– začiatky filozofie sa objavujú v 6. storočí pred naším letopočtom v gréckych kolóniách
– 3
obdobia:
1) Raná (prírodná) filozofia
– 6.st. pred n.l. – 4. st. pred n.l.
– Milétska škola, Pytagoras, Herakleitos,
Eleátska škola, Poeleátska, atomisti, sofisti
2) Klasická (vrcholná) filozofia
– 5.st. pred n.l. – 322 pred n.l.
– Sokrates,
Platón, Aristoteles
3) Poklasická (helenistická) filozofia
– 322pred n.l. – 6st. n.l.
– Stoici, Skeptici, Novoplatonizmus + rímska filozofia
– prírodná
– zaoberá sa otázkami bytia, prechod od mýtu k logu
– arché = spoločný počiatok
– Milétska škola – Táles z Miléta (za prameň pohybu a života považoval vodu)
– Anaximandros (zaviedol arché, apeiron =za počiatok vecí považoval neobmedzené)
– Anaximenes ( za arché považoval vzduch)
– Pytagorejci – Pytagoras – založil filozofickú školu v osade Krotón (mala povahu spolku)
– matematika: poučka o súčte uhlov v trojuholníku, Pytagorova veta
– akustika: závislosť medzi dĺžkou napnutím struny a výškou tónu
– chceli
poznaním sveta pripraviť elitu spoločnosti na funkciu vládcu a udržať tak
v rukách aristokracie slabnúci vplyv
– filozofia má zdokonaľovať človeka a viesť ho k sebaovládaniu, poskytovať mu vedomosti
– sebaovládanie vedie k múdrosti, múdrosť je dokonalá znalosť čísel
– za základ sveta považujú číslo (číselný zákon), svet spočíva v nemenných číselných
pomeroch (1 – bod,
2 – priamka, 3 – trojuholník,10- guľa – dokonalosť)
– protikladom je nekonečnosť a konečnosť = párne a nepárne čísla
– telo je pasívna látka, duša je aktívna (po smrti duša vandruje podľa zásluh, prevteľuje)
– morálne je nasledovanie Boha
– v strede sveta je oheň, okolo neho sa v kruhu pohybuje Zem a ostatné planéty
Eleátska škola – založená v meste Elea
v južnom Taliansku
– ich učenie vychádza z monistického predpokladu jedinej podstaty veci
– Xenofanes – zakladateľ, filozof, básnik
– popiera existenciu viacerých bohov (vymysleli si ich ľudia)
– tvrdil že existuje len jeden Boh a stotožňuje ho s prírodou = panteizmus
– Parmenides – metafyzik, popiera pohyb
– za základ sveta považuje nehybné jediné božské bytie, ktoré
stotožňuje s myslením
– bytie je a nebytie nie je, preto nie je možný pohyb alebo zmena, lebo
bytie by sa mohlo zmeniť len na
nebytie
– Zenón z Eley – pravdivé bytie je jediné nehybné, poznané rozumom a nie zmyslami
– pohyb nepatrí k pravdivému bytiu,
ale len zmyslovému vnímaniu, preto
sa usiluje apóriami (bezvýchodisková situácia) pohyb vyvrátiť, poprieť
1. námietka proti pohybu = dichotómia ... rozpolovanie
2. Achilles a korytnačka
3. Šíp (v každom bode letu šíp stojí)
4. Štadión
– pohyb je súčet stavov kľudu
– učenie bolo zamerané proti dialektike Herakleita z Efezu
Herakleitos z Efezu = temný filozof,
dialektik (zakladateľ)
– dielo: O prírode
– arché = oheň
– pohyb je základom bytia, všetko sa neustále mení „Panta Rei“
– duša človeka je iskra z božieho ohňa
– oheň je večný, tak aj život je večný – Život a smrť sú len prechodné fázy
– sformuloval zákon jednoty a boja protikladov (všetko sa mení, veci prechádzajú
do svojich protikladov – deň/noc,
studené/teplé, život/smrť...)
