Slovenčina od čias Bernoláka po súčasnú podobu

2. Slovenčina od čias Bernoláka po súčasnú podobu

V roku 1787 katolícky kňaz Anton Bernolák vychádzal z kultúrnej západoslovenčiny a kodifikoval kultúrny jazyk bernolákovčinu

Znaky bernolákovčiny:

· Fonetický princíp /píš ako počuješ/

· Mäkká spoluhláska sa označovala mäkčeňom – vždy /ďeťi/

· Neboli y, ý /bistrí/, namiesto j sa písalo g /Gán – Ján/, V sa písalo ako W /wojna/

· Podstatné mená sa písali všetky s veľkým písmenom

Bernolákovčinu však evanjelici neprijali, no celú tvorbu v tomto jazyku má Ján Hollý.

V roku 1843 na fare v Hlbokom sa Štúr, Hurban a Hodža sa dohodli na kodifikácii spisovnej slovenčiny ako základ použili stredoslovenské nárečie, ktoré "objavili" v Zpívankách od Jána Kollára.

Štúrovská slovenčina

Prvou knihou v štúrovskej slovenčine bol II. ročník almanachu Nitra, ktorý vydal J.M. Hurban. Od roku 1845 vychádzali Slovenskji Národňje Novini s literárnou prílohou Orol Tatránski, viedol ich Ľ. Štúr.
V roku 1846 vychádza Sládkovičova Marína.

Znaky štúrovskej slovenčiny

· Mäkká spoluhlásky sa označovala mäkčeňom /ďeťi/

· Nemá y, ý len mäkké i,í /sin/, dvojhlásky sa píšu ako ja, je /nárečje/

· Nemá iu /božú/ ä /svatí/, ľ /nedeľa, laví/, é /dobrieho/

· Ô sa píše ako uo /kuoň/

· Koncovka prídavných mien stredného rodu bola uo /dobruo – dobré/

Hodžovsko – Hattalská reforma

Roku 1851 sa Hodža s Hattalom a ostatnými dohodli na úprave štúrovčiny, Martin Hattala napísal prácu Krátka mluvica slovenská 1852

· Rozlišujeme i, í a y, ý

· Namiesto dvojhlásky uo – ó, neskôr ô

· Zaviedol hlásky ä, ľ, é; de, te, ne, le

· Koncovka prídavných mien – é