Voľby, volebné právo, demokracia, Zhodnoťte prínos Sokratovej, Platónovej a Aristotelovej filozofie

Ostatné » Náuka o spoločnosti

Autor: ninuska (18)
Typ práce: Ostatné
Dátum: 10.12.2021
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 3 441 slov
Počet zobrazení: 1 351
Tlačení: 89
Uložení: 87

1. Maturitné zadanie

1.) Vysvetlite pojmy - voľby, volebné právo, demokracia.

2.) „Dajte mi dieťa do 5 rokov a ja vám z neho vychovám, čo chcete – génia, umelca alebo vraha.“ Objasnite tento výrok a vysvetlite základné činitele vo vývine psychiky človeka.

3.) Zhodnoťte prínos Sokratovej, Platónovej a Aristotelovej filozofie v kontexte dejín filozofie.

Demokracia

Demokracia je spôsob organizácie štátu. Je to taký spôsob vládnutia, v ktorom sa občania, ako najvyšší zdroj moci, zúčastňujú na jej uskutočňovaní a riadení. Je to súhrn praktických návodov a postupov, ktoré sa formovali počas dlhých dejín a ktoré preveril čas. Demokracia nie je len súbor pravidiel čestného a politického boja, ale je to predovšetkým spôsob života, spočívajúci v spolupráci a vzájomnom rešpektovaní sa.

Vznikla v 5. storočí p.n.l. v starovekom Grécku za vlády Perikla. Rozvíjala sa v gréckych mestských štátoch, predovšetkým v Aténach. Aténska demokracia bola priama. Muži sa ako slobodní občania zúčastňovali verejného života, na verejných zhromaždeniach prijímali rozhodnutia a spoločne sa rozhodovali o každodennom vnútornom probléme. Priama demokracia je možnosť občanov bez sprostredkovania rozhodovať o verejných veciach. Vznikom veľkých štátov sa priama demokracia stala nerealizovateľná.

V minulosti bola demokracia priama. V súčasnosti však nie je možná a preto máme nepriamu, zastupiteľskú demokraciu. Nástrojom priamej demokracie je referendum. U nás bolo väčšinou málo využívané a neúspešné, vzhľadom k pasívnym občanom. Podmienkou je, že musí prísť nadpolovičná väčšina právoplatných občanov a toto splnilo len referendum o vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie.

O modernej demokracii môžeme hovoriť až v 17.-18. storočí - v období buržoáznej revolúcie vo Francúzsku. V roku 1789 bola prijatá Deklarácia práv človeka a občana, ktorá zaručila rovnosť medzi ľuďmi. Deklarácia vymenúva základné ľudské práva, akými sú rovnosť ľudí, náboženská sloboda, odmena za vykonanú prácu, právo na odpočinok, právo na bezplatné základné vzdelanie.

Poslaním demokracie je kontrolovať akými formami a prostriedkami štátna moc v spoločnosti vládne a chrániť jednotlivca a jeho práva. Opakom demokracie je totalita alebo diktatúra. Je to nedemokratické vládnutie určitej skupiny ľudí. Občan tu nemá možnosť voľby a štát nezaručuje základné ľudské práva.

Demokracia sa opiera o 4 základné piliere:

- vláda založená na súhlase občanov - občania dávajú svoj hlas tej politickej strane, ktorá daného občana

osloví svojím volebným programom

- slobodné a čestné voľby - demokracia sa opiera o súhlas a dôveru občanov k vláde. Občania vláde dávajú

tento súhlas v slobodných a čestných voľbách.

