Súčasná slovenská próza
V 60. rokoch vstupuje do literatúry mladá generácia prozaikov, ktorá odmieta socialistickorealistické stvárňovanie skutočnosti a využíva
prvky modernizmu (antiromán, existencializmus). Vidieť to v tvorbe Petra Jaroša, Rudolfa Slobodu a iných.
Vincent Šikula -
je pútavým rozprávačom, námety čerpá zo svojich životných skúseností. Jeho rozprávačstvo dopĺňajú hudobné motívy – využil svoje
hudobné vzdelanie (študoval na konzervatóriu, hral na lesnom rohu a organe). Tento prvok sa uňho objavuje už v prvých knihách – Na
koncertoch sa netlieska – ide o prózu z vojenčiny a Možno si postavím bungalov – zobrazuje svet, v ktorom
vyrastal. V novele S Rozarkou rozvíja krehký citový príbeh: Ondrejko (rozprávač v novele) sa má starať o sestru Rozarku,
telesne dospelú, no duševne na úrovni dieťaťa. Ondrejko sa usiluje splniť túto úlohu, no nedarí sa mu to a Rozarka skončí v sociálnom
ústave. Ondrejko zostáva sám so zúfalým pocitom svojho ľudského zlyhania. V próze Nebýva na každom vŕšku hostinec
zobrazil hrdinov zo sociálnej periférie.
Významná je Šikulova trilógia Majstri, Muškát, Vilma, ktorá je pokusom
zobraziť Slovenský štát a SNP inak, ako tomu bolo v slovenskej literatúre. Trilógia rozpráva o osudoch tesárskeho majstra Guldána, jeho
troch synov a neveste Vilme. Ústrednou postavou je Imrich, najmladší syn. Kým dospievanie a prvé lásky prežíva doma, v pokojnom prostredí,
spoločenské udalosti (SNP) prežíva medzi partizánmi. Z hôr sa vracia fyzicky zlomený a duševne otrasený a v takomto rozpoložení aj
zomiera. Idea románu je založená na tragike vojny pre jednotlivca. Dielo je napísané pútavým jazykom a Šikula v ňom využil aj
experimentátorské prvky, napr. priestor pre názor čitateľa.
Ladislav Ballek - po prvých dielach ho kritici označili ako
pokračovateľa lyrizovanej prózy, avšak jeho prózy sa vyznačovali najmä neobvyklými epickými postupmi. Významné je jeho dielo
Južná pošta, v ktorej sa tematicky vrátil do detstva prežitého na pohraničí južného Slovenska. Zobrazuje postupné
dozrievanie chlapca, do života ktorého nevtieravo zapadajú aj spoločenské a historické skutočnosti. Románom Pomocník sa
autor vracia k tematike malomesta. Vo fiktívnom mestečku Palánok (Šahy) zobrazuje časy svojho detstva. Základ románu tvorí príbeh dvoch
ľudí: mäsiara Riečana a jeho pomocníka Lančariča. Riečan zásluhou pomocníka bohatne, ale jeho rodinný život stroskotá. Vracia sa späť
do rodného kraja, privedúc si k sebe aj dcéru, ktorá sa medzičasom stala Lančaričovou manželkou, práve tak ako Riečanova žena jeho
milenkou. Akoby pokračovaním tohto diela je román Agáty. Zobrazuje osudy obyvateľov počas oslobodenia a po ňom, ale vracia sa
aj do minulosti. Vystupuje tu veľa postáv, najmä z prostredia intelektuálov.
Peter Jaroš - nábeh k modernosti a experimentovaniu
prejavil napr. už v románe Zdesenie (vplyv antirománu a existencializmu). Vo svojich prózach sa často zameriava na tematiku
detstva, domova, dedinského prostredia, pričom využíva také postupy modernej prózy, ako absurdnosť, groteska, snovosť, prelínanie reality
a fantázie, paródia (napr. zbierky próz Návrat so sochou, Krvaviny – tu je i príbeh Pacho, hybský
zbojník, známy najmä z neskoršieho filmového spracovania). Jeho najúspešnejším románom je Tisícročná včela.
V ňom zobrazil život dedinského človeka na troch generáciách rodiny Pichandovcov – rodina roľníkov a murárov. Dej románu je situovaný
od druhej polovice 19. stor. do začiatku 20. storočia. Hlavnou postavou je Martin Pichanda. Reálny dej sa tu strieda s výmyslom, vážnosť
s humorom a satirou. Snahou autora bolo zobraziť človeka ako tvorcu hodnôt, ako obnovovateľa života, ktorý sa nevzdáva v zápase o svoju
existenciu. Pokračovaním románu je román Nemé ucho, hluché oko.
Rudolf Sloboda - v jeho románoch nájdeme
príbehy psychicky labilných postáv. Debutoval románom Narcis, v ktorom hrdina (autobiografický) sa vyznačuje typickými
črtami Slobodovho hrdinu: pochybovačnosť, dezilúzia, sebairónia, sklon cítiť sa osamotený, vytrhnutý zo spoločenských väzieb. Podobné je
to v románoch Rozum, Druhý človek, Stratený raj (tematicky čerpá z prostredia protialkoholickej liečebne). Písal
i filmové scenáre, je autorom divadelnej hry Armagedon na Grbe.
Ján Lenčo - má povesť pútavého
rozprávača. Vo väčšine príbehov sa dotýkal otázok ľudskej existencie, vzťahu jednotlivca a celku, problémom slobody a neslobody a pod.,
pričom využíval podobenstvá, alegórie, fikcie. V novele Didaktická kronika rodu Hohenzollerovcov využil hostóriu – dielo
má podobu satiricky ladenej historickej kroniky, ostro zacielenej proti koncentrácii moci. Široký priestor vo svojej tvorbe venuje oživovaniu
antických príbehov. K starovekej histórii sa viažu knihy Egypťanka Nitokris, Čarodejník z Atén (aktualizácia mýtu
o Daidalovi a Ikarovi) a pod.
Inú líniu jeho tvorby predstavujú romány Rozpamätávanie a Roky v kine
Úsmev. V prvom využil skúsenosti z učiteľského pôsobenia. Hlavná postava, stredoškolský profesor Kameník, sa počas poslednej
porady pedagogického zboru pred svojím obchodom zo školských služieb „rozpamätáva“, čo pri tejto práci prežil. Postupne predstavuje aj
svojich kolegov i študentský svet. Postavy vidí cez ich slabosti, no nemoralizuje. Občas použije paródiu, iróniu, grotesku. Poviedky žánru
sci –fi – Socha z Venuše.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta