodiny, podáva tzv. pravidelné menu nazývané teišoku . Skladá sa z polievky, hlavného jedla zo zeleninovou prílohou, ryže alebo chleba. Kávy alebo čaju. Cena takéhoto kompletného obeda je na japonské pomery veľmi nízka a pohybuje sa v rozpätí 500 až 800 jenov. Pre porovnanie – káva alebo čaj v kaviarni stojí od 250 do 300 jenov.

Japonské reštaurácie ponúkajú zákazníkom zvláštnu službu, ktorá sa nazýva demae . Je to donáška hotových horúcich jedál na objednávku. Väčšina reštaurácií neúčtuje za demae žiadnu prirážku a preto tieto služby Japonci využívajú od rána až do neskorých nočných hodín. Stačí len vykrútiť telefónne číslo niektorej blízkej reštaurácie a o niekoľko minút máte na stole horúcu polievku, s ktorej sa nevyliala ani kvapka. Po zjedení stačí nádobky položiť pred vchodové dvere. Na uliciach sa často možno stretnúť s mladým Japoncom, ktorý jednou rukou riadi bicykel a v druhej drží podnos s vysokou pyramídou misiek naukladaných jedno na druhé.

Podvečer napĺňa ulice, osvietené záplavou rôznofarebných barových neónov a ampliónov pred vchodmi do reštaurácií, živá vrava a najrozmanitejšie vône. Japonci, ktorí sa cez obednajšiu prestávku tvárili vážne a neprístupne, sú teraz usmiaty a bezstarostne si vykračujú do svojej reštaurácie. Na rozdiel od obeda večeru jedia pomaly a postupne si objednávajú niekoľko chodov. Samozrejme, že nechýbajú ani alkoholické nápoje, najčastejšie chutné japonské pivo alebo tradičné sake, ktoré im rýchlo rozpáli líca dočervena.
Po výdatnej večeri pokračuje zábava v malom bare pri whisky, ktorú Japonci pijú z ľadom a riedenú vodou. Návštevníkmi povestných japonských barov – ktorých je v známych zábavných štvrtiach ako sú tokijská Ginza alebo kjótska štvrť Gion, niekoľko tisíc – sú zamestnanci rôznych spoločností. Každí Japonec má svoj obľúbený bar ktorý pravidelne navštevuje. Zvyčajne si v ňom kúpi celú fľašku whisky, ktorú si označí menovkou a nedopitú necháva uloženú v bare.

Exkluzívne bary majú vlastnú hudobnú skupinu, ale každý bar je vybavený playbackovým zariadením nazývaním karaoke , a tak sa z barov neustále ozýva hudba a spev návštevníkov, ktorí sa neustále striedajú pri mikrofónoch. O pohodlie a zábavu hostí sa starajú hostesky. Správajú sa milo, neustále sú usmiate, živo konverzujú a sú prítulné, ale len počas pobytu hosťa v bare. Často však svojím správaním môžu vyvolať mylný dojem. To isté platí o povestných gejšiach, ktorých je čoraz menej. Sú to staršie ženy vychované v duchu tradičných zásad a vyznačujú sa vysokou kultúrou spoločenského správania. Dokonale ovládajú klasickú japonskú kultúru, spev, tanec a hru na tradičné hudobné nástroje.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Prírodné vedy » Geografia

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.017