- záruky základných ľudských a občianskych práv a slobôd - demokratická vláda musí rešpektovať dôstojnosť

jednotlivca, jeho práva a slobody

- ústavné obmedzenie vlády - ústava presne určuje rozsah právnej moci, vláda musí riadiť spoločnosť v

súlade s ústavou

Formy priamej demokracie:

- plebiscit - všeľudové hlasovanie o akejkoľvek otázke. Jednou z foriem je územný plebiscit, keď obyvatelia

určitého územia rozhodujú o osamostatnení od daného štátu alebo o pripojení k danému štátu

- referendum - najdemokratickejšia forma rozhodovania, ktorá sa nekoná pravidelne, ale len pri rôznych

príležitostiach. Je platné, len ak sa ho zúčastní nadpolovičná väčšina. Občania odpovedajú na

otázku buď áno alebo nie. Majú možnosť vyjadriť sa k určitej problematike

Voľby

Voľby sú pravidelne sa opakujúci proces, pomocou ktorého sa v demokratických krajinách obsadzujú verejné funkcie. Občania si vo voľbách vyberajú svojich zástupcov, ktorí ich reprezentujú určité obdobie. Voľby sú ukazovateľom rozloženia politických síl v krajine, prostriedkom na zmenu vlády, spôsobom na pridelenie legitimity parlamentu a majú vplyv na posilňovanie občianskeho sebavedomia.

Voľby sú - pravidelné - prezidentské 1 krát za 5 rokov, parlamentné každé 4 roky

- všeobecné - týkajú sa každého občana po 18. roku života

- rovné - každý hlas platí rovnako

- tajné - voľby prebiehajú vo volebných miestnostiach uspôsobených tak, aby mal každý volič možnosť

slobodne upraviť hlasovací lístok bez kontroly

- priame - volíme si priamo politickú stranu

Voľbám predchádza volebná kampaň, počas ktorej sa snažia politické strany alebo jednotliví kandidáti oboznámiť voličov so svojimi programami a získať ich priazeň (hlas vo voľbách).

Jediná politická strana s istým smerovaním nedokáže vyhovieť celej heterogénnej spoločnosti. Existuje preto viacero strán, ktorých program sa líši, podľa toho aké skupiny obyvateľstva zastupujú. Viaceré strany si navzájom konkurujú. Vo všetkých demokratických krajinách je konkurencia strán bežná. Hovoríme pri tom o takzvanom politickom pluralizme. Politický pluralizmus je veľmi dôležitý pre zdravý vývoj spoločnosti a zdravú demokraciu. V ňom sa politické strany navzájom kontrolujú a tým znemožňujú politické zneužívanie moci.

Voľby v Slovenskej republike môžu byť:

- parlamentné - jedná sa o voľby do Národnej rady Slovenskej republiky. Vyhlasuje ich predseda NR SR 90 dní

pred konaním volieb. Vzíde z nich 150 poslancov, pričom sa uplatňuje systém pomerného

zastúpenia (podľa % úspešnosti). Strana musí získať 5% úspešnosti, aby sa dostala do

parlamentu. Na kandidátke môžeme dať hlas 4 kandidátom

- prezidentské - prezident sa volí na obdobie päť rokov. Ak má byť kandidát úspešný už v prvom kole volieb,

musí získať nadpolovičnú väčšinu hlasov všetkých oprávnených voličov (nie len tých, čo sa

zúčastnili volieb, ale všetkých voličov). Ak ani jeden kandidát nemá potrebný počet hlasov,

dochádza k druhému kolu volieb, do ktorého postupujú dvaja kandidáti s najvyššími

počtami hlasov. V druhom kole víťazí kandidát s väčšinou hlasov

- komunálne - v komunálnych voľbách sa volia poslanci obecného a mestského zastupiteľstva (od 21 rokov),

starostovia a primátori (od 26 rokov). Konajú sa raz za 4 roky. Voliť môžu všetci občania s

trvalým pobytom na území samosprávneho kraja, ktorí dosiahli vek 18 rokov. Jedna politická

strana môže mať len jedného kandidáta

- do vyššieho územného celku - konajú sa každé 4 roky. Voliť môžu všetci občania s trvalým pobytom na

území samosprávneho kraja, ktorí dosiahli vek 18 rokov. Volíme si tu

predsedu samosprávneho kraja a poslancov

- do Európskeho parlamentu - konajú sa každých 5 rokov

Volebné právo

Voliť môže ísť každý, kto má volebné právo. V Slovenskej republike môže mať občan volebné právo aktívne alebo pasívne:

