Antická filozofia

Antická filozofia

– začiatky filozofie sa objavujú v 6. storočí pred naším letopočtom v gréckych kolóniách

– 3 obdobia:
1) Raná (prírodná) filozofia

– 6.st. pred n.l. – 4. st. pred n.l.

– Milétska škola, Pytagoras, Herakleitos, Eleátska škola, Poeleátska, atomisti, sofisti
2) Klasická (vrcholná) filozofia

– 5.st. pred n.l. – 322 pred n.l.

– Sokrates, Platón, Aristoteles
3) Poklasická (helenistická) filozofia

– 322pred n.l. – 6st. n.l.

– Stoici, Skeptici, Novoplatonizmus + rímska filozofia

1. RANÁ FILOZOFIA

– prírodná

– zaoberá sa otázkami bytia, prechod od mýtu k logu

– arché = spoločný počiatok

– Milétska škola – Táles z Miléta (za prameň pohybu a života považoval vodu)

– Anaximandros (zaviedol arché, apeiron =za počiatok vecí považoval neobmedzené)

– Anaximenes ( za arché považoval vzduch)

– Pytagorejci – Pytagoras – založil filozofickú školu v osade Krotón (mala povahu spolku)

– matematika: poučka o súčte uhlov v trojuholníku, Pytagorova veta

– akustika: závislosť medzi dĺžkou napnutím struny a výškou tónu

– chceli poznaním sveta pripraviť elitu spoločnosti na funkciu vládcu a udržať tak
v rukách aristokracie slabnúci vplyv

– filozofia má zdokonaľovať človeka a viesť ho k sebaovládaniu, poskytovať mu vedomosti

– sebaovládanie vedie k múdrosti, múdrosť je dokonalá znalosť čísel

– za základ sveta považujú číslo (číselný zákon), svet spočíva v nemenných číselných
pomeroch (1 – bod, 2 – priamka, 3 – trojuholník,10- guľa – dokonalosť)

– protikladom je nekonečnosť a konečnosť = párne a nepárne čísla

– telo je pasívna látka, duša je aktívna (po smrti duša vandruje podľa zásluh, prevteľuje)

– morálne je nasledovanie Boha

– v strede sveta je oheň, okolo neho sa v kruhu pohybuje Zem a ostatné planéty
Eleátska škola – založená v meste Elea v južnom Taliansku

– ich učenie vychádza z monistického predpokladu jedinej podstaty veci

– Xenofanes – zakladateľ, filozof, básnik

– popiera existenciu viacerých bohov (vymysleli si ich ľudia)

– tvrdil že existuje len jeden Boh a stotožňuje ho s prírodou = panteizmus

– Parmenides – metafyzik, popiera pohyb

– za základ sveta považuje nehybné jediné božské bytie, ktoré
stotožňuje s myslením

– bytie je a nebytie nie je, preto nie je možný pohyb alebo zmena, lebo
bytie by sa mohlo zmeniť len na nebytie

– Zenón z Eley – pravdivé bytie je jediné nehybné, poznané rozumom a nie zmyslami

– pohyb nepatrí k pravdivému bytiu, ale len zmyslovému vnímaniu, preto
sa usiluje apóriami (bezvýchodisková situácia) pohyb vyvrátiť, poprieť

1. námietka proti pohybu = dichotómia ... rozpolovanie

2. Achilles a korytnačka

3. Šíp (v každom bode letu šíp stojí)

4. Štadión

– pohyb je súčet stavov kľudu

– učenie bolo zamerané proti dialektike Herakleita z Efezu

Herakleitos z Efezu = temný filozof, dialektik (zakladateľ)

– dielo: O prírode

– arché = oheň

– pohyb je základom bytia, všetko sa neustále mení „Panta Rei“

– duša človeka je iskra z božieho ohňa

– oheň je večný, tak aj život je večný – Život a smrť sú len prechodné fázy

– sformuloval zákon jednoty a boja protikladov (všetko sa mení, veci prechádzajú
do svojich protikladov – deň/noc, studené/teplé, život/smrť...)

