Počítač

Počítač
Počítače sú dnes najdokonalejšie výrobky ľudských rúk. Svojím zameraním sú to univerzálne programovateľné automaty na spracovanie informácií. Predchádzajúca veta si zaslúži samostatný rozbor. Základný termín „automat“ znamená, že ide o stroj, ktorý môže pracovať nezávisle, autonómne, bez priameho riadenia človeka. Na rozdiel od auta, ktoré keď niekto neriadi, tak vlastne neplní svoju funkciu. Prívlastok „programovateľný“ zasa potvrdzuje, že činnosť počítača nie je nemenná, jednotvárna, ale že sa dá zásahom, výmenou programu obmieňať. Zo slova „univerzálny“ pre zmenu vyplýva, že škála programov je veľmi rôznorodá. Všetky však musia byť zamerané na „spracovanie informácií“ či už matematických, biologických, športových, ekonomických, vojenských či iných. Dnes už snáď ani niet oblasti ľudskej činnosti, z ktorej by sa informácie nespracúvali na počítačoch. Počítač nie je ničím iným ako pokračovateľom tradície technických pomôcok pri výpočtoch, ktorá začala abakusom, gnomónom, sextantom a ďalšími...[4]
Počítač ako prvý univerzálny stroj v ľudských dejinách poskytol celkom nové rozmery mnohým ľudským schopnostiam. Nie je len obyčajným technickým prostriedkom, ale novým sociálnym javom, ktorý výrazne mení spôsob života jedinca, jeho životný rytmus, pôsobí na štruktúru spoločnosti a jej životný štýl.

Čím je pre človeka počítač dnes a čo od neho môže očakávať? Ide o počítač spojený s telekomunikáciou ako jav, ktorý zasahuje dnes už prinajmenšom nepriamo do života každého z nás. Počítač je predovšetkým stroj, automat, svojím použitím takmer univerzálny. Vrastá do organizmu civilizovanej spoločnosti. Snáď práve preto sa počítačom v bežnej reči i literatúre prisudzujú mnohé typicky ľudské vlastnosti. Hovorí sa o ňom, že myslí, rozumie a pamätá si, rozhoduje a podobne. V skutočnosti sú to všetko iba prirovnania - počítač nemyslí, nepamätá si, nerozumie, nekoná ako človek, hoci sa to niekedy zdá. Keď komunikujeme s počítačom, neznamená to, že konverzujeme s iným človekom, znamená to, že objavujeme nový svet.
Na akom princípe počítač ako stroj funguje? Francúzi majú pre označenie počítača výraz „ordinateur“, ktorý by sa dal preložiť ako „usporadúvač“.[5] A naozaj, v styku s človekom a so svojím okolím sa počítač javí ako usporadúvač našich poznatkov a skúseností zaznamenaných akýmkoľvek znakovými symbolmi, teda písmom, obrazom, zvukom a ich kombináciami. Usporadúvať naše poznatky je schopný počítač počítaním. Počítače využívajú dvojkovú sústavu, binárny kód, ktorý pozná iba dva stavy : vypnuté (nula) a zapnuté ( jednotka). Kombináciou týchto dvoch stavov, dohodnutou radou a reťazou núl a jednotiek, pričom medzi týmito radami sú medzery, možno vyjadriť akýkoľvek číselný či abecedný znak ktorejkoľvek národnej abecedy, akýkoľvek obraz, či zvuk. Digitálna podoba je však sústavou, s ktorou môže pracovať len stroj.

Počítač teda nadväzuje na vlastnosti, ktorými sa vyznačovalo písmo, kniha a neskôr akýkoľvek dokument. Pomáha nám prekonávať čas a priestor. Avšak napriek tomu, že počítač môže toho spočítať, a teda usporiadať za časovú jednotku nepomerne viac ako človek a „pamätať si“ viac a presnejšie ako človek, stále zostáva strojom.

Zaoberajme sa teraz  pojmom informácia. Ak ju chápeme tak, že je to niečo, čo je späté s vedomím človeka a jeho mozgovou činnosťou, potom je chybné označovať počítač ako stroj na spracovanie informácií. To, čo v počítači prúdi nesmiernou rýchlosťou, sú zaznamenané, a teda znehybnené, zmrazené informácie, pre ktoré máme technický výraz dáta. Pri výstupe z počítača sa z nich opäť môžu stať informácie, spracovateľné ľudským vedomím. Ak bol nález sekery rozšírením schopnosti ľudskej ruky, ďalekohľadu či mikroskopu rozšírením schopnosti ľudského oka, tak počítač ako univerzálny stroj dáva celkom nové rozmery novým ľudským schopnostiam, predovšetkým však nervovej sústave, ľudskému mozgu. Niekedy však môže byť obtiažne pracovať s počítačom. Za prvé, urobí len to, čo sa mu povie, za druhé, rozumie len zvláštnym jazykom. Komunikácia s prvými počítačmi bola zložitá, pretože informácie medzi nimi a ľuďmi sa museli predávať pomocou tlačidiel a otvorov v papieri, až neskôr bol možný dialóg na základe textu. V sedemdesiatych rokoch bolo k uľahčeniu komunikácie medzi ľuďmi a strojmi vyvinutých mnoho grafických systémov. Pri takomto spôsobe môžeme dávať pokyny pomocou svetelného pera alebo myšou tým, že klikneme na obrázok alebo presúvame znakmi po monitore. Naspäť dostaneme informácie v podobe obrázku, textu alebo zvuku. Každý z týchto spôsobov predpokladá, že vložíme nejaké informácie do počítača a dostaneme späť odozvu v určitej forme. Je to podobné, ako keď dôkladne vyplníme objednávací lístok a knihovník nám vydá vyhľadanú knihu.

Výsledkom úsilia o splnení takýchto predstáv bol veľký posun vo vývoji komunikácie človeka s počítačom: virtuálna realita. Pomocou virtuálnej reality môžeme lietať v trojrozmernom priestore, ktorý reprezentuje mimoriadne zložité informácie spracované počítačom. V tomto iluzívnom svete počítačových dát, ktoré pôsobia na našu myseľ, môžeme prežiť návštevu sveta, ktorého existencia v realite by bola fyzikálne nemožná. Pojem „virtuálne realita“ zaviedol Jaron Lanier v roku 1989: „Je to počítačom vytvorené interaktívne trojrozmerné prostredie, do ktorého sa človek totálne ponorí.“