Dejiny rétoriky siahajú do 5.storočia pred n.l. do Grécka (sofisti, Sokrates, Platón, Aristoteles). Vyznačuje sa hromadením rečníckych jazykových prostriedkov (oslovenie, poďakovanie, rečnícke otázky, rečnícke zvolania...),používaním odborných slov (termínov) a mimojazykových prostriedkov (gestikulácia). Môže pracovať s aktuálnou témou, môže mať presviedčaciu funkciu, často býva silne citovo zafarbený, pripravuje sa v písomnej podobe, ale realizuje sa v ústnej podobe. Dôležitá je intonácia, výška hlasu a kontakt s poslucháčom.
Základné znaky: ústnosť, verejnosť, sugestívnosť- využíva prostriedky z iných jazykových štýlov, adresnosť, názornosť
Delenie útvarov rečníckeho štýlu podľa funkcie:
1. agitačno – propagačné prejavy a reči (persuazívne): a.) politická reč – parlamentný prejav, prejav na zjazde strany,
agitačný, napr. predvolebný prejav
b.) súdna reč – napr. reč obžaloby, reč obhajoby
c.) cirkevný prejav – kázeň
c.) informačný prejav – konferenciersky, výstraha, rozkaz atď.
Kompozícia - úvod, jadro, záver. Úvod označuje cieľ i obsah prejavu, súvisí sním oslovenie a záver zhrnie obsah. V kompozícií jadra je dôraz na vecnom odôvodňovaní a dokazovaní. Má byť nadväzné a postupné, názorné, konkrétne a zrozumiteľné.