– premeny zapaľujúceho a zhasínajúceho sa ohňa má svoju zákonitosť

– na vyjadrenie skrytej jednoty sveta používa logos = základné princípy sveta

Poeleatská filozofia – Empedokles – arché = 4 živly (voda, vzduch, oheň, zem)

– spájaním živlov pôsobením lásky veci vznikajú, nenávisti zanikajú

– Anaxagoras – arché = semená vecí

– každá vec mala svoju vlastnú pralátku. Na začiatku bol chaos
pralátok, ale ich pohyb a roztriedenie spôsobil nús (svetový rozum)

– pluralista
Atomisti – Leukippos – zakladateľ, vytvoril prvé učenie o atómoch a prázdnom priestore

– Demokritos z Abdér – dielo: Malé usporiadanie vesmíru

– súcno = zložené z množstva, ktoré nazval atomos

– atomos = nezanikajú, nie sú deliteľné, hmotné častice, v pohybe

– zhluky atómov vznikajú ich rôznym pohybom a vrážaním = vznik vecí

– determinizmus – všetko je určené predchádzajúcimi príčinami

– všetko je z atómov (aj duša, po smrti sa rozplynie na atómy)

– materialistický systém

– zmyslové poznanie je temné, rozumovým môžeme spoznať atómy
Sofisti – tvoria prechod od prírodnej filozofie ku klasickej

– učitelia múdrosti, pôsobili v Grécku

– učili: dobre argumentovať, vytvárať argumenty, umenie sporu, rétoriku

– agnostici

– relativizácia pravdy (subjektivizácia) = „Neexistuje žiadna objektívna miera veci,
pravda je len subjektívna“

– Gorgias – „Nič nie je“ „Ak aj niečo je, nemožno to poznať“
„Ak to aj možno poznať, nemožno to vysvetliť blížnemu“

– Protagoras – učil, ako presadiť v politike práve svoju vec

– človek je mierou všetkých vecí, neexistuje absolútna pravda, iba subjektívna

– Prodikos, Kritias, Trasimachos

2. KLASICKÁ FILOZOFIA

– Sokrates - filozofia sa má zaoberať skúmaním človeka a morálky, etiky

– jeho názory sú označované ako etický intelektualizmus – mravný je len človek múdry

– pri vzdelávaní použil metódu irónie, zosmiešňovanie protivníka a dialektiku – vedenie
rozhovoru na základe otázok a odpovedí

– uznával 3 hlavné cnosti: spravodlivosť, mužnosť, ovládanie seba samého

– heslo: „Poznaj seba samého“

– Platón - žiak Sokrata

– založil v Aténach školu, Akadémia

– diela: Prothagoras (o výchove k cnosti), Gorgias (o rétorike), Štát, Ústava, Zákony....

– svet ideí = jaskyňa

– uznával 3 hlavné cnosti: múdrosť, statočnosť, umiernenosť

– dobrá spoločnosť sa skladá z troch tried:

1. filozofi = múdrosť

2. vojaci = statočnosť

3. pracovníci, roľníci, remeselníci = umiernenosť

– Aristoteles – vychovávateľ Alexandra Macedónskeho

– založil vlastnú filozofickú školu v Aténach, Lykeion (lýceum)

– zaoberal sa otázkami filozofie, logiky, medicíny, politiky, etiky, prírodných vied

– diela: Organon (nástroj), O vyjadrovaní, Fyzika, O nebi, Politika, Rétorika....

– považovaný za zakladateľa tradičnej logiky, zaoberal sa skúmaním pojmov

– zaoberal sa: súdy (výpoveď) o veciach, úsudok (spájanie súdov), premisy

– príčiny pri vzniku vecí – materiálna a formálna príčina, pôsobiaca príčina, účel

– hýbateľ je Boh (1. pohyb šiel od Boha)

– za najlepšiu formu vlády považoval takú, ktorá nesleduje osobné blaho vládcov, ale
obecný prospech. Moc má pripadnúť stredným vrstvám, otrokárom.

