Tsunami

Tsunami

AKO VZNIKÁ TSUNAMI?
Kôra našej Zeme nie je pokojná, naopak pohybuje sa. V litosfére sa nachádzajú litosférické dosky, ktoré sú približne 70 až 250 km hrubé a plávajú na podklade nazývanom astenosféra.

Tieto dosky, ktoré pokrývajú všetok zemský povrch, či už sú to kontinenty alebo oceánske dná, sa neustále pohybujú.Za rok zmenia svoju polohu zhruba o 10 centimetrov. Oblasť, kde sa litosférické dosky dostávajú do kontaktu nazývame hranica litosférických dosiek. Rozoznávame viaceré pohyby dosiek:
a)vzďaľovanie - dosky sa navzájom od seba vzďaľujú, vzniká tektonická trhlina
b)podsúvanie - jedna doska sa podsúva pod druhú, podsúvané časti sa tavia a v podobe lávy sa dostávajú na povrch.
c)zrážanie - náraz dvoch dosiek, silným stlačením vzniká pásmové pohorie.
d)kĺzanie - dosky sa po sebe navzájom kĺžu, pri pohybe po zlomovej ploche sa nahromadí energia, vzniká zemetrasenie.
 
Uvoľňovaním energie zvnútra Zeme neustále prebiehajú endogénne procesy - tektonické, vulkanické a zemetrasenia. Vplyvom endogénnych procesov a následným pohybom litosférických dosiek môžu vznikať rôzne zlomy a zemetrasenia. Časti morského dna sa dvíhajú, iné klesajú a tieto pohyby sa prenášajú do vodného prostredia. Od dna sa k hladine šíria pozdĺžne vlny ako sled zhustení a zriedení. Avšak tsunami z nich budú len pod jednou podmienkou: ak zmeny na dne oceánu prebehnú minimálne rýchlosťou zvuku. No ani to ešte nestačí. Aj zemetrasenie musí mať potrebnú veľkosť, presnejšie podľa Richterovej stupnice musí prekročiť hodnotu 7,3.A na túto hodnotu sa dostane asi desať zemetrasení za rok. Tsunami môžu byť zriedkavo vyvolané podmorským vulkanickým výbuchom alebo pádom veľkého meteoritu do mora.
 
Pre vznik tsunami pri zemetrasení musí byť epicentrum tohto zemetrasenia priamo pod oceánom alebo blízko oceánu, musí spôsobiť niekoľko metrový vertikálny posun morského dna na pomerne rozsiahlom území - až stovky tisíc kilometrov štvorcových. Horizontálny a vertikálny  posun morského dna, rozloha oblasti, ktorú posun zasiahne, miera poklesu podmorských sedimentov v dôsledku trasenia a efektivita premeny zemskej energie na pohyb vody - to sú všetko faktory ktoré ovplyvňujú  mechanizmus vzniku tsunami.
   
Na miestach, kde je oceán hlboký viac ako 6 km, sa môže tsunami pohybovať rýchlosťou lietadla -viac než 800 km za hodinu .Môže sa presunúť z jedného konca Tichého oceánu na druhý za menej ako deň. V dôsledku tejto veľkej rýchlosti je potrebné byť informovaný o tsunami hneď, ako vznikne. Vedci dokážu určiť, kedy sa tsunami dostane na rôzne miesta na pobreží, pokiaľ poznajú epicentrum zemetrasenia a charakteristiku morského dna pozdĺž pobrežia. Na otvorenom mori nemožno túto vlnu spozorovať ani ucítiť, jej výška málokedy presiahne jeden meter. Keď sa však dostane k pobrežiu, jej rýchlosť sa výrazne spomalí a jej výška sa  začne dramaticky zväčšovať. Dĺžka vlny môže byť sto až neuveriteľných tristo kilometrov.

Pod dĺžkou vlny sa rozumie vzdialenosť najvyšších bodov dvoch susedných vĺn. V lievikovitých ústiach riek a zálivoch môže dosahovať vlna výšku až 40 i 50 metrov. Pretože priečne vlnenie sa v ústiach riek a v zálivoch odrazí od okolitých brehov a útesov a splynie s pôvodnými tsunami. Frekvencia odrazených vĺn býva skôr rovnaká než rozdielna. Výšky jednotlivých vĺn sa skôr sčítavajú ako rušia a preto môže tsunami narásť do úžasnej výšky. Prvá vlna nebýva najvyššia. Najväčšiu skazu prináša druhá, menej už tretia a zriedkavo štvrtá vlna. Celkovo ich môže byť osem až deväť ale po štvrtej strácajú silu. Väčšina tsunami nekončí ako typické vlny, ktoré sa lámu a prelievajú, práve naopak, vytvára stále väčší hrôzostrašný vodný múr.
Sila tsunami je enormná. Lode, skaly vážiace niekoľko ton môže vrhnúť do vzdialenosti niekoľko sto metrov do vnútrozemia. Všetok tento materiál spolu s vodou pohybujúci sa s obrovskou silou, ničí budovy, zabíja ľudí, skrátka strháva so sebou všetko, čo jej stojí v ceste. Je sprevádzaná hlukom, ktorý sa dá prirovnať k štartu lietadla.
 
Len v rozpätí rokov1900-2001 bolo v Tichom oceáne zaznamenaných stanicou v Novosibirsku 796 prípadov vĺn tsunami, z nich 117 spôsobilo lokálne škody a najmenej 9 globálne škody na väčších oblastiach. Nedávna katastrofa v Indickom oceáne, ktorá postihla Indonéziu, Thajsko, Srí Lanku, Indiu, mnoho ostrovov a dokonca aj Madagaskar a Afriku sa udiala v oblasti, ktorá nebola zapojená do fungujúceho pacifického varovného systému prevádzaného NOAA.I vďaka tomu si táto katastrofa vyžiadala také veľké množstvo ľudských obetí.

