Slovenská próza po roku 1945
Slovenská próza po roku 1945
1945 – 1948
- V tomto období
vychádzala priečinková literatúra
- Margita Figuli, Fraňo Kráľ, František Hečko- Červené víno
- Obdobie vojny a podobu S.N.P opísali vo svojich dielach
Peter Jilemnický – Kronika, Dominik Tatarka –
Farská republika
1948 – 1954
- Vzniká zväz slovenských
spisovateľov, ktorý dohliada na dodržiavanie predpísaných tém
- V tomto období vznikajú dominantné diela, schematizmus
František Hečko – Drevená dedina
- Vychádzajú aj diela opisujúce S.N.P
Vladimír Mináč –
Smrť chodí po horách
- Komunistická strana vypracovala premyslený systém voči neposlušným spisovateľom (nesmeli
publikovať, problémy v občianskom uplatnení sa, ich rod. príslušníkov prípadne ich samotných väznili)
- K najrafinovanejším
formám zastrašovania patrilo uprednostňovanie robotníckych autorov pred vzdelanými profesionálmi
- K typickým žánrom patrí
budovateľský román
1954 – 1956
- Rok 1954 je označovaný za začiatok ,, odmäku,, v slovenskej
próze
Alfonz Bednár – Sklený vrch
1956 – 1968
- Nastáva uvoľnenie, experimentovanie v literatúre
- Mladá generácia nadväzuje na existencionalizmus, ponára sa do ľudskej
psychiky, erotizuje prózu
- Začali vychádzať 3 nové literárne časopisy – Mladá tvorba, Revne slovenskej literatúry,
Romboid
- Autori sa nevyhýbali téme vojny, fašizmu, antisemitizmu,
Rudolf Jašík – Námestie svätej
Alžbety
- Niektorý spisovatelia vytriezveli z budovateľského opojenia
Dominik Tatarka – Démon
súhlasu
Ladislav Mňačko – Oneskorené reportáže
- V tomto období debutujú mladý
autori
Ján Johanides, Vincent Šikula, Rudolf Sloboda, Peter Jaroš, Jaroslava Blažková . . .
1968 – 70 roky
- Po augustových dňoch v roku 1968 odchádzajú do exilu spisovatelia Mňačko, Blašková a iní.
- Títo autori publikujú v zahraničí a vytvárajú tak exilový prúd slovenskej literatúry.
- V období
normalizácie boli z literárneho života vyradený talentovaný spisovatelia : Hykisch, Lenčo, Johanides, Šikula, Lasica, Satinský
- Bolo
zastavené vydávanie literárnych časopisov – Kultúrny život, Literárny týždenník
- Niektorý spisovatelia
vydávajú svoje diela samizdatovo – samizdatový a disidenský prúd : Dominik Tatarka, Hana Ponická . .
-
V oficiálnom prúde pôsobili autori, ktorí mali podporu režimu i ďalší, ktorí napríklad začali písať historický román, ako formu
úniku predpísanými témami – Vincent Šikula, Peter Jaroš, Ladislav Ballek, Anton Hykisch
- V 70 rokoch sa
spisovatelia utiekajú do absurdity a tieto témy komunistický cenzori zakazovali.
70 roky – 1989
-
Výrazným trendom slovenskej prózy bolo sústredenia sa na určitý región a jeho špecifiká
Východné Slovensko – Milka
Zimková
Záhorie – Štefan Moravčík
Zamagurie – Peter Glocko
Orava –
Ján Johanides, Oľga Feldeková
Modra a Pezinok – Vincent Šikula
Južné SVK – Ladislav
Balek
Hybe – Peter Jaroš
FRANTIŠEK HEČKO
Červené víno
– Vrchol socialistického realizmu. Tri generácie – patriarchálni Michal a Verona, ich syn Mikuláš, dcéra Jozefa, ale najmä
syn Urban jeho deti Marek a Magdaléna.
Hečko využíva jazykové prostriedky, ktoré sa používajú v tomto prostredí. Mladí Urban
a Kristína Habdžovci (Hečkovi rodičia) musia odísť zo starootcovkého domu, pretože starí Habdžovci nechcú medzi seba prijať chodobnú
nevestu Kristínu. Silvester Bolebruch závidí Urbanovi šťastie a Kristínu, ktorú miloval. Urban odchádza do vojny, Kristíne pomáha 14
ročný syn. Trú biedu, Kristína ide prosiť Habdžovcov o jedlo, ale starý H odmietne. Prababička Kristíne pomôže, pri ceste naspäť
zamrzne. Potom sa ozve svedomie aj v jej synovi Michalovi a aj on pomôže Kristíne. Urban sa vracia z vojny. Jeho syn Marek si začne s Luciou
Bolebruchovou. Žijú stále chudobne. Marek sa stane najlepším žiakom, odchádza študovať do Prahy. Urbanov otec Michal zomiera. Urbanovi nikdy
neodpustil. Zatiaľ čo je Marek na vojne, Kristína aj Urban zomrú. Marek vstupuje do KSČ a s Luciou odchádzajú z veľkostatku.
