Lexikografia (gr. lexikon/slovník + grafein/písať) sa zaoberá spracúvaním slovnej zásoby jazyka do slovníkov rozličných typov.
Priekopníckym dielom v oblasti lexikografie bol šesťzväzkový Slowár Slovenskí Česko-Latinsko-Ňemecko-Uherskí, ktorý zostavil Anton Bernolák a vyšiel v rokoch 1825 – 1827 v Budíne.
Najviac využívaný slovník slovenského jazyka je Krátky slovník slovenského jazyka (Ján Kačala). Je to jednojazyčný výkladový slovník v jednom zväzku. Zachytáva najpoužívanejšiu slovnú zásobu súčasnej spisovnej slovenčiny /jadro slovnej zásoby/ a zahŕňa asi 50 000 slov.
Výkladový - vysvetľuje významy slov, prináša krátky a výstižný opis charakteristických znakov a vlastností pomenovaného predmetu, pojmu, vlastnosti, deja.
Prekladový - konfrontuje slovnú zásobu dvoch alebo
viacerých jazykov.
Cudzích slov - typ výkladového slovníka, vysvetľuje významy slov a termínov cudzieho pôvodu prevzatých
do domácej slovnej zásoby.
Etymologický - uvádza pôvod slova (od ktorého základu sa slovo vyvinulo, odkiaľ pochádza) a
jeho významy.
Dialektologický - slovník nárečí.
Frazeologický - vysvetľuje význam frazeologických
jednotiek.
Pravopisný - spracúva slová, ktoré sú problematické z pravopisného hľadiska.
Ortoepický -
slovník spisovnej výslovnosti.
Synonymický - obsahuje synonymické rady alebo dvojice synoným.
Frekvenčný - zoznam slov podľa toho, ako často sa vyskytujú v súvislých textoch.
Paronymický - obsahuje slová
zvukovo a gramaticky podobné, no významom odlišné.
Retrográdny kritériom spracovania je frekvencia slov podľa gramatických
prípon.