Biblia - kniha kníh

Spoločenské vedy » Náboženstvo

Autor: Dievča nany7 (23)
Typ práce: Referát
Dátum: 16.12.2011
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 053 slov
Počet zobrazení: 4 015
Tlačení: 402
Uložení: 465
Biblia - kniha kníh
Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení - Dei verbum hovorí: "Božie slová totiž, vyjadrené ľudskými jazykmi, stali sa podobnými ľudskej reči, tak, ako sa kedysi Slovo večného Otca stalo podobné ľuďom, keď vzalo krehké ľudské telo."  b 13
  Tým Slovom, v ktorom Otec zjavil seba samého je Ježiš Kristus. Z tohto dôvodu mala Cirkev vždy v úcte Božie písma. Vo Svätom písme neprestajne nachádza svoj pokrm a svoju silu, lebo to nie je len ľudské slovo, ale predovšetkým slovo Božie.
 
Biblia je označovaná viacerými názvami:
1. Biblia - z gréckeho biblos, ta biblía - knižočky, spisky. Tento názov hovorí o tom, že Biblia je zbierkou viacerých samostatných spisov, pochádzajúcich od rôznych autorov z rozpätia viac ako 10 storočí, napísaných po hebrejsky, aramejsky a grécky. Postupom času sa táto zbierka začala označovať jedným názvom - Biblia. Pre svoj mimoriadny pôvod a bohatú myšlienkovú náplň si získala jedinečné miesto vo svete literatúry a právom dostala meno Kniha kníh. Po literárnej stránke sú tu zaznamenané historické udalosti, texty zákonov, básnické zbierky, modlitby a piesne, múdroslovné výroky, zbierky listov ...
2. Sväté písmo - názov, ktorý naznačuje, že všetky spisy Biblie boli napísané z vnuknutia Ducha Svätého, a že v nich máme zachytené Božie zjavenie. Biblia nie je len knihou o Bohu, ale aj knihou, v ktorej Boh hovorí priamo k človekovi.
3. Starý a Nový zákon - Starý a Nový testament - názov, ktorý hovorí o zadelení spisov do dvoch skupín. Názov "testament" - pochádza z lat. "testamentum" - zmluva. V knihách Starej zmluvy sa opisuje tá fáza dejín, ktorá sa začala uzavretím zmluvy Boha s Abrahámom a vyvrcholila zmluvou Jahveho s Izraelom na vrchu Sinaj. V knihách Novej zmluvy sa opisuje večná zmluva Boha s celým ľudstvom, ktorú uzavrel Ježiš Kristus svojou krvou na spásu všetkých ľudí.
 
Ako vznikli biblické spisy? Kto je ich skutočným autorom? Čím sa líši táto kniha od všetkých ostatných kníh? Na tieto otázky dáva konkrétnu odpoveď Druhý vatikánsky koncil v dogmatickej konštitúcii o Božom zjavení Dei verbum: "Bohom zjavené pravdy, ktoré sú v knihách Svätého písma vyjadrené a zachované, boli napísané z vnuknutia Ducha Svätého a ako také boli zverené Cirkvi. Na napísanie posvätných kníh si Boh vyvolil ľudí a použil ich tak, že oni uplatnili svoje schopnosti a sily, no On účinkoval v nich a skrze nich, aby napísali ako skutoční autori všetko to a len to, čo On sám chcel. Keďže teda všetko, čo inšpirovaní autori čiže svätopisci tvrdia, treba pokladať za výrok Ducha Svätého, musí sa uznať, že knihy Písma bezpečne, verne a bez omylu učia pravdu, ktorú chcel mať Boh vo Svätom písme zaznačenú na našu spásu..."
  Tento výrok poukazuje na dôležité vlastnosti Svätého písma:
 