– premeny zapaľujúceho a zhasínajúceho sa ohňa má svoju zákonitosť
– na vyjadrenie skrytej
jednoty sveta používa logos = základné princípy sveta
Poeleatská filozofia – Empedokles – arché = 4 živly (voda, vzduch,
oheň, zem)
– spájaním živlov pôsobením lásky veci vznikajú, nenávisti zanikajú
– Anaxagoras – arché = semená vecí
– každá vec mala svoju vlastnú pralátku. Na začiatku bol chaos
pralátok, ale ich pohyb a roztriedenie spôsobil nús (svetový
rozum)
– pluralista
Atomisti – Leukippos – zakladateľ, vytvoril prvé učenie o atómoch a prázdnom priestore
– Demokritos z Abdér – dielo: Malé usporiadanie vesmíru
– súcno = zložené z množstva, ktoré nazval atomos
– atomos = nezanikajú, nie sú deliteľné, hmotné častice, v pohybe
– zhluky atómov vznikajú ich rôznym pohybom a vrážaním = vznik vecí
– determinizmus – všetko je určené predchádzajúcimi príčinami
– všetko je z atómov (aj duša, po smrti sa rozplynie na atómy)
– materialistický systém
– zmyslové poznanie je temné, rozumovým môžeme spoznať atómy
Sofisti – tvoria
prechod od prírodnej filozofie ku klasickej
– učitelia múdrosti, pôsobili v Grécku
– učili: dobre argumentovať, vytvárať argumenty, umenie sporu, rétoriku
– agnostici
– relativizácia pravdy (subjektivizácia) = „Neexistuje žiadna objektívna miera
veci,
pravda je len subjektívna“
– Gorgias – „Nič nie je“ „Ak aj niečo je, nemožno to poznať“
„Ak to aj možno
poznať, nemožno to vysvetliť blížnemu“
– Protagoras – učil, ako presadiť v politike práve svoju vec
– človek je mierou všetkých vecí, neexistuje absolútna pravda, iba subjektívna
– Prodikos, Kritias, Trasimachos
– Sokrates - filozofia sa má zaoberať skúmaním človeka a morálky, etiky
– jeho názory sú označované ako etický intelektualizmus – mravný je len človek múdry
– pri vzdelávaní použil metódu irónie, zosmiešňovanie protivníka a
dialektiku – vedenie
rozhovoru na základe otázok a odpovedí
– uznával 3 hlavné cnosti: spravodlivosť, mužnosť, ovládanie seba samého
– heslo: „Poznaj seba samého“
– Platón - žiak Sokrata
– založil v Aténach školu, Akadémia
– diela: Prothagoras (o výchove k cnosti), Gorgias (o rétorike), Štát, Ústava, Zákony....
– svet ideí = jaskyňa
– uznával 3 hlavné cnosti: múdrosť, statočnosť, umiernenosť
– dobrá spoločnosť sa skladá z troch tried:
1. filozofi = múdrosť
2. vojaci = statočnosť
3. pracovníci, roľníci, remeselníci = umiernenosť
– Aristoteles – vychovávateľ Alexandra Macedónskeho
– založil vlastnú filozofickú školu v Aténach, Lykeion (lýceum)
– zaoberal sa otázkami filozofie, logiky, medicíny, politiky, etiky, prírodných vied
– diela: Organon (nástroj), O vyjadrovaní, Fyzika, O nebi, Politika, Rétorika....
– považovaný za zakladateľa tradičnej logiky, zaoberal sa skúmaním pojmov
– zaoberal sa: súdy (výpoveď) o veciach, úsudok (spájanie súdov), premisy
– príčiny pri vzniku vecí – materiálna a formálna príčina, pôsobiaca príčina, účel
– hýbateľ je Boh (1. pohyb šiel od Boha)
– za najlepšiu formu vlády považoval takú, ktorá nesleduje osobné blaho vládcov, ale
obecný prospech. Moc
má pripadnúť stredným vrstvám, otrokárom.
