Modely finančného plánovania. Dlhodobé a krátkodobé finančné plánovanie.
Finančné plánovanie je proces zahŕňajúci tvorbu finančných cieľov podniku a súhrn opatrení, činností na ich dosiahnutie. Je integrálnou súčasťou komplexného podnikového plánu a významným nástrojom finančného riadenia. Výsledkom finančného plánovania je finančný plán.
Finančný plán - základný dokument finančného plánovania podniku, v ktorom je proti sebe postavená súčasná a budúca potreba finančných prostriedkov a momentálne existujúce a budúce očakávané zdroje na ich krytie, t.j. na určité obdobie vopred rozpočítané príjmy a výdavky. Podnik prostredníctvom finančného plánu verifikuje finančné dôsledky prijatých rozhodnutí v ostatných čiastkových plánoch a zároveň pôsobí na efektívne využívanie výrobných činiteľov. Z hľadiska časového horizontu je finančný plán súčasťou všetkých subsystémov plánu podniku. Vo všeobecnosti platí, čím je plánovací horizont kratší, tým vyšší je stupeň istoty a presnosti plánu. Ak má byť plán podniku vypracovaný včas a kvalitne, musia sa zabezpečiť väzby a prepojenia medzi jednotlivými čiastkovými plánmi.
Zásady dobrého plánovania
– znalosť trhovej situácie (na podnikovom čiastkovom trhu)
– predvídanie vývoja na čiastkovom trhu
– musí pokrývať všetky útvary podniku
– časová a vecná zladenosť
– musia sa na ňom podieľať všetci zamestnanci všetkých útvarov
– plánovací proces musí byť trvalým plánovacím procesom
– zásada pružnosti
Z hľadiska časového horizontu môže byť finančný plán súčasťou dlhodobého (strategického) plánu, strednodobého (business) a krátkodobého plánu.
Dlhodobý finančný plán
– obsahuje finančné rozhodnutia o dlhodobých aktívach a pasívach, ktoré nie vždy možno ľahko zrušiť
– rozhodnutia o potrebe kapitálu, spôsoboch financovania a rozhodnutia o štruktúre zdrojov krytia kapitálovej potreby (optimalizácia finančnej štruktúry)
– sú zložitejšie ako krátkodobé plány
Krátkodobý finančný plán
– obsahuje finančné rozhodnutia o krátkodobých aktívach a pasívach
– súvisia s uskutočnením výrobných, obchodných a ostatných činností podniku
– jednoduchšie ako dlhodobé, nie však menej dôležité
Časové dimenzie
plánovania
1. Periodické plánovanie - vyplýva z nevyhnutnosti plánovať, kontrolovať a hodnotiť
podnik a jeho vnútropodnikové jednotky v relatívne krátkych a súvislých časových periódach, do periodických plánov patria dlhodobý
finančný plán a ročný finančný plán
2. Projektové plánovanie – nutnosť plánovať špecifické a
identifikovateľné projekty, pričom každý z nich má svoj vlastný rozmer (napr. zavedenie nového stroja, rekonštrukcia)
Usmernenie aktivít plánovania z hľadiska obsahu, časového priebehu a zodpovednosti = harmonogram aktivít plánovania – plánovací kalendár.
Závisí od faktorov ako veľkosť podniku, vyrábanej produkcie, odvetvia a pod.
Príklad štruktúry finančného plánu:
– ciele podniku
– základné stratégie
– dlhodobý (strategický) finančný plán a rozpočty
– krátkodobý (ročný) finančný plán
– hodnotenie úrovne finančného plánu, hlásenia a správy o priebehu realizácie plánu, kontrola plnenia plánu
Postupnosť krokov pri tvorbe a realizácii fin. plánu – 1. finančná analýza podniku – 2. formulácia cieľov – 3. základná stratégia – 4. dlhodobý fin. plán – 5. krátkodobý fin. plán a rozpočty – 6. implementácia fin. plánu počas celého plánovacieho obdobia – 7. hodnotenie úrovne plánu, hlásenia o realizácii, úpravy, zmeny.