1. Inšpirácia - znamená, že biblické spisy boli napísané z vnuknutia Ducha Svätého, označuje mimoriadny Boží vplyv pri vzniku týchto spisov. Slovo "inšpirácia" pochádza z 2Tim 3, 16: "Celé Písmo je Bohom vnuknuté!" Je to kniha Božej a ľudskej spolupráce vo chvíli, keď sa Božie slovo "stáva knihou". Boh použil pri písaní biblických textov ľudského autora, aby pod jeho priamym pôsobením napísal všetko a len to, čo on chcel. Ľudský autor pritom používa pri písaní svoj rozum a slobodnú vôľu, reč, štýl, kultúru. Počína si ako ktorýkoľvek spisovateľ: rozhoduje sa niečo napísať, zbiera si materiál, dáva svojmu dielu definitívnu podobu, vydáva ho. Ale vo všetkých týchto oblastiach pôsobí  na neho Boží zásah.
2. Božie zjavenie - je to obsah Svätého písma.  Dogmatická konštitúcia Dei verbum hovorí, že obsahom Svätého písma sú Bohom zjavené pravdy, cez ktoré "chce Boh vyjadriť seba samého a večné rozhodnutie svojej vôle o spáse ľudí."
3. Neomylnosť - neznamená to, že v Biblii niet omylov z hľadiska historických, alebo prírodných vied, ale týka sa takých právd viery, ktoré sú dôležité pre spásu človeka.
4. Kanonickosť - z gréckeho kanón - norma, meradlo. Je to zoznam biblických kníh, ktoré sú zozbierané v kánone, preto im hovoríme aj kanonické. Spisy SZ prevzala Cirkev od Ježiša Krista a jeho apoštolov ako boli uvedené v gréckom preklade Septuaginty /najstarší preklad SZ do gréčtiny/. Hlavné kritériá, podľa ktorých boli biblické spisy zaradzované do kánonu sú: ich apoštolský pôvod, ich verejné používanie vo väčšine cirkevných obcí a ich súlad s pravidlom viery tradovaným od apoštolov a používaným pri príprave na krst.
Protokanonické spisy: biblické knihy SZ a NZ, ktoré Cirkev hneď prijala bez námietok a diskusií do kánona.
Deuterokanonické spisy: sú tie, ktoré neboli hneď bez prekážok prijaté do kánona.
5. Autentickosť a pseudonymita - hovorí o autoroch biblických spisov. Autentický - pôvodný, pravý - týmto termínom sa vyhlasuje, že daný spis naozaj napísal autor, ktorému sa pripisuje. Pseudonym - s nepravým menom. Za čias helenizmu - od Alexandra Veľkého r. 336 pred Kr. až po vznik Rímskej ríše r. 31 pred Kr. - to bol bežný spôsob písania.  Spočíval v tom, že anonymní autori pripísali svoje dielo vynikajúcim historickým alebo náboženským osobnostiam, aby zabezpečili svojmu dielu väčšiu autoritu. Preto sa niektoré reči pripisujú Mojžišovi, hoci pochádzajú z neskoršieho obdobia; Šalamún je pokladaný za autora Knihy múdrosti a Sirachovcovej.
 
V prípade autorstva biblických spisov hovoríme o prvotnom a druhotnom autorovi. Prvotným autorom Biblie je BOH, druhotným autorom je ČLOVEK.
 
Rozdelenie Biblie na hlavy a verše prešlo vývojom. Dnešné rozdelenie na hlavy sa pripisuje canterburskému arcibiskupovi Štefanovi Langtonovi. Pôvodcom číslovania na verše je francúz Róbert Estiene. Celá Biblia má 1189 kapitol - SZ - 929; NZ - 260; najdlhšia kapitola - Ž 119; najkratšia kapitola - Ž  117
 
Rozdelenie biblických kníh:
a/ Spisy SZ: Dejepisné - Gn, Ex, Lv, Nm, Dt, Joz, Sdc, Rút, 1.-2. Sam, 1.-2. Kr, 1.-2. Krn, Ezd, Neh, Tob, Jdt, Est, 1.-2. Mach
Poučné - Job, Ž, Prís, Kaz, Pies, Múd, Sir
Prorocké - Veľkí proroci: Iz, Jer /spolu s Nár a Bar/, Ez, Dan
Malí proroci: Oz, Joel, Am, Abd, Jon, Mich, Nah, Hab, Sof, Ag, Zach, Mal
b/ Spisy NZ: Dejepisné - Mt, Mk, Lk, Jn, Sk
  Poučné - Listy sv. Pavla - Rim, 1Kor, 2Kor, Gal, Ef, Flp, Kol, 1Sol, 1Tim, 2Tim, Tít, Flm, Hebr; Katolícke listy - Jak, 1Pt, 2Pt, 1Jn, 2Jn, 3Jn, Júd, Hebr 
Prorocké - Zjv
 
  Cirkev už v apoštolskej dobe zdôrazňovala jednotu SZ a NZ. SZ obsahuje veľa predobrazov toho, čo Boh uskutočnil v plnosti času v osobe JK. NZ vyžaduje, aby bol čítaný vo svetle SZ. Podľa starého výroku sa NZ skrýva v SZ a SZ sa odhaľuje v NZ. Dogmatická konštitúcia Dei verbum odporúča: "Štúdium Svätého písma nech je akoby dušou posvätnej teológie. Ale to isté slovo Písma je zdravým pokrmom a svätou posilou aj pre službu slova - čiže pre pastoračnú kazateľskú činnosť, katechézu a pre každé kresťanské poučovanie, v ktorej má mať liturgická homília prvoradé miesto."

