Slovenská próza po roku 1945

Slovenský jazyk » Literatúra

Autor: maturanti
Typ práce: Učebné poznámky
Dátum: 22.08.2012
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 994 slov
Počet zobrazení: 9 109
Tlačení: 510
Uložení: 572
Slovenská próza po roku 1945
 
1945 – 1948
-  V tomto období vychádzala priečinková literatúra
Margita Figuli, Fraňo Kráľ, František Hečko- Červené víno
 
-  Obdobie vojny a podobu S.N.P opísali vo svojich dielach
Peter Jilemnický – Kronika, Dominik Tatarka – Farská republika
 
1948 – 1954
-  Vzniká zväz slovenských spisovateľov, ktorý dohliada na dodržiavanie predpísaných tém
-  V tomto období vznikajú dominantné diela, schematizmus
František Hečko – Drevená dedina
-  Vychádzajú aj diela opisujúce S.N.P
Vladimír Mináč – Smrť chodí po horách
-  Komunistická strana vypracovala premyslený systém voči neposlušným spisovateľom (nesmeli publikovať, problémy v občianskom uplatnení sa, ich rod. príslušníkov prípadne ich samotných väznili)
-  K najrafinovanejším formám zastrašovania patrilo uprednostňovanie robotníckych autorov pred vzdelanými profesionálmi
-  K typickým žánrom patrí budovateľský román
 
1954 – 1956
-  Rok 1954 je označovaný za začiatok ,, odmäku,, v slovenskej próze
Alfonz Bednár – Sklený vrch
 
1956 – 1968
-  Nastáva uvoľnenie, experimentovanie v literatúre
-  Mladá generácia nadväzuje na existencionalizmus, ponára sa do ľudskej psychiky, erotizuje prózu
-  Začali vychádzať 3 nové literárne časopisy – Mladá tvorba, Revne slovenskej literatúry, Romboid
-  Autori sa nevyhýbali téme vojny, fašizmu, antisemitizmu,
Rudolf Jašík – Námestie svätej Alžbety
-  Niektorý spisovatelia vytriezveli z budovateľského opojenia
Dominik Tatarka – Démon súhlasu
Ladislav Mňačko – Oneskorené reportáže
-  V tomto období debutujú mladý autori
Ján Johanides, Vincent Šikula, Rudolf Sloboda, Peter Jaroš, Jaroslava Blažková . . .
 
1968 – 70 roky
-  Po augustových dňoch v roku 1968 odchádzajú do exilu spisovatelia Mňačko, Blašková a iní.
-  Títo autori publikujú v zahraničí a vytvárajú tak exilový prúd slovenskej literatúry.
-  V období normalizácie boli z literárneho života vyradený talentovaný spisovatelia : Hykisch, Lenčo, Johanides, Šikula, Lasica, Satinský
-  Bolo zastavené vydávanie literárnych časopisov – Kultúrny život, Literárny týždenník
-   Niektorý spisovatelia vydávajú svoje diela samizdatovo – samizdatový a disidenský prúd : Dominik Tatarka, Hana Ponická . .
-  V oficiálnom prúde pôsobili autori, ktorí mali podporu režimu i ďalší, ktorí napríklad začali písať historický román, ako formu úniku predpísanými témami – Vincent Šikula, Peter Jaroš, Ladislav Ballek, Anton Hykisch
-  V 70 rokoch sa spisovatelia utiekajú do absurdity a tieto témy komunistický cenzori zakazovali.
 
70 roky – 1989
-  Výrazným trendom slovenskej prózy bolo sústredenia sa na určitý región a jeho špecifiká
Východné Slovensko – Milka Zimková
Záhorie – Štefan Moravčík
Zamagurie – Peter Glocko
Orava – Ján Johanides, Oľga Feldeková
Modra a Pezinok – Vincent Šikula
Južné SVK – Ladislav Balek
Hybe – Peter Jaroš
 
FRANTIŠEK HEČKO
Červené víno – Vrchol socialistického realizmu. Tri generácie – patriarchálni Michal a Verona, ich syn Mikuláš, dcéra Jozefa, ale najmä syn Urban  jeho deti Marek a Magdaléna.
Hečko využíva jazykové prostriedky, ktoré sa používajú v tomto prostredí. Mladí Urban a Kristína Habdžovci (Hečkovi rodičia) musia odísť zo starootcovkého domu, pretože starí Habdžovci nechcú medzi seba prijať chodobnú nevestu Kristínu. Silvester Bolebruch závidí Urbanovi šťastie a Kristínu, ktorú miloval. Urban odchádza do vojny, Kristíne pomáha 14 ročný syn. Trú biedu, Kristína ide prosiť Habdžovcov  o jedlo, ale starý H odmietne. Prababička Kristíne pomôže, pri ceste naspäť zamrzne. Potom sa ozve svedomie aj v jej synovi Michalovi a aj on pomôže Kristíne. Urban sa vracia z vojny. Jeho syn Marek si začne s Luciou Bolebruchovou. Žijú stále chudobne. Marek sa stane najlepším žiakom, odchádza študovať do Prahy. Urbanov otec Michal zomiera. Urbanovi nikdy neodpustil. Zatiaľ čo je Marek na vojne, Kristína aj Urban zomrú. Marek vstupuje do KSČ a s Luciou odchádzajú z veľkostatku.
Drevená dedina
 