3. KATASTROFA V INDONÉZII
Najprv nenápadný, ale čím bližšie k pobrežiu, tým bol mohutnejší. Tieň vlny vyzdvihnutej podmorskými otrasmi. Tsunami. Tí, ktorí si podivný jav na obzore všimli, ešte odbehli pre svoje videokamery a fotoaparáty. Koho by v tej chvíli napadlo, že mohutná vlna príde nielen k pobrežiu, ale i oveľa ďalej a vezme so sebou všetko živé i neživé, čo sa jej postaví do cesty? Tí, ktorí mohli blížiacu sa vlnu pozorovať z nadhľadu hotelových balkónov alebo vyvýšeného brehu, mali možnosť skôr si uvedomiť prichádzajúce nebezpečie. Krikom sa pokúšali varovať tých, ktorí na pobreží naďalej obdivovali ten zvláštny tajomný úkaz alebo sa len oddávali slnku a hrám. Málokto však ich krik počul. V posledných troch, štyroch sekundách pred pobrežím dosiahla vlna svoje maximum a začala sa meniť na obrovské kladivo drtiace všetko pred sebou. To už sa miešali výkriky tých, ktorí sa snažili uniknúť, s krikom ostatných. Mohutný hukot mora a ľudský krik vystriedal zvuk rúcajúcich sa stavieb a krútiaceho sa plechu. Prúd vody sa tlačil hlboko do vnútrozemia a bral so sebou všetky prekážky, lehátka, stánky, autá. A tisíce ľudských tiel. Bolo to ako v obrovskom mixéri, jeden prúd sa hnal dopredu, druhý sa točil, ďalší sa už vracal späť do mora. Tí šťastnejší sa pokúšali zachytiť o akýkoľvek výstupok či palmu, kým im to prúd a tlak dovolil. Potom prišla druhá vlna, na mnohých miestach ničivejšia ako prvá a za ňou ešte niekoľko menších. Naraz krik ustal, zostalo len zlovestné hučanie prúdu vody, ktorá sa hnala ulicami tam a späť. Za pár minút, keď voda čiastočne ustúpila, zostalo len ticho.
Tí, ktorí zhodou šťastných okolností prežili, sa pri pohľade na tú neuveriteľnú spúšť ešte neuvedomovali, že sa práve stali svedkami najväčšej živelnej katastrofy za posledných sto rokov. Svedkovia a účastníci tragédie, pri ktorej prišlo o život počas niekoľkých sekúnd päťdesiatkrát viac obetí než pred pár rokmi pri atentáte v Spojených štátoch. Svedkovia udalosti, ktorá vzala desiatky tisíc životov, stovky tisíc zmrzačila na tele či na duši. Našli sa však aj takí, ktorí sa pokúšali reklamovať zájazd v cestovnej kancelárii, lebo vraj o nich nebolo dostatočne postarané. Napríklad jedna z renomovaných nemeckých kancelárii prišla o všetkých sprievodcov, ich k hanbe nepohlo. Ale aj takí sme.
Prvé správy o udalosti sa do sveta dostali veľmi skreslené až po mnohých hodinách. Hovorilo sa o značných materiálnych škodách, ale len o niekoľkých stratách na životoch. V tej dobe, aj keď zo začiatku chaoticky, už prebiehali vo všetkých postihnutých oblastiach záchranné práce. Armádne, policajné i súkromné helikoptéry odvážali zranených do beznádejne preplnených nemocníc v celom Thajsku, všetko čo malo kolesá a čo dokázalo plávať, odvážalo mŕtve telá do provizórnych skladísk pod šírym nebom, zriadených v niekoľkých budhistických watoch. Kto mal ruky, pomáhal odpratávať trosky. Mnoho zranených sa po ošetrení pridalo ku záchranárskym prácam. Polícia v klietkach odvážala pochytané psy a mačky, aby nedochádzalo k hanobeniu mŕtvych. A mnoho arogantných turistov si len sťažovalo. Je to až neuveriteľné, koľko práce dokáže urobiť pár ľudí za krátku dobu len preto, že to treba. Na mnohých miestach bola veľmi skoro obnovená dodávka elektriny a telefonického spojenia, mestské úrady zriadili krízové centrá a tábory s tým najzákladnejším pre tých, ktorí prišli o strechu nad hlavou. Zriadili sa informačné centrá, plné plagátov s fotografiami nezvestných, Interpol a niektoré veľvyslanectvá vyslali špecialistov pre pomoc nielen tým, čo prežili, ale aj k vyhľadaniu a identifikácii obetí.
 
3. 1. ANATÓMIA KATASTROFA
3.1.1. Zemetrasenie
Po silnom podmorskom zemetrasení na druhý sviatok vianočný sa oblasti indonézskeho ostrova Sumatra otriasali až do rána. Posledné otrasy namerali až okolo deviatej hodiny miestneho času. Podľa správy v prestížnom vedeckom časopise Nature zemetrasenie vyprodukovalo skoro trikrát viac energie ako sa odhadovalo pôvodne.
 
240 km (150 míľ) od pobrežia Sumatry , hlboko pod dnom oceánu na hranici medzi dvoma geologickými doskami leží 1200 km (745 míľ) dlhá Andamansko – Sumatranská subdukčná zóna. Približne rovnakou rýchlosťou, ako rastú ľudské nechty, sa nižšia doska nesúca Indiu posunula pod hornú dosku nesúcu väčšinu JV Ázie, čím bolo vyvolané obrovské napätie. Uvoľnenie tohto napätia nastalo 26. decembra. Zemetrasenie vyvolané posunom geologických dosiek malo silu 9 (podľa niektorých zdrojov až 9,3) stupňov Richterovej stupnice. Bolo to štvrté najsilnejšie zemetrasenie od roku 1900 a najsilnejšie za posledných 40 rokov. Vypuklo pri Sumatre, ale obrovské vlny tsunami zničili následne krajiny v okolí viac než 1600km. Sila otrasov bola podľa odborníkov porovnateľná s výbuchom milióna atómových bômb. Zemetrasenie zdvihlo dno oceána o vyše 13 metrov a vyvolalo vlny dvakrát vyššie. Na dne sa vytvorila vydutina dlhá až niekoľko stoviek kilometrov. Otrasy v Indonézii trvali až osem minút. Neskôr, keď sa otrasy utíšili, nikto netušil, že otrasy budú mať ešte katastrofálnejšie následky – tsunami.
 
3.1.2. Tsunami
Samotné zemetrasenie by nemalo až také ničivé následky. Skazu dokonali obrovské prílivové vlny tsunami, ktoré doslova spustošili juhovýchodnú Áziu. Očití svedkovia tvrdili, že spúšť pripomínala vojnou zničenú krajinu.

Ničivým vlnám trvalo celé hodiny, než z epicentra dorazili k pobrežiu postihnutých krajín. Vlny spôsobené podmorským zemetrasením sa síce rútia rýchlosťou niekoľko stoviek kilometrov za hodinu, ale aj tak im muselo trvať celé hodiny, kým dorazili napríklad k brehom Srí Lanky. Seizmológ  Britského geologického prieskumu David Booth to prirovnal k pohybu obrovského vesla na dne mora. Je to, ako keby sa pohol obrovský stĺp vody. Pritom môžeme hovoriť o biliónoch ton vody, ktoré sa rútili k pobrežiu. 30 minút potom, ako sa otrasy utíšili, prvá vlna smerovala na západ – na Sumatru. Na pobreží priamo oproti epicentru vlny dosahovali výšku až 20 metrov, odnášali vegetáciu z horských úbočí vzdialených až 800 metrov od pobrežia. Napríklad mesto Banda Aceh bolo úplne zničené len v priebehu piatich minút. Keď vlny opustili zničenú oblasť Sumatry, vlny smerovali naprieč Andamanským morom priamo na Thajsko.
 
Čo vedeli slony?
Zdalo sa, že stádo slonov v horách vedelo, čo prichádza. Začali zmätene dupať nohami a vzápätí sa rozbehli do kopcov. Slony majú v nohách špeciálne kosti, ktoré im umožňujú cítiť seizmické vibrácie oveľa skôr ako dokážu ľudia. Zvieratá tiahnuce do kopcov však neboli jediným znakom blížiacej sa katastrofy.