Východiskom pri tvorbe fin. plánu je podrobná analýza podniku, zameraná úzko na finančný stav, ale mala by poskytnúť vzájomné väzby a vzťahy finančnej a vecnej stránky. Je potrebné analyzovať silné a slabé stránky, príležitosti a riziká.
Finančné ciele
Na základe
finančnej analýzy podnik formuluje svoje ciele, možno stanoviť:
1. široké (všeobecné) ciele – spravidla nie sú vyjadrené číselne, napr. neustály rast trhovej hodnoty podniku
2. špecifické (konkrétne) ciele – vychádzajú zo širokých cieľov a určujú konkrétne úlohy (číselne) na časový horizont fin. plánu (napr. rast objemu tržieb o 4%, úroveň likvidity)
Dlhodobý finančný plán
z hľadiska obsahu zameraný iba na vybrané
oblasti
východiskom tvorby dlhodobého plánu sú finančné ciele, dlhodobý plán predaja, plán výskumu a vývoja a návrhy
projektov.
Obsahuje spravidla:
– projekty plánu
– plán kapitálových výdavkov
– projekt dividendovej politiky
– plán zisku
– finančná bilancia
– plán cash flow
Dominantnou časťou sú projekty plánu (projekty rozvoja podniku)
a plán kapitálových výdavkov – plánové rozhodnutia o dlhodobých investíciách, od ktorých sa očakáva prílev hotovosti
za čas. obdobie dlhšie ako 1 rok. Obsahuje analýzy a techniky, ktoré sa používajú na rozdelenie fin. zdrojov medzi alternatívne
príležitosti.
Rozhodnutia o budúcich investíciách sú dôležité lebo:
– operujú s najväčšími sumami peňazí
– sú spojené s investovaním do fixných aktív
– vyžadujú od manažmentu veľa času
– určujú budúcnosť podniku
– sú často veľmi neisté a rizikové
Krátkodobý finančný plán a rozpočty
Krátkodobý finančný plán súhlasí
s časovým horizontom rozpočtov. Rozpočty obsahujú údaje aké sleduje účtovníctvo, ale namiesto zachytenia minulosti ide o javy
budúce.
Minimálny obsah ročného fin. plánu tvoria tieto časti:
Plán zisku - plánovanie nákladov a
výnosov a zistenie výsledku hospodárenia
– vecný prístup - metóda celkových nákladov, podľa jednotlivých nákladových druhov
– funkčný prístup - metóda nákladov na obrat, člení plán zisku podľa funkcií (oblastí podniku) – výroba, predaj,
správa
Finančná bilancia
– poskytuje prehľad o finančnej situácii podniku (stav a štruktúru aktív a
pasív v istom časovom okamihu); o stave jeho finančnej štruktúry, je zdrojom pre hodnotenie kvality finančného plánu
Plán cash
flow
– poskytuje informácie o príjmoch a výdavkoch podniku, jeho cieľom je plánovať likvidnú polohu
podniku
Plán rozdelenia zisku
– plánovanie použitia zisku
– čistý zisk (po zdanení) sa rozdeľuje takto:
– prídely fondom – zákonný rezervný, sociálny, zvláštny rezervný fond
– ostatné použitie zisku – dividendy, tantiémy
– nerozdelený zisk (zabezpečuje financovanie rozvoja spoločnosti)
Dobrý finančný manažér sa spravidla neuspokojí s vypracovaným fin. plánom, pokiaľ nezistí, aká je jeho úroveň a kvalita (či zabezpečuje prosperitu podniku,...). Na hodnotenie úrovne a kvality vypracovaného finančného plánu možno odporučiť tieto metódy:
a) pomerové finančné ukazovatele – starostlivý výber, predpoklad mať hodnoty na porovnanie,
b) Altmanov model – skóre Z,
c) hodnotenie podľa cieľov (najmä u menších podnikov),
d) ekonomické normály (napr. zisk > tržby > zásoby, ak nerovnosti platia, plán sa hodnotí pozitívne).
Brealey a Myers: "Neexistuje žiadny model alebo postup, ktorý by vystihol všetku zložitosť a nehmatateľnosť, s ktorou sa pri plánovaní stretávame."