- aktívne - dotyčný môže voliť a byť volený

- pasívne - dotyčný môže iba voliť

Politický, sociálny a ekonomický pluralizmus

- politický - jediná politická strana s istým smerovaním nedokáže vyhovieť celej heterogénnej

spoločnosti. Existuje preto viacero strán, ktorých program sa líši podľa toho, aké skupiny

obyvateľstva zastupujú. Viaceré strany si navzájom konkurujú a tým znemožňujú politické

zneužívanie moci

- ekonomický - ekonomický systém založený na slobodnom podnikaní. Znamená najmä slobodnú

hospodársku súťaž v podmienkach voľného obchodu, garantovanú právom súkromného

vlastníctva, ktoré sa generovalo ako právo využívať plody svojej práce. Je vyjadrením 

prirodzeného práva človeka nadväzujúceho na II. generáciu ľudských práv súvisiacich s

právom sociálne sa zabezpečiť

- sociálny - označenie faktu, že sa spoločnosť skladá z veľa koexistujúcich, vzájomne si konkurujúcich

sociálnych skupín, či vrstiev (ale aj veľa neziskových organizácií a združení)

„Dajte mi dieťa do 5 rokov a ja vám z neho vychovám, čo chcete - génia, umelca alebo vraha.“ Je to výrok významného anglického filozofa Johna Locka. Tvrdil, že človek sa rodí ako Tabula Rasa - čistá nepopísaná doska, na ktorú až poznanie v prostredí píše poznatky. Zaraďoval sa do skupiny odborníkov, ktorí sa prikláňali k názoru, že len prostredie má rozhodujúci význam pre vývin jedinca.

Na jedinca v priebehu vývoja pôsobí veľa faktorov: výchova, ľudia okolo, správna výživa, sociálne a hygienické návyky, správna životospráva,... Keď však hovoríme o psychickom vývine, všímame si dva dôležité faktory - dedičnosť a prostredie

Dedičnosť

Pod pojmom dedičnosť rozumieme biogenetickú vybavenosť ľudského jedinca, teda charakteristiky, ktoré si jedinec prináša na svet o svojich predkoch.

Hovoríme o genetickej výbave. Dedičnosťou sa zaoberá teda genetika, ktorá viac skúma vonkajší výzor a fyzickú stránku, ale aj psychológia. Tá si všíma hlavne to, aké predpoklady a dispozície jedinec zdedí, teda isté psychické schopnosti, ktoré sa ďalej rozvíjajú v prostredí, v ktorom človek žije prostredníctvom výchovy.

Dieťa nededí priamo nejakú vlastnosť, ale len faktory, ktoré riadia vznik a vývin znakov a vlastností. Súbor génov sa nazýva genotyp. Samotný znak alebo vlastnosť vzniká až vyjadrením genotypu v prostredí, čo nazývame fenotyp.

Dedičná informácia sa odovzdáva cez gény rodičov na potomkov v okamihu oplodnenia a vplyvy, ktoré pôsobia ďalej pri výchove organizmu sa pripisujú prostrediu.

V minulosti stála otázka ohľadom vývinu osobnosti : „Čo ovplyvňuje vývin osobnosti? Je to dedičnosť, alebo prostredie?“ O podiele dedičnosti na vývin osobnosti sa viedli mnohé diskusie. Vytvorili sa dve skupiny teórie:

- Prvá skupina odborníkov sa prikláňala k názoru, že len dedičnosť má rozhodujúci význam pre vývin jedinca.

Zástancovia dedičnosti ignorovali iné vplyvy na vývin osobnosti a predpokladali, že to, aký je človek a čo z 

neho bude je navždy dané tým, čo zdedí. Vonkajšie prostredie ho nezmení.

- Druhá skupina odborníkov vyzdvihovala len prostredie. Podľa nich faktory, ktoré na človeka pôsobia

(učenie, výchova) môžu zmeniť všetko, čo človek zdedil.

