Rozprávací slohový postup je zo všetkých slohových postupov najvyvinutejší a typovo najbohatší. Je založený na dejovej línii, ktorá sa odohráva v čase a v priestore.
Patrí
medzi zovreté slohové postupy, pretože ho zovierajú tieto faktory:
–
Dejovosť
– Príbehovosť
– Časová línia
Základný útvar rozprávacieho slohového postupu je rozprávanie. Väčšinou však hovoríme o komplexnom rozprávaní – výskyt aj iných slohových postupov, napríklad opisného.
Umelecké rozprávanie sa člení na pásmo rozprávača a pásmo postáv.
– autorský – vševediaci, rozvíja príbeh, opisuje, komentuje, uvádza reč postáva, zobrazuje prostredie. Pozerá na všetky postavy s nadhľadom, vidí svoje postavy zvonka aj zvnútra, vyostruje konflikty medzi postavami.
Rozprávanie je v 3. os. sg., napr.: Balzac – Otec Goriot: „Grófka najprv zbledla, vidiac netrpezlivosť svojho muža,
ktorý prekutával oheň, hodil kutáč do kozuba, ako keby si popálil ruky a vstal.“
– personálny
– subjektívny, tiež vševediaci, ale zvyčajne sa sústreďuje len na jednu postavu, ktorá sa vyvíja v priebehu
deja.
Rozprávanie je v 3. os. sg. = on-rozprávanie alebo er-rozprávanie, napr.: Jozef Cíger Hronský
– Jozef Mak.
– priamy – úlohu rozprávača prevezme jedna z postáv diela. Často
prerozpráva príbeh v 1. os. sg., akoby ho on sám zažil = ja-rozprávanie alebo ich-rozprávanie.
V tomto rozprávaní sonduje vnútro postavy – teda seba, dej je spomaľovaný opismi a úvahami, napríklad: Remarque – Na západe nič nového.
– oko kamery – zachytáva vonkajšie znaky, črty, činy postáv; o vnútornom svete postáv vieme len z ich konania.
Chýba tu vnútorný monológ, v ktorom sa prejavuje psychika postavy, nevieme, čo sa deje v duši
postavy, čo si o udalosti myslí, postava si v duchu nič nehovorí, napríklad: Le Clézio – Ariadna.
Pásmo postáv
– prostriedok, ktorým autor dramatizuje rozprávanie:
1. replika – prehovor jednej
postavy
2. monológ – súvislý, neprerušený prejav 1 postavy
3.
vnútorný monológ – myslený, nevypovedaný prehovor 1 postavy
4.
dialóg – rozhovor najmenej 2 postáv; striedajú sa repliky, zapisujú sa priamou rečou
- rozvíja
príbeh, stupňuje konflikt, charakterizuje postavy
® modely priamej reči „P_____ ,“ u_____ .
„P_____ ?!“ u_____ .
U______ : „P________ ?!“
„P ______ ,“ u________ , „ p________ .?!“
dialóg
® symetrický
– striedajú sa repliky – priama reč
® asymetrický – prerušovaný autorskou rečou alebo vnútornou rečou
postáv
- realizuje sa ako – nevlastná priama reč
– polopriama reč
• nevlastná priama reč
- reč
postavy včlenená do pásma rozprávača
- na vyjadrenie vnútornej reči postáv
- nebýva osobitne vyčlenená úvodzovkami
-
najčastejšie 1.os. sg.
a) neuvedená ( Odložila list do kabelky. Tak som teda znova bezprizorná. Čo som urobila?
Chcela
som spravodlivosť! )
b) uvedená ( „Vyhľadáva škriepku,“ pomyslel si Lukan. )
• polopriama
reč
- súčasť pásma rozprávača
- tvorí prechod medzi autorskou rečou a nevlastnou priamou rečou
- je referovaním
o myšlienkach postavy
- je v 3. os. sg.
- ( Kľako načúval a musel sa usmiať. Lukan žije. Čo mu tak na ňom záleží? Sú
krajania.)
– nepriama reč
- súčasť pásma rozprávača
- prostredníctvom nej sa reprodukuje prehovor
niektorej postavy
- uvádzacie vety – vravel, šepkal (že)
- minulý čas – 3.os. sg.
1. Klasické rozprávanie
· Úvod –
expozícia – opis prostredia, údaj o čase, zoznámenie sa s postavami
· Zrod zápletky – kolízia –
zauzľovanie deja
· Vyvrcholenie deja – kríza
· Obrat v deji – peripetia – dramatický zvrat, ku
ktorému dôjde práve vo chvíli, keď sa už zdá, že všetko sa vyrieši
· Rozuzlenie
2. Rozprávanie in medias res – z lat. uprostred veci – nemá úvod, dej sa začína „akčne“, rovno uprostred deja, napríklad: Kalinčiak: Reštavrácia: „Hej, na moj hriešnu dušu, bude!“ „Hej, na moj hriešnu dušu nebude!“
3. Retrospektívne rozprávanie – dej sa odvíja od konca príbehu.
4. Epické rozprávanie – je charakteristické pokojným plynutím deja, má málo dialógov, prevláda oznamovacia veta, má veľa súvetí.
5. Dramatické rozprávanie – charakterizujú ho prudké zvraty deja, veľa dialógov veľa zvolaní, oslovení, nedokončených viet, krátke vety, menej súvetí, veľa slovies, prekvapujúca pointa.
6. Priame rozprávanie = ich-rozprávania, ja-rozprávania. Rozprávač v 1. os. sg. Rozpráva príbeh, akoby ho sám zažil.
– krátke vety, opakovanie
– nedokončené vety
– historický
prézent
Kompozícia útvarov: prevažuje trojčlenná kompozičná štruktúra – úvod, jadro, záver.
Základné útvary: jednoduché rozprávanie v hovorovom štýle, fejtón v publicistickom štýle, román, poviedka, novela, báj, dráma, epos, balada...