Jeden z typických znakov, podľa ktorých možno predpokladať príchod vĺn tsunami bol pokles hladiny oceánu. Nanešťastie sa v tom čase náhlilo na pláž množstvo turistov, aby pozbierali ryby, ktoré more vyhodilo na pevninu. Prílivová vlna sa však vrátila a zmietla zvedavých turistov do mora.
O niekoľko minút neskôr zasiahla prvá vlna tsunami aj Thajsko. V meste Khao Lak vlna dosiahla výšku až 10 metrov a spôsobila obrovské škody. Čoskoro potom už bolo potvrdených 5000 úmrtí a 3000 nezvestných ľudí. V tom istom čase sa ďalšia séria vĺn smerujúcich na západ blížila k Srí Lanke.

SRÍ LANKA
Prvá vlna zasiahla Srí lanku bez akéhokoľvek varovania. Vlny vážiace vyše sto biliónov ton sa dali prirovnať ku obrovskému prílivu. Keď vlny dosiahli južný cíp Srí Lanky, začali meniť smer a spôsobili efekt zvaný „refraction“. Vlny blízko pobrežia v plytkých vodách spomalili a zahli okolo ostrova. Severozápadné pobrežie, ktoré sa dovtedy zdalo byť bezpečné teraz stálo vlnám tsunami priamo v ceste.  Mestá ako napríklad Galle boli zničené, v týchto oblastiach prišlo o život vyše 4000 ľudí. Vlny pokračovali južne smerom na Indiu, kde prišlo o život približne 10 000 ľudí.

Wechselkurs Sri-Lanka-Rupie (LKR) - Sri Lanka

MALEDIVY
Následne smerovali vlny tsunami priamo k najnižšie položeným oblastiam sveta – Maledivy. Zázrakom, hoci tu prišlo o život asi 80 ľudí, táto krajina vyviazla spomedzi všetkých postihnutých s najmenšími škodami.
Koralové útesy sa tiež považujú za možných záchrancov pred ničivým živlom. Ako obrovské vodné cedidlo obrali vlny o energiu.

Keď vlny opustili Maledivy, prešli cez úzku medzeru medzi reťazami ostrovov sústrediac svoju silu a energiu priamo na Somálsko, kde prišlo o život 300 ľudí. V Keni bolo potvrdené „len“ jedno úmrtie, pretože tu už boli ľudia informovaní o nebezpečí a boli evakuovaní z pláží.

4. NÁSLEDKY PRÍRODNÉHO ŽIVLU
4.1. OHROZENÉ KORALY
4.1.1. Tsunami mohli zničiť koralové útesy
Aj keď sa pozornosť sveta zameriava na ľudskú tragédiu spôsobenú prívalovou vlnou v oblasti Indického oceánu, vedci hodnotia aj škody na prírode
 
Koralové útesy pri Andamanoch a Nikobaroch dokázal poškodiť aj silný cyklón, vedci sa obávajú, čo napáchala tsunami
- Indickí zoológovia mienia podrobne preskúmať škody spôsobené tsunami na koralových útesoch súostrovia Andamany a Nikobary
- koraly v tejto málo známej oblasti patriacej Indii, ale ležiacej bližšie k Thajsku a Malajzii, sú veľmi bohaté z hľadiska rôznorodosti i rozsahu výskytu
- podľa odborníkov ich predčia len koralové útesy pri severovýchodnom pobreží Austrálie
- regionálny riaditeľ indického zoologického ústavu pre Andamany predpokladá, že prívalové vlny takej výšky a sily koraly značne zničili, keďže ich zvyčajne poškodia aj silné cyklóny alebo morské prúdy
- andamanská vláda preto na istý čas uzatvára časť koralových oblastí, aby sa mohli zotaviť
- zoológovia hovoria, že ak sú koraly silno poškodené, čoskoro to nepriaznivo ovplyvní aj iné morské živočíchy vrátane mnohých vážne ohrozených druhov ako sú veľké morské korytnačky

4.1.2. Raj neprebádaný vedcami ani turistami
- za posledných dvadsať rokov výrazne stúpol počet turistov prichádzajúcich na Andamany, hoci sa stále nedá hovoriť o masovom cestovnom trhu
- kým v osemdesiatych rokoch to bolo desaťtisíc turistov ročne, vlani ich už prišlo stotisíc
- táto oblasť je aj vedecky stále dosť neprebádaná
- expedícia indických, britských a austrálskych vedcov urobila v roku 2001 desaťdňový diaľkový prieskum andamanských koralových útesov a zaznamenala 197 druhov koralov, z toho 111 takých, ktoré sa inde zatiaľ nenašli
- niektorí zoológovia predpokladajú, že na súostroví Andamany a Nikobary môže byť až 400 koralových druhov, čo je bohatosťou a rôznorodosťou porovnateľné s koralovým trojuholníkom medzi Filipínami, Indonéziou a Papuou Novou Guineou

Vedci zistili v koralových útesoch až 111 originálnych druhov koralov
 
4.2. Deti bojujú s nepriazňou osudu
V Thender Sprouts sirotinci v Puthukkudiyiruppu na severovýchode Srí Lanky je práve neskoré popoludnie. Skupina detí na ihrisku sa v kruhu drží za ruky. Spievajú piesne a popri tom sa mierne kolíšu do rytmu.
 
Tieto stretnutia sú súčasťou úsilia pomôcť deťom zabudnúť na ten hrôzostrašný decembrový deň, kedy sa cez ich sirotinec lokalizovaný na pobreží prehnala obrovská vlna tsunami." Je to veľmi dôležitá časť ich dňa," hovorí koordinátor kempu Ragini. "Prostredníctvom spievania, tanca a hier sa snažíme naučiť ich vyrovnať sa z ich súčasnou situáciou a pozerať sa na veci z tej svetlejšej stránky."
 
Mnohé z týchto detí osireli počas dlhoročnej občianskej vojny medzi Timal Tigers a srílanským parlamentom a súčasný prevrat stále výraznejšie nepomohol. Toto je tretie miesto kam sa škola presťahovala, predtým sídlila v ústave pre duševne chorých a ešte pred tým kdesi vo vnútrozemí. Už samotné sťahovanie nie je pre tieto deti vôbec jednoduché, nie to ešte keď sa ich novým domovom preženie tsunami. Ale napriek traume sa deti úspešne učia zmieriť s osudom a žijú ďalej.
 
Kishanti je tmavooké 11-ročné dievčatko, ktoré je práve v šiestom ročníku. "Mám rada svoje hodiny, hlavne Tamil - milujem počúvanie príbehov, "hovorí placho. Jej kamaráti hovoria, že je tiež dobrá v rozprávaní príbehov a často trávi celé noci podávaním ich ďalším deťom. Avšak jednoznačne odmietla rozprávať o tsunami. Spomenula iba, že z mora má panický strach.
 
Romesh je jeden z niekoľkých študentov drámy na Jaffna University, ktorý má pomôcť deťom dostať sa z ich traumy pomocou divadla. "Naše hlavné úsilie spočíva v úsilí zamerať sa na normálne, každodenné veci. Niektoré z detí stále prenasledujú čierne spomienky. Nechceme ich násilne potláčať, snažíme sa však aby sa nezameriavali len na ne.
 
Okamžite po tsunami, začali pracovníci prvej pomoci a kláštorov program pomoci deťom zasiahnutých tsunami. "Írske sestry a kňazi, ktorí prišli do oblasti by mali podporiť deti v spievaní, tanci a kreslení, "hovorí sestra Hilda, riaditeľka Mullaitivu školy. "Hlavnou myšlienkou je povoliť im dávať najavo emócie a dávať im nádej, "dodala sestra Hilda.
 