O vplyve dedičnosti a prostredia sa preto viedlo mnoho diskusií, z ktorých vyplynuli spoločné závery:

- Človek prichádza na svet s určitou biologickou výbavou, ktorú zdedil po svojich predkoch (bol vyvrátený

názor Johna Locka).

- Mieru podielu dedičnosti pri vývine osobnosti nevieme presne určiť (nevieme určiť koľko má človek

zdedené a koľko naučené).

- Existujú individuálne rozdiely v podiele dedičnosti (každé dieťa zdedí niečo iné).

- Nededíme priame vlastnosti, ale len predpoklady, ktoré sa ďalej môžu, ale aj nemusia v prostredí vyvíjať.

- Na vývin osobnosti pôsobí vo vzájomnom vzťahu dedičnosť aj prostredie. Obidva faktory sú dôležité a tak

dnes stojí otázka: „Ako ovplyvňujú dedičnosť a prostredie vývin osobnosti?“

Prostredie

Sociálne prostredie predstavuje súhrn podnetov, ktoré jedinec prijíma od narodenia až po smrť. Tieto podnety sú u každého človeka rôzne, t.z. že to isté prostredie inak vplýva na jeho členov.

Sociálne prostredie môžeme chápať:

- v užšom slova zmysle - rodina, priatelia, škola

- v širšom slova zmysle - ulica, susedia, mesto, štát, svetadiel

S prostredím veľmi úzko súvisí výchova (kľúčovým faktorom). V prostredí človek nadobúda vedomosti, vlastnosti, psychické schopnosti, reč, komunikatívne zručnosti. Vytvára si isté vzťahy (k ľudom, práci, povinnostiam), postoje (k vzdelávaniu, náboženstvu, politike) a osvojuje si rôzne návyky (komunikatívne, sociálne, poriadkumilovné).

Prostredie pôsobí na jedinca a vyžaduje si plnenie nejakých úloh. Človek sa v prostredí prispôsobuje, čo nazývame interakcia prostredia. Ak sa prostrediu neprispôsobuje a vytŕča z neho, označujeme to ako deviácia prostredia.

Sokrates

Sokrates je starogrécky filozof klasického obdobia (5. – 4. storočie pred naším letopočtom) a tvorca osobitného štýlu filozofovania, ktoré sa opiera o dialóg. Na rozdiel od sofistov bol nenáročný, skromný, chudobný a za svoje učenie si nedával platiť. Bol to subjektívny racionalista.

Pochádzal z obyčajnej rodiny. Jeho otec bol sochár a matka pôrodná babica. Touto prácou bol natoľko nadchnutý, že sa rozhodol pomáhať ľudom porodiť myšlienky rovnako, ako jeho matka pomáhala porodiť deti na svet. Svoju filozofiu nazval maieutikou (umením pôrodnej baby).

Sokrates bol navonok veľmi škaredý človek (čaptavý nos, vypuklé oči), no vo vnútri bol krásny (múdry, mal akýsi osobný šarm). Jeho druhá žena Xantipa sa s ním často hádala, pretože nebol rodinne založený.

Celý život zasvätil výchove. Vychovával mládež, ale aj obyčajných ľudí a to pomocou dialógu, ktorý prebiehal v troch fázach:

- ironická - náhodne oslovil okoloidúceho (najmä tých, ktorí sa správali povýšenecky a nadradene) a dával mu

jednoduché otázky, ktoré vyvolávali úsmev. Budil dojmom nevedomosti, že sa sám chce niečo

dozvedieť. Postupne začal dávať zložitejšie otázky. Pýtal sa na spravodlivosť, dobro a ľudia zrazu

nevedeli odpovedať

- maieutická - dotyčný musel uznať, že slová nevie vysvetliť a nasledovalo hľadanie odpovede. Ľuďom s tým

však nepomáhal. Chcel, aby každý sám porodil myšlienku a teda našiel odpoveď. Táto časť sa

spravidla končila: „Viem, že nič neviem.“

- definícia - nasledovalo charakterizovanie pojmu a určenie morálnej hodnoty

Veštiareň v Delfách vyveštila, že Sokrates je najmúdrejším človekom v Aténach. Keď sa to dozvedel, zdalo sa mu to nesprávne. Snažil sa nájsť niekoho múdrejšieho, no nikoho nenašiel. Uvedomil si, že prevahu v múdrosti má práve tým, že si uvedomuje, že nič nevie. Sokrates začínal od seba, staral sa o dušu, hľadal pravdu a zmysel života. Prispel k rozvoju abstraktného myslenia inou formuláciou: „Čo to je?“, pričom smeruje k podstate veci.

