– 1905-1918
– nazývaná aj Slovenská básnická moderna al. Kraskova básnická škola
– do
slovenskej literatúry začiatkom 20. storočia začali prenikať nové umelecké smery a myšlienkové prúdy → symbolizmus (najmä Francúzi Ch.
Baudelair a P. Verlain a Maďar E. Ady) a impresionizmus, inšpirovali sa však aj tvorbou slovenských romantických básnikov
– svoje práce
uverejňovali v časopisoch: Dennica, Prúdy, Slovenské pohľady, v roku 1909 vyšiel Zborník slovenskej mládeže
– v tvorbe už neprevláda
národná tematiky, ale subjektívne motívy, vlastné túžby a smútky
– z žánrov dominuje lyrika a krátke básnické útvary, ktoré
spisovateľom najlepšie vyhovovali na vyjadrenie ich dojmov a zážitkov z prírody, na úvahy o lyrickom hrdinovi a sociálnych
otázkach
– využitie symboliky (farieb, mien, čísel, prírody)
– biblizmy, náboženské slová,
slová z latinčiny, alegorické bytosti, nadprirodzené veci, božstvá
– autori sa opierali o trojslabičné slová s prízvukom na prvej
slabike (daktyl) a zdôrazňovali melodickosť verša
– lyrický hrdina túži po šťastnej láske a nenachádza ju
– cíti sa osamotený
v cudzom/materiálnom svete
– je nešťastný, lebo nemôže naplniť svoje ambície
– je deprimovaný všednosťou pomerov
– citlivo
spomína na detstvo, túži po pokoji
– je smutný, počasie v ňom vyvoláva spomienky
– všíma si sociálnu nerovnosť ľudí
–
cíti smútok a beznádej z postavenia slovenského národa
– chce sa zapojiť do práce pre národ
– kritizuje meštiacky spôsob
života, morálku a ideológiu
Predstavitelia:
– autori: Ivan Krasko, Janko Jesenský, Vladimír Roy
– kritici:
František Votruba, Pavol Bujnák, Štefan Krčméry
1876-1938
– vlastným menom Ing. Ján Botto,
narodil sa v Lukovištiach (Gemer), navštevoval gymnázium v Rimavskej Sobote a neskôr aj v rumunskom Brašove (tu sa zoznámil s predstaviteľom
symbolizmu Mihaiom Eminescom), v Prahe študoval na chemickej fakulte (člen skupiny Detvan), pracoval ako chemický inžinier v Kloboukách a Slanom,
počas 1. svetovej vojny bol na ruskom a talianskom fronte, dlhší čas žil v Piešťanoch, zomrel v Bratislave
– prvé verše písal pod
menom Janko Cigáň, uverejňoval ich v Slovenských pohľadoch, jeho pravé meno odhalil F. Votruba, literárne meno Ivan Krasko mu vybral Vajanský
podľa dediny Kraskovo
– programové básne
– Kritika- uvedomuje si váhu básnického slova, poézia je chrám a do chrámu sa vstupuje len v dňoch sviatočných
– Kritikovi- odpoveď na Škultétyho kritiku, kde Krasko krátko a rázne vyjadruje svoj názor → poézia ide z jeho srdca
– Poetika starej lyriky- rada básnikom, aká by mala byť poézia - jasná, veselá aj smutná, básnik však nesmie klamať, poézia by mala pekne znieť, ale aj byť tajomná
– napísal 2 zbierky lyrických básní Nox et
solitudo a Verše (viď porovnanie Krasko a Hviezdoslav) a novelu List mŕtvemu
Janko
JESENSKÝ
(pozn. charakteristika autora a ostatných diel v téme Realizmus v slovenskej literatúre)
Verše
–
prechod medzi realizmom a modernou, básne s ľúbostnou tematikou
– jeho pohľad na ženu je celkom osobný → rovnocenná partnerka mužovi,
jemná a citlivá bytosť
– lásku chápe ako prirodzený ľudský cit a zážitok
– zachytáva dojmy z veľkomesta, kde sa navonok žije
veselo a bezstarostne, ale kde aj radosti majú svoj rub → porovnanie s domovom ho vedie k oslave domova a ospevovaniu jeho
krás
1885-1936
– vo svojich veršoch zobrazuje mravné a filozofické otázky lyrického hrdinu, ktorý je nositeľom symbolistických a dekadentných nálad, je vnútorne rozorvaný, jeho smútky sú motivované skúsenosťami zo života v podmienkach národného a sociálneho útlaku
Keď miznú hmly
– Loď moja- osobné pocity autora, vyjadruje svoju skľúčenosť a
beznádej
– Carmaagnolet mocnému streštencovi- revolučná báseň
Rosou a tŕním
– motív neplnosti života, odsudzuje
spoločnosť, život a smrť, vytvára víziu lepšej budúcnosti, verí, že príde zmena