Triedy sú situované v stanoch, ktoré poskytol UNICEF. Vyučovanie matematiky, geografie a biológie prebieha súčasne. Niektoré hodiny prebiehajú vonku. Učiteľ obkolesený deťmi sedí pod korunou stromu. "musíme využiť, čo máme, "hovorí Dayanand, ktorá učí biológiu a matematiku. Deti tam milujú učenie.
Ale stále je pre ne ťažké zabudnúť. Mnohé z detí stále po večeroch plačú alebo sa budia na zlé sny. U niektorých, ako je 14-ročná Shantini, ktorá stratila obe sestry, sú spomienky hlboko potláčané. "Keď sa ma niekto opýta na moje sestry, poviem že žijú s rodinou niekde inde. Nechcem im hovoriť, čo sa skutočne stalo."
 
4.3. Phuket bez turistov - Po tsunami sa turisti Phuketu vyhýbajú
Thajský ostrov Phuket už len spomína na množstvo turistov, ktorí ho navštevovali. Po smrti a skaze, ktoré v decembri priniesli vlny tsunami, vyschol aj prúd turistov. Phuket patrí medzi najvýznamnejšie turistické destinácie  Ázie. V minulom roku turisti na ostrove utratili 72 miliárd bahtov, to je v prepočte 1,4 miliardy eur. Počas prvých troch mesiacov tohto roku sa počet príletov na miestne letisko oproti rovnakému obdobiu minulého roku znížil o 77 percent. Počet turistov z krajín juhovýchodnej Ázie, ktorí sa vlani podieľali na viac než polovici príletov, je mizivý." Japonci a Kórejčania neprichádzajú, "povedal manažér phuketského strediska pre oživenie turistiky Oraual Petchong. "Ázijčania nechodia tam, kde zomrelo veľa ľudí, pretože sa boja duchov," dodal. Fínsky majiteľ jedného z barov na ostrove Saku Kaponen sedí vo svojom podniku sám. Bar získal štyri mesiace pred tsunami, ktoré spláchli všetky jeho nádeje. "Väčšinu podnikov je možné si prenajať, ľudia predávajú obchody. Je to trh kupujúceho. Vypadnem odtiaľto, keď sa skončí môj ročný prenájom," povedal Kaponen. 

O niečo lepšie je na tom potápačský inštruktor Mika Collin. Potápači stále jazdia na krásne koralové útesy v národnom parku Ko Similan, jeho deväť ostrovov v okolí Phuketu patrí medzi desať najlepších miest na potápanie na svete. "Potápači nie sú zbabelci, "povedal Collin. "Neviem, čo sa po tsunami stalo s ekosystémom, ale viditeľnosť je dokonca lepšia, "dodal. Thajská vláda po decembrovej katastrofe nechala súkromný sektor, aby sa sám vysporiadal s následkami a svoju energiu venovala na vybudovanie varovného systému.
Na pobreží Phuketu postavia 20 veží, ktoré budú vybavené sirénami a budú vysielať varovanie pred blížiacou sa vlnou v šiestich jazykoch. Plánuje tiež inštaláciu podmorských zariadení, ktoré budú monitorovať otrasy morského dna a vysielať informácie cez satelit.

Kurssi thaimaan baht (THB) - Thaimaa
 
5. VÝPOVEDE TÝCH, KTORÍ PREŽILI
Kráľovstvo smrti
Muž, ktorý prežil tsunami, hovorí o súdnom dni. Na zemi ležia peniaze, ale nikto sa nezohne, aby ich zodvihol. Každý ich prekročí a ponáhľa sa ďalej, akoby ich nevidel. Stratili zmysel. Nikto nič nechce. Ani šaty, čo sa váľajú po celom okolí, ani detské hračky, ani topánky, ani nové cestovné tašky, dokonca nikto nesiahne ani na náprsné tašky, z ktorých trčia peňaženky. Pred pár dňami si ich ktosi starostlivo pripravil na cestu.  Na svoju poslednú cestu.
 
Kráľovná mora: Samudradevi, Kráľovná mora. Tak sa volal rýchlik, ktorý sa vlani 26. decembra ráno vydal z hlavného mesta Srí Lanky, z Colomba, na svoju púť popri východnom pobreží krajiny.  Bol sviatok a rýchlik bol preplnený dokonca aj na miestne pomery. Tisícpäťsto cestujúcich podľa počtu predaných lístkov a ďalších asi dvesto čiernych pasažierov, miestna tradícia. Kráľovná mora prešla okolo najbiednejších chatrčí v Colombe, okolo luxusných turistických stredísk cez staré mestečká postavené v koloniálnom štýle, ale stále sa držala brehov Indiského oceánu. Aj vo svojej poslednej stanici, v Pereli.

„Prvá, asi polmetrová vlna prišla nečakane, ale o to ráznejšie. Zbadal som, ako sa trasú elektrické drôty a zakričal som, aby všetci ihneď vybehli na vrchnú terasu domu. Stáli sme tam a pozerali sa na tú skazu ako v divadle. Keď doň tá prvá vlna narazila, ľudia v panike kričali, niektorí sa cez okná rýchlo šplhali na strechy vagónov. Bolo medzi nimi aj veľa cudzincov. Blížila sa druhá vlna, najväčšia, asi štvor – až šesťmetrová. Krik, plač, zúfalstvo a my sme sa len bezmocne prizerali. Narazila do vlaku rýchlosťou asi 160 kilometrov za hodinu a zmietla ho ako detskú hračku. Rozmetala vagóny, odhodila lokomotívu, to všetko sa miesilo vo víre s domami ľudí, ktorí v Pereli žili, s palmami, koreňmi stromov, autami, čo v tej chvíli šli po ceste... Keď sa vlna prevalila, všade zostalo ticho. Už nikto nevolal o pomoc,“ rozpráva Karl Max Hantke, Nemec, ktorý žije so svojou srílanskou manželkou hneď vedľa stanice. „Voda sa valila preč, hlboko do vnútrozemia, a za ňou prichádzali ďalšie vlny, oveľa menšie, ale aj tak silné. Bol to súdny deň, neviem, čomu vďačím za to, že žijem.“

Ešte stále nikto netušil, aký rozsah má táto katastrofa. Doktor Jayatilake z nemocnice v Batapole na druhý deň hovoril o sedemsto identifikovaných obetiach, štyristo mŕtvych však zostalo bez mena. To bolo na druhý deň. Tretí deň po katastrofe vyzeral celkom inak. Už bolo jasné, že Ázia prežíva asi najväčšiu prírodnú katastrofu v dejinách. Len Srí Lanka hlásila asi 30-tisíc obetí a počty nezvestných stále pribúdali.
  