Nikdy z Atén neodišiel. Prežil tam väčšinu života. Nechcel sa zúčastňovať na politickom dianí, no kritizoval metódy, akými sa spravovali spoločenské veci. Poukazoval na chyby Aténčanov: „Atény sú ako zdochýnajúca kobyla a ja som ten ovad, ktorý sa ju snaží prebrať k životu.“

Bol odsúdený súdom mesta Atén za to, že zavádza nových bohov, že je bezbožný a nie je dobrým príkladom pre mladých ľudí. Tvrdil, že počúva akýsi vnútorný hlas daimon, ktorý mu hovorí, čo je správne. Bol presvedčený, že každý má tento vnútorný hlas, no nie každý ho vie používať. Na súde sa obhajoval sám. Jeho obhajobu spísal jeho žiak Platón v diele Obhajoba Sokratova. Nakoniec však aj tak zomiera, vypije nápoj z bolehlavu. Odchádza ako hrdý a dôstojný muž.

Po Sokratovi nemáme žiadnu písomnú pamiatku. Všetko, čo o ňom vieme, vieme z druhej ruky (z Platónových diel) a ťažko povedať, či je to pravda.

Jeho etika: - „Viem, že nič neviem.“

- „Všetko, čo viem, je to, že neviem nič, zatiaľ čo iní veria, že vedia, čo nevedia.“

- to, čo chceme povedať, by malo prejsť tromi bránami: pravdy, dobroty, úžitku. Ak to nie je

pravdivé, dobré ani užitočné, potom je lepšie nehať si to pre seba

- „Ak človek pozná, ako konať dobro, nemôže konať zlo.“

- „Človek koná zlo, pretože nevie lepšie.“

- „Ak konám proti svojmu presvedčeniu, nemôžem byť šťastný.“

- „Ak viem, čo je dobré, budem aj dobro konať a ten, kto dobro koná, ten je šťastný.“ = > šťastie

spočíva v dobrých skutkoch

Platón

Platón pochádzal z aristokratickej rodiny. Dostal dobré vzdelanie a začal literárne tvoriť. Mal veľký prehľad svojimi záujmami aj vzdelaním (Platón v doslovnom preklade znamená široký).

Zlom v jeho živote nastal, keď stretol Sokrata. Zmenil svoje myslenie, spôsob života, ale aj záujmy. Dopracoval sa k filozofií. Snažil sa nájsť spravodlivosť. Nevedel pochopiť, že Sokrates je len obyčajný remeselník a on, bohatý aristokrat, je jeho žiak.

Keď mal Platón 29 rokov, zúčastnil sa na verejnom procese a spísal Sokratovu obhajobu v diele Obhajoba Sokratova. Toto dielo je napísané formou monológu. Napísal ešte aj vyše 30 filozofických spisov, ktoré už majú formu dialógu (medzi Sokratom a Glaukonom).

Založil si vlastnú filozofickú školu, ktorej názov niesol meno bájneho gréckeho hrdinu Akadéma. Výučba v tejto škole prebiehala pomocou dialógov.

