Sonet je najrozšírenejšia lyrická žánrová forma so záväzným počtom 14 veršov. Člení sa na dve štvorveršia a dve trojveršia, čo podmieňuje aj obsahovú výstavbu básne.
V klasickej kompozícii:
Rytmotvorným činiteľom je počet slabík a zároveň rovnaké umiestnenie prízvukov vo verši. Opiera sa o stopovú organizáciu veršov. Dôležitá však nie je dĺžka slabiky, ale jej prízvučnosť, resp. neprízvučnosť, teda slovný prízvuk.
Tento druh prozódie predpokladá rovnaký počet slabík vo veršoch. Verše však zároveň tvoria pravidelné stopy – na rozdiel od sylabickej prozódie, kde rovnaký počet slabík vyplýva čisto z organizovanosti do stôp.
Francesco Petrarca je označovaný ako „otec humanizmu“. Bol priateľom Karola IV. Zbieral rukopisy antických latinských diel a snil o literatúre, ktorá by dosiahla veľkosť literatúry starovekého Ríma.
Spevník je zbierka 356 sonetov venovaných Laure. U nás vyšla pod názvom Sonety pre Lauru. Básne sú venované jej kráse, cnosti a činom.
Verše odrážajú nevypočutú lásku a sú spoveďou človeka, ktorý sa pokúsil zlúčiť kresťanstvo s ideálmi humanizmu. Laura zostala pre Petrarcu nedosiahnuteľným ideálom až do konca života.
Presne o dvadsaťjeden rokov, 6. 4. 1348, Laura umrela. Celý tento čas písal Petrarca ľúbostné sonety.
V roku 1341 bol korunovaný v Ríme na Veľkonočnú nedeľu za kráľa básnikov vavrínovým vencom.
Pavol Országh Hviezdoslav sa narodil vo Vyšnom Kubíne v zemianskej rodine. Študoval na strednej škole v Miškovci a Kežmarku. Tu sa naučil po maďarsky a prejavil sa ako talentovaný mladý básnik.
V Kežmarku na básnenie využíval dokonca aj nemčinu. V tomto období ho Adolf Medzihradský, jeho bývalý učiteľ, zoznámil s poéziou Andreja Sládkoviča, čo malo vplyv na jeho návrat k slovenčine.
V roku 1868 vydal V. Paulíny-Tóth jeho útlu knižku veršov Básnické prvosienky Jozefa Zbranského.
Počas štúdia v Prešove sa zoznámil s Kolomanom Banšellom a na jar roku 1871 vydali almanach Napred. Je to prvý spoločný zborník literárnych prác mladej generácie, v ktorom vyjadril svoju túžbu po literatúre slobody a lásky.
Po zložení advokátskej skúšky žil dlhú dobu v Námestove. Neskôr pôsobil aj v Dolnom Kubíne, kde zanechal advokátsku prax a plne sa venoval svojej tvorbe.
Je najväčším slovenským básnikom a právom mu patrí titul bard slovenskej literatúry.
Pseudonym Hviezdoslav si zvolil preto, že chcel, aby jeho tvorba obsahovala všetko od zeme po hviezdy.
Hviezdoslavovu tvorbu delíme na:
Sonety tvoria cyklus 21 básní.
Krvavé sonety sú lyrická skladba zložená zo sonetov, napísaná v roku 1921. Skladajú sa z 32 sonetov a sú vyvrcholením Hviezdoslavovej tvorby.
Básnik v nich prechádza od problémov osobných k národným a všeľudovým. Sú jeho reakciou na pošliapanú ľudskosť.
Trápi ho otázka: Kto je za túto hrôzu zodpovedný? Egoizmus jednotlivcov, skupín, národov?
Verše sú prejavom básnikovho rozhorčenia nad 1. svetovou vojnou, vyjadrením osobnej bolesti, ba až zúfalstva nad vedomím, koľko zla, biedy a ťažkostí prináša vojna. V závere privoláva mier.
Prvá časť sa začína úvodnou básňou A národ oboril sa na národ.
Druhá časť sa začína básňou Kto zapríčinil tento úpadok, zosurovenie, zdivočenie mravov.
„Na vzdelanstvo CHA-CHA-CHA, jak ľudožrút.“
„Kresťanstvo, tvoja lož je faloš, mam.“
Tretia časť vyjadruje túžbu po mieri a vieru v lepšiu spoločnosť. Začína sa myšlienkou Ó, vráť sa skoro, mieru milený.