Haldy mŕtvych: Telá ležali naukladané vedľa seba a bager im lyžicou hĺbil hrob. Tri dni po katastrofe už mŕtvoly nikto neidentifikoval, nebol čas. Telá sa začali v „tropickom raji“ rozkladať. Spod handier vytŕčali len nohy, ruky, dlhé vlasy srílanských dievčat... A safari blúza jedného cudzinca. Blúza, ktorá sa hore končila len klbkom handier, v ktorých nebola žiadna hlava. Bol to Angličan? Švéd? Jeden z tých, čo podľa slov Karla Maxa prázdninoval a pár domov ďalej? Bosého muža to vôbec nezaujímalo. Zdrapil bezhlavé telo za opasok a surovo ho hodil do jamy. Zodvihol dieťa, asi osemročného chlapca, za nohy, dole hlavou, a s rozmachom ho poslal na večný odpočinok. Pieta, dôstojnosť – nezmyselné slová. Len handry, čo boli šatami, slúžia ako truhly. Rýchlo sa zbaviť tiel, zahrabať ich priamo pri pláži, aby neumierali ďalší ľudia. Hrozia epidémie. A vojaci stále prinášajú nové a nové hŕby mŕtvol. Motorovou pílou sa k nim prerezávajú za rozmetanými vozňami, ťahajú ich za nohy a za ruky, neštítia sa ani vboriť rukavicu pod ich rebrá, aby ich dostali z hromady sutín. Osemdesiatpäť tiel za jediný deň! Málo, zlomok z toho, čo skrýva palmový les. Nielen tu , za niekdajšou stanicou v Pereli, na celom východnom pobreží Srí Lanky. Nemá ich ani kto oplakávať. Zmietlo celé rodiny, ich domy, v troskách sú ďalšie telá, nemá ich kto vyhrabávať. Nezostal tu kameň na kameni. Ako komicky pôsobí nebožtík, ktorého práve viezli na pohreb. Pohrebné auto zmizlo, rakva odplávala, on, oblečený v čiernom obleku, v bielych rukaviciach a s viazankou – zostal. Už tretí deň leží pod palmou a nikto mu nevenuje ani najmenšiu pozornosť. Živí ho predbehli.

Posledná večera: Srí Lanka sa zahalila do bielej farby. Farby smútku. Na každom dvore, čo zostal stáť, visí kus bielej látky. Na cintorínoch sú čerstvé hroby s bielymi stuhami. „Stáli na koľajniciach a kričali – otec poď, nesmieš tu zostať! Zostal som, lebo som nevládal bežať. Ja som prežil, moje tri dcéry i žena sú mŕtve,“ rozpráva 57-ročný Soysa. Plače, v rukách zviera svoju svadobnú fotografiu. „Zakopali ich v spoločnom hrobe na najbližšom cintoríne vedľa našej dediny.,“ hovorí tento muž z dedinky Kiosgoda Modara. „Dcéry sú v jednom hrobe, žena v druhom. Aspoň viem kde.“

V dedinke Maggona stojí polozborený dom. Obývačka má teraz krásny výhľad na more, chýba jej celá stena. Na stene ešte visí obraz poslednej večere. Ktovie, aká bola posledná večera ľudí, čo tu žili. Neprežil ani jeden. Ranatunga, 30-ročný muž, rozpráva, ako sám z týchto ruín vyťahoval telá obetí, kládol ich k ceste ako polená, aby ich onedlho spoločne odviezli. Nevie, a ani nechce vedieť kam. Jeho rodina prežila, to je podstatné, sto susedov to šťastie nemalo... V meste Baruwala sa zas pokúšajú postaviť lode rozmetané po celej pláži. Polovici z nich chýba druhá polovica... Len jedna zostala potopená a opustená pri brehu. Policajná, ktorá mala dbať o bezpečnosť turistov z neďalekého strediska Riverina.

Katastrofa pokračuje: „Môžeme pochovať až štyristo ľudí, v ten deň sme ich mali iba o tridsať menej. Turistická sezóna vrcholila.“ Rozpráva Chang Cey Wen, manažér tohto najväčšieho hotela v krajine. Prvá vlna sa dovalila bez varovania, jedna nemecká turistka, 72-ročná Lori, prišla o život. „Ihneď sme začali ľudí sťahovať na najvyššie poschodia, takže keď prišla najničivejšia vlna, zachránili sa. Nie však hotel. Rozmetala reštauráciu, kaviareň, všetky izby na prízemiach, zaliala bazén, strhla plot... Druhý deň už u nás nebýval nikto. Ale ja verím, že sa turisti vrátia. Áno, zrušili pobyty, ale mnohí odchádzajúc vraveli, že opäť prídu. Bola by to katastrofa pre celú krajinu, keby nie. Žijeme z turistického ruchu.“

„Keď prišla vlna, bol som na lodi, ktorou prevážam cudzincov po rieke,“ hovorí37-ročný Sanata. „Vyletel som do neuveriteľnej výšky, padol do neuveriteľnej hĺbky, ale prežili sme, ja aj moja loď. Len neviem, koho budem teraz na nej voziť. Toto bol môj dom, pozri, čo mi zostalo.“ Hovorí sediac pri niekoľkých mokrých doskách. „Nemám nič, ale zostala mi žena a tri dcéry. Najmladšia má len pol roka. Ako budeme žiť?“ Vedľa dosák ležia sporáky, ktoré sem voda doplavila z kilometer vzdialeného hotela... A okolo sporáka – mušličky. Ťažko si predstaviť, aká ničivá bola tá vlna. A koľko ďalších osudov ešte zničí. Mŕtvym už nepomôže nikto, ale to isté platí aj o živých. Katastrofa sa len začala.
 
6. STOTISÍC BEZBRANNÝCH OBETÍ CYNICKÉHO SYSTÉMU
Desaťtisíce hladných, chronicky chorých, často invalidných a úplne bezvládnych ľudí. Toto – a nie západoeurópski turisti – je väčšina obetí hroznej tragédie v juhovýchodnej Ázii. Ľudia, ktorí luxusné hotely a turistické centrá vidia len z diaľky. Chudobní, ktorí často nemajú ani vlastnú strechu nad hlavou alebo bývajú v chatrčiach z ľahkého plechu či dokonca lepenky. Takmer 150 tisíc úplne bezbranných ľudí, o ktorých osudoch médiá mlčia.
Veľké katastrofy sú vždy vhodným pozadím pre príbehy individuálnych hrdinov. Nie je to len zvyk vypestovaný hollywoodskou kultúrou, ale omnoho staršia štruktúra príbehu, ktorú možno nájsť v mytológii mnohých kultúr. Podobne je to aj s katastrofou, ktorú vyvolali vlny tsunami. Zo všetkých strán sa na nás valia príbehy ľudí, ktorí prežili a ešte niekoho zachránili, príbehy záchranárskych tímov, ale aj príbehy „neobyčajných“ celebrít a „obyčajných“ ľudí, ktorí svoju účasť dokazujú finančnými darmi či inou pomocou. Možno je to trochu cynické, ale prírodný živel si z tohto hľadiska vybral „vhodnú dobu“. Vianočné sviatky robia ľudí citlivejšími na volanie o pomoc i na hrdinské príbehy obetujúcich sa jednotlivcov. Ak sa k tomu pripočíta obrovský rozsah katastrofy, je len prirodzené, že pomoc plynúca takmer z celého sveta presahuje všetko, čo tu bolo doteraz.
 