Platón bol dualista, idealista, racionalista a objektivista. Jeho filozofiu nazývame aj akademickou a mala veľký význam pre jeho nasledovníkov:

- patristická filozofia - as. Augustín

- scholastická filozofia - sv. Tomáš Akvinský

- novoplatonické školy

Platón sa zaoberal vzťahom medzi tým, čo sa mení a čo je stále, nemenné a večné. Rozlišoal:

- zmyslový svet - v pohybe

- spoznávame ho zmyslami a preto o ňom nemôžeme získať dokonalé poznatky

- nedokonalý

- svet ideí - stály, nemenný, večný

- spoznávame ho rozumom, ktorý je tiež večný

- dokonalý vzor pre všetky veci v pozemskom zmyslovom svete

- čím viac budeme v poznávaní používať rozum, tým budeme bližšie k tomuto svetu

Podľa Platóna sa človek skladá z dvoch častí:

- telo - mení sa, zaniká, je spojené so zmyslami, na ktoré sa nemožno spoľahnúť

- duša - nemenná, večná, je spojená s rozumom, na ktorý sa môžeme spoľahnúť

- nachádza sa vo svete ideí, z ktorého prichádza na pozemský svet, aby sa usídlila v tele človeka. Keď

človek zomrie, opustí telo a ide naspäť do sveta ideí. Tu istý čas pobudne a zmúdrie

- v tele človeka sa zobúdza a rozpamätáva na svet ideí, no postupne začne túžiť po vlastnom domove

(túžba = éros = láska)

- duša filozofov zotrvala vo svete ideí najdlhšie a preto sú filozofi najmúdrejší v porovnaní s inými

Podľa Platóna sa telo človeka skladá z troch častí:

- hlava = sídlo rozumu = múdrosť človek sa má usilovať o to, aby pestoval svoju vôľu,

- hruď = symbol statočnosti = vôľa tlmil žiadostivosť a rozvíjal svoju múdrosť

- brucho = sídlo žiadostivosti = chcenie

Učenie o štáte

Platón tvrdil, že tak ako duša človeka má tri zložky (rozumová, vôľová, žiadostivá) a telo človeka má tri zložky (hlava, hruď, brucho), tak aj štát má svoje tri zložky:

- vládca, panovník všetky tri zložky majú byť na svojom mieste a majú si plniť

- vojaci svoje úlohy, tým bude v štáte zaručená spravodlivosť

- výrobcovia, obchodníci, remeselníci

Najväčšiu pozornosť venoval panovníkovi. Vláda má byť morálne čistý a múdry, má sa vzdať súkromného vlastníctva, majetku a rodiny, nemá sa ženiť, má pochádzať z tej najlepšej vrstvy aristokratov, má vynikať rozumom a mravnosťou. Tvrdil, že by mali vládnuť filozofi, lebo tí sú najmúdrejší. Neskôr zistil, že len múdrosť vo vládnutí nestačí. V štáte majú vládnuť zákony (dielo Zákony).

Jeho model štátu je ideálny a nedá sa v praxi realizovať (utópia). Presadzoval stredný dostatok. V štáte nemajú byť ani príliš chudobní, ani príliš bohatí ľudia, pretože to vyvoláva samé konflikty. Štát má riadiť život občanov od narodenia až po smrť. Ženy majú mať rovnaké práva ako muži. Deti majú byť vychovávané v inštitúciách. O ich výchovu sa má starať štát. Bol presvedčený, že ak sa v detstve naučia poslúchať a byť disciplinovaní, v dospelosti im nebude robiť problém počúvať zákony.

O štáte napísal niekoľko spisov, medzi ktoré patria aj: Zákony, Štát. V spise Štát môžeme nájsť Podobenstvo o jaskyni. Dočítame sa v ňom, že náš svet je len tieňom dokonalého sveta ako keby žijeme v jaskyni, kde namiesto predmetov vidíme len tiene, o ktorých si myslíme, že sú to skutočné predmety. Väčšina ľudí je s týmto tieňovým svetom spokojná. Myslia si, že nič dokonalejšie neexistuje. Ľudia žijú obrátení chrbtom k východu a ďaleko za nimi horí oheň. Ak sa niekomu podarí oslobodiť sa z pút a dostať sa von, je oslepený slnečnou žiarou a postupne spoznáva skutočné - dokonalé veci a predmety. Keď sa vráti späť do jaskyne a snaží sa ostatných presvedčiť, že to, čo vidia sú len tiene, ale skutočné veci sú vonku a cesta k dokonalému svetu je ťažká a namáhavá, ľudia mu nerozumejú, ubijú ho (ide o paralelu so Sokratom, ktorého Aténčania ubili a zbavili sa ho, pretože im chcel ukázať cestu k pravému poznaniu).