Základnou funkciou metód, techník a modelov v procese tvorby finančného plánu je poskytnutie informácií na rozhodovanie a vypracovanie variantných finančných plánov, vychádzajúcich z formulovaných cieľov a rôznych predpokladov o budúcnosti.
1. Metóda percentuálneho podielu na tržbách
– očakávaný objem predajov v plánovanom období prevzatý z plánu predaja (vychádza z predpokladu fixného pomeru medzi jednotlivými položkami fin. bilancie a celkovým objemom tržieb)
– v jednoduchosti ide o to, že sa určí ktoré položky súvahy sú závislé od tržieb, naplánuje sa výška tržieb, potom sa vypočíta aká by mala byť výška jednotlivých položiek súvahy vzhľadom na plánované tržby.
– dáva odpovede na otázky ako:
1. Aké aktíva a v akej štruktúre by mal podnik mať?
2. Koľko kapitálu potrebuje na investovanie a v akej štruktúre?
3. Koľko finančných prostriedkov vygeneruje zo zisku?
2. Metóda pomerových finančných ukazovateľov
– využitie vybraných pomerových ukazovateľov a predpokladaných tržieb pri tvorbe plánu fin. bilancie
– pomerové ukazovatele = vzorové hodnoty, ktoré chce podnik dosiahnuť (napr. špecifické ciele podniku, priemerné ukazovatele za podniky pôsobiace v rovnakom odvetví)
3. Metóda postupného zostavovania rozpočtov
– v krátkodobom plánovaní
– fin. plán nadväzuje na tzv. funkčné rozpočty zodpovedajúce funkciám podniku
– rozpočty sa porovnávajú s pôvodným návrhom fin. plánu a uvádzajú sa do vzájomného súladu
4. Regresná metóda
– nepredpokladá fixný pomer medzi jednotlivými položkami súvahy, ale vychádza zo štatisticky overených údajov a z pomerov medzi položkami aké boli zaznamenané medzi úspešnými podnikmi
– aplikovateľná aj na dlhší časový horizont
5. Metóda analýzy nulového bodu
– na zisťovanie minimálnej podnikateľskej aktivity (Q=FN/(P-VC)), pod ktorou sa neoplatí vyrábať
6. Globálna metóda
– vychádza z vypracovaných vecných častí plánu (plán predaja, nákupu, výroby,...), z ktorých preberá požadovanú potrebu fin. prostriedkov a výšku vytváraných finančných zdrojov
7. Finančné modely
– model tvorby dlhodobého finančného plánu – vychádza z očakávanej skutočnosti účtovných výkazov východiskového roka, očakávaná skutočnosť sa potom prognózuje pri položkách, ktoré slúžia na formuláciu fin. cieľov
– simulačné modely – vypracovanie viacerých variantov podľa zadaných cieľov a predpokladov, proces tvorby pozostáva z dvoch krokov: 1. formulácia cieľov fin. plánu a ost. parametrov, 2. výpočet jednotlivých položiek fin. plánu z rovníc fin. modelu
– optimalizačné modely – hľadá najlepšie riešenie pri určitých predpokladoch a obmedzeniach (lineárne programovanie)
8. Ostatné metódy
– modely optimalizácie finančnej štruktúry podniku,
– modely dividendovej politiky,
– metódy a modely prevádzkového kapitálu,
– metódy hodnotenia ekonomickej efektívnosti projektov,
– metódy a modely finančného investovania a pod.
Finančné plánovanie je kontinuálny proces, plán nikdy nemožno považovať za finálny, musí sa revidovať podľa toho, ako sa menia podmienky, plnia úlohy a ciele. Úlohou kontroly je hodnotenie návrhu plánu, sledovanie a vyhodnocovanie priebehu a stavu plnenia úloh a cieľov plánu, príprava spoľahlivých informácií pred prijímaním rozhodnutí na zabezpečenie žiadúceho stavu. Kontrola je nevyhnutná (zistenie odchýlok a prijatie adekvátnych opatrení).