– otroctvo a iné formy spoločenskej nerovnosti sú prirodzené (sú len hovoriace nástroje)

3. HELENISTICKÁ FILOZOFIA

– nadvláda krajín (Rím, Alexandria, Macedónsko)

– helenizmus = šírenie gréckej kultúry a prelínanie s prvkami iných kultúr

– vo filozofii je v popredí praktický život človeka (etika, politika)

– etika = mravné konanie človeka

– politika = pôsobenie človeka v štáte

Stoická škola – stoa = stĺporadie

– filozofiu delili na logiku, etiku a fyziku. Ich vzťah prirovnali k záhrade, logika
predstavuje plot, fyzika pôdu a etika plod

– hlásali dosiahnuť potrebu ataraxie (stav duševného pokoja)

– logika: chápu ju ako náuku o jazyku, vychádza z Aristotelovej logiky

– delia ju na rétoriku a dialektiku

– teória pozania = „Jedinou skutočnosťou sú jednotlivé objekty“

– poznávame zmyslovo (empiricky)

– tabula rasa = nepopísaná tabuľa (človek pri narodení)

– popisujú ju až vnímanie a skúsenosti

– fyzika: je materialistická, prebrali od Herakleita logos

– logos je formujúca sila, ktorá tvorí neodvratný osud sveta

– etika: človek má žiť v súlade s prírodou (podľa našej prirodzenosti – rozum)

– cieľom je viesť rozumný život = jediná cnosť (život, majetok.. sú im ľahostajné)

– duša človeka sa musí oslobodiť od vášní, tak je človek rozumný a slobodný.
Tento stav nazývajú ataraxia (stav duševného pokoja za akýchkoľvek okolností)

– ataraxia je spojená s myšlienkou neodvratného osudu sveta

– život človeka je predurčený a on sám ho nemôže zmeniť

– zachovať stoický pokoj

– ľudská duša je súčasťou logos

– spravodlivosť a láska k človeku (aj k otrokom..) = šírili kozmopolizmus

– rozlišujeme 3 obdobia

1. Najstaršie – Zenón z Kitia (zakladateľ)

2. Stredné – Poseidonios

3. Najmladšie – Seneca, Epiktetos, Marcus Aurelius

Epikurovci – škola, ktorú založil Epikuros v Aténach = „Epikurova záhrada“

– rímsky epikurovci: Lucretius Carus

– Epikuros – hlavný predstaviteľ

– fyzika: svet považuje za plne poznateľný (svet je materiálny – od Demokrita)

– človek má poznať svet v ktorom žije, nezaoberať sa bohmi, lebo svet
ani nestvorili, a ani ho neriadia

– nesúhlasí z determinizmom , dianie nie je jednoznačne určené,
existujú aj náhody (pripúšťa slobodu v konaní, rozhodovaní človeka)

– etika: človek sa má zbaviť nadpozemského, má sa sústrediť na pozemský život

– cieľom je blaženosť (dosiahne: venovať sa slastiam a vyhýba strastiam )

– hedonizmus = rozumové pôžitkárstvo (človek sa má zamerať na pôžitok)

Skeptická škola – myšlienka skepsa = poznanie nie je možné, pochybnosť o filozofickom poznaní sveta

– náuka o trópoch (tropos) – fakty, ktoré potvrdzujú nepoznateľnosť pravdy

– zásada držania súdu – o ničom nebudem súdiť, lebo pravda nie je poznateľná

– etika: snaha dosiahnuť blaženosť = epoché = stav neotrasiteľného duševného pokoja

– epoché dosiahnem: vzdať sa požiadavky poznať svet, zdržanie sa súdu
Eklektici - eklekticizmus = preberanie rôznych prvkov, teórií a ich spojenie do 1 celku ( 1fil. systém)

a) Rímsky eklekticizmus

– študovali grécku filozofiu, vybrali si toho to, čo sa im zdalo správne

– chápali filozofiu ako prostriedok k praktickému životu

– predstaviteľ: Cicero – filozofické myšlienky uskutočňoval v praktickom živote

b) Alexandrijský eklekticizmus

– spájanie prvkov gréckej filozofie a židovského náboženstva

– predstaviteľ: Filón

Novoplatonizmus – predstaviteľ: Plotinos

– vychádza z učenia Platóna, preberá prvky od Aristotela, skepticizmu, stoicizmu

– všetky formy bytia sú odvodené od základu= jedno (božský základ)

– ako vznikajú veci: teória emanácie (emanácia = vyžarovanie) = vyžarovanie z jedna

– jedno nie je dostupné pojmovému poznaniu, je absolútne dokonalé
Antická filozofia sa končí v r.529, cisár Justinián dal zavrieť Platónovú akadémiu a zakázal vyučovanie filozofie!