Učenie o etike a krásne

V etike sa Platón prejavil ako skutočný Sokratov žiak, pretože jeho kľúčovým pojmom je pojem dobro. Podľa neho, je dobro potrebné poznať, lebo toto poznanie vedie k jeho konaniu a kto dobro koná, ten je aj šťastný.

Dobro má u Platóna niekoľko významov:

- múdrosť ako dobro rozumu

- statočnosť ako dobro srdečnosti a hnevu

- umiernenosť ako dobro súladu duševných zložiek

- spravodlivosť ako stav, keď každá zložka duše koná svoju povinnosť

Náuku o krásne spája s etikou, noetikou a metafyzikou. Tvrdí, že krása spočíva v dobre. Platón sa domnieval, že umenie má výchovný vplyv a musí obsahovať etické hodnoty.

Aristoteles

Aristoteles bol vševedec, prvý európsky biológ a najvýznamnejší mysliteľ staroveku. Považuje sa za zakladateľa logiky. Pojmy, ktoré zaviedol do filozofie a iných vied, ešte dodnes neboli prekonané. Je autorom mnohých spisov, z ktorých sa však niektoré nezachovali. Jeho filozofické spisy boli preložené aj do slovenského a českého jazyka.

Zosystematizoval poznatky vo filozofií a po jeho smrti dochádza k jej dezintegrácií. Jednotlivé vedy sa z filozofie začali vyčleňovať. Ku každej tejto vede pridal logiku ako vedu o správnom myslení a usudzovaní. V myslení uprednostňoval deduktívnu metódu, ktorú veľmi podrobne rozpracoval v diele Organon.

Filozofiu rozdelil na - fyziku - príroda

- metafyziku - za prírodou

- etiku - morálka

- estetiku - krásno (nazýva ju aj poetika)

Aristoteles bol najvýznamnejším Platónovým žiakom. Študoval na Platónovej Akadémii a vysoko si vážil svojho učiteľa. Po Platónovej smrti odišiel z Atén a stal sa vychovávateľom Alexandra Macedónskeho. Rešpektoval ho, no nesúhlasil s jeho výbojnými vojnami. Alexander Macedónsky mu však z výprav posielal mnohé artefakty, ktoré Aristoteles študoval a dozvedel sa mnoho nových informácií o iných kultúrach. Keď sa zdvihla vlna protimacedónskeho odporu, vrátil sa do Atén a založil si vlastnú filozofickú školu Lykeion (odklonil sa od Platónovej filozofie). V tejto škole sa žiaci počas výučby prechádzali (peripatetikovia), pretože Aristoteles bol presvedčený, že vtedy je mozog aktívnejší.

Aristoteles je najvýznamnejším teoretikom pedagogiky, ktorú považoval za súčasť politiky. V spise Politika dokazuje, že základom toho najlepšieho štátu je čo najlepšia ústava, ktorú môžu vytvoriť len ľudia s vysokým morálnym kreditom a ten sa dá dosiahnuť jedine výchovou. Tvrdí, že cieľom štátu je dať občanom čo najlepšiu výchovu a vzdelanie a cieľom výchovy je naučiť deti poslúchať a rešpektovať zákony.

Napísal aj dielo Metafyzika, v ktorom hovorí o štyroch príčinách, na základe ktorých vznikol svet:

- causa materialis - hmotná príčina, ktorá je pasívna

- causa formail - formálna príčina, čiže príčina tvaru

- nazýva ju aj duchovnou príčinou, lebo tvrdí, že duch je tvarom vecí

- causa efficieus - príčina pohybu, ktorá spôsobuje spojenie hmoty a formy

- na rozdiel od prvých dvoch je to vonkajšia príčina

- cazsa finalis - konečná príčina, čiže účel

- tvrdí, že nič nevzniká len tak, všetko má svoj účel

Aristoteles sa zaraďuje medzi dualistov, pretože pri vzniku sveta uvažuje o dvoch rovnocenných princípoch a to materiálnom a duchovnom.