NOVÝ ZÁKON
Charakteristika evanjelií a ich historický vývoj
  Slovo "evanjelium" pochádza z gréckeho slova "euangélion" a znamená "dobrú zvesť", "radostnú zvesť", alebo "posolstvo spásy". V grécko-rímskom svete označuje tento pojem dobrú správu, ktorá sa odovzdáva ľudu a vladárom, obzvlášť posolstvo o víťazstve. V Novom zákone slovo Evanjelium znamená predovšetkým radostnú zvesť, ktorá sa týka našej spásy. Evanjelium nie je reportážou, alebo kronikou zo života Ježiša Krista. Ani nebolo napísané hneď po jeho smrti. Na základe literárneho štúdia rozdeľujeme vývoj evanjelií do troch etáp:
a) Prvá etapa sa týka verejného života Ježiša Krista a končí sa jeho smrťou a zmŕtvychvstaním. Ježiš bol prvý, ktorý ľuďom ústne hlásal radostnú zvesť o Božom kráľovstve. Vytvoril si skupinu Dvanástich, ktorým podrobnejšie vysvetľoval svoje učenie. Ježišovo učenie sa stalo niečím novým a ohlasoval ho s autoritou, ktorá bola vyššia ako autorita Mojžiša alebo prorokov.
b) Druhá etapa sa týka ohlasovania radostnej zvesti apoštolmi. Apoštoli zostali ohromení  osobou Ježiša Krista, aj keď pravdepodobne počas jeho života naplno nechápali význam jeho slov. Až udalosti Veľkej noci - Ježišova smrť a zmŕtvychvstanie - im otvorili oči a umožnili nový pohľad na osobu a učenie Ježiša Krista. Začali jasnejšie chápať kto je Ježiš Kristus a aký je význam jeho slov. Stretnutie so Zmŕtvychvstalým a prijatie darov Ducha Svätého spôsobilo v apoštoloch nový obrat a zmenu ich doterajšieho života. Hlavným obsahom ich kázania bola radostná zvesť o tom, že Ježiš, ktorý zomrel, žije! Na základe svedectva apoštolov sa v tomto období začali formovať prvé kresťanské komunity v Judsku, Samárii, v Malej Ázii a neskôr aj v oblasti stredomoria. Udalosti z Ježišovho života sa v tomto období podávali ústne. Preto dané obdobie nazývame aj obdobím ústnej tradície. Prostredníctvom ústneho podania si prvotná Cirkev zachovala Ježišove slová a skutky, ktoré boli pre nich významné. Nachádzala v nich odpoveď na rôzne potreby týkajúce sa slávenia liturgie (krst, Eucharistia), vyučovania veriacich, misionárskeho ohlasovania židom a pohanom. Takto sa postupne fixovali, najskôr ústne a neskôr aj písomne, Ježišove slová, rozprávania o zázrakoch, správa o jeho umučení atď.
c) Tretiu etapu tvorí samotné dielo evanjelistov. Postupom času sa očití svedkovia vytrácali a novovzniknutá Cirkev cítila naliehavú potrebu zaznamenať aj písomne to, čo bolo podávané ústne, aby základy kresťanskej viery boli jasné, pevné a schopné. Dielo evanjelistov si vyžadovalo zozbieranie všetkých ústnych a písomných materiálov, ktoré v tom čase existovali a zároveň aj veľkú citlivosť na rôzne potreby komunity. Vznikli 4 evanjeliá, z ktorých prvé tri (Marek, Matúš, Lukáš) sú veľmi podobné obsahom i štruktúrou. Preto ich nazývame synoptické evanjeliá (z gréc. synopsis - celkový pohľad, prehľad). Podľa mnohých exegétov, prvým spisovateľom, ktorý zostavil evanjelium bol Marek. Čerpal z ústnej tradície a aj z niektorých písomných zbierok. Marek sa neobmedzil len na objektívne podanie udalostí okolo Ježiša Krista, ale vyzýva svojho čitateľa k viere. Okrem Marka napísali evanjeliá aj Matúš, Lukáš a Ján. Každý z týchto evanjelistov ponúka svoj vlastný pohľad na Ježišovo tajomstvo, pretože každý autor písal pre inú skupinu ľudí, ktorá mala svoje potreby a svoje starosti.
 