– otroctvo a iné formy spoločenskej nerovnosti sú prirodzené (sú len hovoriace nástroje)
– nadvláda krajín (Rím, Alexandria, Macedónsko)
– helenizmus = šírenie gréckej kultúry a prelínanie s prvkami iných kultúr
– vo filozofii je v popredí praktický život človeka (etika, politika)
– etika = mravné konanie človeka
– politika = pôsobenie človeka v štáte
Stoická škola – stoa = stĺporadie
–
filozofiu delili na logiku, etiku a fyziku. Ich vzťah prirovnali k záhrade, logika
predstavuje plot, fyzika pôdu a etika plod
– hlásali dosiahnuť potrebu ataraxie (stav duševného pokoja)
– logika: chápu ju ako náuku o jazyku, vychádza z Aristotelovej logiky
– delia ju na rétoriku a dialektiku
– teória pozania = „Jedinou skutočnosťou sú jednotlivé objekty“
– poznávame zmyslovo (empiricky)
– tabula rasa = nepopísaná tabuľa (človek pri narodení)
– popisujú ju až vnímanie a skúsenosti
– fyzika: je materialistická, prebrali od Herakleita logos
– logos je formujúca sila, ktorá tvorí neodvratný osud sveta
– etika: človek má žiť v súlade s prírodou (podľa našej prirodzenosti – rozum)
– cieľom je viesť rozumný život = jediná cnosť (život, majetok.. sú im ľahostajné)
– duša človeka sa musí oslobodiť od vášní, tak je človek rozumný a slobodný.
Tento stav nazývajú ataraxia (stav duševného pokoja za akýchkoľvek okolností)
– ataraxia je spojená s myšlienkou neodvratného osudu sveta
– život človeka je predurčený a on sám ho nemôže zmeniť
– zachovať stoický pokoj
– ľudská duša je súčasťou logos
– spravodlivosť a láska k človeku (aj k otrokom..) = šírili kozmopolizmus
– rozlišujeme 3 obdobia
1. Najstaršie – Zenón z Kitia (zakladateľ)
2. Stredné – Poseidonios
3. Najmladšie – Seneca, Epiktetos, Marcus
Aurelius
Epikurovci – škola, ktorú založil Epikuros v Aténach = „Epikurova záhrada“
– rímsky epikurovci: Lucretius Carus
– Epikuros – hlavný predstaviteľ
– fyzika: svet považuje za plne poznateľný (svet je materiálny – od Demokrita)
– človek má poznať svet v ktorom žije, nezaoberať sa bohmi, lebo svet
ani nestvorili, a ani ho neriadia
–
nesúhlasí z determinizmom , dianie nie je jednoznačne určené,
existujú aj náhody (pripúšťa slobodu v konaní, rozhodovaní
človeka)
– etika: človek sa má zbaviť nadpozemského, má sa sústrediť na pozemský život
– cieľom je blaženosť (dosiahne: venovať sa slastiam a vyhýba strastiam )
– hedonizmus = rozumové pôžitkárstvo (človek sa má zamerať na
pôžitok)
Skeptická škola – myšlienka skepsa = poznanie nie je možné, pochybnosť o filozofickom poznaní sveta
– náuka o trópoch (tropos) – fakty, ktoré potvrdzujú nepoznateľnosť pravdy
– zásada držania súdu – o ničom nebudem súdiť, lebo pravda nie je poznateľná
– etika: snaha dosiahnuť blaženosť = epoché = stav neotrasiteľného duševného pokoja
– epoché dosiahnem:
vzdať sa požiadavky poznať svet, zdržanie sa súdu
Eklektici - eklekticizmus = preberanie rôznych prvkov, teórií a ich spojenie do 1
celku ( 1fil. systém)
a) Rímsky eklekticizmus
– študovali grécku filozofiu, vybrali si toho to, čo sa im zdalo správne
– chápali filozofiu ako prostriedok k praktickému životu
– predstaviteľ: Cicero – filozofické myšlienky uskutočňoval v praktickom živote
b) Alexandrijský eklekticizmus
– spájanie prvkov gréckej filozofie a židovského náboženstva
– predstaviteľ:
Filón
Novoplatonizmus – predstaviteľ: Plotinos
– vychádza z učenia Platóna, preberá prvky od Aristotela, skepticizmu, stoicizmu
– všetky formy bytia sú odvodené od základu= jedno (božský základ)
– ako vznikajú veci: teória emanácie (emanácia = vyžarovanie) = vyžarovanie z jedna
– jedno nie je dostupné pojmovému poznaniu, je absolútne dokonalé
Antická filozofia sa
končí v r.529, cisár Justinián dal zavrieť Platónovú akadémiu a zakázal vyučovanie filozofie!