Dôležitým pojmom v jeho filozofií je kauzalita, čiže vzťah príčiny a účinku. Hovorí o rozvetvenom kauzálnom rade, kde príčina vyvoláva účinok a zároveň účinok sa stáva príčinou pre vznik ďalších účinkov.

Účelom Aristoteles vysvetľuje pohyb vo svete, pretože tvrdí, že všetko hľadá svoj cieľ a smeruje k naplneniu účelu. Účelom vysvetľuje aj všetko dianie v prírode. Podľa neho sa sila, ktorá uskutočňuje účel, nazýva energia. Uskutočňovanie účelu je v určitom zmysle pohybom a pohyb je neoddeliteľnou vlastnosťou všetkých telies.

Aristoteles tvrdí, že vec sa pohybuje preto, lebo jej niečo chýba. Hmota ako taká je pasívna, pohybujú sa len všetky veci a telesá. Aby sa príčiny dali do pohybu, musí byť nejaký prvý impulz - prvohýbateľ. Podľa Aristotela je prvohýbateľom Boh, ktorého označuje ako ducha bez látky.

Aristoteles nazýva učenie o príčinách prvou skutočnou filozofiou a keďže za zdroj všetkého absolútne dokonalého považuje božský princíp theion, považujeme jeho filozofiu aj za prvú skutočnú teológiu.

Učenie o poznaní

Aristoteles v noetike zastáva názor, že naše poznanie nie je možné bez pocitov, ktoré nám sprostredkúvajú zmysli. Zmyslové poznanie je viac-menej dôveryhodné, ale neprenikneme ním do podstaty vecí. Poznanie preto smeruje od zmyslového poznania k rozumovému poznaniu podstaty.

Všeobecné pojmy a kategórie sú výsledkom nášho abstraktného myslenia a odrazom všeobecného myslenia, ktoré je rozptýlené v konkrétnych veciach. Poznanie pravdy stotožňuje s poznaním podstaty a to človek môže len rozumom. Podľa Aristotela je pravda súlad nášho rozumu s reálne existujúcimi vecami.

Aristoteles napísal prvý psychologický spis Peri Psyché, v ktorom rozoznáva dušu a telo. Duša je nadradená nad telo a predstavuje zdroj aktivity. Rozoznáva dušu - vegetatívnu - majú ju rastliny, zvieratá a ľudia

- má vyživovaciu schopnosť

- zmyslovú - majú ju zvieratá a ľudia

- umožňuje vnímať a pociťovať

- rozumovú - majú ju len ľudia

Učenie o etike

Aristoteles sa považuje za praotca humanizmu, pretože ľudstvu odkazuje myšlienku: „Staň sa tým, čím si,“ a teda človekom. Verí, že človek je vo svojej podstate dobrý, len to dobro treba uskutočňovať.

Štátne zriadenie podľa Aristotela:

- áno pre - monarchia (vláda jedného vládcu)

- aristokracia (vláda väčšej alebo menšej skupiny ľudí)

- politea (rozumná a nesebecká vláda väčšiny)

- nie pre - tyrania (despotický vládca)

- oligarchia (vláda skupiny ľudí, ktorá chráni záujmy majetných)

- demokracia (sebecká vláda väčšiny, ktorá sa môže zvrhnúť na vládu spodiny)

- junta - vláda vysokých vojenských dôstojníkov

- má byť zachované súkromné vlastníctvo

- spoločenská nerovnosť je prirodzený jav v spoločnosti

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Vypracované maturitné témy z náuky o spoločnosti pre gymnázia

Diskusia: Voľby, volebné právo, demokracia, Zhodnoťte prínos Sokratovej, Platónovej a Aristotelovej filozofie

Pridať nový komentár


Odporúčame

Ostatné » Náuka o spoločnosti

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.037 s.
Zavrieť reklamu