MAREK - bol synom zámožnej vdovy, u ktorej sa zhromažďovalo prvé kresťanské spoločenstvo. Podľa starokresťanskej tradície napísal svoje evanjelium v Ríme na základe kázania sv. Petra okolo r. 65-70 po Kr. a mal v úmysle prispôsobiť palestínsku tradíciu o Ježišovi, aby bola prístupná kresťanom obráteným z pohanstva, preto vysvetľuje niektoré židovské zvyky. Jeho evanjelium je označované symbolom leva, lebo začína správou o účinkovaní Jána Krstiteľa na púšti. Lev je zviera púšte. Marek viac ako iní evanjelisti opisuje city a dojmy osôb, aj samotného Ježiša ("zľutoval sa nad ním", "s hnevom si ich premeral", "namrzený povedal", "s láskou naňho pozrel"...) a podčiarkuje Ježišovu ľudskú stránku (je hladný a smädný, je unavený a spí). V jeho evanjeliu prevyšujú Ježišove činy, kým jeho reči ustupujú do úzadia.
 
MATÚŠ - jeho meno znamená "dar Jahveho". Bol jedným z apoštolov, ktorého Ježiš povolal od mýta v Kafarnaume. Vo SP je označovaný aj menom LÉVI.
Povolanie Matúša : Mt 9, 9-13
Jeho evanjelium je označované symbolom človeka, lebo ho začína rodokmeňom, teda ľudským pôvodom Ježiša Krista. Evanjelium napísal okolo r. 80-90 po Kr. v Sýrii  (najpravdepodobnejšie v Antiochii) pre grécky hovoriace kresťanské spoločenstvo, v ktorom veľa veriacich pochádzalo zo židovského prostredia, preto používa hebrejské slová a židovské výrazy. Evanjelista predstavuje Ježiša ako Abrahámovho potomka, prisľúbeného Mesiáša, čo dokazuje aj citátmi zo SZ. Tohto Mesiáša však od začiatku vodcovia židovského národa zavrhli, kým hriešnici a pohania ho prijali. Matúš hovorí o najväčšom Božom prikázaní - prikázaní lásky, ktoré sa vzťahuje nielen na blížnych ale aj na nepriateľov.
 
LUKÁŠ - podľa starokresťankej tradície pochádzal z pohanstva a bol lekárom, čo potvrdzuje aj fakt, že používa odbornú lekársku terminológiu a opisuje bezchybne rozličné choroby a uzdravenia. Symbolom Lukášovho evanjelia je býk, lebo rozprávanie začína opisom Zachariášovej obety v chráme. Býk bol obetným zvieraťom. Evanjelium napísal pre mimopalestínskych kresťanov, pocházajúcich z pohanstva, pravdepodobne okolo r. 80-90 po Kr. Ako konkrétneho adresáta oslovuje istého Teofila, popredného muža, o ktorom sa hovorí aj v Sk. Tento predhovor jasne poukazuje na to, že evanjelium nie je nejakým ľudovým rozprávaním, ale dielom doloženým vierohodnými svedectvami. Lukáš predstavuje Ježiša ako záchrancu stratených, zástancu chudobných a sociálne opovrhovaných, vyzdvihuje osobitnú pozornosť, ktorú Ježiš venoval ženám.
 
JÁN - bol synom galilejského rybára Zebedeja a Ježiš ho povolal spolu s bratom Jakubom. Nazval ich "synovia hromu" pravdepodobne pre ich vznetlivú povahu. Hovorí sa o ňom ako o "učeníkovi, ktorého Ježiš miloval" a zveril mu aj svoju Matku. Symbolom jeho evanjelia je orol, lebo Ján používa vzletný štýl. Jeho evanjelium je napísané pre kresťanov, ktorí už majú základné poznatky o Ježišovi. Bolo napísané pravdepodobne medzi r. 90-100 po Kr. Ján bol počas Domiciánovho prenasledovania poslaný do vyhnanstva na ostrov Patmos, kde napísal Zjv. Zomrel prirodzenou smrťou na konci 1. stor. v Efeze. Zdôrazňuje čitateľom, aby verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn a aby vierou mali život v jeho mene.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 5)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Spoločenské vedy » Náboženstvo

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.014