Pred tsunami ukrytí v chatrčiach
Lenže pri tom všetkom hrozí, že svet zabudne na katastrofu, ktorú ľudia v postihnutých oblastiach prežívajú každý deň bez ohľadu na to, či ich príroda nechá na pokoji alebo nie. Stovky, ba i tisíce mŕtvych nie sú v tejto časti sveta až také výnimočné. Predstavte si obrovské sústredenie ľudí na malom mieste, v otrasných životných podmienkach. Malé chatrče, postavené zo stavebného odpadu, kúskov použitého plechu, či dosiek, ktoré už nikto nepotreboval. Jedna chatrč vedľa druhej, celé chatrčové sídliská. V takých podmienkach žijú ľudia, ktorých každý rok sužujú záplavy, veľké prílivové vlny alebo dlhotrvajúce dažde.
 
Spočítať mŕtvych, uživiť živých
Samozrejme, nikto nechce spochybňovať prínos každého daru, každej pomoci! Môže sa to však skončiť tak, že elita bohatého sveta sa bude ešte chvíľu kúpať v lesku vlastnej dobročinnosti a verejne súťažiť o titul najväčšieho humanistu. Chudobnejúca stredná vrstva si splní svoju „ľudskú povinnosť“ a pripojí sa k dobročinným zbierkam. No a vlády bohatých štátov sa budú pretekať, ktorá sľúbi viac. Po pár týždňoch sa však všetko vráti do starých koľají a keď „pomoc Ázii“ prestane byť politicky výnosnou témou, ujmú sa toho úradníci a pár vytrvalých mimovládnych a medzinárodných organizácii, ktorí už nebudú môcť dať viac. Takže budú len hľadať spôsoby, ako čo najviac spomaliť pokles dostupných zdrojov. Zatiaľ to tak bolo vždy: v Bangladéši postihnutom záplavami, v Etiópii postihnutej suchom, Strednej Amerike postihnutej hurikánom. Vlády bohatých krajín, ich “elita“ i zvyšky strednej triedy sa vrátia k svojim starostiam a budú premýšľať, či aj toho roku dať „na tú Afriku“, AIDS a iné veci, keď už tak veľmi pomohli obetiam tsunami. V Indonézii, Thajsku, Indii, na Srí Lanke a inde spočítajú a pochovajú mŕtvych a zostane im obrovská starosť, ako uživiť živých – nie im dať fľaše s pitnou vodou a balíčky jedla (ktorých bude prichádzať stále menej), ale dať im prácu a živobytie.
 
Cynický systém
Tak sa zdá, že ak tretí svet chce, aby si niekto všimol jeho biedu, musí čakať na obrovskú prírodnú katastrofu, v ktorej zomrie rekordný počet ľudí, medzi ktorými bude aj dostatočné množstvo „západných turistov“ (čo posilní pocit spoluúčasti). Dlhodobým, a preto hlavným problémom tretieho sveta totiž nie je neprajná príroda, ale cynický systém, ktorý mu ani neumožňuje brániť sa nepriazni prírody. Chudobné krajiny musia veľkú časť svojich príjmov dávať na splácanie úverov, ktoré si v bankách bohatého sveta požičali ich bývalí vládcovia. Tí ich často používali len na to, aby od firiem bohatého sveta nakúpili zbrane a luxusné tovary, či v lepšom prípade drahé stroje a technológie. Alebo tie peniaze rýchlo skončili na súkromných kontách v bankách, ako inak, bohatého sveta. Tretí svet musí otvárať svoje trhy dovážaným výrobkom, aj keď to znamená zničenie domáceho priemyslu, ktorý nedokáže konkurovať, keďže nemá prístup k moderným technológiám ani financovaniu ich vývoja. Zároveň sú však trhy bohatých krajín uzavreté potravinám či textilným výrobkom, z ktorých príjmy by pomohli zlepšiť život v chudobných krajinách.
 
Ľudia v treťom svete umierajú na choroby, ktoré sa dajú liečiť alebo im vieme predchádzať, ale patenty na lieky sú v rukách iných, lieky sú pre vysoké ceny nedostupné, verejné zdravotníctvo (rovnako ako sociálne služby) prakticky neexistuje. Najlepšie „mozgy“ navyše utekajú, lebo chcú zlepšiť život aspoň sebe a svojim blízkym.
 
Prídu ďalšie tragédie
Bremeno dlhov, nespravodlivý medzinárodný obchod a neexistujúca sociálna sieť v treťom svete spôsobujú, že chudobné krajiny ostávajú odkázané na naše „individuálne hrdinstvo“. Nemáme totiž „kolektívnu vôľu“ meniť systém.
 
Chudobní ľudia tretieho sveta si na rozdiel od úzkej elity nemôžu postaviť pevné domy na bezpečnom mieste. Nepracujú v klimatizovaných kanceláriách, ale pod šírou oblohou, a tak sú najväčšími obeťami prírodných katastrof. Štvrte a dediny chudobných stoja najčastejšie na strmých svahoch, nepevných brehoch riek, pobreží mora či v polopúšti. Keď príde povodeň, zosuv pôdy, zemetrasenie alebo tsunami, provizórne príbytky nemajú šancu. A, samozrejme, ani ľudia v nich. Tí, čo prežijú, sa zas musia vrátiť na pôvodné miesto a žiť rovnako nebezpečným spôsobom ako predtým. Humanitárna pomoc bezprostredne po katastrofe im môže zachrániť život, no len zmena systému im môže dať šancu, aby už neboli tak často ohrození.
 
Dúfajme, že táto zmena nezostane len skrytá nádej, ale stane sa realitou, že nastane obrat v našom postoji ku globálnej chudobe. Ak nie, bude to len ďalšia z tragédii, pri ktorej sa niektorí (možno mnohí) ľudia zachovali hrdinsky a poskytli potrebnú krátkodobú pomoc, no väčšina nenašla kolektívnu vôľu hľadať dlhodobé riešenie.
 
7. KTO VYVOLAL TSUNAMI?
Práve počas Vianoc sme počúvali šokujúce správy o ničivých tsunami, ktoré zasiahli najmä Indonéziu, Indiu a Thajsko a spôsobili stovky obetí dokonca až v Afrike. Dodnes sa hovorí o zemetrasení a o tom, že väčšina postihnutých krajín nemohla byť varovaná, lebo nie sú členmi varovného systému pred tsunami. Avšak podľa profesora Michela Chossudovského, napríklad Thajsko patrí do tohto systému a nebolo varované. India nebola varovaná pred tsunami, vedela však, že bolo zemetrasenie, ale neučinila opatrenia, lebo jeho sila v epicentre bola určená len na 8 stupňov Richterovej stupnice v epicentre. Takúto hodnotu oznámila NOAA(národná oceánska a atmosférická administrácia USA),avšak keďže také slabé zemetrasenie by nemohlo zapríčiniť také ničivé tsunami, postupne zvyšovala údaje na 8,5 , 8,9 a nakoniec na 9 stupňov.