Drevená dedina
DOMINIK TATARKA
Panna
zázračnica – Anabella, hrdinka novely, je postavou, ktorá pôsobí spočiatku ako stará známa. Prichádza akoby z nášho sveta,
ticho vojde do bratislavskej železničnej stanice, aby ju ohlušil úder zvuku. Prichádza počas vojny. Anabella vsúva ruku do ruky Tristana.
Preľaknutá sirénou ohlasujúcou nálet s ním beží ulicou. Tristan, mladý umelec, svoj zážitok s ňou pretaví do príbehu o zrodení
osudovej ženy. Jeho priatelia, básnici, sochári, maliari, všetci tí, ktorí hľadajú únik pred realitou v imaginácií umenia, mu radi uveria.
Anabella príma pozvania. Každý z nich chce Anabellu pre seba. Naätie medzi nimi sa stupňuje. A ona predsa utečie. Urobí sa mŕtvou pre tento
svet. Umrie v divoko blčiacom náručí každého z jej obdivovateľov. Posiela im svoju posmrtnú masku. Tatarka nemohol svoj príbeh ukončiť
inak. Chcel ponechať mladým mužom nádej.
Farská republika
VLADIMÍR
MINÁČ
Generácia – Romanová trilógia – Dlhý čas čakania, Živí a mŕtvi, Zvony
zvonia na deň
Využitie reťazového, kompozičného princípu. Zobrazuje v nej život slovenskej spoločnosti vo vojnových
rokoch, počas S.N.P.
Prvá Časť trilógie je obrazom života v Slovenskom štáte počas vojny, obrazom fašizmu, ľudských osudov. Román
zaľudňujú tri druhy postáv podľa ich vzťahu k fašizmu. Jedna skupina sa od neho dištancuje a žije v očakávaní zmien. Ďalšie skupina
je rozličnými spôsobmi s fašizmom spojená. A napokon tretia skupina zmýšľaním i konaním otvorene proti fašizmu. Román sa konči
vypuknutím S.N.P.
V druhej časti sa po dlhom čase očakávania dej dáva do pohybu. Kladie sa tu dôraz nie len na ľudské činy nacistov,
ale aj na vykreslenie ľudí, ktorí sa snažili ťažiť u účasti povstania.
Záverečná časť trilógie na deň zaberá obdobie od
februára 1946 do februára 1948. Autor sa v nej sústreďuje na najdôležitejšie spoločenské javy týchto rokov. Niektorí sa v novom živote
uplatnili, iný prežívajú trpký pocit zbytočnosti.
ALFONZ BEDNÁR
Kolíska
Sklený vrch – Je písaný v prvej osobe formou denníka postavy Emy Klaasovej.
Je to povstalecký román. Román s tajomstvom.
Hlavnou hrdinkou je Ema Klaasová, ktorá žije so svojím manželom Jožom Solanom
a spoločne prežívajú úspechy i neúspechy spojené s výstavbou hydroelektrárne. Epický čas románu trvá jednu noc, je ním Jožovo
čítanie denníka od nedeľného večera – Emina nehoda, do pondelkového rána – telefonická správa o Eminej smrti. Román konči epilógom,
ktorý uzatvára tragický manželský príbeh. Príbeh tvoria denníkové záznamy hlavnej hrdinky a zároveň rozprávačky Emy. S nedávnymi
životnými osudmi Emy sa čitateľ zoznamuje spoločne s Jožom Solanom, ktorý čítajúc denník spoznáva manželkinu utajovanú minulosť.
Denník písaný v rokoch 1951 – 1952 zobrazuje a konfrotuje udalosti z obdobia SNP, z roku 1947 a zo súčasnosti, ktorú prezentuje stavba
hydroelektrárne. Spomínanie je zviazané s tromi pobytmi v Tichej doline – symbolizovala porozumenie, hrdinstvo a ľudskú solidaritu. Práve
tam Ema prežívala ľúbostný cit k Milanovi Kališovi, ktorý ako partizán zahynul za neznámych okolností tesne pred oslobodením.
LADISLAV MŇAČKO
Smrť sa volá Engelchen
Ako chutí
moc
RUDOLF JAŠÍK
Námestia svätej Alžbety
LADISLAV ŤAŽKÝ
Amenmária
Pivnica
plná vlkov
Zones.sk – Zóny pre každého študenta