DOMINIK TATARKA
Panna zázračnica – Anabella, hrdinka novely, je postavou, ktorá pôsobí spočiatku ako stará známa. Prichádza akoby z nášho sveta, ticho vojde do bratislavskej železničnej stanice, aby ju ohlušil úder zvuku. Prichádza počas vojny. Anabella vsúva ruku do ruky Tristana. Preľaknutá sirénou ohlasujúcou nálet s ním beží ulicou. Tristan, mladý umelec, svoj zážitok s ňou pretaví do  príbehu o zrodení osudovej ženy. Jeho priatelia, básnici, sochári, maliari, všetci tí, ktorí hľadajú únik pred realitou v imaginácií umenia, mu radi uveria. Anabella príma pozvania. Každý z nich chce Anabellu pre seba. Naätie medzi nimi sa stupňuje. A ona predsa utečie. Urobí sa mŕtvou pre tento svet. Umrie v divoko blčiacom náručí každého z jej obdivovateľov. Posiela im svoju posmrtnú masku. Tatarka nemohol svoj príbeh ukončiť inak. Chcel ponechať mladým mužom nádej.
Farská republika
 
VLADIMÍR MINÁČ
Generácia – Romanová trilógia – Dlhý čas čakania, Živí a mŕtvi, Zvony zvonia na deň
Využitie reťazového, kompozičného princípu. Zobrazuje v nej život slovenskej spoločnosti vo vojnových rokoch, počas S.N.P.
Prvá Časť trilógie je obrazom života v Slovenskom štáte počas vojny, obrazom fašizmu, ľudských osudov. Román zaľudňujú tri druhy postáv podľa ich vzťahu k fašizmu. Jedna skupina sa od neho dištancuje a žije v očakávaní zmien. Ďalšie skupina je rozličnými spôsobmi s fašizmom spojená. A napokon tretia skupina zmýšľaním i konaním otvorene proti fašizmu. Román sa konči vypuknutím S.N.P.
V druhej časti sa po dlhom čase očakávania dej dáva do pohybu. Kladie sa tu dôraz nie len na ľudské činy nacistov, ale aj na vykreslenie ľudí, ktorí sa snažili ťažiť u účasti povstania.
Záverečná časť trilógie na deň zaberá obdobie od februára 1946 do februára 1948. Autor sa v nej sústreďuje na najdôležitejšie spoločenské javy týchto rokov. Niektorí sa v novom živote uplatnili, iný prežívajú trpký pocit zbytočnosti.
 
ALFONZ BEDNÁR
Kolíska
Sklený vrch – Je písaný v prvej osobe formou denníka postavy Emy Klaasovej. Je to povstalecký román. Román s tajomstvom.
Hlavnou hrdinkou je Ema Klaasová, ktorá žije so svojím manželom Jožom Solanom a spoločne prežívajú úspechy i neúspechy spojené s výstavbou hydroelektrárne. Epický čas románu trvá jednu noc, je ním Jožovo čítanie denníka od nedeľného večera – Emina nehoda, do pondelkového rána – telefonická správa o Eminej smrti. Román konči epilógom, ktorý uzatvára tragický manželský príbeh. Príbeh tvoria denníkové záznamy hlavnej hrdinky a zároveň rozprávačky Emy. S nedávnymi životnými osudmi Emy sa čitateľ zoznamuje spoločne s Jožom Solanom, ktorý čítajúc denník spoznáva manželkinu utajovanú minulosť. Denník písaný v rokoch 1951 – 1952 zobrazuje a konfrotuje udalosti z obdobia SNP, z roku 1947 a zo súčasnosti, ktorú prezentuje stavba hydroelektrárne. Spomínanie je zviazané s tromi pobytmi v Tichej doline – symbolizovala porozumenie, hrdinstvo a ľudskú solidaritu. Práve tam Ema prežívala ľúbostný cit k Milanovi Kališovi, ktorý ako partizán zahynul za neznámych okolností tesne pred oslobodením.
 
LADISLAV MŇAČKO
Smrť sa volá Engelchen
Ako chutí moc
 
RUDOLF JAŠÍK
Námestia svätej Alžbety
 
LADISLAV ŤAŽKÝ
Amenmária
Pivnica plná vlkov

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Slovenský jazyk » Literatúra

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.025 s.
Zavrieť reklamu