Podobné omyly boli však nemysliteľné aj za starších čias, keď sa poloha a veľkosť zemetrasenia určovali pomocou posuvného pravítka a ani vtedy to nezabralo viac než cca 20 minút, ale dnes údaje o epicentre a sile zemetrasenia možno získať rýchlo z počítača. Preto NOAA vynašla nový "pružný" vrchol seizmickej vlny, oveľa väčší, než bol určený Jakartou, čomu sa odborníci smejú a hovoria, že existuje iba jeden vrchol, ak sa len dodatočne neprikreslí ďalší. NOAA bola obviňovaná z oznámenia slabšieho zemetrasenia ako namerala. Podľa následne publikovaných faktov je možné, že práve jej prvé údaje o sile zemetrasenia boli správne. Existujú totiž dôkazy, že zemetrasenie nebolo vyvolané prírodnými silami. Predovšetkým v danom prípade chýbali záchvevy "predohry" aj "dohry" zemetrasenia, ktoré pri takom silnom prírodnom zemetrasení vždy vzniknú. NOAA dokonca varovala pred dodatočnými zemetraseniami, ktoré v skutočnosti vôbec neprišli.
Podľa indonézskych geofyzikov je podozrivá aj bezprostredná blízkosť polohy epicentra k Sumatre, ktorá sa pritom líši od polohy, podstrkovanej New York Times a CNN v plytkých vodách provincie Aceh. Geofyzikálny ústav na severe Sumatry (tu sa nachádza Aceh) zistil silu zemetrasenia 6,4 stupňov Richterovej stupnice s epicentrom 155 míľ juhozápadne od provincie Aceh, v Sumatranskej priekope. Táto poloha, potvrdená tuctom iných indonézskych a indických seizmografov sa nachádza asi 250 míľ južnejšie od miesta pri Aceh, ktoré neskôr udala americká NOAA.
 
Ako pochopiť nezrovnalosti v konaní NOAA?
Všetky tieto nezrovnalosti ťažko možno vysvetliť ináč, než že príčinou ničivej vlny tsunami bol termonukleárny výbuch pod vodou a nie zemetrasenie, ktoré bolo spôsobené týmto výbuchom len ako vedľajší efekt. Vialls prichádza k záveru, že do Sumatranskej priekopy bola zhodená termonukleárna nálož. Aj keď k vzniku ničivých tsunami vôbec nebolo potrebné použiť Sumatranskú priekopu, počítalo sa zrejme s tým, že tu výbuch spustí aj prirodzené zemetrasenie s dohrou seizmických záchvevov a tak bude ťažšie dokázať, že príčinou tsunami bol termonukleárny výbuch. Nádeje na takúto kamufláž sa však nenaplnili. Možno preto, že dodatočné otrasy súvisia s ustanovovaním novej rovnováhy, zatiaľ čo termonukleárnym výbuchom sa rovnováha poruší alebo preto, že sú spôsobené postupným vzďaľovaním sa frekvencie budiacich elektromagnetických vĺn, od rezonancie, ktoré tu chýbali. Teda ničivé tsunami mohli byť spôsobené hlavne podmorským termonukleárnym výbuchom, ktorý ich môže budiť oveľa efektívnejšie než zemetrasenie, pretože vo veľmi krátkom čase vznikne obrovský tlak. Tento čas je skrátený ešte tým, že výbuch začne pôsobiť tlakom na vodu až po rozmnožení fúznej reakcie do takej miery, že roztrhne pancierovú schránku nachádzajúcu sa najmä v priekope pod obrovským tlakom.

Navyše ešte skôr môže začať okolitú vodu zohrievať neutrónmi a časť z nej sa môže zúčastniť termonukleárnej reakcie, čím sa efektívna sila nálože znásobí. Ako uvádza Vialls, Sumatranská priekopa sa ku dnu zužuje, v dôsledku čoho sa nálož ľahšie dostane ku stene priekopy, čo silno zvyšuje účinok výbuchu na tektonické platne zemskej kôry. Takým spôsobom došlo ale navyše k veľmi ťažkým zásahom do geofyzikálnej štruktúry a stability oblasti, čo môže mať za následok neskoršie zemetrasenia, ktoré by ináč nevznikli. Podľa Viallsa náložou mohla byť americká 9 megatonová nukleárna hlavica W-53,ktorá sa dá ľahko uložiť do malej "úhľadnej" pancierovej komory, aby bola chránená pred tlakom 10 000 libier na štvorcový palec na dne Sumatranskej priekopy. Celé by to vážilo menej než 5 ton a dalo sa ľahko zhodiť hoci cez palubu jednej z množstva ťažobných plošín.
 
Iné fakty svedčiace o tom istom:
Vialls argumentuje, že indická vláda vie dobre, že sa nejednalo o normálne zemetrasenie. Dňa 28. decembra indická vláda zdvorilo varovala americké ozbrojené sily držať sa mimo indického suverénneho územia a 29. decembra redakčný článok India Daily verejne spochybnil podstatu udalosti: "Bola to mocenská demonštrácia krajiny ukázať regiónu aká spúšť sa dá urobiť. V dôsledku úrovne devastácie a v dôsledku faktu, že India je regionálnou mocnosťou v oblasti, indické námorníctvo je povinné vyšetriť a povedať svetu, čo zistilo. "Dňa 27.decembra sa India odmietla pridať k plánovanému G. Bushom exkluzívnemu "klubu štyroch" ,ktorý by v skutočnosti vytiahol túto ázijskú nukleárnu veľmoc z jej novej koalície s Ruskom, Čínou a Brazíliou.
 
Podľa Viallsa, je pozoruhodný pohotový príchod lietadlovej lode Abrahám Lincoln s nukleárnym pohonom a 70 útočnými lietadlami na palube, sprevádzanej svojou flotilou zo základne v Hong Kongu s ťažko vyzbrojenými dodatočnými bojovými námornými silami, cca 1500 mužov navyše k normálnej cca 500 člennej posádke. Druhou bola "Piata expedičná úderná skupina" zo základne Guam, vedená loďou Bonhomme Richard s nosičmi riadených striel,1400 námorníkmi základnej posádky a 2100 mužmi dodatočných bojových síl.  Vialls ďalej uvádza: "Sprevádzala ju aj nukleárna útočná ponorka Pasadena. Náčelník skupiny technickej služby skupiny 5 Julio C. Dominguez povedal, že: "skupina podpornej služby námorníctva sa pripravovala na humanitárnu misiu takéhoto typu 12 mesiacov a je lepšie pripravená pre súčasnú misiu". Tieto posádky boli školené na mori z dôvodu utajenia. K čomu ale bolo treba pripraviť pre humanitárnu misiu v cudzej krajine, navyše sústredenú na spustnutú okrajovú oblasť, ťažkú výzbroj? !Hoci 5. Expedičná skupina mierila na Srí Lanku, bojoví námorníci z nej pri Indonézii presadili na výsadkovú loď Duluth a pripojili sa ku flotile vedenej loďou Abrahám Lincoln, takže cca 3500 ťažko ozbrojených námorníkov USA prišlo do drobnej provincie Aceh. Túto aktivitu dokresľuje incident, keď austrálsky TV kameraman náhodou filmoval niektorých z nich(pričom sa pokúšali zahnať)pri prehľadávaní zdevastovanej indonézskej vojenskej základne, v snahe nájsť tam všetky ostávajúce zbrane. "Zaiste toto zamestnanie mali prenechať indonézskej armáde..."
 
Záver:
Fakty ukazujú na to, že ničivé tsunami 26.decembra 2004 neboli vyvolané prirodzeným zemetrasením, čo sa nedá inak vysvetliť ako použitím výbuchu termonukleárnej nálože v Sumatranskej morskej priekope. Rozličné údaje tiež nasvedčujú tomu, že niektoré krajiny Indického oceánu nevysvetliteľne neboli varované pred možnou pohromou. Súčasná humanitárna operácia vyzbrojenej flotily US sa údajne začala pripravovať rok vopred. Všetky tieto indície do seba navzájom zapadajú. Flotily vyplávali napriek vianočným sviatkom, s pripravenými ťažko ozbrojenými bojovými námornými silami, cca 3500 z nich prišlo do zdevastovanej malej provincie Aceh na severnom cípe Sumatry.

8. SYSTÉM VÝSTRAHY PRED TSUNAMI BUDE RIAĎIŤ OSN
Jednou z prvých otázok, ktorá padla po zemetrasení pod Indickým oceánom bola: Prečo neboli ľudia varovaní? Prečo neexistuje systém, ktorý by varoval aspoň tých, ktorí neboli v dráhe obrovskej vlny ako prví? Štáty, ktoré katastrofa postihla a darcovské krajiny v tejto súvislosti požiadali Organizáciu spojených národov, aby začala okamžite pracovať na systéme včasného varovania v Indickom oceáne, podľa vzoru toho, ktorý už roky s úspechom funguje v Tichomorí
 
Systém varovania pred tsunami (The Tsunami warning system) v Tichom oceáne pozostáva z 26-tich členských štátov, ktoré sledujú seizmologické a prílivové stanice a vyhodnocujú potencionálne nebezpečenstvo vzniku zemetrasenia, ktoré by mohlo vyvolať tsunami. Tieto informácie potom šíria ďalej. Tichomorské varovacie centrum pred tsunami (Pacific tsunami warning center-PTWC) so sídlom blízko Honolulu na Hawai poskytuje varovné informácie vládam zúčastnených krajín.
 
Agentúry OSN v januári oznámili, že sú pripravené začať na príprave systému okamžite pracovať, aby mohol byť spustený najneskôr do poldruha roka. Prevenciu katastrof má na starosti v rámci OSN Salvano Briceno. "Spolu s technickými úradmi sme dospeli k názoru, že v priebehu roka, maximálne 18-tich mesiacov by mal byť v regióne základný systém včasného varovania pred vlnami tsunami. Predbežná dohoda sa uzavrela na konferencii v japonskom Kobe, ktorej témou bola prevencia prírodných katastrof. Japonsko sa okrem toho zaviazalo, že dočasne, aspoň na čiastočné pokrytie oblasti, poskytne svoje vlastné senzory. Projekt bude riadiť organizácia OSN-UNESCO a systém by mal začať fungovať najneskôr v polovici roka 2006.Patricio Bernal je výkonným tajomníkom medzivládnej oceánografickej komisie v rámci UNESCA "Bude to fungovať formou riadenia zo strany jednotlivých krajín regiónu. Základnou súčasťou každého systému varovania je, že musí existovať národné centrum varovania pred tsunami." "Varovanie totiž musia vydať kompetentné úrady, ktoré majú jurisdikciu na tom konkrétnom území. Existuje systém, ktorý funguje v Tichomorí má už 40 rokov, čo znamená, že sú k dispozícii skúsenosti a znalosti o riadení takéhoto systému,"tvrdí Patrício Bernal z UNESCA. Patricio Bernal dodal, že pre prípady ohrozenia je mimoriadne dôležité vypracovať plán, ktorý sa môže hneď začať uplatňovať.
 
Varovanie prostredníctvom SMS
Nemecká vláda navrhla Indonézii, Thajsku, Srí Lanke a Indii vybudovanie Výstražného systému pre včasné varovanie pred zemetrasením a vlnou tsunami. Projekt by riadil inštitút v Postupime a záujemcovia by informácie dostávali prostredníctvom SMS a e-mailu ."S našimi možnosťami sme schopní vybudovať účinný výstražný systém včasného varovania v priebehu jedného až troch rokov," povedal minister pre vzdelanie a výskum Edelgard Bulmahn nemeckému denníku Suddeutsche Zeitung. "Grécke a turecké pobrežia sú rovnako vysoko rizikové oblasti, "dodal minister. Systém by sa najskôr sústredil na Indický oceán, v budúcnosti by sa mohol rozšíriť i na Stredozemné more a Atlantický oceán. Celý projekt by stál asi 40 miliónov eur. Namerané údaje a varovania by boli prístupné na internete a záujemcom posielané.
 
9. ZÁVER
Pri vypracovávaní projektu sme sa dozvedeli množstvo nových zaujímavých informácii, ktoré nám doteraz neboli známe z médií, aj keď téma tsunami bola od decembra, kedy ničivý živel zasiahol, zo všetkých strán veľmi pretriasaná. Aj my sme sa snažili rozobrať túto problematiku z viacerých strán a pohľadov.
Všetci by sme si mali uvedomiť závažnosť a zničujúce následky katastrofy. Obrovské materiálne škody,  či zničené jedinečné koralové útesy, no predovšetkým tisíce bezmocných ľudí, ktorí prišli o život – muži, ženy, deti, celé rodiny. Mnohí z tých, ktorí zhodou šťastných náhod prežili však teraz musia rozmýšľať kde budú bývať, ako a z čoho budú žiť potom, ako im voda všetko vzala. Musia si zabezpečiť živobytie namiesto toho, aby sa pokojne  mohli vyrovnať so zážitkom, ktorý im teraz spôsobuje nočné mory.  Práve túto situáciu veľmi vhodne rozoberá kapitola s názvom – Stotisíc obetí cynického systému.

Jediným a účinným riešením je podľa nášho názoru zavedenie varovného systému, ktorý už dlhú dobu ochraňuje pred tsunami iné ohrozené oblasti sveta, a ktorý z nepochopiteľných príčin doteraz neexistoval práve v tejto oblasti, kde je vznik prílivových vĺn tsunami viac než pravdepodobný.
Príroda a jej prejavy sú nepredvídateľné, avšak ľudská ľahostajnosť , či niekedy až hlúposť môže mať rovnaké, no mnohokrát aj katastrofálnejšie následky, ako dokáže spôsobiť neskrotná príroda. Existujú mnohé dôkazy, že samotné zemetrasenie, ktoré vyvolalo tsunami, bolo spôsobené práve pričinením ľudí, ktorí si v lepšom prípade neuvedomovali, čo svojím konaním môžu spôsobiť. V tom horšom prípade si uvedomovali možné následky svojho konania, no ani to ich neodradilo.

Našťastie väčšina ľudí má dobré srdce a snaží sa pomôcť ako sa len dá. Prepotrebná finančná pomoc jednotlivcov, hoci len symbolická, či finančné dary veľkých firiem, alebo iný druh pomoci sa v danej situácii hodnotila cenou zlata.  Práve toto je cesta, ako aj my môžeme pomôcť tým, ktorí to najviac potrebujú a dúfať, že sa ľudstvo z tejto katastrofy poučilo a v budúcnosti sa vďaka skorým opatreniam podobné situácie nebudú opakovať.